Pozdvihovanie Tela Kristovho počas slávenia sv. omše – jeho vznik a úloha pri formovaní duchovného života Cirkvi

Jozef Duháček
4. septembra 2026   Cirkev   Eucharistia, Liturgia

Pozdvihovanie hostie v okamihu konsekrácie v rímskej omši do takej výšky, aby ju videl aj zhromaždený ľud, čo sa dnes nazýva veľké pozdvihovanie, vzniklo buď vo Francúzsku, alebo, menej pravdepodobne, v Porýní na začiatku dvanásteho storočia. Išlo o rozšírenie existujúceho obradu pred konsekráciou, kedy kňaz hostiu pozdvihol k prsiam, no neskôr to zohralo mimoriadne významnú úlohu pri formovaní duchovného života Cirkvi v neskorom stredoveku.

Podnet, ktorý to poskytlo eucharistickej úcte, je citeľný aj dnes a v tej dobe bol jeho účinok ešte hlbší. Vo vonkajších prejavoch bohoslužby, v postoji kresťanov k Najsvätejšej Sviatosti to vyvolalo hlbokú zmenu. V deviatom a desiatom storočí západní liturgisti o okamihu konsekrácie prakticky neuvažujú a ani medzi veriacimi nenachádzame tú úctu k hostii, ktorá sa stala charakteristickým znakom katolicizmu neskoršej doby.

Sviatosť bola po stáročia chápaná ako jeden z prvkov obety; uchovávanie konsekrovanej hostie sa robilo takmer výlučne pre umierajúcich. Teraz sa po prvý raz obradne a verejne sústredila pozornosť do okamihu konsekrácie, čo viedlo k fantastickému rozmachu Eucharistickej úcty, k novej horlivosti, ktorá akoby chcela v krátkom čase odčiniť ľahostajnosť a zanedbávanie predchádzajúcich období. Samozrejme že nešlo o novú vieru v skutočnú prítomnosť. Dôkazy tejto viery sú príliš jasné, príliš staré a príliš časté v celej kresťanskej tradícii a v jednomyseľnosti, s akou dvanáste storočie odmietlo Berengárov blud proti Eucharistii. Novosť spočívala v uvedomení si, čo tento okamih pre človeka znamená. Pozdvihovanie hostie možno naozaj považovať za skúšobný kameň západného liturgického ducha.

Od konca štvrtého storočia existoval medzi Východom a Západom hlboký rozdiel v postoji k eucharistickej obete. Východné časti kresťanstva zdôrazňovali bázeň a úctivý strach, hraničiaci až s hrôzou, ktoré považovali za primerané božskej bohoslužbe. Tento postoj nebol pôvodný, prvý ho šíril svätý Ján Zlatoústy a zdá sa, že má pôvod v osobitosti východosýrskej mentality. Rím a Západ vo všeobecnosti síce trvali na úcte, no na úcte zafarbenej istou mierou dôvernosti, ktorá patrí Božím synom. Len zriedka, ak vôbec, sa na Západe objavuje odvolávanie na ducha strachu a bázne. Tento rozdiel bol zjavný aj v tajomstve obklopujúcom východný oltár; tam sa prostredníctvom ikonostasu zachováva akési utajenie, disciplina arcani, ktorá sa sporadicky spomína u autorov piateho a šiesteho storočia, ale postupne sa stala pevnou súčasťou väčšiny orientálnych liturgií.

Západ sa pomerne skoro vzdal oltárnych závesov a vysokých mriežok oddeľujúcich loď od presbytéria a vystavil liturgiu pohľadu všetkých. Tento rozdiel bol ešte zvýraznený pozdvihovaním. Týmto obradom bol do dovtedy jednotného chápania liturgickej obety ako jednej činnosti, kánonu alebo anafory, do toho dynamického pohybu vložený statický moment, prvok kontemplatívnej adorácie v samotnom srdci aktívnej obety.

Bola to významná zmena, pretože po stáročia boli veriaci na Západe zvyknutí na tiché recitovanie kánonu; tu sa objavila činnosť, ktorá svojím významom hovorila hlasnejšie než slová. Zmenila vonkajšiu podobu omše. Dovtedy bol primeraným prejavom úcty kňaza hlboký úklon – teraz prišlo pokľaknutie – zavedené v trinástom storočí a všeobecne rozšírené v pätnástom. Začali sa používať zvony, aby upozornili ľud na konsekráciu; zaviedli sa sviece na podčiarknutie slávnostnosti okamihu. Zbožnosť našla svoje vyjadrenie vo sviatku Corpus Domini (1264), v procesiách s Najsvätejšou Sviatosťou (1320 – 1325), v trvalom vystavení Sviatosti, prvýkrát doloženom v Gdansku roku 1395, v pobožnosti požehnania, ktorá z neho vyrástla a neskôr aj v prijímaní mimo omše.

