Z kázní sv. farára z Arsu: O smrteľnom hriechu

Sv. Ján Mária Vianney
22. októbra 2023   Cirkev

Beda nám, lebo sme zhrešili.
(Nár 5,16)

Prorok Jeremiáš, presvedčený o tom, že hriech ľudí zaťažuje aj jeho samého, horko plače: našimi hriechmi sme stratili šťastie a radosť, akú zakusovalo naše srdce; radosť sa zmenila na smútok, a z našej hlavy spadla koruna. Beda nám, lebo sme zhrešili.

Môj Bože, keby sme vedeli, čo je hriech – či by sme sa ho tak ľahko dopúšťali? Či by sme mohli pokojne žiť po spáchaní hriechu? Ako veľmi sme slepí! Zamyslime sa teda nad zlom, ktoré spočíva v hriechu, nad nešťastím, ktoré spôsobuje a nad slepotou tých, ktorí hriech páchajú.

Nikto z ľudí nie je v stave pochopiť, aké veľké zlo spočíva v smrteľnom hriechu. Keby som mohol otvoriť pekelné brány a ukázať vám všetky obete tohto hriechu, keby vám každý z odsúdených predstavil strašné utrpenia, ktoré musí znášať po celú večnosť – možno vtedy by ste mali akú takú predstavu o tom, čo je hriech.

Keby ste sa ma opýtali, čo je smrteľný hriech, tak vám odpoviem podľa sv. Augustína: Je to odvrátenie sa od Boha a nemúdre oddanie sa stvoreniam. V podstate hriechu tkvie to, že nás vzďaľuje od Boha, že je to pohŕdanie Bohom. Môžeme si predstaviť väčšiu ohavnosť a hroznejšie zlo? Čo je odtrhnutie sa od Boha? To je odpor proti Jeho vôli.

Týmto spôsobom hriešnik akoby hovoril Bohu: „Odíď odo mňa, nechcem Ti slúžiť, nechcem, aby si bol naďalej mojím Bohom. Pohŕdam Tebou a Tvojimi dobrami. Ty chceš toto a ja nie. Mne sa páči to, čo sa Tebe oškliví. Kážeš mi robiť to, čo nechcem“.

Ako ešte lepšie pochopiť ošklivosť hriechu? Počúvajte, čo hovorí bezbožník svojmu Stvoriteľovi. „Kážeš mi modliť sa ranné a večerné modlitby, a ja sa nebudem modliť. Chceš, aby som svätil nedeľu, a ja ju vlastne budem znesväcovať zakázanými prácami a váľaním sa v príjemnostiach a nemravnosti. Prikazuješ mi zachovávať čistotu tela i duše, a ja mám rád čosi iné: teda budem ich špiniť myšlienkami, túžbami a nehanebnými činmi. Kážeš mi odpúšťať nepriateľovi, a ja sa chcem pomstiť. Prikazuješ mi, aby som Ťa miloval, ale ja Tebou pohŕdam a oddávam sa stvoreniam. Chceš, aby som využil Božie slovo, ktoré mi hlásajú Tvoji sluhovia; kážeš mi utiekať sa k prameňom milostí, aby som mohol prekonať zlé náklonnosti – ale ja zavrhujem Tvoje slová, smejem sa z kazateľov, šliapem po Tvojich milostiach!“

Po druhé, odvrátenie sa od Boha to je prejav akéhosi odporu i odporu srdca proti všetkému, čo sa spája s vierou. Je tu pohŕdanie pokáním, pohŕdanie umŕtvením, pohŕdanie prikázaním lásky k nepriateľom. Tohto všetkého sa bojí hriešnik viac ako choroby. Stále sa mu zdá, že Stvoriteľ od nás veľa vyžaduje, že verne slúžiť Bohu je nemožné, že lepšie je ísť do zatratenia, ako bojovať proti svojim vášňam a vyhýbať zlu. Aká je to strašná slepota, keď márne stvorenie sa búri proti svojmu Stvoriteľovi – proti Tomu, ktorý by ho v jednej chvíli mohol zničiť jedným úkonom svojej vôle.

