Moderná Cirkev pri podpore populačnej katastrofy alebo Likvidácia tradičnej hierarchie cieľov manželstva na II. vatikánskom koncile

Radomír Tomeček
23. júla 2026   Cirkev História

Svet bol v období II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965) zaplavený množstvom katastrofických predpovedí o hroziacom preľudnení a o blížiacej sa katastrofe. Planéta Zem mala stratiť schopnosť poskytnúť človeku potrebné množstvo potravín a ľudstvo malo nevyhnutne smerovať k občianskym nepokojom, hladomoru a vojnám.

V tejto atmosfére globálne podporovanej paniky vzniklo všeobecne akceptované „prikázanie o nevyhnutnej kontrole pôrodnosti“. Mnohí vtedajší konciloví otcovia podľahli týmto „radám odborníkov“ a v mene tejto „poslušnosti vede“ boli ochotní obetovať aj tradičnú katolícku náuku o hierarchii cieľov manželstva.

Nasledujúce desaťročia preukázali absurdnosť a nereálnosť týchto predpovedí a potvrdili práve opačné trendy. Súčasné ľudstvo je ohrozené hlbokým poklesom pôrodnosti a hrozbou vymierania. To platí v značnej miere pre Európu, ktorá bola najviac zasiahnutá snahou o revolučnú prestavbu Cirkvi podľa predstáv sveta. Možno to vnímať ako Boží trest za vzburu proti Jeho prikázaniam.

Tradičné katolícke chápanie hierarchie cieľov manželstva

Rímsky katechizmus z roku 1566 patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 – 1563). Nasledujúci text, prevzatý z tohto diela, poukazuje na manželstvo ako na zdroj trojakého dobra (Druhá časť, Hlava VIII., Otázka XXIII., Otázka XXIV., Otázka XXV.):

„Okrem toho nech sa veriacim vysvetlí, že z manželstva vyplýva trojaké dobro: deti, vernosť a sviatosť. (…) Prvým dobrom sú deti, ktoré pochádzajú z pravej a riadnej manželky. (…) Nasleduje viera, alebo vernosť, ktorá je druhým manželským dobrom. Nie je to tá cnosť viery, ktorá býva vliata do nás pri krste, ale vernosť, ktorou muž žene a žena mužovi navzájom sa tak zaväzujú, že jeden druhému odovzdáva moc nad svojím telom a sľubuje tento manželský zväzok nikdy neporušiť. (…) Tretie dobro nazýva sa sviatosť, totiž manželský zväzok, ktorý nemôže byť nikdy rozlúčený. (…) Lebo pokiaľ manželstvo je sviatosťou, naznačuje spojenie Krista s Cirkvou, a preto je potrebné, aby tak ako Kristus neodlúčil sa nikdy od Cirkvi, tak aj žena nemohla odlúčiť sa od muža, čo patrí k manželskému zväzku.“

Pápež Pius XI. poukázal na význam tradičného katolíckeho chápania manželstva v encyklike Casti connubii (O kresťanskom manželstve) zo dňa 31. decembra 1930. Zmienená encyklika uvádza:

„Právo na manželstvo je prirodzené a pôvodné a žiaden ľudský zákon nemôže ho poprieť ani za akýmkoľvek účelom obmedziť jeho cieľ, ktorý mu dal Boh, keď povedal: „Ploďte a množte sa“ (Gn 1,28).“ (Bod 4)

„Medzi dobrodeniami manželstva prvé miesto zaujíma dieťa.“ (Bod 6)

„Ale dobro, spočívajúce v dieťati, nevyčerpáva sa dobrodením splodenia, ale pridružuje sa k nemu aj druhé, pozostávajúce v náležitej výchove dieťaťa.“ (Bod 8)

„Keďže sme svojho času dlhšie hovorili o kresťanskej výchove mládeže, (…), to isté stanoví sa presne aj v kódexe kánonického práva: „Prvotným účelom manželstva je plodenie a výchova detí“.“ (Bod 8)

