Svedectvá veriacich alebo Príbehy viery, nádeje a lásky od našich čitateľov, I. časť

12. októbra 2023   Cirkev

Turbulentná doba, ktorú zažíva Cirkev aj spoločnosť prináša zvýšený nápor na našu vieru a dôveru v Božiu prítomnosť. V posledných rokoch sme prežili zatváranie kostolov, zavedenie prijímania na ruku, spochybňovanie vieroučných a morálnych doktrín katolíckej Cirkvi, prenasledovanie a očierňovanie. Spoločnosť sa topí v morálnej zvrátenosti, ktorá prekročila ešte aj hranice prirodzenosti.

V listoch, ktoré k nám prichádzajú poštou do Fatimského Apoštolátu, do redakcie Spojenectva s Máriou či na emailovú adresu portálu Christianitas.sk – nám čitatelia a priaznivci posielajú svoje životné príbehy, v ktorých reflektujú dianie v Cirkvi a spoločnosti na základe svojich osobných príbehov a skúseností. Tie tvoria svojráznu kroniku doby, ako aj svedectvo o viere, nádeji a láske v časoch úpadku a rozvratu.

Rozhodli sme sa podeliť sa vami o tieto príbehy, pretože sa domnievame, že môžu byť pre nás všetkých nielen istým dokumentom o dnešnej dobe, ale aj povzbudením a príkladom. Začíname teda nový seriál, v ktorom sa jasne zračí fakt, že úpadok Cirkvi nie je len kabinetnou fantáziou nespokojných kardinálov a biskupov, či vzburou neposlušných laikov, ale trpkou skutočnosťou, s ktorou zápasíme v každodennom živote.

Zároveň však v príbehoch môžeme objaviť plameň nádeje a viery, ktorú nezlomí ani nepriazeň doby…

***

Vzala si Eucharistiu pre psa!!!

Milá nadácia,

vďaka za obranu úcty voči Eucharistii. Naozaj sme svedkom veľkých zneuctení. Napríklad u nás kňaz rozdáva na ruku a istá pani si Eucharistiu nevložila do úst, ale do kabelky. Kňaz za ňou nešiel, ale my, veriaci, sme sa jej potom pred kostolom pýtali, prečo to urobila. Ona nám odvetila, že to berie svojmu psovi, pretože je chorý!!!

Je nepochopiteľné, že to cirkevným predstaviteľom nevadí, koľké znesvätenia sa tým ľahkým prístupom umožňujú. Prečo neurobia všetko, čo je v ich silách, aby sa tomu zamedzilo? Veď už nemajú ani tú covid výhovorku. A viem, že v inštrukcii Jána Pavla II., volá sa to Redemptionis Sacramentum je napísané, že každý, aj laik má povinnosť urobiť všetko proti znesväteniu Eucharistie, tak prečo to biskupi neriešia? Akože to nevedia?

Neexistuje, len si asi vyberajú ľahšiu cestu a dovoľujú tým rozdelenie, nejednotu.

H. z Trenčína

**

Uzdravenie vďaka modlitbe k Panne Márii Lurdskej

Od 15 rokov som zasvätila svoj život Panne Márii Lurdskej a zažila som takýto zázrak.

Vnuk môjho brata, Jakubko, dostal leukémiu. Mal necelých 10 rokov a lekári mu už nedávali žiadnu nádej. Dlho ležal v nemocnici a nakoniec bol napojený už na prístroje. Raz som prišla za ním do nemocnice, stretla som sa s jeho mamou, a takto som jej hovorila: „Len vydrž, možno bude dobre.“ A ona na to: „Už nie, lebo lekári mu už odpájajú ihly z infúzií a nedávajú mu nádej, ani na uzdravenie, ani na život.“

