Sv. Alfonz Liguori

1. augusta 2021   Svätec týždňa

Životopisné údaje

Medzi najvýdatnejších podporovateľov sv. Cirkvi v 18. storočí patrí sv. Alfonz Mária Liguori. Tento veľký Učiteľ katolíckej Cirkvi sa narodil 27. septembra 1696 v Marianelle, na predmestí Neapola v Itálii. Otec sa volal Jozef a bol námorným kapitánom v rakúskej službe a vyznačoval sa nielen hrdinskou udatnosťou, ale i veľkou nábožnosťou. Jeho matka, Anna Katarína Cavalieri, bola sestrou chýrneho sluhu Božieho Emilia Cavalieriho, ktorý ako biskup v Tróji ako svätý zomrel. Šľachtickí a nábožní rodičia dali si veľmi záležať na dobrej výchove nadaného synka Alfonza, takže rástol v zbožnosti a učenosti.

Sotva dosiahol sedemnásty rok, bol už doktorom práv a pravotárom (advokát, pozn. red.). Mladistvý doktor stal sa nezadlho povestným v Neapoli a po celom kraji svojou učenosťou, spravodlivosťou a poctivosťou. Roku 1714 odbavoval Alfonz so svojím zbožným otcom duchovné cvičenie u jezuitov. Milosť Božia mu vnukla, aby sa venoval duchovnému stavu. Zakrátko ho postihlo nešťastie pri jednej spore. Zastával mocného šľachtica v akomsi súdnom pojednávaní tak skvele, že sudcovia jemu chceli prisúdiť víťazstvo. No vystúpil jeho odporca a použil lož tak výrečne a s úspechom, že Alfonz napokon spor prehral. Odporcova nehanebnosť tak otriasla jeho útlou dušou, že hneď súdnu sieň opustil a zvolal: «Teraz ťa poznám, svet; teraz ťa poznám!»

Ponáhľal sa domov, modlil sa vrúcne, rozjímal dlho a rozhodol sa, že sa chce stať kňazom. Keď to počul otec, išiel prosiť švagra, biskupa v Tróji, Cavaliera, aby jeho syna od tohto kroku odhovoril. Biskup odpovedal Jozefovi Liguorimu: «Brat môj, ja sám som opustil svet a opovrhol právom skvelého prvorodenstva; ako teda môžem opak toho tvojmu synovi radiť? Veľkú vinu uvalil by som tým na seba.» Chýrny doktor práva začal sa učiť bohoslovecké vedy. Roku 1724, dňa 23. septembra bol Alfonz za diakona vysvätený a ako taký posluhoval vo farskom chráme v Neapole.

Keď stal sa kňazom, pripojil sa k bratstvu misionárov. Horlivo hlásal slovo Božie. Povesť o ňom rozniesla sa po celom meste a celé zástupy veriacich hrnuli sa na jeho kázne. Raz počul otec Jozef synovu kázeň a bol tak dojatý, že pri vystúpení z chrámu zvolal: «Môj syn ma poučil, ako mám Boha dokonale poznať!» Horlivý Alfonz sa najradšej zaoberal opustenými uličníkmi – lazzaronmi, vyučoval ich vo sv. náboženstve, pripravoval k hodnému prijímaniu, sv. sviatostí, podporoval ich v chorobe a v biede. I na vrchy vyšiel ku zanedbaným pastierom kôz, aby ich v náboženstve vyučoval. Obrátil na cestu cnosti nejedného zločinca.

Jedného dňa Alfonz upadol do ťažkej choroby. Keď sa uzdravil, išiel do horského mesta zvaného Skala, v kraji Beneventskom, aby sa zotavil na čerstvom povetrí. Svätá mníška, menom Maria Celestis Costarosa, mu povedala, že je povolaným, aby založil bratstvo kňazov, ktorí by zanedbanému dedinskému ľudu slovo spásy ohlasovali.

A svätý vyhľadal rovnako zmýšľajúcich kňazov a založil v Skale bratstvo podobné tomu, ktoré zriadil pred storočím sv. Vincent de Paul. Bratia nazývali sa «kňazmi najsvätejšieho Vykupiteľa» a preto, že Vykupiteľ latinsky nazýva sa «Redemptor», nazvaní boli redemptoristami. Roku 1732 zložili členovia bratstva jednoduchý sľub a začali blahonosne medzi zanedbaným ľudom účinkovať.

