Psychoterapia ako akt dôvery a jej miesto v duchovnom živote kresťana

Kinga Wenklarová
17. februára 2022   Spoločnosť

Psychoterapia nemá dobrú povesť v prostredí, ktoré je späté s tradíciou, vierou a kresťanským obrazom človeka, založeným na morálke spočívajúcej na trvalých princípoch a povinnostiach a na diskrétnom spôsobe bytia, ktorý si chvíle ľudskej slabosti a bezmocnosti vyhradzuje pre dôverný vzťah s Bohom a s ľuďmi, ku ktorým má dôveru. Je to správne?

Ideál človeka pevne zakoreneného v sebe samom, ktorý číta svoje povolanie a prijíma svoje životné poslanie, pričom vo chvíľach pochybností nachádza oporu vo viere, spoločenstve a ucelenom systéme hodnôt, je správny a žiaduci. Stručne charakterizuje to, čo možno nazvať zmysluplným a naplneným životom.

Zároveň si nemožno nevšimnúť, že tento ideál sa zdá byť z generácie na generáciu čoraz menej dosiahnuteľný. A nie je to spôsobené nedostatkom viery, devalváciou hodnôt alebo nedostatkom vôle, ale skúsenosťou – nazvime to – organickej, fyzickej neschopnosti plniť životné úlohy, po ktorých túži nezanedbateľný počet mladých ľudí. Krehkosť a precitlivenosť sa stávajú bežným znakom moderných spoločností. Život si pritom neustále vyžaduje odhodlanie a pevnú vôľu, ktoré pomáhajú usilovať sa o dosiahnutie uznávaného cieľa. Rastúce štatistiky závislostí, agresivity, násilia a depresie medzi dospelými aj deťmi nie sú predzvesťou blížiaceho sa príchodu generácie, ktorá pohne svetom.

Zatiaľ čo v konzervatívnom naratíve o psychoterapii máme na jednej strane škály narcistu, dieťa epochy egoizmu, ktorý si na terapeutickom gauči užíva ďalší zázrak svojej nezrelej osobnosti; na druhej strane máme ľudí stratených v konzumnom nezmysle, sužovaných úzkosťou alebo neurózou, ktorí sa nečakane ocitli v životnej kríze. Postihnutí bezmocnosťou a bolestnými neúspechmi vo vzťahoch zatínajú zuby a snažia sa „prekročiť sami seba“ mlčaním, ktoré sa často chápe ako pokora. Vyznávajú kresťanský étos vernosti a obetavosti (Lk 9,23), takže machiavelistický obraz psychoterapeuta, ktorý hladí pacientovo ego a vyprázdňuje jeho svetonázor, ich odrádza od vyhľadania odbornej pomoci. Výsledkom tejto novinárskej negatívnej hyperboly je, že v snahe zachrániť duchovný prvok zanedbávajú biologický, prírodný rozmer ľudskej psychiky. Pritom Boh stavia na prirodzenosti a pri nesení kríža umožňuje podporu podľa príkladu Šimona Cyrenejského.

Utrpenie nie je nevyhnutné

Psychiater a filozof Viktor Frankl, tvorca logoterapie orientovanej na hľadanie transcendentálneho zmyslu spolu s pacientom, opakovane zdôrazňoval, že ľudské utrpenie nebráni tomu, aby bol život dobrý a zmysluplný, ak je toto utrpenie nevyhnutné. Ak sa mu dá predísť, bolo by rozumné odstrániť jeho príčinu, či už psychologickú, biologickú alebo sociologickú. Akceptovať utrpenie, ktoré nie je nevyhnutné, je skôr masochizmus ako hrdinstvo.

Pomáhajú mu slová teológa Hansa Ursa von Balthasara: „Predovšetkým nelipnite na svojom utrpení. Utrpenie určite prehlbuje a poľudšťuje, ale človek by nemal chcieť byť hlbšie sám sebou, než chce Boh. Netrpieť viac ako treba – to môže byť krásna, možno posledná obeť.“

Súhlas s násilím, či už psychickým alebo fyzickým, a tiché akceptovanie závislostí v rodine nie sú katolícke postoje milosrdenstva a pokory voči slabosti blízkych – sú zotročením celej rodiny hriechom. Psychológia to nazýva spoluzávislosť. Teológia aj psychológia vidia oslobodenie vo svetle poznania a pravdy. Mechanizmy racionalizácie, popierania a odmietania, ktoré sa používajú v obzvlášť ťažkých situáciách, klamlivo pripomínajú tiché prijatie svojho kríža a nesenie bremien druhých (Gal 6,2), ale v skutočnosti sú spôsobom úniku pred krížom – vyhýbajú sa konfrontácii s problémom a ťažkostiam jeho riešenia. Živá viera v Krista a naše vykúpenie skrze neho môže byť zdrojom sily na boj s krízou. Na to, aby sme čelili ťažkej realite, však nestačí len spoveď a modlitba.

