Trest smrti v Pápežskom štáte

Jozef Duháček
3. októbra 2025   Cirkev História   Komentár

Až do roku 2018 bol trest smrti katolíckou Cirkvou akceptovaný ako spravodlivý v prípade mimoriadne závažných zločinov. Katechizmus katolíckej Cirkvi (KKC 2267): Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.

V roku 2018 prišiel argentínsky pontifex s ďalšou zo svojich mnohých inovácií. Vyhlásil, že trest smrti je neprípustný, pretože ide o útok na nedotknuteľnosť a dôstojnosť jedinca. https://www.noviny.sk/zahranicie/358123-prelomove-rozhodnutie-papeza-frantiska-o-treste-smrti

Lev XIV. má, zdá sa, rovnaký názor. Už v máji 2025 vyhlásil, že je čas skončiť s trestom smrti https://nypost.com/2025/05/08/us-news/pope-leo-xiv-in-his-own-words-the-pontiff-on-abortion-climate-change-homosexuality-and-capital-punishment/

a podobne sa vyjadril aj tento týždeň https://www.ncronline.org/vatican/vatican-news/wading-durbin-controversy-pope-leo-shows-himself-attuned-us-debates

V liste z roku 2018, ktorý zmenu postoja Vatikánu vysvetľoval, sa hovorilo okrem iného o tom, že vývoj katolíckej doktríny ohľadom trestu smrti nie je v rozpore s predchádzajúcim učením, ide skôr o evolúciu predchádzajúceho postoja. Takže sme sa dožili toho, že morálne postoje a definície sa môžu vyvíjať a čo raz bolo mravne prípustné, sa zrazu stáva hriechom. Teda evolúciou sa z mravne prijateľného skutku stane skutok mravne neprípustný a my si máme myslieť, že to navzájom nie je v rozpore. Keď som chodil na základnú školu, na takúto sofistiku sme reagovali slovami: „To vykladaj tomu, čo trávu žere!“

Dnes nebudem vysvetľovať, prečo je trest smrti mravne prípustný a prečo takým vždy zostane. A prečo sa evoluciou nemôže dobré zmeniť v zlé a naopak. Už sme o tom písali viackrát z hľadiska tradície a učenia Magistéria:

https://christianitas.sk/frantisek-verzus-sv-pismo-a-tradicia/

https://christianitas.sk/preco-revolucionari-odmietaju-trest-smrti/

https://christianitas.sk/trest-smrti-podla-tradicnej-katolickej-nauky-alebo-moderna-cirkev-a-falosny-humanizmus/

Roman Joch to dobre vysvetlil hľadiska prirodzeného práva a zdravého rozumu v tomto už pomerne staršom, ale stále dobrom texte: https://www.prave-spektrum.sk/article.php?52

Dnes sa pozrieme na praktický rozmer veci. Ako sa k trestu smrti stavali pápeži, keď ešte vládli ako svetskí panovníci?

Pápežský štát bol zoskupením území v strednom Taliansku, ktorým priamo vládol rímsky pápež. Založený bol darom francúzskeho kráľa Pipina Krátkeho v roku 754 a existoval preto, aby poskytol pápežom určitý stupeň nezávislosti od svetských autorít, ktoré sa vždy usilovali ovládnuť Cirkev. Až do jeho zániku v roku 1870 spravovali Pápežský štát pápeži ako svetskí panovníci. Ako panovníci Pápežského štátu pápeži preberali bremená občianskej správy tak, ako ktorýkoľvek iný kráľ alebo šľachtic. To zahŕňalo aj uplatňovanie trestu smrti, keď bol odôvodnený. Esej Philipa Campbella: Capital punishment in the Papal states prináša v tomto smere niektoré zaujímavé informácie.

Odsúdení

Aké druhy zločinov sa v Pápežskom štáte trestali smrťou? Aj keď sa trest smrti mohol ukladať za tvrdošijnú herézu (ako to bolo aj v iných častiach Európy), vo všeobecnosti bol vyhradený pre skutky považované za trestné podľa občianskeho práva. Napríklad počas Jubilejného roku 1500, za pontifikátu Alexandra VI., sa nemocničný sluha v Ríme spolčil s bandou zbojníkov, aby okradli chorých pútnikov, ktorí prišli do pápežskej nemocnice zotaviť sa; niektorých dokonca zavraždili. Keď sa sprisahanie odhalilo, bol sluha spolu so sedemnástimi komplicmi verejne popravený.

