Pohľad na súčasnú krízu v Cirkvi a vo svete

vdp. Štefan Mordel
18. marca 2026   Cirkev   Herézy a bludy

Článok otca Mordela je možné si aj pozrieť, resp. vypočuť:

***

Denno-denne sme konfrontovaní s novými názormi a podnetmi, podľa ktorých by sa mal meniť život v Cirkvi i v občianskom spoločenstve. Je toho skutočne veľa a človek ani nevie kde začať. V spoločenskom a občianskom svete sa nastoľujú doteraz nikdy nevídané témy, s ktorými sme konfrontovaní.

Hovorí sa z jednej strany o ľudských právach a európskych hodnotách, no na druhej strane počúvame ako sa v EU nastoľujú témy, ktoré absolútne protirečia kresťanskému duchu. Hovorí sa o práve ženy na potrat, ale sa nehovorí o práve dieťaťa v materskom lone na život. Hovorí sa o paliatívnej starostlivosti a empatii voči starým a chorým, no pritom zákonodarné zbory vo viacerých štátoch ustanovujú právo na eutanáziu, čo nie je nič iné ako vedomá vražda človeka. Ďalej sa hovorí o právach menšín, pričom sa vytvárajú umelé konštrukty ako je napr. LGBTI, alebo tzv. rodová rovnosť, ale aj mnohé iné skutočnosti, ktoré sú v priamom protiklade s etikou i kresťanskou morálkou. Odkiaľ sa toto všetko berie?

Z jediného dôvodu; príčinou je, že sa tradičná etika, ktorá bola postavená na pevných základoch starozákonného i novozákonného zjavenia, je odmietaná modernou spoločnosťou a zvlášť liberálnymi kruhmi. Pre nich je jediným prameňom etiky iba ľudský rozum, ktorý sa však podriaďuje utilitaristickým cieľom. Keď napr. je náročné starať sa o starých a chorých ľudí a vyžaduje si to aj značné finančné prostriedky, tak potom je dovolené týmto ľuďom ponúknuť eutanáziu, vraj príjemnú smrť. Ďalšie veci, ktoré ponúka modernistická a egoistická filozofia je napr. „gender ideológia“. Podľa nej jestvuje množstvo rodov a keď človek nie je spokojný s tým, že je muž, resp. žena, potom sa môže dať preoperovať podľa vlastného vkusu. V tomto prípade navrhujú liberálne kruhy, aby sa takéto „operácie“ platili z nemocenského poistenia.

Vymenoval som len rámcovo niektoré morálne excesy tejto zhubnej novodobej ideológie. Je toho určite viac. Ale tu si treba položiť otázku: Je možné čeliť tejto dekadentnej a neľudskej ideológii? Ak áno, potom kto by to mal robiť? Je len samozrejme, že tí, ktorí si uvedomujú zhubnosť tejto ideológie, že sa obracajú s dôverou na Cirkev. Ďalšia dôležitá otázka je, či ľudia v Cirkvi sú pripravení čeliť tomuto extrémnemu tlaku progresivizmu. Najľahšie a najlepšie by bolo, keby tá odpoveď bola pozitívna. Áno, veriaci kresťania aj s cirkevnými predstaviteľmi sú na tento zápas pripravení statočne a nekompromisne zastávať názory, ktoré sú v súlade s vierou i posvätnou tradíciou. Lenže je tomu tak? Obávam sa, že nie!

Aj do vnútra nášho náboženského života sa uvádzajú témy, ako napr. sv. prijímanie pre rozvedených a civilne sobášených, požehnávanie partnerov rovnakého pohlavia, čím sa vytvára akási paródia manželstva, čím sa deformuje manželstvo priamo v jeho základe. Ale je toto dianie v poriadku? Môže takéto niečo pápež alebo synoda povoliť a odobriť? Je evidentné, že tu ide o veľký rozkol medzi vierou a morálkou. Nemôže sa stať, že viera hovorí jedno a životom sa potvrdzuje pravý opak. Moja otázka je, ako mohlo dôjsť ku takémuto rozkolu? Aby sme našli odpoveď, je potrebné siahnuť hlbšie do histórie. To, čo sa v súčasnosti deje, by sme mohli dať na jedného spoločného menovateľa, ktorým je modernizmus. Tento systém si osvojil názor, že všetko sa vyvíja, všetko je v pohybe, nič nie je pevné a stabilné, pretože všetko podlieha vývoju a človek sa stáva pánom všetkého.

