Plinio Corrêa de Oliveira: „Revolúcia a Kontrarevolúcia“ – dielo dnes aktuálnejšie než kedykoľvek predtým

10. februára 2022   Spoločnosť

S menom Plinia Corrêu de Oliveiru je neoddeliteľne spojené kľúčové dielo Revolúcia a Kontrarevolúcia, ktoré vyšlo v apríli 1959 a následne bolo preložené do mnohých jazykov a rozšírené po celom svete.

Revolúcia a kontrarevolúcia vychádza z historického a filozofického predpokladu, ktorým je nevyhnutnosť dodržiavania Kristovho zákona jednotlivcami, ale aj štátmi a všetkými zložkami spoločnosti. Ovocím tohto diela christianizácie spoločenského života je katolícka civilizácia alebo Christianitas. Podľa Plínia Corrêu de Oliveiru je koncept kresťanstva projekciou veľkej nadprirodzenej skutočnosti, ktorou je mystické telo Ježiša Krista, na prirodzenej úrovni. Kresťanstvo – chápané ako historická i ideálna skutočnosť – podkopané historickým procesom od renesančného humanizmu cez kritické fázy protestantizmu, Francúzsku revolúciu a komunistickú revolúciu bolo dovedené k spoločenskému úpadku a hlbokej náboženskej a morálnej kríze v našej dobe. S odvolaním sa na učenie Cirkvi a na veľkých majstrov katolíckej tradície autor označuje tento proces ako Revolúciu a vysvetľuje, že tento pojem treba chápať nie ako všeobecné hnutie zamerané na zvrhnutie moci alebo právneho poriadku, ale ako stáročný proces zameraný na zničenie všetkého, čo prežilo z kresťanskej civilizácie, ktorého konečným cieľom je Cirkev.

Proti Revolúcii ako antitéza stojí Kontrarevolúcia, ktorej cieľom je zjednotiť všetko (…) v Kristovi (…) (Ef 1,10), ako uvádza svätý Pius X.; posvätiť svet, ako často zdôrazňuje Pius XII.; priniesť svetu plody kresťanských koreňov spoločnosti, o ktorých tak často hovorili Ján Pavol II. a Benedikt XVI.

Výklad moderných dejín ako rozhodujúceho stretu medzi revolúciou a kontrarevolúciou je v našich časoch len odrazom veľkej teológie kresťanských dejín, ktoré treba opísať v zmysle existencie dvoch štátov alebo dvoch kráľovstiev neviditeľných ľudským okom, pretože sú zložené a obývané výlučne dušami: štátu Božieho a štátu diabla, na základe vízie, ktorú svätý Augustín v XIV. knihe spisu O Božom štáte zhrnul do nasledujúcich slov: Dve lásky vybudovali dva štáty: pozemský štát, sebaláska vedúca k pohŕdaniu Bohom, nebeský štát, božská láska vedúca k pohŕdaniu sebou.

I. časť
I. kapitola
Kríza súčasného človeka

Krízy, ktoré otriasajú dnešným svetom – kríza štátu, rodiny, ekonomiky, kultúry atď. – sú iba rozličnými aspektmi jednej základnej krízy, ktorá sa odohráva v srdci človeka. Inými slovami, kríza zapustila hlboké korene v našej duši, odkiaľ sa šíri do celej osobnosti moderného človeka a ovplyvňuje každú jeho činnosť.

II. kapitola
Kríza západného kresťana

Táto kríza je predovšetkým krízou kresťanského Západu, čiže Európanov a ich potomkov, obyvateľov Ameriky a Austrálie. Zasahuje aj ostatné národy v miere, v akej k nim prenikol a zapustil korene vplyv západnej kultúry. V ich prípade je kritická situácia ešte komplikovanejšia, pretože popri problémoch súvisiacich s vlastnou kultúrou sa musia potýkať aj s pozitívnymi i negatívnymi prvkami západnej kultúry a civilizácie.

III. kapitola
Charakteristika tejto krízy

Hoci sa v každej krajine kríza prejavuje odlišne, vždy sa vyznačuje piatimi základnými charakteristikami:

1. JE UNIVERZÁLNA

Kríza je univerzálna. Dnes niet národa, ktorý by ňou nebol vo väčšej či menšej miere ovplyvnený.

2. JE JEDNA

Kríza je jedna. Nejde teda o sériu kríz, ktoré sú vzájomne prepojené a v každej krajine sa paralelne a autonómne rozvíjajú.

Keď v lese vypukne požiar, nemožno ho považovať za tisíc samostatných požiarov tisícok vedľa seba stojacich stromov. Jednota požiaru sa prejavuje na živom celku, ktorým je les. Okrem toho, šírenie mora plameňov je výsledkom toho istého tepla, v ktorom sa vzájomne prelínajú a množia nespočetné plamene rôznych stromov. Preto pustošivý lesný požiar pozostávajúci z tisícov malých požiarov predstavuje jedno jediné nebezpečenstvo, aj keď ho tvorí množstvo malých, medzi sebou zdanlivo vzájomne nesúvisiacich požiarov.