Záznamy o popravách z 19. storočia (najlepšie zdokumentované obdobie) sú plné prípadov lúpeží, vrážd a krádeží. Istý Giacomo dell’Ascensione bol v roku 1797 obesený za „vylúpenie mnohých obchodov“. Tento Giacomo bol prvým, koho v Ríme popravil známy pápežský kat Giovanni Battista Bugatti. Bugatti vo svojich pamätiach o Giacomovi napísal:

„Siedmy august 1797 bol jedným z vrcholov môjho života a dlhej kariéry. Mal som česť prvý raz v Ríme, na Piazza del Popolo, pred najvznešenejšími sudcami, duchovnými, významnými osobnosťami Pápežského dvora, veľvyslancami, ministrami, patricijmi a dámami z najvyššieho rodu, vykonať svoju povinnosť a obesiť Giacoma dell’Ascensione. Bol to veľmi nebezpečný vykrádač obchodov, ktorý sa venoval tomuto nebezpečnému remeslu, vždy unikal spravodlivosti a viedol veselý, radostný, šťastný život. Napokon však padol do pasce, ktorá naňho bola prefíkane nastražená. Chytený takmer pri čine, najprv sa snažil vzdorovať, potom sa spamätal, poddal sa zatknutiu a bol dopravený do väzenia, kde sa priznal ku všetkým svojim zločinom. Keď bol odsúdený, nechcel sa s tým zmieriť. Hovoril, že jeho zločiny si trest smrti nezaslúžia, že rozsudok je ohavnosťou. Dlho trvalo, kým sa nám ho podarilo zaistiť na voze. Keď som ho viedol hore po rebríku, tak silno do mňa strčil, že som skoro spadol. Táto drzosť ma rozhorčila a bez ďalších okolkov som mu uviazal povraz okolo krku, poslal som ho na druhý svet, kde si odniesol svoje sťažnosti proti spravodlivosti Ríma.“

Občas sa trest smrti ukladal za zradu. Enrico Trivelli bol v roku 1737 popravený sťatím za podnecovanie vzbury proti pápežovi Klementovi XII. Prospero Ciolli bol za zradu sťatý gilotínou v roku 1832. Ani intrigánski kardináli neboli výnimkou: v 16. storočí bol kardinál Alfonso Petrucci, kardinál-diakon zo San Teodoro, usvedčený zo sprisahania s cieľom zavraždiť pápeža Leva X. Chcel sa pomstiť za poníženie, ktoré pápež spôsobil jeho bratovi, Borghese Petruccimu, vládcovi mesta Siena. Petrucciho odhalili a 16. júla 1517 bol popravený uškrtením a následným sťatím na hrade Castel Sant’Angelo.

Postup

Bežní zločinci pristihnutí in flagrante (pri čine) mohli byť odsúdení na smrť rozhodnutím sudcu alebo tribunálu. Pri zločinoch s viacerými spolupáchateľmi sa používalo mučenie na získanie informácií alebo odhalenie komplicov. Tak ako dnes, aj vtedy mohli spolupáchatelia dostať pápežskú imunitu výmenou za vyzradenie svojich komplicov. V takých prípadoch sa im sľubovala beztrestnosť. Obvinený mohol dokonca dohodou získať vyhnanstvo alebo domáce väzenie namiesto formálneho rozsudku, ak spolupracoval so súdom.

Od 17. storočia platil zákon, že zločinci obvinení z hrdelných zločinov, ktorí neboli pristihnutí priamo pri čine, nemohli byť popravení bez vlastného priznania. Cieľom bolo vylúčiť pochybnosti o vine. Tento zákon sa stal prekážkou v známom prípade Gironimy Spanaovej v roku 1659. Spanaová bola známa travička a predávala smrteľný jed známy ako Aqua Tofana, ktorý používali rímske ženy, keď sa chceli zbaviť svojich manželov. Dlho sa odmietala priznať, hoci proti nej stáli presvedčivé dôkazy a svedkovia. Bez priznania ju však nemohli popraviť. Až po šiestich mesiacoch vo väzení, konfrontovaná s množstvom výpovedí, podpísala priznanie a ironicky dodala: „Podala som tento jed viac ľuďom, než mám vlasov na hlave.“ Spanaová a štyria jej komplici boli popravení 6. júla 1659 na Campo de’ Fiori v Ríme.

Odsúdeným bol poskytnutý kňaz, aby sa vyspovedali a prijali sviatostné rozhrešenie – počas väzby, aj pri samotnej poprave. Kňazi častokrát pôsobili na obvinených a usilovali sa presvedčiť ich k priznaniu – to bol prípad Gironimy Spanaovej.

Popravy: miesta a metódy

Popravy sa spravidla konali na námestí toho mesta, ktoré malo súdnu právomoc nad daným zločinom. Astorre Manfredi, condottier (žoldnier) z Bologne, bol v roku 1405 popravený na námestí za sprisahanie s cieľom vytrhnúť Faenzu spod pápežskej vlády.

V Ríme boli tri hlavné miesta vykonávania popráv:

Most Sant’Angelo – na moste sa vystavovali aj odseknuté hlavy. Vraj za pontifikátu Sixta V. tam bolo „viac hláv než melónov na trhu“.

Piazza del Popolo – kde Bugatti obesil Giacoma dell’Ascensione.

Via dei Cerchi pri Veľkom cirkuse (Circus Maximus).

Pred francúzskou okupáciou sa najčastejšie používalo obesenie a sťatie sekerou; uškrtenie bolo vyhradené pre šľachtu alebo duchovných. Upálenie sa po 17. storočí už nevyskytuje. Výnimočne sa používalo štvrtenie, najmä za bratovraždu alebo zločiny proti klerikom.