„Druhým dobrom manželstva, (…) je dobro vernosti, ktorým sa rozumie vzájomná vernosť manželov v plnení manželskej zmluvy.“ (Bod 9)

„Úhrn dobrodení doplňuje sa a korunuje dobrom kresťanského manželstva, ktoré so svätým Augustínom nazývame sviatosťou, čím sa označuje jednak nerozlučiteľnosť zväzku, jednak povznesenie a posvätenie zmluvy Kristom na znak účinnej milosti.“ (Bod 15)

Franz Spirago (1862 – 1942), rímskokatolícky kňaz, teológ a pedagóg, pochádzajúci z Rakúska a pôsobiaci v Čechách, je autorom diela Katolícky ľudový katechizmus, ktorý bol vydaný aj v Spolku svätého Adalberta (Vojtecha) v Trnave v roku 1907. Tento katechizmus poukazuje na skutočnosť, že manželstvo bolo zriadené Bohom pre zachovanie ľudského pokolenia a pre vzájomnú podporu manželov.

To, čo pokrm znamená pre jednotlivca, to manželstvo znamená pre ľudské pokolenie. Pokrm zachováva jednotlivca podobne ako manželstvo zachováva ľudské pokolenie. Kresťanská výchova detí predstavuje najdôležitejšiu povinnosť zo všetkých rodičovských povinností, keďže od splnenia tejto povinnosti závisí súčasné a večné šťastie rodičov a detí.

Možno poukázať aj na Kódex kánonického práva z roku 1917. Tento kódex stanovoval v kánone 1013, § 1:

„Prvotný účel manželstva je plodiť a vychovávať potomstvo; podružný je vzájomná pomoc a prostriedok na ukojenie žiadostivosti.“

Moderná Cirkev a podliehanie revolučnému pokušeniu pokroku

Mnohí predstavitelia Cirkvi v období II. vatikánskeho koncilu boli pod veľkým vplyvom pokrokárskych myšlienok, ktoré zasahovali aj do oblasti tradičnej katolíckej morálky týkajúcej sa manželstva. Napríklad John Rock (1890 – 1984), americký gynekológ a pôrodník, zohral významnú rolu pri vývoji antikoncepčnej tabletky a oplodnenia in vitro.

J. Rock vo svojej knihe The Time Has Come: A Catholic Doctor’s Proposals to End the Battle over Birth Control („Nadišiel čas: Návrhy katolíckeho lekára na skončenie boja o kontrolu pôrodnosti“) z roku 1963, vyzýval na nový prístup Cirkvi k téme kontroly pôrodnosti. Bojoval veľmi intenzívne zato, aby Cirkev schválila používanie antikoncepčnej tabletky. Louis Janssens (1876 – 1950), belgický rímskokatolícky kňaz, vo svojom článku v teologickom časopise Ephemerides Theologicae Lovanienses v roku 1963 podporil stanovisko J. Rocka, a konštatoval, že skutočne „nadišiel čas“.

Charles de Koninck (1906 – 1965), belgicko-kanadský tomistický filozof a teológ, bol profesorom na Univerzite Laval v Kanade v meste Québec. Zastával názor, podľa ktorého používanie antikoncepčných metód je v niektorých prípadoch oprávnené. Počas konania II. vatikánskeho koncilu pôsobil ako poradca Mauricea Roya (1905 – 1985), kanadského arcibiskupa, neskôr kardinála.

Paul-Émile Léger (1904 – 1991), kanadský kardinál, patril medzi koncilových otcov, ktorí podporovali zavedenie vyššie zmenených progresívnych postojov do života katolíkov. Tento kardinál mal významné postavenie vo vedení II. vatikánskeho koncilu v progresívnom duchu. Zdôrazňoval manželskú lásku pred plodením detí. Súčasne schvaľoval antikoncepciu, náboženskú slobodu, zrušenie breviára, ekumenizmus a naliehal na prísnejšie odsúdenie antisemitizmu.