Tak ako si bolesť zubov vyžaduje zubára, a nielen omšu, ktorá pomôže prežiť ďalší deň bolesti, tak je potrebné starať sa o telo a psychiku. Oni sú tí, ktorí reagujú na bolesť, hnev a smútok; oni sú tí, ktorí, keď sa zotavia, budú nástrojom na obnovenie Božieho poriadku vo vzťahoch. Terapia rodiny pomáha rozviazať gordický uzol utrpenia, obnoviť dôstojnosť, vyrovnať sa so stratami a spôsobenou ujmou. Pacienti sa tak dostanú do priestoru, v ktorom môžu začať hľadať vzájomné odpustenie.

Poctivá práca na sebe

Psychoterapia môže byť formou úprimnej kresťanskej práce na sebe samom – uzdravenie spomienok, presvedčení, oslobodenie od trápnych falošných súdov. Môže to byť škola vstupu do zdravých vzťahov – kompenzácia nedostatkov vyplývajúcich z chýb alebo obmedzení prvých opatrovateľov alebo z nahromadených ťažkých životných skúseností.

Minulosť – opäť slovami von Balthasara – je živým koreňom našej budúcnosti. Nech už obsahuje čokoľvek, jeho vyvierajúce šťavy sa dajú znova a znova použiť na konanie dobra alebo zla: ako podnet, odrazový mostík, požiadavka alebo ako návyk a paralýza. Je to materiál nielen pre milosť, ale aj pre slobodu a zostáva im vždy k dispozícii. Po tejto myšlienke v modlitbe prosíme o milosť, v terapeutickej kancelárii pracujeme na slobode spolupracovať s milosťou.

Krivý skus nie je choroba, ale môže byť predzvesťou vážnych chorôb v budúcnosti. Ploché nohy nanajvýš ničia obuv, ale časom spôsobujú problémy s chrbticou. Ignorovanie abnormalít v kognitívnych procesoch, porúch správania alebo emocionálnych problémov je prejav nedbanlivosti. V budúcnosti to môže viesť k neuróze, depresii a poruchám osobnosti. Redukovať tieto problémy iba na rozmer ľudskej vôle a disciplíny znamená ignorovať kresťanskú pravdu o človeku. Nikto so zdravým rozumom by nepovedal človeku bez nohy, aby sa vzchopil a začal bežať. Prečo by sme si teda mali myslieť, že s ťažkými myšlienkami a emóciami sa môžeme vyrovnať len s pomocou modlitby a sviatostí? V tejto viere pretrváva anjelizmus a fideizmus, ktoré popierajú význam prírody a ľudského úsilia vo vzťahu človeka k Bohu.

Podľa učenia svätého Tomáša Akvinského je človek jednotou tela a ducha. Tak ako ošetrujeme rany na tele olejom a vínom, tak sme povinní k rovnakému milosrdenstvu voči psychike, pretože je vlastne súčasťou ľudskej telesnosti. Jej korene sú v tele a jej šťavy tam kolujú. Ak je zdravá, podporuje rozkvet duchovnej sféry. Keď je chorá, deformuje aj duchovnosť. Napriek tejto harmónii by bolo chybou spiritualizovať psychiku, ak by sme chceli vidieť Boží dialóg s nami v emóciách. Boh sa necháva objaviť rozumom: Ja som pravda (Jn 14,6; Jn 8,12). A pravda sa poznáva – v úsilí myslenia a uvažovania – nie pociťuje.

Ako sa dostať z Egypta

Sféra ľudských emócií je ako rozbúrená voda Červeného mora. Keď je rozbúrená, nesmieme ju ignorovať, ale stojí za to vstúpiť do nej bez toho, aby sme vyvádzali nejaké ďalekosiahle závery. Až keď sa upokojí a nastane odliv, odhalí sa podstata problému a ukáže sa cesta vpred. Zlý nám určite môže jasne ukázať naše slabosti (…). „Ale len ten, kto sa na to dokáže pozrieť cez prizmu milosti, získa správnu perspektívu a správne využije túto skúsenosť,“ poznamenáva Hans Urs von Balthasar.

Pre veriaceho človeka môže byť rozhodnutie o psychoterapii aktom dôvery, ako keď vyjde z Egypta na púšť. Vyžaduje si vieru a odvahu, modlitbu a dodržiavanie jasne vyjadreného učenia katolíckej Cirkvi, ale predovšetkým je to práca na tom, čo je čisto ľudské – na psychofyzickom uzdravení prostredníctvom úsilia o pomenovanie a pochopenie. Boh Izraelitov cez púšť nepreniesol, išli sami, vlastnými silami, po nezmyselne dlhej ceste, okľukou. Neraz zhrešili, neraz kvôli tomu stratili cestu – Boh bol ten, kto strážil ich kroky a poznal cieľ. A keď pod vedením Jeho milosti spoznali sami seba, ukázal im zasľúbenú zem.

Nepoznám lepšiu metaforu na opis miesta terapie v duchovnom živote kresťana.

Kinga Wenklarová – publicistka, doktorka humanitných vied.

© Všetky práva vyhradené. Článok bol prebraný z Polonia Christiana.

PDF (formát pre tlač)