Tolstého Vzkriesenie – nekrvavá cesta k sociálnej utópii, podfarbená sekularizovaným kresťanstvom

Branislav Michalka
19. marca 2021   Kultúra

Tolstoj – zrkadlo revolúcie

Keď súdruh Lenin napísal po Tolstého smrti, že jeho dielo bolo „zrkadlom revolúcie“, tak sa zo strany antiboľševických liberálov a demokratov ozvali pohoršené a posmešné hlasy, ktoré obviňovali starého revolucionára z manipulácie a zavádzania. Ako by predsa niekto tak „religiózny“ a „pacifistický“, ako Lev Nikolajevič Tolstoj, mohol byť „zrkadlom revolúcie“? Lenže pravda je taká, že Vladimír Iljič chápal veci v kontexte (viď jeho maximu, že „všetko so všetkým súvisí“) a dobre odhadol, že dielo Leva Nikolajeviča zapadá do dejinného revolučného kontextu a kontinuity. Prirovnanie k zrkadlu bolo adekvátne, pretože v zrkadle sa javia veci obrátene a keď v ňom niekto hľadí na seba, ako uteká doprava, tak v realite uteká doľava.

Tolstoj bol typickým príkladom človeka, ktorý potreboval náboženstvo (ako napokon všetci ľudia, vzhľadom na prirodzenosť svojich stvorených duší), ale ktorého anarchická pýcha sa vzpierala akémukoľvek vedeniu a autorite. O jeho vášnivosti, krutosti a sexuálnej nenásytnosti svedčia jeho denníky a o potrebe uniknúť z tohto anarchického kolotoča vášní zase jeho príklon k postave Ježiša Krista a jeho posolstvu. Túto postavu si však prisvojil po svojom, jednak v duchu stáročnej tradície ruského náboženského sektárstva, založeného na anarchických „jurodivých“ ľudských samorastoch a z druhej strany na európskom sekulárnom humanizme. Z prvej pozície odmietol oficiálnu cirkev ako kamuflátorov čistého posolstva Ježiša Krista a z pozície druhej redukoval jeho osobu na postavu humánneho proroka, sociálneho vykupiteľa a ohlasovateľa vyššej morálky, založenej na neodporovaní zlu, na láske a na solidarite.

To ho priviedlo k revolúcii bližšie, než si možno sám uvedomoval. Jej násilnú stránku by zaiste odmietol, bez toho, aby sa o tom niekto dozvedel, lebo určite by sa ho na to po revolúcii už žiaden súdruh nepýtal, ale svojím spochybňovaním autority moci, spochybňovaním oficiálnych cirkevných štruktúr, pacifistickým parodizovaním sv. evanjelia, pomáhal vytvárať atmosféru, v ktorej sa revolúcii výborne darilo. Zohral tak úlohu, ktorú raz a navždy pri meštianskych liberáloch a humanistických demokratoch súdruh Lenin s vďačnosťou jemu vlastnou, pomenoval ako úlohu „užitočného idiota“.

Sociálny a morálny pád

Románom, ktorý mal demonštrovať jeho definitívne obrátenie na vieru pacifizmu a sekularizovanej kresťanskej morálky bez Kristovho Božstva a Vykúpenia, bol román Vzkriesenie. Ten vyšiel symbolicky rok pred začatím 20. storočia a potvrdil tak tendencie moderného sveta pretransformovať metafyzickú hĺbku Pravdy na sociálne učenie, bez teologického kontextu.

Táto nová, „sociálna“ verzia evanjelia, sa nám ohlasuje aj dnes, na začiatku 21. storočia. Z Ježiša Krista sa namiesto Boha, Sudcu a Kráľa všetkého Stvorenstva, stáva vzorový sociálny pracovník, vzor správneho morálneho konania voči blížnemu, príklad pokory a neodporovania zlu a jeho reálna božská moc a podstata sú zamlčiavané, či dokonca spochybňované.