Odkiaľ a prečo pozdvihovanie prišlo? Nešlo o potvrdenie nejakej dogmy, pretože nemáme záznamy o veľkých teologických sporov tej doby. Išlo o prejav viery starej ako samotná Cirkev, o prejav, ktorý vyrástol zdanlivo bez biskupského zasahovania a v najstarších zmienkach o tomto obrade sa o ňom hovorí akoby o dávno zavedenom zvyku.

Je nepochybné, že teologické špekulácie o Eucharistii vyvolané Berengárovou herézou (https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xv-cast-blud-berengara-z-tours/) na konci jedenásteho storočia pokračoval aj v dvanástom storočí a prispeli k záujmu o hostiu a k úcte voči nej a teda aj k pozdvihovaniu.

Je pozdvihovanie dôsledkom odpovede cirkevnej autority na tieto spory, ako hovorí jedna skupina liturgistov alebo je pozdvihovanie dôsledkom ľudovej reakcie na tieto spory, ako sa domnieva druhá?

Možno veľmi presvedčivo dokazovať, že významným faktorom pri vzniku a rozšírení pozdvihovania bol jeho protialbigénsky vplyv (https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xvi-cast-katari-1-2/, https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xvi-cast-katari-2-2/). Žiadny zo starších historikov Eucharistie a liturgie však nepovažoval albigénsku herézu za možný faktor pri vývoji tohto obradu. Vysvetlenie tejto záhady spočíva v tom, že liturgickí historici mali v minulosti sklon skúmať svoj predmet oddelene od ostatných vplyvov. Navyše sa stredovekí manichejci v ľudovej predstave spájali takmer výlučne s ich osobitými názormi na manželstvo a zabudlo sa na to, že ich najprudšie útoky smerovali proti Eucharistii.

Za takmer všetky naše presné poznatky o vývoji obradu pozdvihovania vďačíme Herbertovi Thurstononovi SJ a abbé Édouardovi Dumoutetovi. Pred tým ako Thurston v roku 1907 publikoval v časopise The Tablet sériu článkov o pozdvihovaní, liturgisti prijímali názor Clauda de Verta, ktorý bez solídneho dôkazu pripisoval pôvod pozdvihovania rímskej synode odsudzujúcej Berengára roku 1079. De Vertova teória nahradila ešte starší názor, podľa ktorého bol tento obrad jednoznačne apoštolského pôvodu; berengariánsky pôvod sa prijímal všeobecne jednoducho preto, že neexistovalo lepšie vysvetlenie. Thurston ponúkol to, čo úplne chýbalo: dobre zdokumentovanú hypotézu, ktorá sa javila ako mimoriadne rozumná, a jeho teória získala dočasnú autoritu.

Thurstona zaujala zhoda medzi sporom na Parížskej univerzite v poslednej štvrtine dvanásteho storočia o presnom okamihu konsekrácie a prvým synodálnym dekrétom týkajúcim sa pozdvihovania, ktorý vydala diecézna synoda pod vedením parížskeho biskupa Oda (1196 – 1208), pričom presný dátum synody nie je známy.

V úzkej časovej súvislosti týchto udalostí a v spojení medzi pozdvihovaním, ktoré predpokladalo skutočnú prítomnosť a teóriou, ktorá túto prítomnosť v okamihu pozdvihovania odmietala, videl Thurston uspokojivé vysvetlenie nielen príčiny, ale aj dátumu vzniku pozdvihovania. Vtedajší spor sa týkal otázky, či konsekrácia hostie nastáva okamžite, alebo či nadobúda účinok až po dokončení konsekrácie kalicha. Peter Cantor a Peter Comestor, teológovia Parížskej univerzity, zastávali druhý názor. Tvrdili, že účinok prvej konsekrácie nevyhnutne čaká na druhú, pretože obe pôsobia per modum unius – pod spôsobom jedného; bez krvi nemôže byť Kristovo telo prítomné, argumentovali.

Cantor nijako nepopieral význam konsekračných slov. Jeho problém sa týkal iba presného okamihu, keď nadobúdajú účinok a zdá sa, že nezískal veľa prívržencov. Na jeho problém odpovedali i Viliam z Auxerre i Praepositivus, vtedajší kancelár univerzity a dokazovali, že po prvej konsekrácii nemôže byť pochybnosť o prítomnosti Kristovho tela per conversionem (premenením), pretože to bola viera celého kresťanstva. Že po premenení tela musí byť nevyhnutne prítomná aj Kristova krv, avšak ratione consecutionis (z dôvodu následnosti), ako povedal Viliam, pretože premena vína sa ešte neuskutočnila. A hoci Inocent III. súkromne vyjadril určitú pochybnosť o tomto riešení, Bonaventúra a Tomáš Akvinský o polstoročie neskôr považovali otázku za uzavretú. Spor nebol veľmi vážny a zanikol spolu s Cantorom. Thurston tvrdil, že našiel Odovu praktickú odpoveď na Cantorove teórie v dokumentoch spomínanej parížskej synody:

