Sv. Pavlín, biskup

21. júna 2026   Cirkev

Životopisné údaje

Svätý Pavlín, známy i ako Pontius Meropius, sa narodil v meste Bordeaux roku 354 po Kr. Jeho otec bol vysokým úradníkom vo vojsku Západorímskeho cisárstva. Slávny básnik Ausonius, ktorý aj cisára Graciána neskôr vychovával, vyučoval ho vo všetkých krásnych vedách, najmä v básnictve a rečníctve.

Od prírody nadaný veľkými vlohami, vynikal usilovnosťou v osvojení hlbokých vied tak, že ho už v mladom veku k najduchaplnejším mužom sveta počítali. Najviac vynikal ako rečník. Sv. Hieronym o ňom píše: «Každý obdivoval čistotu a ozdobnosť jeho reči, vznešenosť a nežnosť myšlienok, lahodnosť a silu jeho slohu, bohatosť a živosť jeho obrazotvornosti.» Cisár zveril mu rozličné úrady, ba i konzulom v Ríme a miestodržiteľom v okolí toho hlavného mesta ho urobil. A dvadsaťpäťročný mladý muž získal si svojou učenosťou, spravodlivosťou, láskavosťou a skromnosťou lásku a česť sebe zvereného ľudu.

Po otcovi zdedil mnohé statky v Galii (dnešné Francúzsko), Španielsku a Taliansku. Roku 377 vzal si za manželku bohatú a nábožnú španielsku pannu menom Tarasia, ktorá ako kresťanka usilovala sa, aby svojho muža pohana, nielen časne, ale i večne blaženým učinila. Jeho bohatstvo a vysoký úrad, jeho učenosť a ľudomilnosť získali mu priateľstvo i mnohých vznešených mužov. A predsa nebol úplne šťastný. Ľudomilnosť jeho zneužívali mnohí, priateľstvo jeho odplácali mnohí nevďakom, vysoký úrad, ktorý ho nútil mnohé nebezpečné cesty konať, nebol korunovaný vždy úspechom, aký očakával od svojej usilovnosti a obratnosti. Jeho duše zmocnila sa nespokojnosť, srdca akási prázdnota.

Cisár posielal ho do rozličných krajov v úradných záležitostiach. Pavlín oboznámil sa v Miláne so sv. Ambrózom, v meste Vienne so sv. Martinom, v meste Bordeaux so sv. Delphiniom a ešte s mnohými inými biskupmi a sluhami Božími. U týchto svätých mužov poznal, čo je pravý život, čo opravdivá cnosť a sebazaprenie. Nábožná manželka Tarasia radila mu, aby si týchto sv. mužov za priateľov vyvolil a ich nasledoval, že bude spokojný a celkom šťastný. A Pavlín sa priateľsky stýkal s tými mužmi Božími. Napokon si zaumienil, že opustí svoje vysoké svetské postavenie a že bude žiť podľa ducha učenia Kristovho. Sv. Delphinius, ktorému svoj úmysel oznámil, vyučoval ho základom vo sv. viere a po dokonalej príprave ho pokrstil.

Toho času udiali sa v rozsiahlej Rímskej ríši veľké prevraty, ktoré sa zvlášť úradníkov bolestne dotýkali. I Pavlín musel veľké príkorie a ústrky znášať. Zatúžil teda po utiahnutom, tichom a zbožnom živobytí. Nábožná manželka Tarasia, hoci v najkrajšom kvete života a nadaná bohatstvami, podporovala ho v opovrhovaní svetom a jeho márností. I vzdal sa svojich úradov a dôstojnosti, popredal svoje statky v Galii, rozdal mnoho peňazí chudobným a utiahol sa roku 390 na svoje statky do Španielska. Božia vôľa dopustila, aby bol oslobodený od všetkej väzby, ktorá ho k tomuto svetu pútala. Jediný syn, ktorého mu vznešená manželka porodila, ochorel a zomrel. Milujúce srdcia rodičov boli tak dojaté, že učinili sľub, že sa sveta celkom odrieknu a jedine Bohu svoj život obetujú. I popredali ostatné statky, rozdávali peniaze chudobným, vykupovali zajatých a ponechali si len, čo k skromnému živobytiu potrebovali a utiahli sa na svoj malý statok ležiaci blízko mesta Barcelona. Tam žili ako brat a sestra.