Román Vzkriesenie popisuje vzorové sociálno-morálne „obrátenie“ šľachtica Nechľjudova. Ten sa, ešte ako študent, v mladosti stretáva u svojich tiet na vidieku s mladou komornou Jekaterinou Maslovovou, ku ktorej pocíti pohlavnú vášeň, ale aj krátkodobé a nezáväzné pocity zamilovanosti. Ona, očarená mladým pánom, nakoniec podľahne jeho zvodom a to natoľko jednoznačne, že s ním otehotnie. Symbolicky práve na sviatok Vzkriesenia Pána.

Mladý Nechľjudov spokojne odchádza od svojich tiet, ukojac svoju potrebu, v hlave plný ušľachtilých pocitov ku Jekaterine a napriek sľubom na chudobnú komornú rýchlo zabudne. Čoskoro na to, sa odhalené tehotenstvo stáva príčinou prepustenia Maslovovej zo služby. Dieťa, ktoré odloží, časom zomrie a z Jekateriny sa stáva prostitútka a alkoholička, ktorá klesá na dno spoločnosti.

Ich cesty sa stretnú po rokoch, za kriminálnych okolností. Jeden Maslovovej klient je otrávený zamestnancami verejného domu, v ktorom ona pracuje a teraz stojí pred súdnou porotou ako spolupáchateľka vraždy. Jej dávna krása je preč a pred porotou stojí padlá bytosť zo sociálnej žumpy. Lenže jedným z porotcov je práve Nechľjudov. So zdesením poznáva svoju obeť zo študentských čias, dozvedá sa, že v podstate on bol príčinou jej pádu. Jeho osoba zažíva morálny otras. Odrazu vidí nízkosť svojho života, ukotveného v radovánkach bohatého človeka, využívajúceho ženy len na ukojenie svojich pudov, utopeného v živote luxusného hedonizmu. Spomína si na svoju študentskú lásku k mladej Jekaterine a dospeje k rozhodnutiu zmeniť od základov svoj život.

Sociálne a morálne vzkriesenie

Počas procesu sa blíži symbolicky opäť sviatok Vzkriesenia Pána a Nechľjudov sa aj pod vplyvom vonkajškových a citových náboženských dojmov rozhodne morálne obrodiť a Maslovovú zachrániť. Tento proces morálnej obrody označil Tolstoj ako „vzkriesenie“. Ide však nie o vzkriesenie v zmysle kresťanskej teológie, teda o reálne „zmŕtvychvstanie“ zosnulého s osláveným telom, skrze moc Ježiša Krista, ale o akúsi morálnu obrodu človeka, v ktorom sa nanovo oživia jeho prirodzené dobré vlastnosti. Tie, ktoré u „ušľachtilého divocha“ predpokladal už Jean Jacques Rousseau. Nechľjudovovo obrátenie je teda vnútorným a svojpomocným znovuzrodením „dobrého človeka“, ktorý bol v ňom vždy ukrytý a zasypaný nánosmi sociálnej a civilizačnej zloby. K jeho osvieteniu došlo pri konfrontácii s dôsledkami jeho života, v podobe Maslovovej. Boha, ako reálnu osobu, vzhľadom na Tolstého čisto panteistické vnímanie sveta, môžeme v románe považovať za vylúčeného z tohto procesu. Vnútorné božstvo, ktoré sa nachádza podľa panteistov v každom tvorovi a veci, sa samozrejme ozýva (nejako), ale nie je to priamy zásah z mimosvetia, od Boha, ktorý je od sveta dokonale odlišný.

„Vzkriesený“ Nechľjudov nakoniec odchádza do vyhnanstva s Maslovovou, ktorej ponúka sobáš. Tá ho odmieta a zamiluje sa do jedného revolucionára spomedzi vyhnancov. Nechľjudov je napriek všetkému zmierený a rozhodnutý nasledovať príklad „reálneho“ Krista z evanjelií, nie oficiálne cirkevného, a aj tak odísť do vyhnanstva a tam žiť životom sociálneho pokánia, solidarity a pomoci biednym. Stáva sa pacifistom ako Tolstoj, oslobodzuje vďaka svojmu vplyvu skupinu dedinčanov, ktorí sú uväznení (typicky pre pseudo-kresťanský systém) za to, že si sami predčítali Bibliu. Spolu s ním sa „vzkriesi“ aj Jekaterina, ktorá nachádza vlastnú dôstojnosť a zbavuje sa alkoholizmu. Obaja nachádzajú zadosťučinenie a naplnenie v pomoci blížnemu. Tentokrát sa Jekaterina do Nechľjudova opäť zamiluje a on jej opäť ponúka sobáš. Ona, ako dokonale morálne „vzkriesená“ to však odmieta, z dôvodov nesebeckosti a skutočnej lásky k nemu. Nakoniec sa rozhodne pre život so spomenutým revolucionárom.