„Kňazom sa prikazuje, aby keď v kánone omše začnú slová Qui pridie, držiac hostiu, nepozdvihovali ju hneď príliš vysoko tak, aby ju mohol vidieť všetok ľud, ale aby ju držali akoby pred svojou hruďou, až kým nepovedia: Toto je moje telo (Mt 26); a potom nech ju pozdvihnú, aby ju mohli vidieť všetci.“

Podľa Thurstona sa práve týmto dekrétom začala prax pozdvihovania. Vo svojom následnom spore s Dumoutetom svojvoľne odmietal dôkazy o pozdvihovaní z doby pred Odovou synodou. No treba mu uznať, že v Odovom dekréte máme prvú zmienku o veľkom pozdvihovaní. Že však pred parížskou synodou nikde neexistovalo žiadne iné pozdvihovanie sa dnes už nedá udržať.

Po prvé, Cantorova teória nemala ľudovú podporu a neopustila univerzitný areál. Preto možno zavedenie pozdvihovania len ťažko považovať za primeranú odpoveď na Cantorovu námietku, najmä preto, že spor už medzitým utíchol. Ešte presvedčivejšie je samotné znenie dekrétu. Ako upozornil Dumoutet, slová nepozdvihovali ju hneď príliš vysoko nedávajú zmysel, pokiaľ nepripustíme existenciu už rozšíreného zvyku pozdvihovať hostiu pred konsekráciou tak vysoko, aby ju všetci videli. Dumoutetovo vysvetlenie dekrétu sa javí ako veľmi rozumné. Ak prijmeme jeho názor, že veľké pozdvihovanie bolo vo Francúzsku dobre zavedené ešte pred koncom dvanásteho storočia, potom sa dôvod Odovej regulácie stáva zrejmým – takéto priskoré pozdvihovanie vystavovalo veriacich nebezpečenstvu modlárstva, pretože tí, ktorí stáli ďalej od oltára, nemohli rozpoznať okamih konsekrácie a mohli tak uctievať ešte nekonsekrovanú oblátku. Dnes, keď sa Pačamame poklonkujú biskupi i pápež, nám nejaké modlárstvo nepríde ako veľký hriech, ale v tej dobe boli na takéto veci kresťania oveľa citlivejší.

Paríž mal na prelome storočí veľmi dobré dôvody obávať sa práve takéhoto modlárstva. Neskoršie synody, napríklad londýnska (1215) a freisingská (1337), keď preberali parížsku úpravu, uvádzali toto nebezpečenstvo ako motív svojho rozhodnutia. To, že veľké pozdvihovanie, ktoré predchádzalo konsekrácii hostie a pokračovalo počas nej, existovalo už od prvých rokov dvanásteho storočia, treba považovať za dokázané na základe dôkazov, ktoré Dumoutet zhromaždil z misálov, koncilov a zázračných príbehov z dvanásteho a trinásteho storočia. Jeden z najstarších takýchto príbehov sa nachádza v spise De Pignoribus Sanctorum od Guiberta de Nogent, ktorý zomrel roku 1124, a týka sa videnia malého chlapca, ktorý v hostii uvidel Ježiška:

„A keď nastal čas slávenia Eucharistie a malý chlapec, o ničom netušiac, stál v prítomnosti svojej matky za chrbtom kňaza, videl uprostred oltára, keď sa konali sväté úkony, dieťatko krajšie než všetko, aké len možno vidieť, pozdvihované v rukách kňaza. O chvíľu neskôr, keď po pozdvihovaní spustil sviatosť a zakryl ju plátnom, …“

Zaujímavá je dvojnásobná zmienka o pozdvihovaní, ktorú Guibert uvádza bez najmenšieho náznaku, že by išlo o niečo nezvyčajné. Kontext poukazuje na veľké pozdvihovanie počas konsekrácie; bolo by ťažké vyvodiť iný význam zo slov tempus Eucharistiae conficiendae a dum res divina geritur.

Takéto príbehy boli v tom období bežné. Podobná udalosť sa vraj odohrala v Braine roku 1153, keď istý Žid pri pozdvihovaní namiesto hostie videl Dieťa. Existuje ešte staršia zmienka zo života svätého Elphega, canterburského arcibiskupa, ktorý zomrel roku 1012. Tak zoslabol pôstmi, že keď pozdvihol hostiu vysoko do vzduchu, svetlo presvitalo cez dlane jeho rúk: cum manus cum sacramento tensas in altum porrigeret. Tento úryvok sa sotva môže vzťahovať na malé pozdvihovanie na konci kánonu, ktoré je veľmi starobylé a siaha až k Ordo Romanus zo šiesteho storočia.