Keď sv. Pavlín skoro celý svoj majetok chudobným rozdal, žil veľmi skromne; a preto ho opustili všetci priatelia, najbližší pokrvní ním opovrhovali, ba otroci, ktorých na slobodu prepustil, nechceli mu ani za plat slúžiť. Tak ho skúšal Boh. A on si i tak myslel, že nič pre Boha neurobil, že nič pre Boha nevytrpel. Raz prišiel k sv. Pavlínovi žobrák a pýtal almužnu. Pavlín riekol manželke Tarasii, aby mu niečo dala. Ona odpovedala, že nemajú len jeden chlebík. «Daj mu ho», rozkazoval Pavlín, «Ježiš Kristus, ktorý ústami a rukami tohoto chudobného prosí, nech má prednosť pred nami.» Manželka myslela, že život tohoto veľkého muža je vzácnejší než žobrákov a proti svojej obyčaji nedala mu ho. Ale skoro sa presvedčila, že viera muža je väčšia než jej starostlivosť. Zakrátko prišli muži a doniesli pšenicu a víno, i vyhovárali sa, že nemohli viac priniesť, pretože sa im jedna loď so pšenicou v búrke potopila. Sv. Pavlín riekol Tarasii: «To je pokuta za tvoju nevieru; ty si nedala chudobnému chlieb a za pokutu nedoprial nám Boh tú loď s obilím, ktorú nám Jeho prozreteľnosť poslala.»

Ausonius, jeho niekdajší učiteľ, riekol raz: «S bôľom pozorujem, ako statky Pavlína, ktoré by sa kráľovstvom pomenovať mohli, medzi sto majiteľov rozdelené sú.» A zarmútený nad jeho utiahnutým živobytím zvolal: «Teda tak vidím svoju a vlasti slávu, skalu senátu, v Bilbao a Kalahorra pochovanú? Tam vyhľadávaš svoje rytierske rúcho, Pavlín, a tam nachádzaš beh o preteky Latiuma? Ty pochovávaš otcov slávne skutky.» Pavlín mu odpovedal: «Pre Krista potupu utrpieť je mojou rozkošou. Nedbám, že ma volajú bláznom – nestálym človekom, keď len Boh moje rozhodnutie múdrym uznáva. Keď toto schvaľuješ, raduj sa nad blaženou nádejou priateľa; keď neschvaľuješ, dopraj, aby sa moje skutky a konanie Kristovi páčilo.» Tak trpel sv. Pavlín rád výčitky a hanu a nedbal na ľudský súd. On žil chudobne a utiahnuto, lebo považoval to za pokrok v kresťanskej dokonalosti. Často nemal soli, ktorou by si bol mohol chlieb a zeleninu osoliť a predsa bol vždy veselej mysle.

Netrvalo dlho a všetci, ktorí predtým sv. Pavlína hanili a prenasledovali, začali ho zvelebovať a prichádzali z ďaleka, žeby jeho a nábožnú Tarasiu vidieť a uctiť mohli. Aby nebol ľuďmi rušený, zaumienil si, že pôjde do Kampánie a tam blízko mesta Nola povedie pustovnícky život. Keď pred svojím odchodom roku 393 vo vianočné sviatky svoju pobožnosť v barcelonskom chráme konal, žiadal ľud a duchovenstvo biskupa, aby ho za kňaza vysvätil. Jeho ctitelia chceli, aby u nich ako kňaz žil a neodchádzal. Na mnohé prosby sv. Pavlín privolil pod tou podmienkou, žeby mohol ísť, kam bude chcieť. Keď bol za kňaza posvätený, zanechal nábožnú manželku na malom statku a sám odcestoval do Kampánie. Blízko mesta Nola vystaval si pustovňu. Sv. Ambróz mu poslal statky sv. mučeníka Félixa. Vystaval tam i kostol ku cti sv. Félixovi z Noly. Sv. Melánia mu doniesla i kúsok sv. kríža, ktorú mu Ján, Jeruzalemský biskup poslal. Tu napísal Pavlín spis o nájdení Kristovho kríža.

Zanedlho zhromaždili sa okolo neho nábožní muži a žili s ním v pustovni, v ktorej ožili zase cnosti starých pustovníkov. Pätnásť rokov žil sv. Pavlín so svojimi zbožnými bratmi prísny pustovnícky život. Keď r. 400 sv. Pavol, biskup v meste Nola umrel, bol sv. Pavlín za jeho nástupcu vyvolený. Ak bol predtým lesk jeho cnosti veľký, stal sa teraz o mnoho väčším; všetkým všetko je učinený, aby všetkých Ježišovi získal. Biskupstvo v meste Nola stalo sa bohaté na kresťanské cnosti. Uranius o ňom píše: «Keď bol povýšený na najvyššiu kňazskú hodnosť, nechcel sa preukázať ako najvyšší pastier, ktorého sa báli, ale ako taký, ktorého všetci milovali. A kto bol taký nešťastný, žeby mu nebol podával svoju ruku? Kto zarmútený, aby ho nebol potešil? On bol nábožným, milosrdným, pokorným, láskavým. Slovom a príkladom povzbudzoval všetkých. Jedným pomáhal orodovaním skrz svoje listy, iným svojou štedrosťou. Netešil sa inými statkami a bohatstvami, jedine tými, ktoré Spasiteľ prisľúbil.»

Roku 410 vtrhli do Talianska diví Góti na čele so svojím vodcom Alarichom, vyplienili i mesto Nola a odvliekli do zajatia spolu s mnohými občanmi i sv. Pavlína. A on sa takto modlil: «Nedopusť, ó Bože, aby som bol pre zlato a striebro trápený. Ty vieš, kde sú moje poklady!» A nepriatelia mu neublížili a pustili ho na slobodu.