A pôsobenie bratov redemptoristov šírilo sa vždy ďalej, a netrvalo dlho, hlásili sa k ním zbožní kňazi z celého sveta a ľudia povolávali ich zo všetkých strán k sebe. Sv. Alfonz bol nútený svoje bratstvo po celom svete rozšíriť. Jeho učeníci neúnavne kázali po mestách a dedinách a dopracovali sa nevídaného výsledku: nepriatelia sa zmierili, poškodení prišli k svojmu majetku, nemravné zväzky sa rozpadli, pohoršlivé živobytie prestalo, bohorúhavé zlorečenia nebolo počuť, oplzlé knihy a obrazy boli popálené a ľudia začali žiť zase po kresťansky. Sv. Alfonz riadil všetky kongregácie svojich redemptoristov, ktorých ľud i liguoriánmi volal. Sv. Otec Benedikt XIV. potvrdil roku 1749, dňa 25. februára bratstvá (kongregácie) redemptoristov.

Tridsať rokov spravoval sv. Alfonz toto bohumilé bratstvo, pri tom spisoval mnohé bohoslovecké a nábožné spisy. Mužne bojoval svojím výborným perom proti povstalému bludu jansenistov, ktorí svojím učením duše otravovali a otrockú bázeň miesto detinskej lásky k Bohu do sŕdc vštepovali, takže opravdivý kresťanský duch hynúť začal najmä vo Francúzsku a vo vtedajšej Itálii. Najkrajšia kniha od neho napísaná sa volá Navštevovanie najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Mnohí, jansenistami zvedení, sa báli túto sviatosť prijímať. V tej knihe sv. Alfons objasnil pravé učenie Cirkvi o hodnom prijímaní Sviatosti oltárnej. Sv. Alfonz bol najučenejším odporcom Jána Mikuláša Honthaima, ktorý svoje prevrátené názory v knihe Febronius objavil. Pápež Klement XIII. ho roku 1762 povýšil za biskupa pri sv. Agáte v Neapole. Sv. Alfonz pápeža poslúchol a bol toho roku dňa 12. júna v Ríme za biskupa vysvätený.

Ako biskup nezmenil v ničom svoj prísny život; každý ho ctil a miloval. Keď roku 1764 v Neapole veľký hlad panoval, popredal všetko čo mal, a podporoval chudobných. Keď veľmi oslabol, prosil Sv. Otca, aby ho oslobodil od ťažkého biskupského úradu. Pápež Klement XIII. mu odpovedal, že jeho meno a chýr dostačuje k spravovaniu biskupstva. A Klement XIV. odpovedal na jeho prosbu, že jeho modlitba na nemocnom lôžku viac osoží veriacim, než desať návštev po biskupstve konaných. Napokon ho oslobodil roku 1775 pápež Pius VI. Keď všetci veriaci za ním plakali, riekol radostne svätý Alfonz: «Vrch spočíval na mojich ramenách, ktorý žiadal som si odstrániť. Chvála Bohu, zase budem môcť bezstarostne odpočívať!» Chudobný, aký bol, vstúpil do biskupského paláca, a vrátil sa do svojho misionárskeho domu sv. Michala v Nocere; a zaoberal sa záležitosťami svojho rádu.

Roku 1784 oslabol tak, že z izby viac nevychádzal. Oči a uši mu vypovedali službu; telo neznieslo žiadnu prikrývku. Dňom i nocou spočíval na stoličke s operadlom a trpezlivo znášal svoje trápenie. Častokrát volal: «Ó môj Ježišu! Ty si zomrel za mňa; Tvoja krv je mojou nádejou a spásou!» Svätý pokoj spočíval v jeho duši, slová lásky v jeho ústach.

Bol zvláštnym ctiteľom Panny Márie. Kedykoľvek počul biť hodiny, prestal hovoriť alebo písať a modlil sa anjelské pozdravenie. Denne sa modlieval hodinky ku cti Panny Márie. Pred svojou smrťou prijal sv. sviatosti zomierajúcich s veľkou odovzdanosťou do vôle Božej. V jednej ruke držal umučenie, v druhej obraz Matky Božej, i usnul v Pánu 1. augusta roku 1787, v 91. roku svojho požehnaného života.

Telo svätého Alfonza bolo pochované v kláštornom chráme v Nocere. Roku 1839, dňa 16. mája vyhlásil ho pápež Gregor XVI. za svätého a ustanovil sláviť jeho pamiatku na deň 2. augusta. Sv. Otec Pius IX. ho slávnostne vyhlásil za Učiteľa Cirkvi.

Sv. Alfonz Liguori sa vyobrazuje v rúchu svojho rádu, ako rozjíma pred umučeným Spasiteľom.

PDF (formát pre tlač)