Je pravda, že pozdvihovanie hostie na konci kánonu sa v neskorších dobách vyvinulo do veľkého pozdvihovania, avšak až na konci štrnásteho a v pätnástom storočí, keď v niektorých francúzskych diecézach nachádzame viacero pozdvihovaní pri slovách omnis honor, počas Pater a Agnus Dei. Niektoré z týchto obradov pretrvali až do začiatku osemnásteho storočia v Lyone, Vienne a Nevers. Všetky boli rozšírením pôvodného malého pozdvihovania a zdá sa, že boli inšpirované veľkým pozdvihovaním počas konsekrácie.

Zmienku o pozdvihovaní nachádzame v živote svätej Alžbety zo Schönau († 1155):

A keď kňaz recitoval kánon a pozdvihoval kalich pred Božou tvárou, videla som nad kalichom Pána Ježiša, akoby visiaceho na kríži, a zdalo sa mi, že krv z jeho boku a z jeho nôh steká do kalicha…

Čas použitý vo vedľajšej vete vylučuje možnosť, žeby Alžbeta hovorila o malom pozdvihovaní na konci kánonu. Výraz calicem in conspectu Dei exaltaret naznačuje veľké pozdvihovanie; a vzhľadom na liturgickú voľnosť tej doby nemožno takýto prípad považovať za nepravdepodobný. Speculum de Mysteriis Ecclesiae uvádza pri konsekrácii rubriku: Kňaz oboje pozdvihne – pričom tým myslí hostiu aj kalich.

V živote svätého Hugha, biskupa z Lincolnu († 1200), sa zaznamenáva zázrak, pri ktorom sa anglickému klerikovi počas omše zjavilo Božské Dieťa:

Keď sa dostal k časti omše, v ktorej sa podľa zvyku požehnáva vysoko pozdvihnutá hostia, určená na to, aby bola mystickým posvätením premenená na Kristovo Telo.

Slová jasne naznačujú, že konsekrácia pozdvihnutej hostie viditeľnej ľudom bola v čase napísania Hughovo životopisu už ustáleným zvykom. V Dialogus Miraculorum Caesaria z Heisterbachu dostáva podobné videnie rehoľná sestra Richmuda. Stála za kňazom, keď uvidela hostiu žiariť svetlom, akoby bola krištáľom preniknutým slnečným lúčom. Caesariov komentár k udalosti podporuje Dumoutetovu tézu veľmi výrazne:

„Ani kňazove palce, ktorými držal hostiu, nebránili výhľadu. … Myslím si však, že v tom okamihu ešte nebola uskutočnená transsubstanciácia.“

Tento úryvok si sotva vyžaduje komentár. Hostia bola videná počas elevatio, pri pozdvihovaní, ktoré Caesaria nechávalo na pochybách, či sa už konsekrácia uskutočnila, keď sa zázrak zjavil, a ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou začínalo pri slovách Qui pridie. Na inom mieste dosvedčuje, že pozdvihovanie viditeľné ľudu bolo cirkevným zvykom. Kardinál Guido, pápežský legát v Kolíne v rokoch 1201 alebo 1202, zaviedol pre obyvateľov mesta zvyk kľačať ad elevationem hostiae, avšak neuvádza, či pri pozdvihovaní pred konsekráciou alebo po nej. Zdá sa, že vôbec nepoznal parížsku reformu. Caesaris zomrel roku 1223.

Sú aj iné záznamy podporujúce Dumoutetovo stanovisko. Šírenie parížskeho obradu bolo pomalé; jednotlivé synody ho zavádzali ešte hlboko v pätnástom storočí. Pozoruhodné je, že všetky predpokladajú už existujúce pozdvihovanie, zatiaľ čo mnohé z nich sa výslovne snažia zakázať starý obrad zdvíhania pred konsekráciou, aby ľud neupadol do modlárstva.

Synody v Salisbury (1217), Oxforde (1222) a Worcesteri (1240) síce predpisujú pokľaknutie veriacich alebo zvonenie zvonov pri pozdvihovaní, ale neuvádzajú, či sa má tento obrad konať pred alebo po konsekrácii. Oxfordský dekrét dokonca akoby priamo poukazoval na veľké pozdvihovanie počas konsekrácie ako na schválený obrad. To by bolo obzvlášť zvláštne, keby pôvodný parížsky dekrét bol skutočne namierený proti Cantorovi, pretože canterburským arcibiskupom predsedajúcim tejto synode bol Štefan Langton, teológ Parížskej univerzity za Odových čias a otvorený odporca Cantorovej teórie. Aj Honorius III., keď roku 1219 písal írskym biskupom o pozdvihovaní, prejavuje rovnakú ľahostajnosť voči otázke, či má predchádzať alebo nasledovať po konsekrácii.