Léon-Joseph Suenens (1904 – 1996), belgický arcibiskup, vymenovaný za kardinála dňa 19. marca 1962, bol jedným zo štyroch koncilových moderátorov na II. vatikánskom koncile. Zmienení moderátori mali rozhodujúci vplyv na priebeh tohto koncilu.

Carmine Pecorelli (1928 – 1979), taliansky novinár, uvádza vyššie zmienené meno kardinála Lea Suenensa vo zverejnenom Zozname cirkevných slobodomurárov. C. Pecorelli bol zavraždený v roku 1979.

Kardinál L. J. Suenens radil pápežovi Jánovi XXIII., aby zriadil Pápežskú komisiu pre kontrolu pôrodnosti, ktorá bola zriadená v roku 1963. Počas pontifikátu pápeža Pavla VI. bola táto pápežská komisia rozšírená, a bola zložená z kardinálov, teológov, lekárov a ďalších laikov. Podľa stanoviska väčšiny jej členov z roku 1966 bol vyslovený súhlas s používaním antikoncepcie. Pápež Pavol VI. nesúhlasil s týmto stanoviskom, a vo svojej encyklike Humanae vitae zo dňa 25. júla 1968 odmietol všetky formy umelej antikoncepcie.

Blúznenie o svete vo veku zrelosti na II. vatikánskom koncile

Maximos IV. Saigh (1878 – 1967), melchitský patriarcha z Antiochie, vo svojich vystúpeniach počas II. vatikánskeho koncilu podporil zavedenie revolučných zmien v Cirkvi, za čo bol spravidla odmeňovaný veľkým potleskom za svoju „odvahu“. Napríklad žiadal pre biskupské konferencie možnosť zavádzania liturgických zmien, spochybňoval postoje vtedajšej Rímskej kúrie a kritizoval zámery koncilových otcov, ktorí chceli na tomto koncile dosiahnuť odsúdenie komunizmu, resp. marxizmu.

Maximos IV. Saigh vystúpil dňa 27. októbra 1964 na II. vatikánskom koncile so svojím prejavom, ktorý bol zavŕšený búrlivým potleskom v koncilovej aule. Podľa melchitského patriarchu svet práve vstúpil do „veku zrelosti“, keďže obdobie stredoveku bolo „obdobím detinstva“ pre ľudstvo, ktoré skončilo. Melchitský patriarcha predstavil „novú koncepciu morálky“ a povedal aj tieto slová:

„Tento stav myslenia dnešnej spoločnosti nepožaduje azda prehodnotenie spôsobu, akým sa podáva morálne učenie? (…) Súčasná náuka je príliš poznačená legalizmom uplynulej epochy, presiaknutej rímskym právom. Naša kresťanská morálka musí mať teraz kristocentrický charakter a vyjadrovať lásku a slobodu. Musí vychovávať každého k osobnej a spoločenskej zodpovednosti. V dôsledku toho je nevyhnutná hlboká revízia našich disciplín, ktoré, napokon, menia svoju povahu.“

Melchitský patriarcha zjavne považoval tradičnú katolícku náuku za zastaranú a pokračoval:

„Mnohé veci z pekných starých čias, ktoré prijímali naši jednoduchí a zbožní predkovia, dnes už také nie sú. Vezmime napríklad len to, ako sa vysvetľujú cirkevné prikázania v našich katechizmoch. Podľa našich katechizmov, ak niekto raz bezdôvodne vynechá nedeľnú svätú omšu, alebo nedodrží piatkový pôst, spácha smrteľný hriech, ktorý si zasluhuje večné zatratenie. Je to rozumné? Koľkí dospelí katolíci dnes tomu veria?“

Sergio Méndez Arceo (1907 – 1992), mexický biskup, podporovateľ teológie oslobodenia, vyjadril súhlas so zmieneným vystúpením melchitského patriarchu, a vo svojom prejave na II. vatikánskom koncile povedal:

„Jedným z hlavných znakov tejto doby je rast zmyslu pre zodpovednosť a slobodu. Je potrebné, aby sa Cirkev nejavila len ako obhajkyňa náboženskej slobody, ale aj slobody ako takej všade, kde sa nachádza. Treba ohlasovať ducha slobody a lásky. (…) Mnohé naše pozície sú anachronické. Revidujme ich a naliehajme na evanjeliový zákon, lebo človek má dojem, že je menej dôležitý než ostatné. Aký to škaredý pohľad, keď vzbudzujeme dojem, že musíme šermovať smrteľným hriechom, aby sme zaplnili naše kostoly! Sústreďme sa však na to, čo je podstatné, čiže na veľkonočnú radosť.“

Búrlivá diskusia koncilových otcov o hierarchii cieľov manželstva

Vyššie zmienený kardinál L. J. Suenens vystúpil dňa 29. októbra 1964 na II. vatikánskom koncile a veľmi dôrazne vyhlásil:

„Možno, že sme priveľmi zdôrazňovali verš Písma: „Ploďte a množte sa“ a nechali v úzadí iné božské slová: „A dvaja budú jedno telo“. (…) Úlohou komisie bude, aby nám povedala, či sme príliš nezdôrazňovali prvý cieľ, ktorým je plodenie, na úkor rovnako dôležitého účelu, ktorým je rast manželskej jednoty. Rovnako je na komisii, aby dala odpoveď na obrovský problém demografickej explózie a preľudnenia v mnohých oblastiach zeme. (…) Komisia bude musieť skúmať, či klasická náuka, predovšetkým náuka uvedená v príručkách, dostatočne zohľadňuje najnovšie výsledky dnešnej vedy. (…) Nasledujme pokrok vedy. Zaprisahávam vás, bratia. Vyhnime sa novému „procesu s Galileom“. Jeden Cirkvi stačí až-až.“

Ernesto Ruffini (1888 – 1967), taliansky kardinál, bol veľmi rozhorčený z vystúpenia kardinála L. J. Suenensa a búchal päsťou do stola. Vo svojom liste zo dňa 30. októbra 1964 pre Amleta Giovanniho Cicognaniho (1883 – 1973), talianskeho kardinála a vtedajšieho vatikánskeho štátneho sekretára, označil slová kardinála L. J. Suenensa za „hrozné“ a žiadal jeho odvolanie z funkcie moderátora koncilu. Kardinál E. Ruffini napísal v tomto liste vážne slová, ktoré so zreteľom na súčasnú situáciu v Cirkvi a vo svete, možno považovať za prorocké:

„Zdá sa, že ponímanie manželstva, ako sme ho doteraz dogmaticky a morálne chápali, malo by sa zmeniť, aspoň v praxi. Je však možné, že Cirkev sa až doteraz mýlila a že kvôli prispôsobeniu sa dnešnej spoločnosti budeme musieť vyhlásiť za morálne to, čo bolo vždy považované za nemorálne?“

Mons. Hélder Pessoa Câmara (1909 – 1999), brazílsky arcibiskup, bol nadšeným priaznivcom plánu protestantizácie Cirkvi a zástancom teológie oslobodenia. Tento arcibiskup bol nadšený z vystúpenia kardinála L. J. Suenensa, a v tejto súvislosti konštatoval:

„Povedal všetko, o čom človek mohol len snívať, že raz počuje o kontrole pôrodnosti, a mal odvahu vyjadriť svoj názor, on, kardinál Svätej Cirkvi, moderátor koncilu, a to práve pred plnou Bazilikou svätého Petra: „Neopakujme Galileov proces!“.“

Henri Fesquet (1916 – 2011), francúzsky novinár, spravodajca denníka Le Monde, mal významný vplyv na priebeh II. vatikánskeho koncilu, a informoval o jeho priebehu takmer každý deň. Mnohí konciloví otcovia vyjadrovali svoje postoje v denníku Le Monde častejšie, než v koncilovej aule. Bol blízkym priateľom arcibiskupa Mons. H. P. Câmaru, ktorému pomáhal šíriť jeho progresívne myšlienky.