Nechľjudov zmierený so všetkým nakoniec otvára Nový Zákon a začíta sa do evanjelia sv. Matúša. Tam, v podľa neho jednoduchých prikázaniach, nachádza návod na dokonalý sociálny život. Ak by ho ľudia akceptovali, tak by nastalo podľa neho Kráľovstvo Božie na zemi.

Nekrvavá cesta k sociálnej utópii

Svojpomocné samovzkriesenie, aké na sebe vykonal Nechľjudov, sa v závere románu mení na výzvu pre celé ľudstvo, k hlbokej sociálnej premene celého sveta. Prostriedkom k tomu je, na prvý pohľad pre kresťana, pozitívny zámer – žiť podľa evanjelia. Pod pseudo-náboženským povrchom sa však nachádza pasca, do ktorej upadnú vždy tí, ktorí sa síce opojení svojimi morálnymi pocitmi a krásou evanjeliových príbehov, rozhodnú imitovať správanie Ježiša Krista, ale odmietajú jeho Božstvo a osobnú Spasiteľskú úlohu. Vnímajú ho len ako vzor a príklad dokonalého človeka.

V praxi to znamená, že musia hľadať silu na imitovanie Krista vo svojom vlastnom vnútri, ergo, musia uveriť, že sú nielen dobrí, ale dokonale dobrí, pričom ich zlo je dôsledkom zlých vonkajších okolností. Revolúcia tu tak dostáva hneď dve porcie na prežúvanie: v rámci revolúcie teologickej, sa popiera nemennosť zaťaženia ľudskej prirodzenosti dedičným hriechom, a teda neschopnosť človeka konať dobro bez Božej pomoci, a v rámci revolúcie sociálnej sa znižuje morálna zodpovednosť subjektu (aj sociálne znevýhodneného) za jeho rozhodnutia. Prostitúcia Maslovovej je vykladaná nie ako jej osobné rozhodnutie, vzhľadom na slobodnú vôľu (mohla ísť pracovať do továrne, ako tisíce iných žien), ale ako vina zlého sociálneho systému.

Výsledkom je sekularizovaná forma kresťanstva, ktorá verí v možnosť realizácie „Božieho Kráľovstva“ na zemi, pomocou sociálnej solidarity, lásky k blížnemu a nesebeckosti. A to všetko bez nutnosti uznať Ježiša Krista za Božieho Syna.

Výsledky podobných hnutí a experimentov už ľudstvo pozná. Sú nimi šialené režimy, uvrhávajúce ľudí do otroctva stokrát horšieho ako bola spoločnosť, ktorú chceli napraviť. Popieranie nevyhnutnosti pomoci Boha, pri akejkoľvek ľudskej činnosti, vedie k uvoľneniu kresťanstvom a jeho civilizáciou potlačených démonických (vzbúreneckých) síl v človeku, ktorý v sebe nakoniec nielenže nenájde „ušľachtilého divocha“, ale nájde divocha na najnižšom stupni civilizácie a barbarstva.

Po pacifistických sociálnych utopistoch, ktorí pripravia ľudskú myseľ o reálne vnímanie ľudského postavenia v Bohom stvorenom svete, sa dostanú neskôr k moci skutoční démonickí revolucionári, ktorí rozbijú tolstojovské „zrkadlo revolúcie“ na márne kusy a my možno opäť raz uvidíme úsmev súdruha Lenina, či iného krvavého opravára sveta, pochvaľujúceho si zásluhy „užitočných idiotov“.

PDF (formát pre tlač)