Jedinečnou metódou popravy v Pápežskom štáte bolo mazzatello – od konca 16. storočia do roku 1816. Spočívalo v tom, že kat udrel odsúdeného do lebky veľkým kladivom, a potom mu podrezal hrdlo. Používalo sa na obzvlášť odporné zločiny.

V roku 1810 zaviedla okupačná francúzska vláda gilotínu, ktorá sa potom používala až do zániku Pápežského štátu. Dve originálne gilotíny možno vidieť v múzeu kriminalistiky v Ríme.

Bugatti – „Mastro Titta“

Najlepšie zdokumentované popravy sú z rokov 1796 – 1864, keď pôsobil kat Giovanni Battista Bugatti, prezývaný „Mastro Titta“. Živil sa maľovaním dáždnikov, a na prilepšenie pracoval ako „maestro di giustizia“ – majster spravodlivosti. Za 68 rokov osobne popravil 514 ľudí. Bol ženatý, deti pravdepodobne nemal, pravidelne chodil na sv. omšu do Santa Maria in Transpontina. Keď prechádzal po moste na východný breh Tiberu, ľudia vedeli, že sa chystá poprava. Hovorí sa, že v rovnakej chvíli ako kladivo či sekera Mastra Tittu dopadli na hlavu odsúdenca, zvykli rímski tatkovia vylepiť svojim prizerajúcim sa fafrnkom poriadne pedagogické zaucho so slovami: „Buď dobrý, lebo tiež skončíš takto.“ Svedkovia popravy si krátili čas uzatváraním stávok, ako dlho bude trvať, kým hlava padne, či sa odkotúľa doľava alebo doprava a koľko krvi vytečie z popraveného zločinca.

Bugatti nazýval popravy „spravodlivosťami“. Za každú dostal iba tri líry, ale mal rôzne výhody – daňové úľavy, bezplatné jedlo a ubytovanie. Keď v roku 1864 odišiel do dôchodku, blahoslavený Pius IX. mu priznal penziu 30 scudov mesačne (dnes by to bolo čosi cez 600 eur). Zomrel v júni 1869 vo veku 90 rokov – len pätnásť mesiacov pred zánikom Pápežského štátu.

Relevancia pre súčasnú diskusiu o treste smrti

Vládne akty pápežov pri riadení Pápežského štátu neboli aktmi katolíckej Cirkvi a nemajú Magisteriálnu autoritu – pápež bol na svojich územiach rovnaký panovník, ako bol francúzsky kráľ či benátsky dóža. Napriek tomu nie sú bez významu – pápeži ich chápali ako uskutočňovanie princípov evanjelia, teda ako model katolíckej vlády.

Pius IX. v encyklike Respicientes (1870), protestujúcej proti zabratiu Ríma a Pápežského štátu Piemontským kráľom, uviedol:

„Usúdili sme, že máme oveľa menšie právo vzdať sa tak starobylého a posvätného dedičstva (totiž svetskej moci tejto Svätej stolice, držanej rímskymi pontifikmi po mnohé stáročia). Ani sme nemohli mlčky súhlasiť, aby niekto obsadil naše Mesto a zničil jeho svätú formu vlády, odovzdanú Ježišom Kristom Jeho Cirkvi a usporiadanú podľa posvätných kánonov, ktoré boli inšpirované Duchom Svätým.“

Tu Pius IX. potvrdzuje, že svetská vláda pápežov bola „svätou formou vlády“, založenou na princípoch odvodených z kánonov inšpirovaných Duchom Svätým. To síce neznamená, že všetky jednotlivé akty vlády rímskych pápežov boli inšpirované Duchom Svätým, ale že samotná pápežská správa týchto území bola súčasťou Božieho plánu pre Cirkev – a teda vzorom „svätej vlády“. To zahŕňalo aj uplatňovanie trestu smrti.

Pripomeňme, že po roku 1848 ústava Pápežského štátu prikazovala, že každý navrhovaný zákon musí preskúmať Kolégium kardinálov a osobne schváliť pápež. To znamená, že zákony o treste smrti boli preverené najvyššími cirkevnými hodnostármi a osobne schválené pápežom.

Vzhľadom na to môžeme predpokladať, že zákony Pápežského štátu boli považované za plne v súlade s evanjeliom. Teraz nevolám po tom, aby sa vrátilo mazzatello a zločincom rozbíjala hlava kladivom a následne podrezávalo hrdlo, hoci sú dnes také prípady, v ktorých by tento trest veľmi zaostával za krutosťou zločinu. Skôr navrhujem zamyslieť sa, či je skutočne uveriteľné, že trest smrti –, ktorý pápeži po stáročia schvaľovali a podpisovali v konkrétnych prípadoch, v rámci vlády označovanej za „svätú formu vlády“, ktorý je v tradičných katechizmoch akceptovaný ako spravodlivý a ktorý ešte Ján Pavol II vo svojom pokoncilovom Katechizme katolíckej Cirkvi z roku 1992 označil v istých prípadoch za prípustný – sa dnes môže považovať za „útok na nedotknuteľnosť a dôstojnosť osoby vo svetle evanjelia“.

PDF (formát pre tlač)