Záver je nevyhnutný: veľké pozdvihovanie existovalo mnoho rokov pred parížskou reformou. Misály od dvanásteho do pätnásteho storočia poskytujú zaujímavé potvrdenie Dumoutetovej tézy. Mnohé z nich obsahujú iba rubriku pre pozdvihovanie pred konsekráciou. Tak napríklad v jednom nemeckom misáli z trinásteho storočia nachádzame: Hic cape hostiam… et quantum potes eleva (pozdvihni koľko môžeš) dicens… Accipite

V remešskom misáli zo začiatku štrnásteho storočia stojí: Hic accipit hostiam. Qui pridie… dedit discipulis suis dicens. Hic elevat. Accipite et manducate…

Rubriky sú, samozrejme, v liturgických knihách dvanásteho storočia vzácne; tento zvyk – červenou farbou písať do misálu, čo má celebrant v danom okamihu robiť – sa ešte len začínal. Ich absencia v danom prípade však neoslabuje dôkazy o existencii veľkého pozdvihovania v dvanástom storočí. V stredoveku boli obrady zvyčajne zavedené skôr, než sa dostali do misálov a príručiek.

Duch tej doby bol dobrodružný. Išlo o obdobie veľkej slobody od rubrikálnej presnosti, čo samozrejme malo aj negatívne stránky. Táto, možno až prílišná sloboda, sa skončila zavedením misálu Pia V. z roku 1570 na celú západnú latinskú Cirkev v roku 1606.

Snáď nič nevystihuje postoj duchovenstva tej doby lepšie ako málo známy Abelardov list svätému Bernardovi, v ktorom protestuje proti Bernardovej pripútanosti k zaužívaným zvykom. Na podporu svojho stanoviska cituje list Gregora I. Augustínovi, ktorého Gregor poslal do Anglicka. Gregor podľa neho hovorí, že Augustín sa nemá cítiť viazaný rímskou praxou, ale má slobodne preberať z iných obradov všetko, čo považuje za vhodné:

Poznáš obyčaj rímskej Cirkvi, v ktorej si, ako si spomínaš, vyrástol. Mne sa však páči, aby si, ak už v rímskej, alebo v galskej, alebo v akejkoľvek inej cirkvi nájdeš niečo, čo sa môže viac páčiť všemohúcemu Bohu, to starostlivo vybral a vštepil anglickej cirkvi, ktorá je ešte nová vo viere, ako osobitné ustanovenie, ktoré si mohol zhromaždiť z mnohých cirkví. Lebo veci sa neposudzujú podľa miest, ale miesta sa zveľaďujú dobrými vecami. Vyber teda z každej jednotlivej cirkvi to, čo je zbožné, nábožné a správne, a toto všetko, akoby zhromaždené do jedného zväzku, vlož do obyčají a zmýšľania Angličanov…

Abelard nebol jediný, kto poznal Gregorov list. Taký postoj k ustálenému zvyku, aký zastával on, spolu s rozdielnosťou ordinálov a sakramentárov veľkých kostolov a ich neprítomnosťou v chudobných vidieckych farnostiach podporoval voľnosť a vznik miestnych zvykov. Rímu záležalo predovšetkým na tom, aby liturgia zostala bez herézy, ako to vidno pri skúmaní mozarabského obradu v deviatom storočí. Jednota spočívala v kánone omše a najmä v konsekračných modlitbách. Rubriky nám však neposkytujú presnú informáciu o tom, do akej výšky bola hostia zdvíhaná pred zavedením veľkého pozdvihovania. Keďže kňaz konsekroval postojačky a úctu prejavoval až následne hlbokým úklonom, pričom pokľaknutia sa v omši všeobecne rozšírili až v pätnástom storočí, musela byť hostia v starobylom obrade držaná približne vo výške ramien. Z tejto polohy bol už len krok k ukazovaniu hostie, ktoré bolo rozšírením pôvodného obradu.

Dumoutet pripisuje vznik obradu ľudskému záujmu, vyvolanému teologickými spormi. Dôkazy, ktoré môže na podporu svojho stanoviska predložiť, sú však takmer výlučne nepriame. Dokázal, že ak medzi ľudom existoval záujem o Eucharistiu v trinástom a štrnástom storočí, existoval aj v dvanástom storočí. Aby však tento záujem vysvetlil, musí predpokladať, že obyčajní ľudia rozumeli, aspoň rámcovo, otázkam, ktoré práve vírili v univerzitných debatách, čo nie je úplne zrejmé. Zároveň vylučuje možnosť, žeby cirkevné autority mohli mať na podporu pozdvihovania aj iný dôvod než univerzitné diskusie – napríklad albigéncov.

Keď skúmame v dobových prameňoch postup tejto herézy, uvedomujeme si, ako hlboko musela zasiahnuť ľudové myslenie, a aké znepokojenie musela vyvolať medzi cirkevnými predstaviteľmi a aký podiel mohla mať na vzniku pozdvihovania. Táto heréza bola oveľa bezprostrednejšia a ľudu sa oveľa viac týkala, než akademické debaty alebo vzdialená Berengárova heréza, ktorú on sám nakoniec odvolal. Albigénci nezaútočili len na základy spoločnosti a štátu; išlo o úplné popretie celého cirkevného a sviatostného poriadku. Aj umiernenejší rebeli zdieľali s radikálnejšími antisviatostný a antipastoračný postoj, osobitne nepriateľský voči Eucharistii.