Prišla som z nemocnice domov, kľakla som si a začala som sa s plačom modliť celý ruženec a takto som prosila Pannu Máriu: „Prosím Ťa Matka, radšej mňa zober a nie jeho.“ V tú noc sa mi prisnil krásny sen, prišla ku mne Panna Mária, z rúk jej išla žiara a pýtala sa ma, prečo tak chcem, aby on žil, keď ona ho tak strašne miluje a ja jej hovorím: „Matka, veď on je ešte mladý, rodičia za ním plačú. Ona mi povedala: „Ale ja ho milujem“, na čo som ja odvetila: „Tak, keď ho miluješ, tak veľmi Ťa prosím, urob z neho kňaza a keď nie, už čo bude z neho, tak bude, len prosím Ťa, zachráň ho.“

A ona sa len tak akoby usmiala a vzďaľovala. A ja som taká natešená na druhý deň išla k Jakubkovej mame a hovorím jej: „Anka neboj sa, on bude žiť“, ale ona už zúfala a hovorí mi: „Teta, čo Vy mne hovoríte, už nemá žiadnu nádej. Ja jej na to: „Ver tomu, on bude žiť!“

A vtedy sa stal ten zázrak, na ktorý nikdy nezabudnem, lebo lekári, keď boli pri odpojení pri ňom, chlapec po odpojení otvoril oči a ožil!

A. z Košíc

**

Kňaz na mňa nakričal…

Veľmi som sa potešila, keď som čítala vašu brožúrku o sv. Eucharistii. Bola som znechutená tým, čo sa deje s vierou ľudí v Boha a Cirkvou. Akoby ľudia chodili do kostola ako na prehliadku a na ukážku. Sv. omše sú skrátené a ľudia hneď utekajú namiesto toho, aby sa poďakovali za taký dar, že sa nám Pán Ježiš dáva. Farár je ešte pred oltárom a oni už otočení chrbtom. Úcta k Bohu a jeden k druhému navzájom sa vytráca. U nás sú aj nedeľné omše pol hodinu až tri štvrte hodiny a ani to nemôžu vydržať.

A teraz k úkonom na sv. omši. To ide ako na páse. Pauzy krátke, nedá sa ani pomodliť za kňaza, čo k sv. omši patrí, nie je to dôstojné, som z toho znechutená. Ľudia vraveli, že to pápež dal príkaz ku sviatosti do ruky, ale ja som povedala, že pápež je jeden a zasvätených osôb viac. Mali sme duchovné prijímanie dočasu, kým sa zákaz neuvoľnil, ja myslím, že to by bolo oveľa lepšie ako brať takto Eucharistiu do ruky.

VPoprade som sa stretla s tým, že keď som išla na prijímanie, tak kňaz mi nanucoval, že mám nastaviť ruky, no povedala som, že do ruky nezoberiem, tak ma poslal preč. Pri spovedi ma potom kňaz okričal doslova, že či chcem nakaziť iných?!

Tak ja si myslím, že je to chaos. Veď niekedy kňazi chodili aj k malomocným, čo je toto za myslenie? Ja nechcem nikomu ublížiť. Veď sme mali duchovné prijímanie. Tak som taká rada, že ste sa zapojili, dúfam, že sa podarí, aby sme jednotne zas prijímali do úst, aby sa dali kľakadlá, veď predsa sme pri Bohu. A aby sa ľudské srdcia a vzťahy zmenili, aby si ľudia neubližovali a vážili si Boha.

Ďakujem za všetko.

B. z Popradu

**

Smejú sa aj počas pohrebov…

Srdečne zdravím všetkých v Nadácii Slovakia Christiana. Pán Boh zaplať za brožúrku Prijímajme Eucharistiu s úctou i za odznaky. Myslím, že ste bojovníci. Jednej pani som povedala o brožúrke, ale ona odvetila, že bude i naďalej prijímať na ruku, lebo je to povolené od Sv. Otca, že ten je jej autorita, že poslúchne.

Všetko je to pomýlené. Veď dovolené neznamená, že je nariadené. Ľudia už nevedia, ako sa majú chovať v kostole. V kostole by sa nemalo tlieskať, veď to nie je divadlo. Keď sa spieva Baránok Boží, ľudia sa otáčajú a podávajú ruky. A keď je potom premenenie a človek sa otáča dozadu, ani si neuvedomuje, že sa otáča chrbtom k Pánovi. Niekedy sú tam ľudia hluční, rozprávajú sa, niekedy si pripadám na omši ako v kultúrnom dome.

