V denníku Postoj tvrdia v súvislosti s islamom, že „náboženská sloboda buď platí pre každého, alebo pre nikoho“. Čo o tom hovorí katolícke učenie?

2. júna 2026   Cirkev Politika Spoločnosť   Komentár

V rámci kampane, ktorú rozbehli liberálne sily na Slovensku ohľadom zníženia potrebného kvóra pre štátnu registráciu novej cirkvi a náboženského spoločenstva, sa v prospech danej požiadavky vyjadrili kladne aj niektorí autori denníka Postoj. Najnovšie tak urobil Christian Heitmann v článku: „Slovenská debata o islame / Náboženská sloboda buď platí pre každého, alebo pre nikoho“.

https://www.postoj.sk/195222/nabozenska-sloboda-bud-plati-pre-kazdeho-alebo-pre-nikoho

Článok už v názve obsahuje klasický liberálny blud (herézu) nezlučiteľnú s učením katolíckej Cirkvi. Katolícka Cirkev vždy učila, že sloboda vierovyznania, a to nielen verejného kultu, ale aj súkromná nie je neobmedzená. Či ešte presnejšie – v princípe by ani nemala byť. Čiže už to, čo liberálna demokracia rozumie pod pojmom „náboženská sloboda“ – teda právo človeka na súkromné či verejné vyznávanie akéhokoľvek náboženstva, Cirkev nikdy neuznávala. To, že odmietala násilnú konverziu a tolerovala z nevyhnutnosti existenciu iných náboženstiev, neznamená, že nehlásala vždy záväznú povinnosť ľudí aj štátov prijať katolícku vieru.

Z toho vyplýva, že „náboženská sloboda“ tak ako ju chápe liberálna demokracia je skutočne podľa katolíckej vierouky „pre nikoho“, čo však autor zrejme myslel len ako desivú predstavu, ktorou chcel postrašiť katolíkov, aby si uvedomili, že bránením islamu v registrácii, by mohli potenciálne pripraviť o tú skvelú „náboženskú slobodu“ aj seba. Zbytočná obava – katolíci nikdy žiadnu „náboženskú slobodu“ v zmysle nábožensky pluralitnej liberálnej demokracie nemali. Pod týmto pojmom rozumeli vždy len slobodu v spoločnosti a v štáte nehatene vyznávať katolícku vieru.

Avšak aj pri zbežnom premýšľaní prirodzeného rozumu, bez ohľadu na katolícke učenie, je zrejmé, že napríklad satanistické kulty, pohanské kulty prinášajúce ľudské obety, rôzne manipulatívne sekty s kriminálnym pozadím sú pre spoločnosť škodlivé aj z čisto prirodzeného hľadiska, nielen špecificky katolíckeho a nemôžu byť tolerované ani v zárodku a v súkromí, aj keby si nenárokovali na oficiálnu registráciu. Z prirodzeného hľadiska je zákaz z dôvodu obavy o spoločenskú bezpečnosť oprávnený. Ergo, náboženská sloboda nie je neobmedzená a nie je pre každého vyznávača, každého kultu, ani v prirodzenom poriadku.

Autor v článku vyčíta oponentom redukcie počtu členov potrebných na registráciu účelovosť, ktorá nezohľadňuje princíp – a má pravdu. Ide len o to, aký „princíp“ má na mysli ako ten určujúci. Či dogmy liberálnej demokracie, alebo katolíckej Cirkvi. Z katolíckeho hľadiska, ktoré považuje za jediné pravé náboženstvo katolícke kresťanstvo, nepramení primárne odmietnutie ostatných náboženstiev z ich sociálnej nebezpečnosti (tú v starom Ríme aj dnes pripisovali a pripisujú aj kresťanstvu), ale principiálne z nebezpečnosti pre spásu duší.

Islam, podobne ako ďalšie nekresťanské náboženstvá, preto treba z katolíckeho hľadiska odmietnuť primárne z toho dôvodu, lebo bránia spáse duší tým, že ich vedú na duchovné scestie a potenciálne do zatratenia, nie primárne preto, že sú spoločensky nebezpečné. To je samozrejme tiež oprávnené, ale len prirodzené hľadisko, ako bolo uvedené vyššie.

Podobný sekularistický naratív ako utilitárni obhajcovia súčasného kvóra však používa aj autor článku: nepýta sa, ako to vyžaduje katolícka viera, ktorá tvrdí: salus animarum suprema lex – spása duší je najvyšším zákonom, či je islam vhodný pre spásu duší, ale jeden sekulárny dôvod odporcov – bezpečnosť, nahrádza druhým – liberalizmom. Kvórum musí byť podľa neho znížené, pretože to vyžaduje „náboženská sloboda“, (ktorá musí byť pre každého, inak údajne nie je) a ľudské práva. K tejto sekulárnosti, ktorá nezohľadňuje „salus animarum“, ale sekulárnu, liberálno-demokratickú dogmatiku, pridáva neskôr ešte prvoplánovú účelovosť v duchu najtriviálnejšej politickej korektnosti: ak by sme bránili islamu, tak čo potom židia?

