Vatikanista Aldo Maria Valli o začínajúcom kardinálskom konzistóriu a Levovi XIV.: Chce sa mi plakať nad Cirkvou a pápežstvom
26. júna 2026
Cirkev
Cirkevná kríza
Známy taliansky vatikanista Aldo Maria Valli, ktorý pôsobil od roku 1995 v blízkosti Jána Pavla II. a absolvoval s ním okolo 40 medzinárodných ciest, sa na svojom blogu v emotívnom príspevku vzdal akejkoľvek nádeje na zmenu v smerovaní Cirkvi počas súčasného pontifikátu. Sumarizuje svoje postoje od zvolenia kardinála Roberta Prevosta za pápeža a v súvislosti s poslednými udalosťami aj dnes začínajúcim konzistóriom kardinálov, ktoré sa ocitlo plne v réžii tých najliberálnejších z nich (Grech, Ryś, Fernández), priznáva svoju rezignáciu.

Valli vníma toto konzistórium už v názve svojho príspevku ako „posledný úder tomu, čo zostalo z našej viery“. S neskrývanou dezilúziou priznáva, že spočiatku očakával od nového pápeža zmenu kurzu a ako sa to často stáva zúfalcom, ktorí sa topia – chytal sa aj britvy. Lež aj tentokrát sa mala potvrdiť často opakovaná floskula Oswalda Spenglera, že „optimizmus je zbabelosť“, čiže strach pozrieť sa pravde do tváre:
„Vy čitatelia to dobre viete. Hneď po zvolení Leva XIV. som zúfalo chcel veriť v nového pápeža a v možnosť zmeny smeru, alebo ešte lepšie, obratu, v mene Tradície a autentickej viery, proti synodálno-environmentalisticko-dúhovým bláznovstvám. Časť z vás ma varovala: „Si hlupák“. Ale chcel som byť dobrý katolík a nahováral som si klamlivé nádeje.“
– Valli samozrejme nebol sám, dokonca môžeme povedať, že takýchto veriacich bola medzi konzervatívcami väčšina. Nový, kvázi tradičnejší imidž Leva XIV. priniesol v kombinácii so zúfalstvom z pontifikátu pápeža Františka okamžitý efekt v podobe chytania sa britvy a optimizmu. A nie všetkých konzervatívcov už tento záchvat opustil.
Vrátiť sa späť do depresívneho stavu nebýva príjemné. Pritom by stačilo viac hľadieť na 2000 rokov cirkevných dejín, než na posledné dekády, aby sa možno hrot zúfalstva otupil a vzdať sa prehnanej papolatrie, ktorá fixuje nekriticky vieru konzervatívcov vždy na najnovšieho pápeža, namiesto na všetkých pápežov katolíckej Cirkvi, všetky koncily, celé Magistérium a celú Tradíciu. A predovšetkým – vnútorne si neodporujúcu!
Je možné, že podobne ako u Valliho, pomôže aj ďalším „studená sprcha“ na prebratie sa z nezdravého snívania:
„Studená sprcha (alebo skôr séria studených spŕch) v podobe vyhlásení zhodujúcich sa s Františkovou katastrofou a iniciatívy za mier a lásku, pod záštitou povrchného humanizmu, takého povrchného, že je zbavený akýchkoľvek odkazov na transcendenciu, hriech, obrátenie a spásu duše, ma čoskoro prebudila zo sna. Nemá zmysel ich vymenovávať. Levove nedávne vyhlásenia týkajúce sa biskupských svätení FSSPX boli toho už len potvrdením. Pád do priepasti pokračuje stále sa zrýchľujúcim tempom a každý, kto sa odváži to povedať, je označený za nepriateľa. Už ani nemám slová, aby som to komentoval. Keď sa ma niekto opýta na môj názor na Leva, radšej mlčím, aj keď často krútim hlavou.“
Po tomto zúfalom „comming oute“ prechádza Valli k téme začínajúceho kardinálskeho konzistória a vzhľadom na to, že prevzalo od Synody „synodálnu“ metódu riadenej diskusie pod dohľadom ostrieľaných synodálnych progresívcov – Grech, Ryś, Fernández, neváha prirovnať konzistórium k „parlamentu“ v Rusku po revolúcii v roku 1917 – k tzv. sovietom:
„A teraz tu máme program mimoriadneho konzistória 26. – 27. júna, ktorý sa zdá byť špeciálne navrhnutý tak, aby zasadil poriadnu ranu všetkým nám veriacim, ktorí sme pripútaní k Tradícii a neschopní stotožniť sa s devastáciou. Za Leva Cirkev nielenže dbá na to, aby nezmenila kurz, ale aj na to, aby zásadným spôsobom potvrdila synodálny model a premenila ho na stabilnú metódu cirkevného riadenia. Stačí sa pozrieť na mená najvýznamnejších mužov povolaných viesť hlavné zasadnutia. Zhromaždenie ostrieľaných synodalistov, ktorých zjednocuje absolútny nedostatok dôveryhodnosti. Ich mená jasne vyjadrujú posolstvo: niet cesty späť. Vskutku, plnou parou vpred. Pretože, ako Lev povedal novinárom, „musíme ísť vpred“. A tak sa transformuje aj samotné konzistórium. Nie je to skutočná debata otvorená rôznymi postojmi (áno, diskusia v Cirkvi prebiehala ešte predtým, ako sa stala synodálnou Cirkvou), ale soviet koncipovaný na ideologickom základe.“
Valli konštatuje, že pod týmto dozorom sa konzistórium ide zaoberať predovšetkým encyklikou Magnifica humanitas, ktorá „má v sebe málo veľkolepého a skôr pôsobí ako úplne horizontálny sociologický traktát vypracovaný na základe predchádzajúcich textov“. Nejaká kríza v Cirkvi, ktorá by sa mala riešiť na konzistóriu dokonale absentuje:
„Kríza v liturgii? Žiadna. Doktrinálne problémy? Žiadne. Pokles náboženskej praxe? Žiadny. Eutanázia náboženského života? Žiadna. Podstatný pokles učenia o kráľovskej moci nášho Pána Ježiša Krista? Žiadny.“
Synodálny stroj beží ako švajčiarske hodinky a nič sa nezmenilo:
„Zmenil sa šéfkuchár, nie jedálny lístok. A každý, kto zdvihne ruku, aby povedal, že jedálny lístok je dosť nestráviteľný, ba až jedovatý, je láskavo uvedený do sektora zatratených, aby bol normalizovaný.“
Čo nakoniec zostalo? Len smútok, slzy a modlitba:
„Potom stretneš nejakého konzervatívneho priateľa, ktorý ti povie, že musíš byť trpezlivý a veriť v Leva. A potom sa ti chce plakať. Nad priateľom, nad pápežstvom a nad Cirkvou.“
Je to však rezignácia alebo naopak katarzia? Záver Valliho príspevku naznačuje, že skôr to druhé. Cirkev je večná a nezničiteľná. Boh je všemohúci. K Nemu sa musíme utiekať ako k Pánovi dejín, Stvorenstva a Cirkvi, nie k Jeho ľudským námestníkom, o ktorých nás dejiny jasne poučujú, že sú len ľuďmi, a to ľuďmi často veľmi hriešnymi a kolísavými.
Valliho modlitba nech je aj našou modlitbou:
„Miserere nobis Domine. Fiat voluntas tua. – Zmiluj sa nad nami Pane. Staň sa vôľa Tvoja.“
Branislav Michalka
Zdroj: aldomariavalli.it, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