Úplné zmiznutie tejto herézy a takmer úplné zničenie dokumentov, ktoré vytvorila, modernému človeku sťažuje plné pochopenie významu tohto hnutia pre jeho súčasníkov. Caesaris z Heisterbachu vyjadril svoj názor dostatočne vážne: Keby nebola potlačená mečom verných, myslím, že by skazila celú Európu.

Potrebujeme istú obrazotvornosť a aby sme dokázali precítiť dopad albigénskeho hnutia. Do toho patria samotní albigénci či katari, známi pod mnohými názvami ako bogomili, tisseranti či pataríni, ale aj valdéncí a henrichiáni.

Možno s istotou povedať, že rozsah tohto hnutia v druhej polovici dvanásteho storočia bol porovnateľný s rozsahom protestantského hnutia v polovici šestnásteho storočia. Jeho rozšírenie bolo rovnako masívne; malo za sebou dve storočia rastu a dozrievania. Pôsobilo často skryto, a preto sa vyhýbalo prenasledovaniu. Navonok sa prispôsobovalo katolíckej praxi a znášalo iba občasné nepokoje pobúrených mešťanov. Tešilo sa podpore nižšej šľachty, ktorá vo svojom odsudzovaní cirkevného vlastníctva majetku videla vlastný prospech. Jeho prívržencov bolo možné nájsť po celom kresťanskom Západe, najmä však v Lombardsku, v údolí Rýna a na juhu Francúzska.

Malo silnú hierarchickú organizáciu a mužov, ktorých asketický život priaznivo kontrastoval so životom mnohých katolíckych duchovných. Malo školy pre mladých šľachticov v zhabaných kláštorných zariadeniach. Ba dokonca celé kláštory prijali jeho učenie a medzi významnými cirkevnými predstaviteľmi sa našli osoby poznačené jeho doktrínou. V Miláne a Florencii ich bolo na konci dvanásteho storočia viac než katolíckych kresťanov a v grófstve Toulouse patrila väčšina šľachtických rodín k tomuto kultu. Od chvíle, keď bola jeho prítomnosť na Západe prvý raz zaznamenaná (1017), si v týchto krajoch natoľko upevnil svoje postavenie, že roku 1167 mohol bez obťažovania zvolať medzinárodný koncil v Toulouse.

Od protestantizmu šestnásteho storočia sa tento kult líšil nielen svojou náukou, ale aj tým, že namiesto Vestfálskeho mieru ho postihla katastrofa pri Murete (https://christianitas.sk/bitka-pri-murete/), keď Šimon z Montfortu v roku 1213 zničil vojsko Petra Aragónskeho a hnutie úplne rozprášil.

Všade smeroval jeho útok proti kostolom, omši, Eucharistii a kňazstvu. Ak bol Kristus v novomanichejskom učení iba zdaním, potom bola Eucharistia ešte väčším klamom a podvodom. Radulphus Ardens, ktorý zomrel roku 1100, poznal ich postoj, keď napísal: „Manichejskí heretici však hovoria, že sviatosť oltára je iba obyčajný chlieb.“

Podľa Eckberta zo Schönau povedal jeden obrátený katar kolínskemu arcibiskupovi Arnoldovi: „Všetko, čomu veríte, všetko, čo konáte v Cirkvi, považujú za falošné a márne.“ A Alan z Lille protestuje: „Nie je to však žiadne čarodejníctvo ani klam; nerobí sa to totiž preto, aby sa niekto oklamal, ale ako sviatosť.“ Útok bol prudký. Podľa de Ghellincka boli práve albigénci prví, kto formuloval námietky proti Eucharistii. Peter z Vaux-de-Cernay píše:

„Verejne hlásali, že hostia Najsvätejšieho Kristovho Tela sa nelíši od obyčajného chleba, a jednoduchým veriacim vštepovali rúhavé tvrdenie, že Kristovo telo, aj keby bolo veľké ako Alpy, by už dávno tí, ktorí ho prijímali, celé zjedli a priviedli k zániku.“

Neobmedzovali sa však iba na teoretické popieranie. Boli obviňovaní z tajného znesväcovania hostie a z pokryteckého prijímania kresťanského svätého prijímania. Navyše mali katari vo svojom benedictio panis obrad, ktorý zbožní kresťania považovali za karikatúru omše a za výsmech viatika. V ich náuke, ako ju opisuje Eckbert, je niečo zvlášť odpudivé:

„Veria, že (Kristovo telo) môže vzniknúť alebo byť nami prijaté prostredníctvom prijímania; oni však tvrdia, že iba oni sami na svojich stoloch vytvárajú Pánovo telo. V týchto slovách je však podvod. Nemajú totiž na mysli to pravé Kristovo telo, o ktorom veríme, že sa narodilo z Panny a trpelo na kríži; ale za Pánovo telo označujú svoje vlastné telo a hovoria, že vytvárajú Pánovo telo tým, že svoje telá živia pokrmom svojho stola. … Počul som vašu múdrosť hovoriť: „Vaše telo je telom Pána a telo Pána vytvárate, keď žehnáte svoj chlieb a keď z neho posilňujete svoje telo“.“

Keďže zastávali názor, že osobná svätosť udeľuje plnosť kňazských právomocí, prisudzovali svojim nasledovníkom schopnosť konsekrovať, vysluhovať birmovanie, kázať aj svätiť ďalších duchovných. Katari sa zhodovali s valdéncami (https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xviii-cast-valdenci/). Sv. Bernard hovorí, že boli presvedčení, že majú moc denne na svojich stoloch konsekrovať telo a krv Krista. V dôsledku toho zasypávali Eucharistiu urážkami, ktoré sa neskôr stali bežnými aj v iných obdobiach.

V Dialogus spomínaného Caesaria nachádzame:

Novic: „Čo je dôvodom, že heretici tak zúrivo útočia na túto sviatosť?“
Mních: „Pretože veriaci ju uctievajú viac než všetko ostatné, heretici práve túto sviatosť najviac preklínajú a znevažujú, aby ju znenávideli.“

Do akej miery bol obyčajný ľud pobúrený týmto prudkým antisakramentálnym postojom, sa dá len ťažko odhadnúť. Isté je však jedno: keď si veriaci uvedomia dôsledky určitého učenia, ich náboženská horlivosť sa nesústredí na nič tak silno ako na Eucharistiu. Dosvedčuje to bezhraničná úcta k hostii v neskorom stredoveku. Kým moderní historici zdôrazňovali najmä spoločenské aspekty problému, apologéti, synody tej doby a III. (1179) i IV. lateránsky koncil (1215) prejavovali oveľa väčšiu obavu o sviatosti, zvlášť Eucharistiu. Je zrejmé, že cirkevné autority si uvedomovali smrteľné nebezpečenstvo pre vieru, ktoré spočívalo v popieraní skutočnej Kristovej prítomnosti. Nebolo by ťažké vytvoriť argument v prospech vzniku a rozvoja pozdvihovania ako nástroja reakcie proti heréze už na základe čisto logických úvah. Záver je zrejmý. Reakcia Cirkvi vždy spočíva v tom, že zdôrazní a ešte jasnejšie osvetlí učenie, ktoré je napádané.

Aký lepší spôsob existoval na povzbudenie ľudovej úcty k hostii, na hlásanie jej vnútorného významu celému svetu a na odpoveď na obvinenia z mágie a tajnostkárstva, než rozšíriť starobylý obrad Qui pridie a umožniť veriacim vidieť konsekráciu in fieri? Dvaja apologéti, ktorí písali na obranu sviatostí proti heretikom, výslovne uznávajú spojenie medzi manichejským popieraním Eucharistie a pozdvihovaním.

Eckbert zo Schönau, jeden z hlavných bojovníkov proti katarom, uzatvára svoj výklad o Eucharistii príbehom slávneho zázraku Gregora Veľkého, príkladom, na ktorý stredovek rozhodne nezabudol. Pripomína súvislosť medzi manicheizmom šiesteho a dvanásteho storočia a nenecháva nijakú pochybnosť o tom, že samotný pohľad na hostiu považuje za mocný nástroj na vyvrátenie herézy:

Kedysi sa stalo, že táto nevera týkajúca sa Kristovho tela, do ktorej ste sa dali zviesť, vzrástla aj medzi rímskym ľudom a zachvátila veľkú časť mesta za čias pápeža Gregora. Keď sa modlil za neveru ľudu a počas slávenia omše podľa zvyku na Božom oltári obetoval chlieb a víno a vykonal obvyklé požehnania, vyprosil si u Boha, aby sa tam zjavilo Pánovo telo také, aké bolo, a aby sa tým, ktorí boli prítomní, ukázalo v podobe tela to, čo tam predtým bolo v podobe chleba. A tak bol ľud od tejto nevery oslobodený.

Gregorov zázrak, obľúbený motív stredovekých iluminátorov, sa neodohral počas kánonu, ale po svätom prijímaní a bol odpoveďou na neveru istej rímskej matróny. V zachovaných životopisoch od diakonov Pavla a Jána sa nijaký manichejský vplyv nespomína, ako sa domnieval Eckbert. Napriek tomu je tento text veľmi cenný, pretože ukazuje, že Eckbert považoval ukázanie hostie za najúčinnejší liek proti popieraniu skutočnej prítomnosti.