Z celého článku vyplýva , že „najvyšším zákonom“ by už pre katolíka nemala byť spása duší, ktorú je štát povinný garantovať privilegovaním katolíckej Cirkvi, ako to učili encykliky Gregora XVI., Pia IX., Leva XIII., Pia X. a Pia XI., ale liberálno demokratická koncepcia, ktorá zaručuje každému „náboženskú slobodu“.

O tom, že toto katolícka Cirkev nikdy neučila, ale naopak, vždy tvrdila, že štát je povinný privilegovať katolícku Cirkev a vieru ako neomylnú cestu k spáse, sa môžeme ľahko presvedčiť pri nahliadnutí do encyklík pápežov:

Gregor XVI. – Mirari vos (1832)

„Je zlá domnienka, rozšírená na všetky strany skrze lesť bezbožníkov, že totiž vyznávaním ktorejkoľvek viery je možné získať večnú spásu duše.“

„Z tohto nečistého žriedla ľahostajnosti v náboženstve plynie ono prevrátené a bludné učenie, nech nepoviem pominutie všetkých zmyslov, že totiž každému sa má dovoliť a vydobyť sloboda svedomia. Tomuto zhubnému bludu kliesni cestu ona úplná a neobmedzená sloboda v myslení, ktorá sa šíri na skazu Cirkvi a ľudu. Dokonca niektorí sa s náramnou nehanebnosťou osmeľujú hlásať, že odtiaľ môže pochádzať aj prospech pre náboženstvo. „Ale nebezpečenstvo smrti duše má prednosť, pred slobodou mýliť sa“ povedal by sv. Augustín.“

„Skúsenosti ukazujú, že už od najstarších čias krajiny prekvitajúce v moci a sláve, zahynuli v dôsledku tohto jediného zla, a to nezmyselnej slobody myslenia, slobody prejavu a túžby po novotách. Sem tiež patrí ona sloboda tlače, hodná všetkej kliatby a škaredosti, aby sa vydávali akékoľvek spisy a šírili medzi ľudom a túto slobodu sa niektorí opovažujú tak nehanebne žiadať a obhajovať.

Ó hľa: ešte sa nájdu ľudia takí nehanební, že neústupne tvrdia, že toto šírenie bludov býva vrchovato kompenzované v tej či onej knihe vydanej na obhajobu náboženstva a pravdy. Zaiste by bolo hriechom a proti každému právu páchať veľký zločin len preto, aby sme mohli očakávať, že z neho vyplynie nejaké menšie dobro. Môže niekto rozumný povedať, že má byť dovolené verejné rozdávanie jedu, lebo tento niekedy poslúžil ako prostriedok, ktorý pomohol tomu či onomu dostať ho z rúk smrti?“

„Nemôžeme ani predvídať šťastnejšie časy pre náboženstvo a ani pre vlády krajín z plánov tých, ktorí vehementne túžia oddeliť Cirkev od štátu a prelomiť vzájomnú zhodu medzi časnou svetskou autoritou a duchovnou mocou. Je zrejmé, že milovníci nehanebnej slobody sa tejto jednoty štátu a Cirkvi, po celé veky prospešnej pre ľud, tak obávajú.“

Pius IX. – Quanta cura (1864)

„Vychádzajúc z tejto falošnej predstavy o spoločenskej vláde, nehanbia sa podporovať aj iné bludné výmysly, nanajvýš zhubné pre katolícku Cirkev a spásu duší, ktoré Náš predchodca, blahej pamäti Gregor XVI. nazval „pominutím zmyslov“, totiž že vraj sloboda svedomia a náboženská sloboda je prirodzeným právom každého človeka a že by to malo byť tiež vyhlásené zákonom, že občania majú právo verejne vyjadrovať a vysvetľovať všelijaké svoje myšlienky verbálne, tlačou alebo iným spôsobom, v čom by nemali byť absolútne nijako obmedzovaní ani duchovnou autoritou a ani svetskou mocou.“

Pius IX. – Sylabus omylov (1864)

Bludné výroky o náboženskej slobode:

15. Každý človek môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré vo svojom ľudskom rozume uzná za pravé a pravdivé.

16. Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a dosiahnuť večnú blaženosť.

