Vestfálsky mier

Jozef Duháček
9. mája 2025   Cirkev História Politika

Vestfálsky mier (1648) zaujíma jedinečné miesto v dejinách európskej i svetovej diplomacie. Viedenské usporiadanie (1815), ktoré zaviedlo systém konzultácií medzi veľmocami známy ako Európsky koncert veľmocí, Spoločnosť národov (1920) a Charta OSN (1945) len veľmi málo zmenili štátoprávny systém a princípy medzinárodného práva, ktoré vyplynuli z Vestfálskeho mieru. Môžeme teda povedať, že ľudstvo aj dnes politicky žije pod vplyvom teórií, ktoré tento mier vytvorili.

Pred Vestfálskym mierom prevládala myšlienka kresťanského spoločenstva národov, ktoré bolo duchovne a svetsky harmonicky riadené najvyššou autoritou pápeža a cisára. Útoky na tento stredoveký kresťanský systém nechýbali počas väčšiny trvania stredoveku a v 14. a 15. storočí boli čoraz častejšie a silnejšie. Európsky nacionalizmus odmietol myšlienku cisárskej vlády a v 16. storočí protestantská vzbura trvalo rozdelilo západnú Európu aj nábožensky. Aby sa zaplnilo vákuum, ktoré vzniklo zavrhnutím všeobecne uznávaných hláv kresťanského spoločenstva, Vestfálsky mier nacionalistom ponúkol teóriu rovnováhy síl a protestantom náboženskú toleranciu. Západná Európa sa od tej chvíle stala spoločnosťou katolíckych a protestantských štátov, pričom žiaden z nich nesmel byť natoľko mocný, aby ovládol ostatné. Katolícke aj protestantské štáty sa vzdali myšlienky znovuzjednotenia Západu pod jeho niekdajšími vodcami.

Samozrejme, proti Vestfálskemu mieru bolo a je možné vzniesť množstvo námietok, dokonca aj zo strany tých, ktorí uznávajú jeho obrovský vplyv. Hoci ho vtedajšie vyčerpané Nemecko prijalo s úľavou, mier predstavoval preň trpké poníženie – a preto proti nemu Nemci – vrátane Hitlera – hlasno protestovali ako proti francúzskemu sprisahaniu. Katolíci sa tiež na mier pozerali s nevôľou. Počas rokovaní ho niektorí katolíci odsudzovali ako nespravodlivý a nábožensky škodlivý, pretože vystavoval spásu miliónov ľudí vážnemu nebezpečenstvu; považovali ho za mier, ktorý spôsobí ešte horšie vojny, a za zlo, ktorému sa treba vyhnúť aj za cenu veľkých obetí.

Neskôr bol odsudzovaný ako dohoda, ktorá nebola vyrokovaná, ale nadiktovaná francúzskymi delami; ako rozhodujúci bod v deštrukcii skutočného medzinárodného práva; ako sekularizácia politiky a ako urážka tak stredovekého, ako aj moderného zmýšľania. Upozorňovalo sa tiež na to, že mier otvoril éru absolutizmu, počas ktorej boli štáty natoľko žiarlivé na svoju územnú suverenitu, že samotná myšlienka medzinárodného spoločenstva sa stala prázdnou frázou a vôľa mocnejšieho štátu sa stala zákonom. Ako lepšie porozumieť kritickému postoju väčšiny katolíkov voči vestfálskym dohodám?

