V zakázané dni svadobné veselie nekonať

13. septembra 2026   Cirkev

„Všetko má svoj čas. Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.“
(Kaz 3,4)

Milujúcemu srdcu najpálčivejší bôľ spôsobí nevďačnosť. Úbohá matka hladuje, otrhaná chodí, len aby sa jej dieťa nasýtilo a slušne bolo oblečené. A keď to dieťa by malo byť oporou, pomocníkom svojej zoslabnutej, zostarnutej matky, sťa zodraté šaty odhodí ju od seba: jej milujúci pohľad zavrhuje, jej slová vysmeje; keď mu na oči vyhodí jeho výtržnosti, jeho hýrenie, ešte sa jej vzoprie: „Veď som už nie dieťa, aby som babské rozkazovanie trpel“.

Takto zaobchádzajú i suroví veriaci so svojou duchovnou matkou, s Cirkvou svätou. Ona im ohlasuje svoje piate prikázanie: „V zakázané dni svadobné veselie nekonať“, v advente a vo veľkom pôste zakazuje muziku, tanečné zábavy, hlučné hostiny, krčmové hýrenie a predsa niektorí kresťania si toto všetko dovolia. Či je to v poriadku? Či je dovolené katolíckemu veriacemu v adventnom a veľkopôstnom čase účastniť sa na tanečných zábavách? Nech odpovedá na to katechizmus! Počujme náuku katechizmu o advente a veľkom pôste, potom porozumieme, prečo je takým veľkým hriechom hlučne sa zabávať v tom svätom čase.

Božské Srdce Ježišovo, ty hlboké more milosrdenstva, buď s nami, kým o tom budeme rozjímať!

1. Náš božský Spasiteľ Ježiš Kristus sa preto narodil, aby nás vykúpil, preto žil na zemi za tridsaťtri rokov, aby nás svojím príkladom učil. Kristovi prívrženci sú povinní nasledovať Krista; ako ten pečatný vosk predstavuje zárezy pečatného kolka, tak má náš život znázorňovať Kristov život, aby sme mohli povedať s apoštolom: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20). Cirkev sv. viacerými spôsobmi v nás budí a vedie nás k nasledovaniu Krista. Advent a veľký pôst preto ustanovil za svätý čas, aby to boli dni zanechania hriechov a duševného obnovenia, vtedy naše telo umŕtvuje pôstom a dušu našu skrze rozjímanie nad sv. tajomstvami k nábožnému životu povzbudzuje. Teda málo slovami mnoho hovorí piate cirkevné prikázanie: „V zakázané dni svadobné veselie nekonať“. Zakazuje cez ne Cirkev nielen konať svadobné veselie, ale i všetky iné hlučné zábavy, hlučné hostiny, muziky a tance. Tento zákaz sa vzťahuje (podľa nového zákona Cirkvi) na čas od prvej nedele adventnej do sviatku Božieho narodenia, a od Popolcovej stredy do nedele veľkonočnej, to jest postíme sa nielen ústami, ale mŕtvime i oči, uši, nohy, vôbec všetkými údmi nášho tela. Keď ústam uberieš jedla, ani oči nepas po telesných rozkošiach; keď neješ mäso, ani uši nech sa ti nerozptyľujú zvukmi muziky. Čo si usporil skromným stravovaním, to nepremrhaj roztopašnými zábavami.

Čo sa týka svadby konanej v zakázanom čase, i v tomto ohľade je nápadná ľahostajnosť niektorých kresťanov voči zákonu Cirkvi. Predtým, kým ešte civilné manželstvo nebolo, len tí sa uchádzali u biskupskej vrchnosti o dovolenie, aby i v zakázanom čase mohli mať sobáš, pre ktorých to bolo naozaj potrebné. Teraz o to hocikto žiada, či má na to súrnu potrebu, či nie. Povedia, že keď im štát dovolí, nech dovolí i Cirkev. Ak im to nedovolí, uspokoja sa i s civilným sobášom. Je to asi také zbojstvo, ako keď syn s nožom sa vytasí na rodičov, ak mu nevydajú podiel z otcovského majetku.

Z roka na rok sa možno dočítať v novinách, že niektorí kresťania majú toľko peňazí, že ich za celé fašiangy nevedia minúť, ešte i vo veľkom pôste a v advente hulákajú. Čo rok častejšie a hlučnejšie bývajú bály v pôste. No nech a len vyskákajú sa tí pôžitkári sveta, ak im to k blahu slúži, hej, ale príde ešte čas, keď sa premení radosť v žiaľ, pôžitok v bolesť a sladkosť v trpkosť. Príde čas, keď sa už viac nebudú môcť zabávať, ale v Pekle v nekonečných mukách bolestne budú bedákať. Ba už často i na tomto svete zastihne ich trest, že príkazom Cirkvi opovrhli. Takýto príklad čítam v živote Svätých: V zakázané dni pri muzike hýrili istí mladíci. Sv. Eligius, biskup, zašiel k tým mládencom a vyzval ich, aby sa v tichosti rozišli. Títo ho však vysmiali, ba ešte tým viac skákali, ešte hlučnejšie hulákali. Duchovný otec sa s plačom vzdialil odtiaľ, doma pred krížom padol na kolená a s nárekom prosil odpustenie od ukrižovaného Pána Ježiša, že ľudia si taký posmech robia zo svätých dní. Sotva skončil svoju modlitbu, tí mládenci začali tak zavýjať ako besní psi, rozzúrení jeden druhého začali hrýzť a driapať. Len násilím bolo možné odtrhnúť od seba tých zbláznených. Celý rok trápili sa v pomätenosti rozumu, vtedy ten svätý biskup kázal ich priviesť do kostola, tam sa modlil za nich a na jeho modlitbu bol im prinavrátený zdravý rozum. Týmto už viac nebolo treba vysvetľovať, už sami vedeli piate prikázanie Cirkvi: „V zakázané dni svadobné veselie nekonať“.

