O anjeloch

16. marca 2025   Cirkev

„Veru, veru, hovorím vám: Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať.“
(Jn 1,51)

Tieto slová Pána sa celkom vyplnili na patriarchovi Jakubovi; Jakub videl Nebo otvorené, videl anjelov Božích vystupovať a zostupovať. Túto milú udalosť Sv. Písmo opisuje nasledovne:

Jakub musel pred hnevom svojho brata utekať do cudzej krajiny. Ako tak zarmútený putoval, prepadla ho noc, nemal sa kde uchýliť, preto tam na ceste pozbieral kamene, poznášal ich na hromadu a na tento kamenný podhlavník sklonil svoju užialenú hlavu a pretože bol utrápený, hneď tam i zaspal. Snívalo sa mu. Videl vo sne jeden rebrík, ktorý od zeme až po Nebo siahal. Po tom rebríku hore i dolu chodili anjeli. Jakub dlho bez slova s úľubou pozeral na milú hru týchto anjelov. Ale keď zrazu jeden anjel blízko popri ňom letel, Jakub ho chytil, objal oboma rukami a takto ho prosil: „Požehnaj ma, anjel strážca môj, nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.“ Anjel mu s úsmevom uletel z náručia a Jakub sa túžobne pozeral za ním do otvoreného Neba.

V útrpnom putovaní nášho života my takisto obraciame k nebesiam svoj zrak, odtiaľ očakávame pomoc. Lebo sa nám do srdca vštepilo, čo nás viera naučila, že Pán Boh hneď pri narodení, pri našej kolíske zveril nás jednému anjelovi pod opateru. My síce nemôžeme objímať nášho anjela strážcu ako Jakub, ani ho nemôžeme vidieť, ako v Biblii ten mládenec Tobiáš, lež zakusujeme ich ochranu a cítime v nás ich vnuknutie a napomínanie k dobrému.

Ani sa vám nezazdá, drahí moji veriaci, akú živú, detskú radosť cítim, keď teraz podľa katechizmu mám hovoriť o svätých anjeloch.

Svätý anjel, strážca môj! Príď, zatieň ma svojimi labutími krídlami; žeravým uhlím oduševnenia dotkni sa mojich úst, ako sa to i s prorokom Izaiášom stalo, aby som o svojich milých príbuzných mohol podať spasiteľnú náuku.

Dokiaľ Boh nestvoril Nebo a zem, okrem Boha ešte nič nejestvovalo: jeho duch, jeho sila zaplňovala všetko. Lež v jednom okamihu večnosti zaumienil si Boh, že zo svojej blaženosti nadelí i druhému, že stvorí svet. Najprv stvoril neviditeľný svet, totižto kráľovstvo nebeské, potom stvoril nesčíselne mnoho duchov a usadil ich do kráľovstva nebeského; týchto duchov pomenoval anjelmi.

Toľko vyrozumieme zo svätých kníh, že anjeli sú bez tela, čistí duchovia, lež ako vyzerá ten anjelský duch, to smrteľný človek na zemi nie je vstave povedať. Boli medzi svätými takí vyvolení, ktorým bolo dané vidieť svojho anjela strážcu; tak napríklad sv. Františku dňom i nocou sprevádzal jej anjel strážca; taká žiara obkľučovala toho anjela, že sa ona pri ňom v noci tak mohla modliť z knižky ako vo dne. Videla ho v podobe krásneho mládenca, jeho rúcho bolo biele ako sneh a siahalo až k zemi, opásaný bol nebovobelasou stuhou, chodil bosý, lež ani na blatistej ceste sa nezašpinil. Františka si žiadala vidieť i jeho tvár, lež koľkokrát sa o to pokúsila, vždy sa jej privreli oči, ako keby bola do slnka pozrela.

Táto podoba znázorňuje vlastnosti anjelov: že sa anjeli v podobe pekného mládenca zjavujú, to značí, že oni nikdy nezostarnú, od ich stvorenia na večnosť vždy v tom istom veku zostávajú. Ich biele rúcho predstavuje nám ich nevinnosť; nohy sa im nezašpinia, to znamená, že dobrí anjeli od toho času ako dobre prestáli skúšku , viac nemôžu zhrešiť. Ich obkľučujúca žiara oznamuje ich rozum, ich múdrosť; anjeli sú zbehlí vo všetkých vedách, rozumejú všetkým rečiam, poznajú všetky zákony prírody, vidia prítomné a vedia už dávno minulé veci, vedia veľa, čo prozreteľnosť Božia bude činiť v budúcnosti, vládnu zvláštnou silou a mocou. Anjel ochránil Daniela v levovej jame. Anjel zachoval od smrti troch mládencov v ohnivej peci. Anjel vyslobodil sv. Petra apoštola z jeho okov zo žalára. Pred nimi niet hĺbky ani výšky, pred nimi niet času ani diaľky, za jeden okamih sťa myšlienka zaletia vo svete tam, kde im Boh rozkáže; čo by sa všetky hviezdy premenili v blčiaci oheň, v jasajúce slnko a ukázal by sa nám jedinký jeden anjel, pri ňom by každé slnko bolo tmavé.