To, čo Vestfálsky mier chcel dosiahnuť a čo skutočne dosiahol, je jasné. Tridsaťročná vojna (1618–1648), ktorú ukončil, priniesla Nemecku spúšť a utrpenie, ktoré nebolo oveľa menšie než to, do ktorého túto nešťastnú krajinu uvrhol Hitler. „Počas vojny klesla populácia Nemecka zo šestnástich miliónov na šesť. Aj Bavorsko, ktoré na tom bolo lepšie, údajne kleslo z 3 000 000 na 800 000. Tisíce dedín úplne zmizli. V Sasku sa preháňali po vyľudnených dedinách vlčie svorky a bolo možné cestovať po Brandenbursku celé dni bez toho, aby ste stretli jediného roľníka.“ Aspoň tak hovorí Workman vo svojich Náboženských vojnách. Hodnota týchto tvrdení a štatistík je, pravdaže, pochybná, no isté je, že Nemecko veľmi trpelo a nemecký ľud túžil po mieri. Tí rozvážnejší medzi nimi pochopili, že nemeckí katolíci a protestanti sa musia naučiť spolu vychádzať, ak sa nechcú nechať totálne rozdrviť zahraničnými mocnosťami. Povaha vojny však spôsobila, že dosiahnuť mier bolo nesmierne náročné.

Náboženská vojna vypukla v Nemecku v prvej polovici 16. storočia a bola ukončená pasovskou zmluvou (1552) a Augsburským náboženským mierom (1555). Obe strany tieto dohody vnímali ako prímerie. Protestanti nikdy nedodržiavali tzv. reservatum ecclesiasticum z tohto mieru, podľa ktorého „ak sa niektorý arcibiskup, biskup, prepošt alebo iný duchovný starej viery jej zriekne, jeho arcibiskupstvo, biskupstvo, prepoštstvo a ďalšie benefíciá spolu so všetkými príjmami a výnosmi, ktoré dovtedy užíval, musí opustiť.“

Svätý Peter Kanízius za katolíkov uvádza, že Svätá stolica považovala Augsburský mier za dohodu uzatvorenú s cieľom vyhnúť sa ešte väčším nešťastiam.

V prvých desaťročiach 17. storočia boli protestantské aj katolícke frakcie v Nemecku pevne zomknuté a každá sa cítila ukrivdená. Cisár Matej (1612 – 1619) vyvolal konflikt, pretože odvolal ústupky, ktoré predtým jeho brat Rudolf II. (1576 – 1612) udelil protestantom v Čechách. V počiatočných fázach vojny bola cisárska a katolícka strana pod vojenským vedením Tillyho a Valdštejna taká úspešná, že cisár Ferdinand II. (1619 – 1637) v roku 1629 vydal Reštitučný edikt, ktorý prikazoval protestantom vrátiť „všetky arcibiskupstvá, biskupstvá, prepošstvá, kláštory, nemocnice a nadácie, ktoré katolíci vlastnili v čase pasovskej zmluvy a o ktoré boli nezákonne pripravení.“

Zároveň oficiálne vyhlásil, že Augsburský mier sa nevzťahuje na kalvínov, ale len na luteránov. Politicky to bol mimoriadne nešťastný krok – niektorí sa domnievali, že za ním stál úskočný Richelieu. Určite nič nemohlo viac pomôcť jeho politike, ktorá sa usilovala premeniť náboženský konflikt v Nemecku na politický boj, z ktorého by malo prospech Francúzsko a jeho schopný prvý minister. Tento edikt bol krajne nepraktický a provokatívny a úplne ignoroval, že od pasovskej zmluvy uplynulo 77 rokov. Mnohé zo sekularizácií a náboženských konverzií sa odohrali už pred jednou generáciou. Ako bolo možné hľadieť na udalosti dávnej minulosti, akoby sa nikdy nestali? A hoci mal edikt zasadiť protestantom tvrdý úder, protestantizmu v skutočnosti poskytol jednotu, ktorú predtým nemali.

Od čias Luthera a francúzskeho Františka I. sa nemeckí protestanti neštítili uzatvárať spojenectvá s katolíckym Francúzskom proti svojmu katolíckemu cisárovi. Francúzsko bolo takmer celé obklopené habsburskými dŕžavami, a preto tieto spojenectvá vítalo. Podporovalo Nizozemsko v jeho vzbure proti Španielsku, zároveň nabádalo Sedmohradsko, aby útočilo na Ríšu z juhovýchodu. Robilo lákavé ponuky katolíckemu Bavorsku, podnecovalo nacionalizmus v Čechách, Katalánsku a Portugalsku. A keď sa zdalo, že cisár v roku 1631 obnoví katolicizmus vo veľkej časti Nemecka a tým znovuzjednotí krajinu, Francúzsko pod vedením kardinála Richelieua poskytlo obrovskú finančnú podporu švédskej invázii do Nemecka. Protestantizmus v Nemecku zachránil vojenský génius, švédsky kráľ Gustáv II. Adolf, znemožnil zjednotenie Nemecka a odsúdil ho na ďalšie dve desaťročia bojov.