Preto je nevyhnutné, aby sme aspoň načrtli, čím tento modernizmus v skutočnosti je. Tejto téme sa venovali viacerí pápeži. Jednoznačne môžeme povedať, že všetky tie modernistické idey boli ukované v slobodomurárskych lóžach. Viacerí pápeži proti modernizmu bojovali. Tu však spomeniem iba Pia XII., posledného pápeža, ktorý sa tejto téme venoval v encyklike Humani generis a vydal ju v roku 1950. Uvediem aspoň niekoľko myšlienok. V úvode pápež uvádza základný problém. Hovorí doslovne: „Nesúhlas a omyl medzi ľuďmi v morálnych a náboženských otázkach boli vždy príčinou hlbokého zármutku pre všetkých ľudí dobrej vôle, ale zvlášť pravých a oddaných synov Cirkvi, a zvlášť dnes, kedy vidíme, ako sú zo všetkých strán napádané zásady kresťanskej kultúry.“ Potom pápež pokračuje a pripomína, že mnohí zastávajú monistický a panteistický názor, že svet je v neustálom vývoji a preto je možné stále všetko meniť. Poukazuje na to, že sa hlásia k tomuto názoru komunisti, ktorí šíria svoj dialektický materializmus a chcú zbaviť ľudí každej predstavy o osobnom Bohu.

Zároveň pripomína, že katolícki teológovia a filozofi majú vážnu povinnosť hájiť prirodzenú i nadprirodzenú pravdu a vštepovať ju do sŕdc ľudí. Majú sa usilovať porozumieť týmto bludným teóriám a potom ich vyvracať. Podotýka, že keby teológovia a filozofi robili svoju prácu, potom by Cirkev nemusela zasahovať. Poukazuje, že mnohí katolícki učitelia sa týmto omylom vyhýbajú, ale niektorí, rovnako ako v apoštolských dobách, túžia po novotách v obave, že budú považovaní za nevedomých vedeckých poznatkov, preto sa odťahujú od posvätnej učiteľskej autority. Podľa názoru pápeža sú títo teológovia v nebezpečenstve, že sa postupne odchýlia od zjavenej pravdy a uvedú aj iných do omylu.

V ďalšej časti pápež poukazuje na skutočnosť, že tieto bludy sa často presadzujú pod maskou čnosti. Prívrženci modernizmu poukazujú na to, že treba odstraňovať bariéry, ktoré ľudí rozdeľujú, preto šíria „irenizmus“, čiže kvôli pokoju nie je potrebné nastoľovať otázky, ktoré ľudí rozdeľujú. Tým sa však ľahšie bude šíriť blud, ak sa mu v mene „pokoja“ nepostaví hrádza. Pápež ďalej poukazuje na to, že tradičná apologetika Cirkvi nepredstavuje prekážku, ako to modernisti tvrdia, ale naopak pomoc pre tých, ktorí zapochybovali vo viere. Hovorí, že tieto nové názory, nech už pochádzajú od kohokoľvek a s akýmkoľvek zámerom, ktoré sú dnes (čiže v čase Pia XII., pozn. aut.) mnohokrát predkladané v skrytej forme budú sa zajtra tieto idey predkladať otvorene a bez umiernenosti.