Sv. Gregor Veľký rozpráva o sv. Pavlínovi zvláštny skutok lásky k blížnym. Keď Vandali mnohých obyvateľov Talianska do otroctva odvliekli, prišla k sv. Pavlínovi jedna vdova a prosila ho, žeby jej syna, ktorý ju živí, z otroctva vykúpil. Sv. biskup už vydal všetky svoje peniaze na vykúpenie otrokov. Lež predsa jej prisľúbil, že jej jediného syna vykúpi. Išiel do Afriky ku kniežaťu Vandalov a riekol mu, aby vdovinho syna prepustil a jeho miesto neho si podržal. Keď sa ho knieža pýtal, čo by vedel robiť, riekol sv. Pavlín, že vie záhradu obrábať. Knieža prepustil otroka a podržal si sv. Pavlína, ktorý sa mu tak zapáčil, že sa s ním často zhováral. Raz riekol sv. Pavlín kniežaťu, že jeho otec, kráľ, umrie. Keď to bolo kráľovi oznámené, dal si ho zavolať, a poznal, že je jeden z tých, ktorí sa mu vo sne zjavili a prút z ruky vytrhli. Kráľ rozkázal sv. Pavlína a mnohých otrokov na slobodu prepustiť, a zanedlho zomrel.

Roku 431 ochorel sv. Pavlín a trpel na veľké pichanie v boku. Prišiel k nemu kňaz Posthumius, že je dlžen štyridsať zlatých za odevy pre chudobných. «Neboj sa, syn môj,» tešil ho chorý Pavlín, «máme ešte dosť, aby sme dlžoby, ktoré sme pre chudobných urobili, mohli zaplatiť.» Zanedlho vstúpil ku chorému biskupovi iný kňaz a doniesol peniaze, ktoré mu biskup Exuserancius a jeho brat Ursacius ako dar poslali. Sv. Pavlín ďakoval Bohu za ten dar a rozkázal dlžobu vyplatiť. Pred svojou smrťou pozdvihol oči k nebu a modlil sa žalm: «Oči svoje povznášam k horám, skade príde mi pomoc? Od Pána príde mi pomoc.»

Stíchol. I zatriaslo zemetrasenie domom, v ktorom sv. Pavlín umieral. Všetci prítomní padli na kolená a modlili sa. A jeho duša opustila smrteľné telo. Usnul v Pánu dňa 22. júna roku 431. Cisár Otto III. dal jeho ostatky preniesť roku 1000 do Ríma a slávnostne v chráme sv. Bartolomeja pochovať.

Paulin napísal 52 listov, 26 duchovných piesní a iné spisy.

Vyobrazuje sa v biskupskom rúchu, v ruke drží rozlomené okovy.

Poučenie

Ježiš Kristus povedal (porov. Lk 6): «Buďte milosrdní, ako váš Otec v nebi milosrdný je.» Milosrdenstvo je útly súcit s biedou a nešťastím blížnych, spojený s opravdivou túžbou, aby tie isté odstránené boli. Milosrdenstvo je ľudská cnosť, a len nečlovek môže sa dívať necitne, ako tečú slzy blížneho. Preto láskavý Spasiteľ snažne odporúčal činnú lásku k blížnym. Preto i riekol: «Čokoľvek ste učinili jednému z týchto, Mne ste to učinili!»

Sv. Pavlín zachovával tento Pánov rozkaz. On rozdal všetky svoje bohaté statky chudobným. On stal sa otrokom, aby svojho spolubrata z otroctva vykúpil.

Kresťan, nasleduj túto cnosť sv. Pavlína; miluj blížneho svojho aspoň tak, ako seba samého: slúž mu, čiň mu dobre, hovor o ňom dobre. Ty chceš, aby blížni o tebe dobre hovorili, skutky tvoje ctili, chyby tvoje prehliadli. Nasleduj sv. Pavlína! Teš sa nad tým, čo blížny tvoj dobré činí.

Ty chceš, aby blížny ani očí ani jazyka nemal. A ako sa ty správaš voči blížnym? Láska sv. Pavlína k blížnym bola všeobecná. Každému človekovi bez rozdielu pomáhal; lebo vedel, že všetci ľudia sú na obraz Boží stvorení, krvou Kristovou vykúpení, všetci do Neba povolaní. Sv. Pavlín stal sa otrokom, aby nepatrného človeka z otroctva vyslobodil, lebo cenil si v ňom obraz Boží nadovšetko.

Kresťan, buď milosrdný voči blížnym a prichystáš si pre večnosť poklad, ktorý ani mole nezožerú, ani zlodeji ti neukradnú.

Modlitba

Rozmnož v nás, ó Pane, svätú lásku k blížnym, aby sme na príhovor sv. Pavlína, sluhu Tvojho, dosiahli, čo si prajeme, a vyplnili, čo Tvoja svätá vôľa nám predpisuje. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)