V roku 1641 cisár Ferdinand III., na radu svojich teologických poradcov, udelil amnestiu, ktorá mala slúžiť ako základ budúceho mieru. V roku 1642 Richelieuzomrel a všetky krajiny zapojené do vojny – okrem Španielska a Švédska – túžili po mieri. Španielsko, s ohľadom na neistú situáciu vo Francúzsku po smrti Père Josepha a Richelieua, videlo vo vojne posledný zúfalý prostriedok na obnovu svojho národného postavenia. Švédsko, v ktorom sa vojna stala hlavným a najvýnosnejším štátnym podnikom, taktiež nemalo záujem o jej ukončenie. Napokon však uzavretiu zmlúv nebránili Španielsko a Švédsko, ale náboženské nezhody.

Náboženské otázky boli vtedy v centre záujmu. Stredoveká predstava, že kresťanský štát má chrániť kresťanskú Cirkev, získala nový dôraz. Princíp „cuius regio, eius religio“ (koho vláda, toho náboženstvo) bolo treba prísne presadzovať. Katolícki aj protestantskí panovníci považovali štátne záležitosti, ktoré zasahovali do cirkevnej sféry, za otázku svedomia. Pred akýmkoľvek konaním sa starostlivo skúmali požiadavky božského a kánonického práva. Každý ústupok nepriateľskej viere bol samozrejme záležitosťou svedomia najvyššieho rádu.

Z tohto dôvodu mali veľký vplyv spovedníci katolíckych panovníkov a klerickí poradcovia protestantských vládcov.

Aj tu Francúzsko stálo na čele reakcie, ktorá chcela postaviť svetské záujmy nad náboženské. Richelieu ako klerik bol možno lepšie pripravený čeliť prísnym spovedníkom než svetskí poradcovia iných panovníkov.

Père Nicolas Caussin bol očiernený a vyhnaný, pretože mu jeho svedomie nedovolilo zaliečať sa mocnému kardinálovi. Jeho nástupca, učený Jacques Sirmond, bol prinútený prisľúbiť, že ak uvidí niečo odsúdeniahodné v politike štátu, oznámi to kardinálovi, ale nebude sa snažiť ovplyvniť kráľovo svedomie.

Aj v iných krajinách sa časom začala presadzovať zásada raison d’État (záujem štátu). Panovníci síce naďalej žiadali teológov o rady v náboženských otázkach, ale často to znamenalo len to, že ich duchovní poradcovia mali nájsť kresťanské ospravedlnenie pre už prijaté politické rozhodnutia.

Proti teológom na kráľovských dvoroch však stála skupina klerikov, ktorí – povzbudzovaní pápežskými zástupcami v Nemecku – sa snažili zabezpečiť, aby náboženské hľadiská mali vždy prednosť pred politickými, aj za cenu straty všetkého ostatného. No ako sa vojna vliekla, bolo čoraz zrejmejšie, že iba triumf katolíckych síl by zabránil katolíckym vládcom Nemecka zvoliť si miernejší kurz.

V Nemecku sa stalo, že poprední teológovia oboch skupín boli jezuiti. Najvýznamnejší dvorní teológovia boli cisárov spovedník, Belgičan Lamormaini, a spovedník Maximiliána Bavorského, Vervaux z Lotrinska. Boli to muži veľkej osobnej integrity a schopností, no aj keby mali politický talent, ruky proti Richelieovi a Mazarinovi im zväzovalo jezuitské pravidlo, že spovedníci panovníkov sa nesmú miešať do politiky.