Vo svojich publikovaných prácach sú obvykle opatrnejší, ale vo svojich spisoch určených pre súkromný obeh na konferenciách a prednáškach sú oveľa otvorenejší. Navyše, tieto názory sa šíria nielen medzi členmi duchovenstva, v seminároch a náboženských inštitúciách, ale aj medzi laikmi a zvlášť medzi tými, ktorí sa venujú výuke mládeže. Snažia sa v teológii znížiť význam dogiem, aby sa prispôsobili tým, ktorí sú oddelení od jednoty Cirkvi. Domnievajú sa, že týmto spôsobom postupne dospejú ku asimilácii katolíckej dogmy s princípmi disidentov. Tvrdia, že história dogiem spočíva vo vykazovaní rôznych foriem, v ktorých bola odhalená pravda (v Nemecku Formgeschichte – dejiny foriem). Pápež ďalej poukazuje na to, že takéto názory vedú k relativizácii dogiem a následne aj viery. Títo obhajcovia novôt často pohŕdajú scholastickou teológiou a dochádza dokonca aj k pohŕdaniu Učiteľskou autoritou samotnej Cirkvi. Táto autorita sa chápe často ako prekážka pokroku v ceste vedy.

Z tohto krátkeho pohľadu na encykliku Pia XII. Humani generis vidíme, že korene tohto modernistického trendu siahajú už ďaleko pred II. vatikánsky koncil. Neskôr, tzv. duch koncilu tieto názory znovu oživil. Známy katolícky spisovateľ Dietrich von Hildebrandt vydal v roku 1967 knihu Trójsky kôň v meste Božom, v ktorej odhaľuje korene krízy katolicizmu a zároveň aj ukazuje, ako správna viera môže obnoviť Cirkev vo svätosti, ku ktorej je povolaná. Kardinál O´Connor o tejto knihe napísal tieto slová: „Môžeme sa pýtať, či Hildebrandtova kritika pokrivenej interpretácie koncilu a invázia sekularizmu do Cirkvi, ktorá mohla byť aktuálna v prvých nepokojných pokoncilových rokoch, môže byť ešte aj dnes platná. Domnievam sa, že platí rovnako tak v roku 1993, bohužiaľ preto, lebo väčšina jej varovania bola v roku 1967 ignorovaná, alebo dokonca aj zosmiešňovaná. Dúfam, že si toto nové vydanie Trójskeho koňa získa mnohých nových čitateľov.“

A biskup John J. Myers sa o tejto knihe vyjadril takto: „Keď som čítal prvýkrát tuto knihu v pokoncilovej eufórii, nebral som jej varovania veľmi vážne. Teraz oceňujem prorockú povahu tejto analýzy a odporúčam knihu všetkým katolíkom, aby tak získali úžitok z hlbokého pohľadu tohto moderného filozofa.“

V tejto knihe sa venuje Hildebrandt zvlášť téme náboženstva a evolúcie. Pojem evolúcia sa stal akoby základným pilierom budovania modernej spoločnosti. Zvlášť veľkú pozornosť venuje učeniu známeho jezuitu Teilharda de Chardina. Spomína si na stretnutie s ním pri obede v roku 1948, ktorý usporiadal P. Robert Gennomen, rektor Fordhamovej univerzity. Účasť na tomto stretnutí mu odporučil, medzi inými, aj teológ P. Henri de Luback. Po večeri T. de Chardin v rozsiahlej prednáške vyložil svoje názory. Hildebrandt bol plný očakávania, ale prednáška ho hlboko sklamala. Hovorí, že T. de Chardin úplne ignoroval rozdiel medzi prirodzeným a nadprirodzeným. Pri diskusii, keď sa Hildebrandt pokúšal o kritiku jeho názorov a spomenul sv. Augustína, Chardin prudko reagoval slovami: „Nezmieňujte sa o tomto nešťastnom človekovi; skazil všetko tým, že zaviedol nadprirodzeno!“ Toto hovorí za všetko.

Tu je zrejmé, že Chardin sa nepridŕžal kresťanskej filozofie ani teológie a tvoril niečo úplne nové, čo mnohých ľudí fascinovalo. Dokonca sa tvrdilo, že jemu sa podarilo zmieriť kresťanskú vieru s modernou vedou. Nie je to však pravda. Kresťanskú vieru nie je potrebné zmierovať s modernou vedou, pretože si v zásade neprotirečia. Protirečí si však T. de Chardin, keď nerozlišuje medzi duchom a hmotou. Hovorí síce, že komunizmus je príliš materialistický a že sa síce snaží o pokrok v oblasti materiálnej, ale pritom, že ignoruje duchovný pokrok. V tomto prípade sa zdá, že rozlišuje medzi duchom a hmotou, avšak tieto skutočnosti považuje len za dve štádiá v evolučnom procese. Podľa neho sa fyzická energia mení v duchovnú energiu. Z toho jasne vyplýva, že vyznáva panteizmus a popiera existenciu ducha. Týmto spôsobom dochádza k tomu, že nechápe podstatu človeka a následne, mlčky popiera aj slobodnú vôľu človeka.