Západné kresťanstvo predstavovalo jeden celok zahŕňajúci množstvo národov bez toho, aby ich bolo pohltilo. Túto živú jednotu zasiahla kríza, ktorá pomaly ale nepretržite počas stáročí mocnela vinou čoraz početnejších miestnych kríz. V dôsledku toho kresťanstvo ako rodina oficiálne katolíckych štátov už dávno prestalo existovať.

V západných a kresťanských národoch po ňom zostali iba stopy a teraz všetky trpia v agónii vyvolanej pôsobením tohto zla.

3. JE TOTÁLNA

Ide do takej hĺbky, že zo samej svojej podstaty sa šíri a preniká do všetkých oblastí ducha, kultúry a napokon do všetkých sfér ľudského konania.

4. JE DOMINANTNÁ

Z povrchného hľadiska sa udalosti našich dní javia ako chaotická a nerozmotateľná spleť. Z mnohých uhlov pohľadu je to naozaj tak.

Keď sa však na túto spleteninu pozrieme z pohľadu veľkej krízy, ktorú skúmame, zistíme, že má množstvo vzájomne súvisiacich a závažných dôsledkov. Pod nátlakom týchto šialených síl sú západné krajiny postupne tlačené do stavu, ktorý v každej z nich nadobúda rovnakú formu a je v diametrálnom protiklade s kresťanskou civilizáciou. Kríza je teda ako kráľovná, ktorej všetky sily chaosu slúžia ako poddajní vazali.

5. JE TO PROCES

Nejde o nejakú mimoriadnu, izolovanú epizódu. Naopak, je to proces trvajúci už päť storočí, dlhá reťaz príčin a následkov, ktoré sa v istom okamihu priam živelnou silou vynorili z najhlbších zákutí duše a kultúry západného človeka, kde sa už od 15. storočia zbiehajú čierne mraky. Na opísanie tohto procesu sa hodia slová pápeža Pia XII. o rafinovanom tajomnom nepriateľovi Cirkvi:

„Je všade a pri všetkých: násilný, ale aj prefíkaný. V posledných storočiach sa pokúšal rozbiť duchovnú, morálnu a spoločenskú jednotu mystického Kristovho tela. Chce prirodzenosť bez Božej milosti, pravdu bez viery; slobodu bez autority; niekedy autoritu bez slobody. Tento čoraz trúfalejší nepriateľ neprestáva prekvapovať: Kristus áno, Cirkev nie! Potom: Boh áno, Kristus nie! Nakoniec bezbožný výkrik: Boh je mŕtvy; a dokonca, Boh nikdy neexistoval! Tak sa pokúša poriadok sveta postaviť na základoch, ktoré musíme označiť za hlavné príčiny hrozby visiacej nad ľudstvom: ekonomika bez Boha, právo bez Boha, politika bez Boha.“

Tento proces nie je nejakou náhodnou sériou príčin a následkov, ktorá neočakávane ako blesk z jasného neba na nás udrela. Už na svojom začiatku mala kríza dosť energie na to, aby zaktivizovala všetok svoj potenciál, a dodnes má dosť síl, aby spôsobila konečnú deštrukciu, ktorá je logickým cieľom jej ohromného snaženia. Pod vplyvom rozličných vonkajších faktorov (kultúrnych, spoločenských, ekonomických, etnických, geografických a ďalších), kríza ustavične napreduje a hoci sú niekedy jej cesty kľukaté, neprestáva smerovať k svojmu tragickému koncu.

***

Knihu si záujemcovia môžu kúpiť tu:

https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

A. Úpadok stredoveku

Už v Úvode sme načrtli hlavné znaky tohto procesu. Teraz ich doplníme o niekoľko podrobností.

V 14. storočí vidíme, že sa začala meniť mentalita kresťanskej Európy, ktorá v 15. storočí bola ešte evidentnejšia. Do popredia sa začala dostávať nadmerná túžba po pozemských pôžitkoch. Zábavy boli čoraz častejšie a honosnejšie a začali opantávať srdce človeka. V obliekaní, mravoch, vyjadrovaní sa, literatúre i v umení rastúca túžba po živote naplnenom pôžitkami postupne viedla k čoraz otvorenejším prejavom zmyselnosti a zmäkčilosti. Postupne sa vytrácala vážnosť a striedmosť starých čias. Do módy sa dostalo veselie, frivolnosť a radovánky. Srdcia sa začali odkláňať od obetavej lásky, od opravdivej oddanosti krížu a od snahy o svätosť a večný život. Rytierstvo, kedysi jedno z najvyšších vyjadrení kresťanskej askézy, sa stáva erotickým a sentimentálnym. Literatúra o láske prenikla do všetkých krajín. Túžba po luxuse a s tým spojená chamtivosť po peniazoch prenikla do všetkých spoločenských tried.