Vodcom opozície bol ich spolubrat Heinrich Wangnereck, kancelár Univerzity v Dillingene. Na žiadosť augusburgského biskupa Heinricha V. von Knöringena a Fabia Chigiho, biskupa z Narda a pápežského legáta na kongrese v Münsteri (neskoršieho pápeža Alexandra VII.), sa Wangnereck stal hlavným predstaviteľom krajne konzervatívneho katolíckeho postoja.

V samotnej doktríne nebol medzi oboma skupinami veľký rozdiel. Obe tvrdili, že katolíci sú viazaní vo svedomí bojovať proti heréze. Ale dvorní teológovia tvrdili, že mnohí protestanti v Nemecku už nie sú heretikmi v prísnom zmysle slova, ale sú len v omyle. Obe skupiny zastávali názor, že katolícky štát je povinný spolupracovať s Cirkvou pri vykoreňovaní herézy, hoci extrémisti trvali viac na tom, že štát je len nástrojom Cirkvi, ktorý má poslúchať jej pokyny.

Horlivci sa pokúšali svoju doktrínu o potláčaní herézy opierať o Sväté písmo, kým umiernení sa odvolávali na kánonické právo.

Extrémisti tvrdili, že ak sa z krajnej núdze protestantom udelila náboženská sloboda, nesmie byť trvalá, ale platí len dovtedy, kým budú katolíci dostatočne silní, aby ju mohli zrušiť. To umiernení teológovia väčšinou odmietali, lebo vedeli, že takáto doktrína by znemožnila akúkoľvek trvalú dohodu.

Ich argumenty však často vykazovali váhavosť a nejasnosť. Niektorí tvrdili, že zmluva zaručujúca náboženskú slobodu by mala platiť naveky, pretože dôvod jej uzavretia – vyhnutie sa nekonečnej vojne – trvá aj naďalej. Iní hovorili, že mier je večný v tom zmysle, že trvá, kým sa protestanti dobrovoľne nevrátia do lona katolíckej Cirkvi. Pre extrémistov to však bolo neprípustné obchádzanie pravdy, pretože heréza bola podľa nich zo svojej podstaty trvalá.

Protestanti namietali, že aj keď sú katolíci viazaní mierom, pápež im môže udeliť dišpenz. Umiernení katolíci to popierali, lebo najvyššia pastierska moc je daná na budovanie, nie na ničenie. Nič by podľa nich nebolo také zahanbujúce pre kresťanstvo a škodlivé pre katolíckych panovníkov ako nedodržanie uzavretých zmlúv. Preto ak sa mali v záujme odvrátenia väčšieho zla uzatvoriť dohody s heretikmi, bolo ich potrebné dodržať.

Ďalším veľkým problémom bola otázka cirkevného majetku. Mali si protestanti ponechať cirkevný majetok a územia, ktoré získali v rozpore s Augsburským mierom (1555)?

Obe skupiny – prísni aj umiernení teológovia – zastávali názor, že podľa božského práva môžu s cirkevným majetkom nakladať len duchovní. Wangnereck tvrdil, že akékoľvek ústupky v majetku protestantom musia mať výslovný súhlas pápeža. Svoj postoj posilnil tvrdením, že pápežské rozhodnutia v tejto veci sú neomylné, rovnako ako v otázkach viery.

Rím však mlčal a žiadne ústupky sa odtiaľ nečakali. Preto umiernení teológovia tvrdili, že vzhľadom na nevyhnutnosť doby katolícki vládcovia nie sú viazaní povinnosťou odvolávať sa na pápeža. Museli v danej situácii jednoducho dohodnúť najlepší možný mier.

Striktní poradcovia (consultores rigidiores) im na to odpovedali, že dvorní teológovia sa boja ľudí, nie Boha. Umiernení im odpovedali, že mier – tak potrebný – možno dosiahnuť len za cenu veľkých územných ústupkov protestantom. Ak núdza nepozná zákon, potom je toto ukážkový prípad.