17. Prinajmenšom existuje aspoň dobrá nádej na večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Cirkvi Kristovej.

18. Protestantizmus nie je nič iné, než odlišná forma jedného a toho istého pravého kresťanského náboženstva a je v ňom možné sa práve tak ľúbiť Bohu ako v Cirkvi katolíckej.

Lev XIII. – Libertas praestantissimum (1888)

„Ale po vzore Lucifera, ktorý vyriekol rúhavé slová „Nebudem slúžiť“, sa mnohí usilujú pod rúškom slobody o absurdnú bezuzdnosť. K tým patria stúpenci tak veľmi rozšíreného a vplyvného spôsobu života, ktorí odvodzujú svoje meno od slobody (libertas) a chcú byť nazývaní liberálmi.“

„Požaduje pre každú jednotlivú osobu to, čo tak veľmi odporuje cnosti nábožnosti: tzv. slobodu kultu. Základná myšlienka, o ktorú sa táto opiera je tá, že: každý má voľnosť vyznávať akékoľvek ľubovoľné náboženstvo alebo aj vôbec žiadne.“

„Keď v súvislosti so životom štátu uvažujeme práve o takejto slobode, potom podľa nej štát nemá dôvod ctiť Boha nejakým verejným spôsobom alebo chcieť Jeho uctievanie, nemá dôvod dávať prednosť žiadnemu náboženstvu, pretože všetky majú byť považované za rovnako oprávnené, bez akéhokoľvek ohľadu na ľud, a to ani tam nie, kde ľud vyznáva katolícke náboženstvo. To by mohlo byť správne len za predpokladu, že spoločenstvo ľudí v štáte nemá voči Bohu žiadne povinnosti alebo má možnosť beztrestne sa ich zriecť: oboje je ale zjavne falošné. Lebo niet pochýb o tom, že združovanie ľudí do spoločnosti má svoj pôvod vo vôli Božej, či už uvažujeme o jej povinnostiach či o jej forme teda autorite, o jej pôvode alebo o početných a veľkých výhodách, ktoré spoločnosť ľudí človeku prináša.“

„Ak vieme, že je pre štát nevyhnutné, aby sa hlásil k jednému jedinému náboženstvu, má sa hlásiť jedine k pravému náboženstvu. Ktoré, ako také nie je zaťažko poznať, menovite v katolíckych štátoch, pretože na sebe nesie zreteľne známky pravdy.“

Lev XIII. – Immortale Dei (1885)

„Ako teda žiadny jednotlivec nesmie zanedbávať svoje povinnosti k Bohu, ale usilovne plniť svoju najdôležitejšiu povinnosť, totiž oddať sa duchom i srdcom náboženstvu (a vydať o ňom svedectvo svojou mravnou nápravou), ale nie náboženstvu, ktoré si každý podľa ľubovôle zvolí, ale takému, ktoré Boh uložil, ktorého pravosť (ako jediného oproti ostatným) prejavil spoľahlivými a neklamnými známkami a dôkazmi, tak sa ani štátna spoločnosť nesmie beztrestne správať akoby Boha nebolo. Nesmie ani (bez hriechu) odmietať starostlivosť o dodržiavanie úcty k Bohu ako veci jej úplne cudzej, nesmie však ani podľa ľubovôle prijať ktorékoľvek z rôznych náboženstiev.“

„Akákoľvek otázka, týkajúca sa náboženstva sa odkazuje na slobodné rozhodnutie jednotlivcov podľa ich súkromného názoru. Každý potom môže podľa ľubovôle prijať jedno z nich. Čo z toho vyplýva, je jasné: osobný názor nie je viazaný objektívnym zákonom a je záležitosťou slobodného zaľúbenia každého, či chce Boha ctiť alebo nie; nastupuje neobmedzená názorová svojvôľa, bezuzdná sloboda vo zverejňovaní názorov. Kde je však štát založený na takýchto základoch –, ktoré sa zvlášť v dnešných časoch tešia uznaniu – je ľahké si domyslieť, do akého nevýhodného postavenia je zatláčaná Cirkev proti všetkému právu a spravodlivosti. Kde sa totiž takéto zásady uplatnia v riadení štátu, dáva sa katolíckej Cirkvi rovnaké miesto ako ostatným náboženským spoločnostiam, či skôr stavia sa pod ne, neberie sa ohľad na cirkevné zákony a sama Cirkev, ktorej dal Ježiš Kristus príkaz aj úrad učiť všetky národy, sa vylučuje z každého vplyvu na verejné vyučovanie ľudu.“

Príkladov by sa dalo uviesť ešte viac, ale to už ponechávam na každom osobne, aby si sformoval vnútro podľa autentickej katolíckej tradície.

Branislav Michalka

Zdroj: Postoj, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)