Caesar z Heisterbachu zastával rovnaký názor. Pre neho bola hostia jediným účinným prostriedkom na vyvrátenie tvrdení niektorých katarov o ich zázračných schopnostiach. Rozpráva, ako jeden kňaz spôsobil, že viacerí heretici, ktorí sa chválili schopnosťou chodiť po vode, sa utopili, keď ponoril hostiu do rieky, na ktorej sa udalosť odohrávala. Peter Ctihodný vo svojom spise Tractatus contra Petrobrusianos uvádza, že pohľad na hostiu je účinnou pomocou pri rozjímaní o Kristovom utrpení a smrti. Ešte pozoruhodnejší je úryvok zo spisu Alana z Lille Contra Haereticos Libri quatuor. Alan otvorene tvrdí, že zázračné prejavy pri pozdvihovaní boli Božou odpoveďou na herézy a že ich takto chápali aj súčasníci:

Na zahanbenie týchto heretikov sa v mnohých kostoloch slávi pamiatka zázraku, pri ktorom bola v hostii videná podoba tela. Bolo by však pridlhé rozprávať o zázrakoch, ktoré sa pre slabosť niektorých ľudí dejú v súvislosti s Eucharistiou.

Alan mohol posudzovať situáciu, pretože zomrel roku 1203 a jeho život pokrýval takmer celé dvanáste storočie.

Zostáva nám teda vec uzavrieť tak, že pozdvihovanie bolo inšpirované zázrakmi, ktoré sa údajne odohrávali pri konsekrácii, že tieto zázraky boli chápané ako odpoveď na manichejskú neveru a že samotný obrad sa šíril s cieľom vyvracať túto herézu aj v iných krajinách.

Parížska synoda, ktorá vydala prvé nariadenie upravujúce tento obrad, bola iba jednou zo série koncilov začínajúcich Remešskou synodou roku 1049 a zahŕňajúcich III. i IV. lateránsky všeobecný koncil, ktoré boli zvolané na riešenie albigénskej hrozby. Tieto zhromaždenia sa zaoberali takmer výlučne sviatosťami, predovšetkým Eucharistiou a všetkým, čo s ňou súviselo: omšou, starostlivosťou o kostoly a oltáre, ochranou uschovanej hostie pred znesvätením a zneužitiami, ktoré privádzali kňazstvo do pohŕdania. V niektorých prípadoch bola osnova jedného synodálneho nariadenia takmer doslova preberaná ďalšou synodou.

Nemáme dôkaz, že parížska synoda nevyhnutne považovala svoju úpravu pozdvihovania za opatrenie proti manicheizmu, no je omnoho ťažšie vysvetliť tento dekrét ako liturgickú zvláštnosť než ako reguláciu obradu, ktorého hodnota ako prostriedku proti nevere bola zrejmá, no ktorý vo svojej existujúcej podobe obsahoval nebezpečenstvo modlárstva. Vtedajší Paríž poskytoval viac než dosť dôvodov nielen na úpravu tohto obradu.

V Paríži šíril Amaury de Bène († 1204), teológ univerzity, formu panteizmu, ktorá vyúsťovala do popierania účinnosti konsekrácie, keď tvrdil, že Kristus nie je v hostii prítomný viac než v každom inom chlebe. Roku 1210, keď bolo Amauryho učenie odsúdené, bola v Paríži upálená skupina heretikov za názor, že Kristus je v hostii prítomný už pred konsekráciou. Roku 1201 bol rozhodnutím parížskej synody rytier d’Évrau odovzdaný na potrestanie svetskej moci pre albigénstvo, možno dokonca tej istej synody, ktorá regulovala pozdvihovanie. A v rokoch 1198 alebo 1199 písal Inocent III. Odovi a nariaďoval mu uväzniť Raynalda, opáta kláštora sv. Martina v Nevers, ktorý bol spolu s dekanom z Nevers usvedčený z manicheizmu, cudzoložstva a úžery. Paríž tej doby rozhodne nebol bezpečným miestom na liturgické experimentovanie.

Keď však poznáme vznik pozdvihovania v dvanástom storočí, dokážeme oceniť naliehavú potrebu regulácie, ktorú museli parížske autority v tom období pociťovať. Ak by totiž neuznávali hodnotu pozdvihovania ako odpovede na šíriaci sa manicheizmus, len ťažko by sa dalo vysvetliť, prečo obrad jednoducho nezrušili ako nebezpečnú novotu, ale namiesto toho ho zachovali a usmernili. Napokon teda môžeme povedať, že v spleti vplyvov, ktoré prispeli k ustáleniu veľkého pozdvihovania, teda teologických špekulácií, liturgickej slobody, zázrakov pri konsekrácii a reakcie na herézu, pričom posledné dva faktory boli v myslení ľudí dvanásteho storočia úzko spojené, zohrávala najväčšiu úlohu práve reakcia.

Žiadne iné vysvetlenie nezodpovedá tak dobre údajom, ktoré máme o vývoji tohto obradu, a nevyznačuje sa takým vysokým stupňom vnútornej pravdepodobnosti.

PDF (formát pre tlač)