Až do roku 1648 diplomatické ťažkosti a odpor extrémistov vedených Fábiom Chigim bránili uzavretiu mieru. V roku 1648 však skvelé víťazstvá Condého a Turenna prinútili cisára Ferdinanda III. a Maximiliána Bavorského načúvať miernejším hlasom a prijať ťažké obety, ktoré umožnili ukončenie nepriateľstva. Nepoddajní odporcovia mieru s tým však nesúhlasili.

Chigi, ktorý ako pápežský vyslanec strávil štyri nešťastné roky ako mediátor, sa rozhodujúcich rokovaní nezúčastnil. Chigiho neúčasť počas záverečných rokovaní a jeho protest proti mieru po jeho podpísaní ukazujú, že musel na celú záležitosť nazerať kriticky.

Vestfálsky mier obsahoval mnoho ustanovení týkajúcich sa Cirkvi – nie všetky sú teraz podstatné. Bolo napríklad rozhodnuté, že v náboženských otázkach už nebude rozhodovať väčšinové hlasovanie v Ríšskom sneme, ale tieto záležitosti sa budú riešiť zmierom. Zmluva z Pasova (1552) a Náboženský mier z Augsburgu (1555) boli potvrdené.

Kalvinizmus bol popri katolicizme a luteránstve uznaný ako legálne náboženstvo, avšak žiadna iná forma viery už nemala byť v Ríši povolená.

Princíp „cuius regio, eius religio“ („koho krajina, toho náboženstvo“) bol opätovne potvrdený, a právo reformácie (jus reformandi) bolo za určitých podmienok priznané aj cirkevným, nielen svetským územiam.

Katolíci aj protestanti, žijúci pod vládcami opačnej viery, dostali právo aspoň na súkromné vykonávanie bohoslužieb a možnosť vychovávať deti vo vlastnom náboženstve – doma alebo v zahraničí. Nesmeli byť diskriminovaní v občianskom živote, nesmeli byť zbavení kresťanského pohrebu, a mali slobodu emigrovať, pričom mohli predať svoj majetok alebo ho prenechať na správu iným.

Väčšina slobodných miest v Ríši mala ostať výlučne v protestantských rukách a katolícka Cirkev stratila všetok svoj majetok v protestantských regiónoch. Navyše, Cirkev prišla o dve arcibiskupstvá, dvanásť biskupstiev a šesť opátstiev, ktoré predtým tvorili samostatné cirkevné štáty.

Keď si uvedomíme, že Svätá rímska ríša nemeckého národa zároveň stratila takmer všetku efektívnu kontrolu nad svojimi členskými štátmi, vidíme, aký ťažký úder tento mier znamenal pre Nemecko, aj pre katolícku vec. Istou útechou bolo iba to, že sa zastavilo ďalšie šírenie protestantizmu v Ríši prostredníctvom konverzií na vysokých miestach.

Inocent X. schválil Chigiho protest a napokon v roku 1650 vydal protestný list s názvom Zelo Domus Dei („Horlivosť pre dom Boží“), ktorý bol spätne datovaný do roku 1648. Inocent v ňom vyjadril hlboký smútok nad tým, že rozhodnutia uzavreté vo Vestfálsku vážne poškodili práva náboženstva, Svätého stolca a Cirkvi, lebo sa v nich nadobro vzdávalo cirkevného majetku v prospech heretikov a ich potomkov.

Rovnako protestoval proti tolerancii protestantizmu. Všetky dohody alebo zmluvy týkajúce sa cirkevných vecí, ktoré boli uzatvorené bez súhlasu Svätého stolca, vyhlásil za neplatné, aj keby boli potvrdené prísahou.

Kongres však predvídal rušivý účinok pápežského protestu a do mierových zmlúv v Osnabrücku a Münsteri vložil klauzuly, ktoré protest neutralizovali. Keďže katolícke mocnosti postupovali nezávisle od pápeža, jeho protest bol ignorovaný – v samotnom Nemecku ho zverejnil len trierský arcibiskup.

