Pripomíname si 90. výročie umučenia Antonia Molleho, mladého katolíka, karlistu a bojovníka proti komunistom počas občianskej vojny v Španielsku. Prebieha proces blahorečenia

10. augusta 2026   Cirkev

Medzi tisíckami španielskych katolíckych mučeníkov, ktorí položili život za vieru počas španielskej občianskej vojny neboli len kňazi, rehoľníci, rehoľníčky či bezbranní laici, najmä ženy a deti, ale aj mladí muži, ktorí sa pod vedením generála Franca chopili zbraní a rozhodli sa brániť Španielsko pred smrtiacou komunistickou, anarchistickou a liberálnou nákazou.

Dnes si katolícka Cirkev pripomína 90. výročie zavraždenia mladého Antonia Molleho Laza, 21-ročného príslušníka kontrarevolučného a legitimistického hnutia karlistov, ktorí sa zapojili spolu s ďalšími konzervatívnymi a pravicovými skupinami do boja po boku generála Franca.

10. augusta 1936, na sviatok mučeníka svätého Vavrinca, zajali príslušníci republikánsko-komunistickej hordy mladého Molleho, keď proti nim bránil kláštor v meste Peñaflor neďaleko Sevilly. Jeho spolubojovníci ustúpili, ale on sa ešte snažil zachrániť jednu ženu s jej dcérou a pri tomto obetavom nasadení padol do zajatia.

Mučili ho s neuveriteľnou brutalitou a beštialitou, aby ho donútili zaprieť vieru a kričať ich propagandistické heslá. Kati vrieskali na skrvaveného Antonia, aby opakoval po nich: „Smrť náboženstvu!“ a „Nech žije Rusko!“, čím mali na mysli vtedajší, komunistický a internacionalistický Sovietsky zväz, ktorý bol na čele so súdruhom Stalinom hlavným podporovateľom španielskych slobodomurárov, republikánov, socialistov, komunistov a anarchistov.

Antonio však až do svojho skonania opakoval: „Nech žije Kristus Kráľ!“ a „Nech žije Španielsko!“

Keď mu progresivisticko-ľavicové beštie opakovali, že ho zabijú a potom vypijú jeho krv, Antonio neochvejne oponoval: „Mňa zabijete, ale Kristus zvíťazí.“

Rozzúrení milovníci pokroku a slobody mu po týchto slovách odrezali uši, vylúpli mu oči a odrezali mu nos. Nemalo to však žiaden účinok. Aj v takom to stave Antonio z posledných síl kričal:

„Viva Cristo Rey! – Nech žije Kristus Kráľ!“

Miestny lekár a prednosta stanice sledovali túto scénu z úkrytu a vydali o nej svedectvo. Obaja, najmä lekár znalý veci, boli šokovaní mládencovou fyzickou vytrvalosťou. Neskôr sa zhodli na tom, že táto vytrvalosť nemohla mať prirodzený charakter, ale nadprirodzený.

Ešte stále však nebol koniec. Keď už Antonio videl, že nastáva jeho smrť, roztiahol ruky čo najširšie ako dokázal, aby napodobil Krista ma kríži. V tejto polohe do neho rozzúrení pokrokári začali strieľať a on padol na zem s rozpaženými rukami a nohami skríženými ako Kristus na kríži. Po dopade zareval najmocnejším hlasom, akým dokázal: „Nech žije Kristus Kráľ!“

Ani to však stále nebol koniec. Veliteľ protikresťanských zvrátencov zakázal svojim vojakom doraziť ho, aby mohol uprostred ulice čo najdlhšie trpieť. Z času na čas sa títo zapredanci diabla vracali k bezvládnemu, ale ešte stále dýchajúcemu a vzdychajúcemu telu, aby ho kopali, bodali nožmi či bajonetmi, bili a opľúvali. Takto, v duchu prvých kresťanských mučeníkov, skonal mladý katolícky hrdina, ktorý spojil svoje utrpenie s bojom za vládu Krista Kráľa nad svetom.