Prorok Daniel videl jedného takého anjela, videl ho ako muža, telo mal ako drahokam kryolit, tvár ako blesk, oči sťa horiaca fakľa, ramená a nohy ako žeravé železo, jeho hlas sa ozýval ako hlas veľkého zástupu.

Na toto videnie pochytila toho proroka taká hrôza, že mu tvár zbledla, dych mu zastal a žiadna sila v ňom nezostala. Ó, svätý Bože, Stvoriteľ, ak tvoj sluha je tak strašne veľkolepý, akým môžeš byť ty sám, Pane! Ó, ľudia, požehnávajte nevyspytateľnú vôľu Božiu a klaňajte sa jej, pretože ti slávni duchovia sú nielen Bohu k službe stvorení, lež i vám sú daní k ochrane!

Istý starý pustovník býval na púšti, kde musel veľmi ďaleko chodiť po vodu. Ako tak raz nesie tú vodu, začal nahlas sám k sebe hovoriť: „Načože ja chodím tak ďaleko? Čože sa ja trápim na tak dlhej ceste? Zajtra sa so všetkým prenesiem k studničke, nemusím sa viac ku nej namáhať!“ Ako tak hundrajúc ďalej kráča, zdalo sa mu, akoby za chrbtom niekoho počul našľapovať a akoby jeho kroky ktosi nahlas čítal: jeden, dva, tri. Obzrel sa dozadu, nevidel nikoho. Šiel ďalej. Ale ten hlas len ďalej počítal jeho kroky: štyri, päť, šesť. Zasa zastal, obzrel sa, a tu zbadal jedného v bielom oblečeného mládenca.

„Kto si, čo chceš?“ pýtal sa zarazený pustovník. „Ja som Boží anjel, počítam tvoje kroky, aby som ich pozbieral a obetoval Bohu.“ Anjel zmizol: pustovník však ešte ďalej postavil svoj príbytok, aby mohol ešte viac zásluh nadobudnúť.

Prečo sa ľúbilo Bohu tak naložiť, aby mu anjeli prednášali naše modlitby, povzdychy, trápenia? To je jeho tajomstvo. Lež nielen naše modlitby, ale i iné naše dobré skutky, naše almužny, áno i naše slzy vezmú na svoje krídla a odnášajú ich Bohu. Akú veľkú radosť môžu mať, keď naše kajúcne slzy obetujú Bohu! Nad obrátením hriešnika držia slávnosť v Nebi, anjel strážca hriešneho človeka zvolá svojich druhov anjelov, s radosťou im hovorí, že ten pyšný, tvrdošijný človek sa uponížil, prijal Kristovo jarmo; ten zaslepenec otvoril svoje oči, oplakal svoje hriechy, aleluja, chváľme Boha!

Pováž, kajúcny hriešnik, že nad tvojím obrátením sa i anjeli radujú. Syn žiaľu a smútku, pomysli na to, že tvoje žiaľne povzdychy spočítajú anjeli. Oni nám takpovediac závidia naše bolesti. Hoci práve oni viac milujú Boha než my, predsa oni za milého Pána Boha nemôžu trpieť ako my. Preto im je vzácna tá tŕňová koruna, ktorú smrteľníci tu na zemi nosia. Svoje utrpenia nemôžu obetovať Pánu, teda mu obetujú tie naše.

I to veľmi dobre vedia títo nebeskí duchovia, že pred milosrdným Bohom niet ničoho milšieho ako milosrdenstvo. A čo činia? V Nebi nenájdu biednych, preto zostupujú na zem, aby našli utrápených. Tam niet chudobných, ktorým by mohli pomáhať; niet tam smutných, ktorých by tešili; niet osirotených a núdznych, ktorých by ochraňovali; preto sem, na zem prichádzajú. Ó, príďte, zostúpte sem z tej nebeskej výšiny, vy svätí anjeli: pomáhajte nám kríže znášať, rozožeňte tmu našich hriechov, vytrhajte tŕnie nenávisti z našich duší, vlejte nám do srdca olej potešenia!

Drahí moji, vy tu na zemi medzi ľuďmi hľadáte dobrých priateľov, s nimi sa stretávate, im robíte po vôli; a predsa zdanlivo dobrí priatelia čochvíľa sa stávajú smrteľnými nepriateľmi. Ja vám stálejšieho, vernejšieho dobrého priateľa odporúčam: to sú anjeli; jeden zvlášť drží stráž nad vami; anjel strážca vás viac miluje, lepšie opatruje než rodič, brat, dobrý priateľ. Milujme ho, buďme mu povďační za jeho starosť.

Pýtate sa snáď: Nuž ale ako? Oni s darmi Božími prichádzajú k nám, za odplatu od nás to žiadajú, aby sme ich i my obdarovali našimi modlitbami, účinkami našich cností, ktoré Bohu prednesú a za ne nám odtiaľ znovu iné milosti prinesú. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)