Po tretie, hriešnik si viac cení stvorenie, ako nekonečný majestát Boha. Sv. Augustín hovorí: Keď uspokojujeme svoje vášne, uctievame si cudzích bohov. Ako nespravodlivo koná hriešnik, keď Boha stavia nižšie ako svoje vášne! Ten istý Učiteľ Cirkvi hovorí, že nemravník si viac cení vlas nemravnej bytosti, zmyselné pohľady a neviazanosť, ako Stvoriteľa. Nečistý človek žije iba pre telo a špinu. Násilný človek – to je bytosť, ktorej z očí a nozdier vybuchujú plamene.

A závistlivý? To je ktosi, kto iným robí na zlosť a zožiera sa ich úspechom. A ambiciózny? To je ktosi nadutý, podobný mračnu dymu. Kde teda hriešnik stavia svojho Boha? Má Ho pred očami, má Ho v srdci? Nie! Nešťastný hriešnik, ty Boha hádžeš napospas svojej špinavej žiadostivosti, svojej zlosti, nadutej pýche.

Ach, ty, keby si mohol, tak by si Ho ponoril do šachty hnusných, ošklivých nečistôt! Ó, Bože – či možno dobre poznať hriech a aj napriek tomu ho páchať ďalej?!

Písmo sväté hovorí, že nebesia i zem nemôžu obsiahnuť majestát Boha. Jeho trón je na slnku i uprostred nespočetných hviezd (por. Jer 23,24; Ž 18,6). Nikde sa však nenachádza text, v ktorom by som čítal, že trikrát svätý Boh, Pán nespočetných zástupov, má byť pokrytý špinou a čierny od dymu ľudských vášní. Aká je to strašná vec, že človek, keď hreší, odvažuje sa akosi stiahnuť Boha z Jeho trónu a hodiť Ho pod nohy svojich vášní! Krátka si večnosť, žeby tí nešťastní zúfalci odpykali za to primeraný trest! Sv. Pavol Apoštol jasne hovorí, že ľudské telo je príbytkom Boha, a nemravník ho vydáva skazenému stvoreniu, podlej cudzoložnici (por. 1Kor 6,15).

Čo by ste si pomysleli, drahí moji, o človeku, ktorý by v ošiali zlosti chytil krv nečistého zvieraťa a nalial ju do kalicha, v ktorom sa po konsekrácii nachádza Najsvätejšia Krv Ježiša Krista? Už pri samotnej spomienke na to preniká vás zdesenie, a predsa hriešnik ide ďalej, lebo diabla stavia vyššie ako Syna Božieho a dobré vnuknutia a hnutia milosti Božej vôle má za našepkávanie satana.

Po štvrté, smrteľný hriech nás robí slepými a to do takého stupňa, že nerozoznávame zlo, ktorého sa dopúšťame. Keď prichádza pokušenie, poddávame sa mu a ukazujeme pohŕdanie Božími milosťami. Pomaly sa naše srdce zatvrdzuje a koľko krokov robíme, takmer toľko ráz padáme. Za trest sa Boh čoraz viac od nás vzďaľuje a stávame sa korisťou vášní. Život hriešnika to spleť zločinov a reťazí zla. Srdce takého človeka pripomína rozbúrené more, na ktorom jedna vlna vyvoláva druhú. Prvý hriech prináša so sebou druhý, potom nasleduje zatvrdnutosť, a po smrti – nešťastná večnosť.

Po piate, Pán Boh opúšťa zatvrdnutého hriešnika a vydáva ho za korisť vášni. Už ho nič nevzrušuje – on všetkým pohŕda. Vie, že keď zomrie v tomto stave, čaká ho večné zatratenie. Nedbá na to, vysmieva sa zo všetkých spásnych napomenutí. Vystupuje proti Bohu i viere, zúfalo prekračuje Božie prikázania, prehlušuje svoje svedomie, dokonca sa váľa v hriechoch a prebudí sa až v hodine smrti, keď už niet nijakej záchrany, keď vytrhnutie sa z pazúrov pekla je už nepravdepodobné.