Jeho teologický pohľad na Boha je taktiež úplne scestný. V roku 1952 v jednom liste T. de Chardin napísal tieto slová: „Ako mám vo zvyku hovoriť, je syntéza kresťanského Boha (Boha zhora) a marxistického boha (boha spredu) jediným bohom, ktorému sa môžeme od tejto chvíle klaňať v duchu a pravde.“ Tento citát je signifikantný. V tomto jeho výroku sa javí hlboká priepasť, ktorá oddeľuje Teilharda od kresťanstva. Zrejme ani samotný Marx by nesúhlasil s týmto výrokom o marxistickom bohu. Je evidentné, že syntéza Boha kresťanstva a boha marxizmu, o ktorú sa snaží T. de Chardin, je absolútne nezlučiteľná s učením Cirkvi.

Mohli by sme pokračovať ďalej v tejto analýze, ale zrejme to nie je potrebné. Modernistické bludy, ako ich pomenovali a odsúdili pápeži 20. storočia, sú evidentné. Učenie T. de Chardina je len jedným kamienkom v mozaike novodobých bludov. Majú však tendenciu sa zlievať spolu do esencie jednoliateho obrazu, ktorý je priamym protirečením toho, čo učila a verila Cirkev od samého začiatku. Porozumieť týmto bludom, ktoré sa často maskujú humanitou a pokrokom, je dobrým predpokladom, aby sme mali odvahu im čeliť a držať sa toho, čo zodpovedá Božiemu poriadku a jeho zákonom. S ľútosťou dodávam, že tento trend modernizmu neobišiel ani cirkevné spoločenstvá.

V niektorých krajinách začali kňazi zavádzať tzv. fašiangové omše zrejme s tichým súhlasom biskupov a v poslednej dobe tzv. synodálna cesta naznačuje, že je potrebné zmeniť aj liturgiu a rozšíriť požehnania aj na páry rovnakého pohlavia a pod. V prvom prípade, keď ide o slávenie tzv. fašiangových omší, je evidentné, že tu sa zásadne prejavuje obrat od teocentrizmu ku antropocentrizmu. Takáto liturgia už nie zameraná na Boha, ani nesmeruje k nemu, ale ku človeku. Človek je v centre pozornosti všetkého liturgického diania, aby sa zabavil a potešil, pretože v prvom rade tu ide o neho. Má sa dobre cítiť, pobaviť sa a zažívať pohodu.

Tento dramatický obrat od teocentrizmu ku antropocentrizmu je prezentovaný v dielach Karla Rahnera. Túto okolnosť ostro vytkol Rahnerovi kardinál Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI. Základom tohto obratu je, že nie Boh, ale človek je v strede pozornosti. V rámci takejto filozofie je možné urobiť všetko. Boh sa stáva iba nepotrebnou kulisou na zastretie náboženského citu. V druhom prípade, keď ide o žehnanie párov rovnakého pohlavia a vytvára sa akási paródia manželstva, jednoznačne sa stiera rozdiel medzi čnosťou a hriechom, medzi dobrým a zlým, medzi dovoleným a zakázaným. Domnievam sa, že tu ide o priamy dôsledok modernistických bludov, ktoré boli už dávno pomenované cirkevnými autoritami. Teraz, keď sa to začína ujímať ako nová prax, svedčí to o tom, že niektoré cirkevné spoločenstvá zabŕdli hlboko do tohto modernistického ošiaľu. Preto je potrebné sa nad tým zamýšľať a urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme sa od týchto bludov oslobodzovali a chránili sa pred ich šírením.

V Námestove, 16. marca 2026
Štefan Mordel

PDF (formát pre tlač)