2. Čestný kresťan-katolík nielen na svadbu, na bál alebo na krčmovú zábavu nechodí v čase adventnom a veľkopôstnom, ale aj iných rozptyľovaní, schôdzok a spevov usilovne sa stráni, lebo tie sa nezlučujú s vážnosťou svätého času, každá svetská zábava ruší našu svätú náladu času adventného a veľkopôstneho. Ako to Sv. Písmo hovorí: všetko má svoj čas, kedy plakať a kedy smiať sa.

Čo je advent? Očakávanie. Očakávame narodenia Spasiteľa. Myseľ nám zaletí do Betlehema, zastane pred jasličkami, v ktorých ležal Syn Boží. V duši sa nám ozve svedomie, z očí nám vyhŕknu slzy, prosíme Ježiška o zmilovanie: neodvrhuj od tvojho nevinného srdca svoje ošklivé, hriešne dieťa. Vštep do môjho srdca tvoju lásku blčiacim, ničiacim ohňom, aby som nikdy viac, nikdy viac nespáchal hriech, ale aby som jedine teba miloval. Sv. Ján Krstiteľ, tento najväčší z prorokov, predchodca Kristov, odetý kajúcnym rúchom, hlavou posypanou popolom, takto nás napomína v celom advente: „Pripravujte cestu Pánovi!“ (porov. Lk 3,4)

Nuž, drahí kresťania, koho máme nasledovať? Azda k pokániu napomínajúceho Jána Krstiteľa? A či k pochabým zábavám vábiaci svet?

Čo je veľký pôst? Krížová cesta. Sprevádzame trpiaceho Vykupiteľa na Kalváriu; na Veľký piatok kňaz odhaľuje sv. kríž, pozdvihuje ho a vyzýva nás všetkých, aby sme sa klaňali jeho ranám. Potom nás Cirkev vedie k Božiemu hrobu a viera nám uľavuje bôľ, že Ježiš vstane z mŕtvych. Ani my nehnime v hrobe svojich hriechov, ale skrze úprimnú spoveď vstaňme z hrobu svojich hriechov. Nuž keď Boh visí na kríži, človek má hýriť? Pán trpí a sluha má sa zabávať? Matka Cirkev omdlieva od žiaľu a dietky majú sa veselo opíjať vínom? Ženích skonáva na kríži a družba mal by tancovať až do závratu? Neľudskosťou, bezbožnosťou, nevernosťou a surovosťou by bolo svätý čas stráviť v svetských radovánkach.

Žiaľ, mládež je pochabá, ľahostajná, bláznivá: pre nerozvážnosť často upadá do hriechu, do zlého, začo sa potom hanbí a oplakáva. Na to je rodič, aby napomínal a vyučoval svoje dieťa: v advente a vo veľkom pôste nedovoľte mu žiadnu hlučnú zábavu. Na to je hospodár, aby pozor dal na svojich sluhov, nech im nedovolí v advente a vo veľkom pôste vykrikovať po krčmách. Na to je predstavenstvo v obci, aby udržalo poriadok, v svätom čase nech zakáže hýriť po krčmách, nech nedovolí hulákať po uliciach, výtržnosťami pohoršovať lepšie zmýšľajúcich.

Drahí kresťania, buďte striezliví, slušnosť zachovávajúci, bohabojní vyznávači viery! Nech vidí každý, kto sa v obci obráti, že tu Pánu Ježišovi oddaní kresťania bývajú, ktorí vedia a zachovávajú piate cirkevné prikázanie: „v zakázané dni svadobné veselie nekonať“.

Takhľa, dokončil som vysvetľovanie pätoro cirkevných prikázaní. Môj výklad na krátko zopakujem: Cirkev je Božia ustanovizeň, Pán Ježiš ju založil a splnomocnil, aby viazala svoje údy pod ťarchou hriechu zachovávať svoje prikázania. Preto práve tak svedomito máme plniť pätoro cirkevných prikázaní, ako Desatoro Božích prikázaní. Veď tak láskavo napomína nás k tomu Boh Duch Svätý: „Počúvaj, syn môj, napomínanie svojho otca a neopúšťaj naučenie svojej matere, bo krášlia tvoju hlavu vencom ľúbezným a tvoju šiju (zlatým) náhrdelníkom.“ (Prísl 1,8). Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)