Pozrime sa teraz, aké dočasné nešťastia spôsobuje hriech. Najprv je prameňom všetkých Božích trestov. Chudoba, choroby, smútok a všetky iné bolestné údery, a predovšetkým smrť, tu majú svoj prameň.

Duch Svätý hovorí na niekoľkých miestach Židom, že ak zachovajú Jeho prikázania, On im udelí požehnanie, ich polia bohato urodia obilie a stromy ovocie. Naproti tomu opačne, ak opustia Stvoriteľa, dopustí na nich porážky a nešťastia (por. Dt 7). A skutočne, všetky tresty, tak duchovné ako i telesné, majú začiatok v hriechu. Prečo anjeli padli z neba do pekla? Prečo Adam bol vyhnaný z raja? Prečo na prvých rodičov a ich potomkov dopadlo toľko nešťastí? Dôvodom toho je hriech (por. Gn 3).

Či nespôsobili potopu zeme zločiny ľudí (por. Gn 6,13)? A čo priviedlo na Sodomu, Gomoru a iné mestá oheň z neba (por. Gn 19), ak nie hriech? Ó prekliaty hriech, kto ťa dobre poznal, ten sa ťa nikdy neodváži spáchať! Vyhýbajme sa, bratia, hriechu, lebo on na nás privádza dočasné nešťastia.

Po druhé, hriech skracuje život človeka, ako hovorí Duch Svätý. Boh trpí hriešnika neraz veľmi dlho. Keď však vidí, že hriešnik sa nepolepšuje, vezme ho z tohto sveta, vytne ho spomedzi živých, ako neúrodný strom. Keď kráľ Ezechiáš ochorel, Pán poslal k nemu proroka s príkazom, aby si usporiadal veci, lebo zakrátko zomrie. Keď to Ezechiáš počul, obrátil sa k stene a začal horko oplakávať svoje hriechy.

Pán, pohnutý milosrdenstvom, predĺžil mu život o pätnásť rokov (por. Iz 38). Kráľ Sedekiáš naopak, keďže nerobil pokánie za zločiny, dokonca s deťmi sa dostal do otroctva, kde mu vylúpili oči a takto úboho skončil svoj život. Cisár Anastáz videl v noci vo svojej izbe hroznú postavu z knihou v ruke. Táto postava mu kvôli jeho hriechom vyškrtla z knihy jeho života štyridsať rokov. Takéto myšlienky sú pre človeka, ktorý túži po dlhom živote, desivé.

Strašné účinky a škody znáša tiež človek kvôli hriechu na duši. Ako telo bez ducha je mŕtvolou, tak duša človeka, pozbavená milosti Božej, je mŕtva a vzbudzuje odpor Boha i anjelov. V tomto stave ona nemôže urobiť nič, čo by zasluhovalo život večný. Svätá Katarína Sienská, keď raz mala víziu duše, ktorá bola v milosti Božej, v údive volala: „Pane, keby mi viera nehovorila, že je iba jeden Boh, myslela by som si, že táto duša je božstvom. Chápem, Bože, že si za takú krásnu dušu mohol zomrieť!“ Keď však človek spácha ťažký hriech, táto zázračná krása mizne; duša, podobná predtým anjelom, teraz sa stáva škaredou ako diabol alebo zdochlina ležiaca osem dní na slnečnom úpale. Po hriechu človek stráca všetky zásluhy zhromaždené pre život večný, hoci by bol na ne taký bohatý, ako všetci anjeli a svätí spolu. Po páde mu zostáva iba peklo. Ó, prekliaty hriech, aké strašné zničenie spôsobuješ v duši! Bohužiaľ – koľko tu prítomných je v takomto poľutovaniahodnom stave! Kiežby sa ľudia tak báli duchovnej smrti, ako sa boja smrti tela!

Idem ďalej a tvrdím, že smrteľný hriech nás pozbavuje pokoja duše.