Nie je vylúčené, že Inocent X. si uvedomoval, že jeho protest bude bez výsledku. Predpokladá sa, že protest musel vysloviť, pretože stále existovala teoretická možnosť návratu protestantov do Cirkvi. V takom prípade by Cirkev mohla na základe tohto protestu žiadať späť svoje majetky a práva.

Tak či onak, hlava Cirkvi nemohla bez výrazu zármutku a nesúhlasu sledovať, že toľko duší je pre Cirkev definitívne stratených.

Čo by sa mohlo stať, keby bol pápež Inocent X. prezieravejší a vzdal sa katolíckej veci v krajinách, kde protestantizmus zaznamenal úspech už od začiatku 16. storočia, a keby uznal stratu cirkevného majetku, ktorý by v žiadnom prípade nebolo možné získať späť?

Nezabránil by tak tomu, aby si katolícki panovníci zvykli rozhodovať o cirkevných záležitostiach? Mohol by tiež vymôcť priaznivejšie podmienky pre katolíkov v protestantských krajinách? Mohol by sa dať zvoliť za arbitra Európy – dokonca so súhlasom protestantov, za predpokladu, že by bol ochotný vzdať sa starej teórie jednotného kresťanstva pod vedením katolíckej hierarchie?

Je ťažko uveriteľné, žeby protestanti 17. storočia mohli vnímať pápeža inak než ako antikrista. A úplne nemožné je predstaviť si, žeby ktorýkoľvek pápež zaprel univerzálne poslanie katolíckej Cirkvi, alebo žeby pristúpil na dohodu, ktorá by trvalo oddelila milióny veriacich od katolíckej viery.

Pápežstvo vo Vestfálsku nestratilo všetok medzinárodný vplyv. Politická moc pápežstva má aj duchovné výhody. Katolicizmus nie je len náboženstvo, ale aj civilizácia a kultúra. Ako taký má výhodu oproti protestantizmu, ktorý sa možno snažil odporovať niektorým nekresťanským prvkom v kultúre a civilizácii, ale nedokázal postaviť svoju vlastnú kultúru.

Tieto nevýhody protestantizmu sú zakorenené v temnom pesimizme Lutherovho pohľadu na človeka a jeho skutky. Katolíci by nepripustili, že Cirkev je jediná a výhradná matka kultúry a civilizácie. Ak aj v ranom stredoveku všetka civilizačná ťarcha padla na Cirkev, bolo to len preto, že svetská moc bola neschopná plniť svoju funkciu.

Keď sa dnes pozeráme na Vestfálsky mier z pohľadu diplomacie a medzinárodného práva, javí sa ako pamätník muža, ktorý – hoci zomrel šesť rokov pred jeho podpísaním – bol zaň najviac zodpovedný: kardinála Richelieua. Vďaka Vestfálskemu mieru mu do určitej miery oprávnené patrí titul „tvorca moderného sveta“.

No keď sa na Vestfálsky mier pozeráme z náboženského hľadiska, vyvoláva viac otázok ako odpovedí. Richelieu bol katolík a kňaz, autor – okrem iného – aj traktátu o kresťanskej dokonalosti. A predsa bol práve on tým, kto najviac zabránil zjednoteniu Nemecka pod katolíckym vedením. Nebolo pre neho dôležitejšie to, že je Francúz ako to, že je katolícky kňaz? Zdá sa, že bolo.

Mnohí sú presvedčení, že ak by sa Svätá rímska ríša zjednotila a opäť stala silným katolíckym štátom, protestantizmus by vyhynul – doma i v zahraničí. Je však isté, že jeho vplyv na Západe by bol dramaticky zmenšený. A možno by sa bola znovu vytvorila obdoba stredovekej Christianitas. Vedel Richelieu, že tomuto všetkému bráni?

Zdroje:
E. A. Ryan SJ – Catholics and peace of Westphalia
Catholic Enclyclopedia – The thirty years war
H. Kissinger – World order

PDF (formát pre tlač)