Keď táto morálna klíma prenikla do intelektuálnych kruhov, priniesla so sebou okázalé prejavy pýchy, ako napríklad ostentatívne a prázdne dišputy, nekonzistentné a sofistické filozofovanie a naduté vystatovanie sa učenosťou. Začali sa vyzdvihovať staré filozofické smery, ktoré scholastika už dávno vyvrátila. Keďže niekdajšia horlivosť za celistvosť viery slabla, tieto prúdy sa znovu objavovali v nových podobách. Absolutizmus právnikov, ktorí sa vystatovali svojou znalosťou rímskeho práva, bol veľmi žičlivo vnímaný ambicióznymi kniežatami. Medzitým tak u veľkých ako aj u malých sa postupne vytrácala odveká vôľa a požiadavka, aby kráľovská moc vládla v rámci vymedzených hraníc, ako tomu bolo za čias svätého Ľudovíta vo Francúzsku a svätého Ferdinanda z Kastílie.

B. Pseudoreformácia a renesancia

Tento nový stav duše obsahoval silnú, hoci viac-menej nepriznanú túžbu po stave, ktorý by bol zásadne odlišný od poriadku vecí, ktorý dosiahol svoj vrchol v 12. a 13. storočí.

Prejavom tejto túžby bol prehnaný, neraz až maniakálny obdiv k antike. Aby sa vyhli priamej konfrontácii s dávnou stredovekou tradíciou, humanizmus a renesancia sa radšej usilovali Cirkev, nadprirodzeno a morálne hodnoty náboženstva odsunúť do úzadia. Zároveň tieto hnutia začali vyzdvihovať ako ľudský ideál typ človeka inšpirovaného pohanskou morálkou. Tento ľudský typ, spolu s celou jeho kultúrou a civilizáciou, sa skutočne stal predchodcom chamtivého, zmyselného, sekularistického a pragmatického človeka našej doby a materialistickej kultúry, do ktorej čoraz hlbšie padáme. Snaha o kresťanskú renesanciu nedokázala v zárodku potlačiť faktory, ktoré viedli k postupnému triumfu novopohanstva.

V niektorých častiach Európy sa však toto novopohanstvo rozvinulo bez toho, aby to viedlo k formálnej apostáze, pretože narazilo na značný odpor. Dokonca aj keď už zapustilo korene v dušiach, neodvažovalo sa – aspoň nie hneď na začiatku – formálne sa rozísť s vierou.

V iných krajinách však otvorene útočilo na Cirkev. Pýcha a zmyselnosť, ktorých uspokojovanie je radosťou pohanského života, zrodili protestantizmus.

Pýcha splodila ducha pochybovačnosti, voľnomyšlienkárstvo a naturalistický výklad Sv. písma, čo viedlo k rebélii voči autorite Cirkvi, pretože všetky sekty popierali monarchický charakter univerzálnej Cirkvi, čiže neuznávali pápežstvo. Radikálnejšie sekty odopierali poslušnosť aj tzv. vyššej aristokracii Cirkvi, čiže biskupom, jej kniežatám.

Iní zas popierali hierarchický charakter samotného kňazstva a redukovali na obyčajné poverenie zo strany ľudu, považovaného za jediného opravdivého držiteľa kňazskej moci.

Na morálnej rovine sa triumf zmyselnosti v protestantizme potvrdil zrušením celibátu duchovenstva a zavedením rozvodov.

C. Francúzska revolúcia

Humanizmus a renesancia sa bez zábran šírili medzi katolíkmi v celom Francúzsku, čo malo celý rad dôsledkov.

Prispelo k tomu oslabenie zbožnosti veriacich spôsobené jansenizmom a inými hnutiami zrodenými na pôde protestantizmu v 16. storočí v tzv. najsvätejšom kresťanskom kráľovstve. Vrcholilo to v 18. storočí, keď došlo k takmer všeobecnému zániku dobrých zvykov a k frivolnému a povrchnému spôsobu uvažovania, i k zbožšteniu pozemského života, čo viedlo k postupnému víťazstvu bezbožnosti.

Spochybňovanie Cirkvi, popieranie Kristovho božstva, deizmus a zrod ateizmu boli etapami tohto odpadnutia od viery.

Francúzska revolúcia ako pokrvný príbuzný protestantizmu a dedič novopohanskej renesancie vykonala dielo, ktoré bolo v každom ohľade paralelné dielu pseudoreformácie. Konštitučná cirkev, ktorú sa pokúsila založiť ešte predtým, než upadla do deizmu a ateizmu, bola iba aplikovaním ducha protestantizmu na Cirkev vo Francúzsku. Politická aktivita Francúzskej revolúcie nebola ničím iným, než prenosom „reforiem“ najradikálnejších protestantských siekt na úroveň štátu:

– vzbura proti kráľovi zodpovedala vzbure proti pápežovi;
– vzbura ľudu proti šľachte zodpovedala vzbure „prostých veriacich“ proti „aristokracii“ Cirkvi, proti duchovenstvu;
– vyhlásenie suverenity ľudu zodpovedalo samospráve veriacich (vo väčšej či menšej miere) v niektorých sektách.

…

***

Knihu si záujemcovia môžu kúpiť tu:

https://www.christianashop.sk/prof–plinio-oliveira-revolucia-a-kontrarevolucia/

***

PDF (formát pre tlač)