Človek jasnej mysle má ustavičné hody, hovorí mudrc Pánov (Prís 15,15). Svätý Pavol hovorí, že pokoj duše prevyšuje všetky zmyslové radosti: A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi (Flp 4,7). V liste Rimanom sv. Pavol píše, že hriešnikov budú cez celý život trápiť súženia: Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo (Rim 2,9). Prečo, priateľu, zotrvávaš v hriechu, keď on spôsobuje, že si taký nešťastný?

Smrteľný hriech uvádza našu dušu do otroctva satana. Človek v stave milosti posväcujúcej je skutočne dieťaťom Božím; po páde do hriechu sa stáva dieťaťom a otrokom zlého ducha. Sv. Ján tvrdí, že kto pácha hriech, ten je pekelným duchom, ktorý zhrešil od začiatku: Kto pácha hriech, pochádza z diabla, lebo diabol od začiatku hreší (Jn 3,3). Keby sme zomreli v stave ťažkého hriechu, tak satan bude naveky vlastniť našu dušu. Biedna duša, predávajú ťa ľudia za pár halierov – opilec za kalíšok alkoholu, lakomec za hrsť sena, žráč za bohatú misu s jedlom, nemravník za ohavnú rozkoš. Ako nízko si ťa cenia, ako strašne ťa podceňujú!

Smrteľný hriech nás robí nepriateľmi Boha a zatvára nám bránu do neba. Duša v stave milosti je priateľkou Boha a má právo na nebeskú vlasť. Môj Bože, aké strašné je nešťastie žiť v nepriateľstve s Tebou, ktorý si sama Dobrota, sama Láska a Šťastie vyvolených! Keby sme vedeli, čo to znamená stratiť Boha, za žiadnu cenu by sme sa neodvážili spáchať hriech. Mučeníci znášali najstrašnejšie týranie, ale nezapreli svojho Spasiteľa. Jedným kládli na hlavu rozpálené uhlie, ako sv. Klementovi, biskupovi z Ancíry, sv. Sabinianovi a sv. Krištofovi. Iným vytrhávali zuby alebo im ich vybíjali kameňmi, ako sv. Apolóniovi a sv. Januáriovi. Z iných zaživa sťahovali kožu, ako to čítame o sv. Bartolomejovi a sv. Regine. Sv. Venant dovolil, aby mu vytrhli vnútornosti a pokojne trpel, keď ho pálili fakľami, lebo nechcel hriechom stratiť milosť Božiu.

Mučeníci znášali najťažšie súženia, lebo sa nechceli zrieknuť svojho Boha a Spasiteľa. Beda nám, keď sa zriekame skvelého neba, a zasluhujeme si peklo iba preto, že chceme uspokojiť akési hriešne náklonnosti. Kto pochopí toto obrovské nešťastie? Čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý by sa obrátil na Boha týmto spôsobom: „Nechcem ísť do neba, vyberám si ako dedičstvo peklo; zriekam sa spoločenstva anjelov a svätých, chcem ísť do večného ohňa, ako si odriekať tieto príjemnosti, ako sa zriekať mojich chúťok, ako odpustiť nepriateľovi či vrátiť cudziu vec“?

Možno poviete: My tak nehovoríme! – Ale vaše hriechy akoby hovorili týmto spôsobom! Kto pochopí zaslepenosť bezbožného človeka, stavajúceho rozkoš nad večnú radosť, nad Kráľovstvo nebeské; obžerstvo vyššie ako hostinu Blahoslavených v Božom Meste!

Hriech nakoniec je najväčším nešťastím, aké nás môže stretnúť vo svete. Sv. Terézia videla dušu v stave ťažkého hriechu a tento pohľad ju tak vydesil, že radšej by znášala pekelné muky, akoby spáchala jeden hriech.