To sú iba jednoduché veci, ale i to ukazuje, ako málo si v skutočnosti vážime Pána a je mi z toho ťažko. Ľudia sú zaslepení, neuvedomujú si, kto je naozaj najväčšia autorita. Aj priamo počas pohrebov som zažila, ako sa hlasno rozprávalo, dokonca smialo. Teším sa aspoň z toho, že máme každú stredu vystavenú Sviatosť oltárnu, kde môžem v Pánovej prítomnosti tráviť vzácny čas.

Nech Vám Pán Boh všetkým žehná.

R. zo Skalice

**

Duchovné uzdravenie na Popolcovú stredu

Niekoľko rokov som trpel hroznými depresiami, nikto mi nevedel pomôcť, nijaké lieky nezaberali, a to mám manželku lekárku! Raz, presne si to pamätám, bolo na Popolcovú stredu, zašiel som do kostola a kňaz ma požehnal popolom.

Nezabudnem na ten moment, keď som sa nadýchol a cítil som takú neopísateľnú ľahkosť, ako už roky nie. V tej chvíli odišli všetky pochmúrne nevýslovne prázdne pocity, moje srdce zalialo šťastie. Je to neuveriteľné pre toho, kto to nezažil a zároveň nevysvetliteľné, ale tú chvíľu si budem pamätať už navždy, pretože odvtedy som bol oslobodený. Neustále sa modlím a ďakujem Pánu Bohu za každú chvíľu života, teším sa z každej maličkosti a zo všetkých milostí, ktoré nám Pán zosiela každý deň, ani čo by sme tomu venovali pozornosť.

Už takto prešlo pár rôčkov, čo sa moje chmáry rozplynuli a v rodinnom živote i v práci som ako vymenený. Nech je za to pochválený Náš Pán Ježiš Kristus odteraz až naveky.

J. z Beluše

**

Svätý Charbel pomohol

Chodievam na chemoterapiu a keď som bola v nemocnici, na tej istej chodbe, len v inej izbe celú noc stonala pacientka, ktorá mala tak neznesiteľné bolesti žalúdka, že sme mnohí nemohli spať. Mala som pri sebe obrázok s relikviou sv. Charbela, a tak som sa rozhodla prekonať strach z odmietnutia a odniesla som jej ho.

Keď som sa vrátila na lôžko, všetky vzlykania ustáli, nastalo nočné ticho a my s vedľajšou pacientkou sme sa modlili k sv. Charbelovi. Neviem už ako sa má a v akom stave je dnes, ale zapamätala som si, ako rýchlo nastúpil kľud, keď som jej vtisla túto sv. relikviu.

Ďakujem Vám za ňu.

R. z Michaloviec

**

Zásah svätej Rity alebo Bez modlitby by som ani nevyšla z domu

Ja sama som pocítila na vlastnej koži, keď som sa modlila k sv. Rite, jej zásah. Ja som sa uzdravila!

Bola som strašne chorá, objavili mi nádor na pľúcach. Povedali mi, že to budú musieť operovať. Začala som sa každý deň, ráno i večer, modliť ruženec k sv. Rite. Potom, keď som mala ísť na operáciu, dostala som covid, čo oddialilo operáciu.

Tým sa operácia oddialila a ja som sa ďalej modlila. Keď napokon nastal čas operovať, tak mi pán doktor s úsmevom na tvári povedal, že som mala z pekla šťastie, že sa mi ten nádor rozlial a stratil. Ja som mu na to povedala, že nie z pekla, ale od sv. Rity, ku ktorej som sa každý deň modlila za uzdravenie. A on odvetil: „Vidno na Vás, že ste veriaca.“

Moja kamarátka mala tiež takú skúsenosť. Mala zhubný nádor, a tak som sa modlila i za ňu a kázala aj jej, aby sa takto modlila. Teraz má 80 rokov a je zdravá jak rybička. Takže, treba sa modliť. Ja by som bez rannej modlitby nevyšla ani z baráku.

M. z Jakubova

PDF (formát pre tlač)