Aký bol Antonio? Jeho hlboká katolícka viera, zdedená po rodičoch bola ním pestovaná v príkladnom živote. Bol karmelitánskym terciárom, spojeným s Kláštorom Panny Márie Karmelskej Incoronata, ktorý viedli karmelitáni starodávnej observancie z Jerezu. Noviny L’Osservatore Romano už v článku zo 14. januára 1940 vyjadrili nádej na otvorenie kauzy jeho kanonizácie, pričom zdôraznili, že Antonio Molle Lazo vždy nosil škapuliar Panny Márie Karmelskej, ktorej bol mimoriadne oddaný. Usilovne sa zúčastňoval sviatostného života, trávil veľa času adoráciou Najsvätejšej Sviatosti, nikdy nezanedbával modlitbu svätého ruženca a žil v čistote. Jeho viera bola neochvejná, mužná, bez pretvárky a sentimentálnosti. Nikdy sa za ňu nehanbil, a to až natoľko, že vždy o nej verejne svedčil napriek nebezpečenstvu, aj v nepriateľských robotníckych kruhoch, v ktorých dominovali socialisti.

V roku 1931, s pádom monarchie a nastolením sekularistickej, slobodomurárskej a protikatolíckej Druhej republiky, sa Antonio okamžite a otvorene postavil na stranu Božích práv. Pridal sa k Tradicionalistickej mládeži, mládežníckej sekcii Karlistického tradicionalistického spoločenstva.

Jeho sympatie ku karlizmu pramenili z jeho rodiny, ale predovšetkým ho k tomuto kroku presvedčila jeho obhajoba viery, Cirkvi a katolíckeho Španielska, pretože bol presvedčený, že Ježiš Kristus musí kraľovať nielen v srdciach a rodinách, ale aj v spoločnosti, podľa učenia encykliky Quas primas pápeža Pia XI.

Kvôli svojej katolíckej angažovanosti, ktorá spočívala najmä v rozdávaní letákov a lepení plagátov, skončil v roku 1936 –, keď už republiku zachvátilo násilie Ľudového frontu – na mesiac a pol vo väzení. Ďalšiemu tradicionalistovi, ktorý bol s ním vo väzení, Antonio raz povedal: „Radšej zvládnem najväčšie muky, ako by som mal zaprieť svojho Boha.“ Tomuto predsavzatiu zostal verný.

Na začiatku občianskej vojny sa Antonio prihlásil do Requetés, bojovej sekcie karlistického hnutia. Necelý mesiac po začiatku konfliktu, 10. augusta, pred deväťdesiatimi rokmi, si hrdinsky korunoval život palmou mučeníctva. O mučeníctve hovoríme pri nenávisti ku katolíckej viere, pretože zúrivosť, s akou ho mučili členovia červených milícií, nenecháva priestor na pochybnosti o mučeníctve. Chceli ho prinútiť k rúhaniu, ale Antonio reagoval chválou vlády Krista nad spoločnosťou.

Hneď po jeho smrti ho obyčajní ľudia, pohnutí jeho vernosťou uznali za mučeníka a začali sa k nemu modliť o milosti. Antoniovo umučené telo bolo najprv pochované na cintoríne v Jereze. O rok a pol neskôr, predtým ako bolo telo premiestnené na iné miesto na tom istom cintoríne, bola rakva otvorená a svedkovia potvrdili, že telo je stále vo výbornom stave a nevydáva žiadny nepríjemný zápach. Nakoniec, aj v dôsledku neustálych pútí na miesto jeho pohrebu, so zvláštnym povolením sevillského arcibiskupa, kardinála Pedra Seguru a Vatikánu, bolo rozhodnuté pochovať jeho pozostatky v Kaplnke Krista Kráľa v Bazilike Panny Márie Korunovanej z hory Karmel v Jereze.

Hneď po vojne mu boli venované dve rozsiahle monografie: Antonio Molle Lazo. Mučeník Boží a Španielska, ktorú napísal redemptorista Ramón Sarabia v roku 1940, a Mučeník Krista Kráľa. Antonio Molle Lazo od karmelitána Hilarióna Sáncheza Carraceda, tiež z roku 1940.

Antoniov kánonický proces, ktorý ho má priviesť k sláve oltára, práve prebieha. Mladý muž, laik, jednoduchý veriaci, ktorý neobmedzil svoju vieru na hranice svojho súkromného života, ako by to aj dnes od nás chceli ideologickí dedičia ľavicových hôrd, ale bránil ju a šíril v nepriateľskom, násilnom a prenasledujúcom prostredí. Toto je vzor katolicizmu, ktorý dnes príliš mnohí považujú za zastaraný. A práve z tohto dôvodu vzor, ktorý naliehavo potrebujeme.

Nech žije Kristus Kráľ!

Branislav Michalka

Zdroj: La Nuova Bussola Quotidiana, sprievodný obrazový materiál, zdroj – snímky obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)