Sv. Tomáš sa čuduje, ako človek, ktorý spáchal hoci iba jeden hriech v živote, môže sa smiať. Svätá Katarína Sienská hovorí, že všemohúci Boh by nemohol spôsobiť človeku takú škodu, akú si on sám spôsobuje, keď sa dopúšťa hriechu. Sv. Magdaléna de Pazzi nemohla pochopiť, ako Ježiš Kristus mohol zomrieť za stvorenia také zvrátené, ako sú hriešnici.

Svätí sa báli na tomto svete iba hriechu. Aj my, keby sme pomocou svetla Božieho lepšie poznali ohavnosť hriechu, chceli by sme radšej tisíckrát zomrieť, ako sa dopustiť jediného priestupku. Spomeňte si, čo musel vytrpieť Kristus za hriechy ľudí! To Spasiteľ zomiera na kríži – Jeho telo roztrhané na kúsky pri bičovaní, tvár opľutá bezbožníkmi, hlava poprebíjaná tŕním – najkrajší z ľudských synov vyzeral ako úbohý červ! Vo chvíli Jeho smrti celý svet sa ocitol v zmätku: slnko sa pokrylo temnotou, zem sa chvela, skaly pukali, hroby sa otvárali a vychádzali z nich zomrelí. Opýtajte sa samého Krista, prečo znáša takú hanebnú a ukrutnú smrť, a odpovie vám: „Synu, to kvôli hriechu… Keby všetky rozumné stvorenia na zemi i v nebi znášali najstrašnejšie muky, aj napriek tomu by nedokázali napraviť jeden všedný hriech. Preto trpím, aby som zadosťučinil Božej spravodlivosti. Keby ma aspoň ľudia prestali za to znovu urážať“ – Aký nevďačný je človek, keď nechce pamätať na lásku, akú má k nemu Spasiteľ! Večnosť, ty sa nikdy neskončíš a budeš pomstiť urážky, ktoré hriech spôsobil tak dobrému, tak trpezlivému a milosrdnému Bohu.

Ako dlho ešte budeme v tejto zaslepenosti, ako dlho budeme znovu pribíjať na kríž milovaného Spasiteľa! Nečakajme, bratia, na smrť, lebo vtedy už nič nepomôže naše úsilie, naše slzy a smútok. Zavčasu otvorme oči, uznajme svoje omyly, robme pokánie a použime prostriedky, ktoré Boh ustanovil pre našu spásu. Lepšie je, ak stratíme všetko, akoby sme sa dopustili hriechu. Poďme teda ku krížu, nech sa naše slzy spoja s Najdrahšou Krvou Ježiša Krista, ktorá tečie z Jeho rán.

Počúvajme chvíľu a pozerajme očami viery, ako kvília a stenajú zatratení – tí, pre ktorých už niet milosrdenstva! Náš milovaný Spasiteľ ešte nezavrhuje spred svojej tváre; skôr naopak – vystiera k nám svoje ruky a hovorí nám, že nás miluje. Nikdy nezabúdajme, čo je hriech, aké nešťastie pripravuje pre nás v budúcom živote, akých dobier nás naveky zbavuje! Všetci túžme po nebi; vedzme však, že nič poškvrnené nevojde do týchto rozkošných príbytkov. Všetko nás povzbudzuje a vyzýva, aby sme opustili hriech.

Syn Boží z kríža nás zaklína, aby sme nešliapali po Jeho Najsvätejšej Krvi. Anjeli a svätí z nebeských výšin nám pripomínajú, akú veľkú slávu nám pripravuje Boh, aká veľká sláva nás čaká, ak sa budeme vyhýbať zlu. Aj zavrhnutí volajú k nám, aby sme ich nenasledovali a neupadli do rúk nahnevaného Boha. Bratia, možno o chvíľu nás už na zemi nebude a nájdeme sa medzi svätými alebo zatratenými.

Majme to však na pamäti, lebo nepoznáme ani dňa ani hodiny! Tisíckrát šťastnejší je ten, kto je v každej chvíli pripravený postaviť sa pred Boha. Amen

Zdroj: Kázne farára z Arsu, pre redakčné účely upravené a skrátené.

PDF (formát pre tlač)