H. Fesquet komentoval koncilové diskusie o problematike kontroly pôrodnosti nasledovne:

„Povedať, že posledné dve generálne zhromaždenia II. vatikánskeho koncilu otvorili novú éru v rímskej Cirkvi, nevystihuje skutočnosť ani zďaleka. Pretože vystúpenia Maxima IV. a kardinálov Légera, Suenensa a Alfrinka o regulácii pôrodnosti sa natoľko rozchádzajú s náukou, ktorá sa bežne nazýva tradičná, že predstavujú radikálnu zmenu postoja.“

Kardináli brániaci tradičnú katolícku náuku o manželstve

Pápež Pavol VI. bol znepokojený z vystúpenia kardinála L. J. Suenensa zo dňa 29. októbra 1964, ktorého následne požiadal, aby ho navštívil. Kardinál L. J. Suenens musel na tejto audiencii počúvať pápežovu kritiku svojich názorov, avšak napriek tomu dňa 7. novembra 1964 verejne vystúpil a poprel, že spochybnil tradičnú náuku Cirkvi o manželstve. Podľa neho bolo rozhodnutie v rukách „najvyššieho Magistéria“.

Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, sekretár Kongregácie Svätého ofícia, predseda Teologickej komisie na II. vatikánskom koncile, vystúpil dňa 30. októbra 1964 na tomto koncile a dôrazne vyhlásil:

„Kňaz, ktorý sa prihovára k vám, je jedenásty v rodine s dvanástimi deťmi. Jeho otec bol robotník, nádenník, nijaký šéf, a napriek tomu nezapochyboval nikdy o Božej prozreteľnosti, neuvažoval nikdy o obmedzení počtu svojich detí, aj keď zažíval ťažkosti. Chceme azda zabudnúť na slová nášho Pána: „Pozrite sa na nebeské vtáky, (…), pozrite sa na poľné ľalie?“ (Mt 6,26–28).“

Michael Browne (1887 – 1971), írsky kardinál, vo svojom prejave na II. vatikánskom koncile, nasledujúcom po vystúpení kardinála A. Ottavianiho, zdôraznil tradičnú katolícku náuku o manželstve, a konštatoval:

„V manželskom živote, a osobitne v manželskom akte, je prítomný aj zmyslový pôžitok, ktorý si manželský partner môže želať pre seba v miere, v akej je tento spätý s čestným manželským aktom, a po ktorom môže rovnakým spôsobom túžiť aj druhá strana v rámci toho istého aktu.“

Kardinál M. Browne poukázal súčasne na skutočnosť, že manželská láska musí byť postavená na počestnosti:

„Aby v manželskom živote táto počestnosť existovala, manželia musia venovať pozornosť tzv. manželským dobrám, ktorými sú plodenie a výchova detí, vernosť podporovaná plnením si manželskej povinnosti, a sviatosť, vďaka ktorej manželský život, ktorý je už na prirodzenej úrovni počestný, stáva sa svätým. Aby manželský akt bol prirodzene dovolený, stačí mať úmysel uchovať dobro vernosti plnením si manželskej povinnosti. Plniť si manželskú povinnosť tak ako treba predpokladá, že pri manželskom akte budú zachované zákony prirodzenosti, ale nevyžaduje sa, aby manželský akt bol vykonávaný v plodnom období manželky. Môže sa oprávnene vykonávať v tzv. neplodných obdobiach.“

Naplnenie revolučného zámeru a vymieranie moderných katolíkov

Na II. vatikánskom koncile bol dňa 7. decembra 1965 schválený dokument Gaudium et spes (pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete). Uvedený dokument obsahuje kapitolu „Dôstojnosť manželstva a rodiny“, ktorá prináša syntézu protikladných tendencií.

Kódex kánonického práva z roku 1983 v kánone 1055, § 1, a Katechizmus katolíckej Cirkvi, vydaný za pontifikátu pápeža Jána Pavla II. v roku 1992, nadväzujúci na II. vatikánsky koncil (ďalej len KKC), priniesli zmenu v porovnaní s tradičným katolíckym chápaním hierarchie cieľov manželstva:

„Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou dôverné spoločenstvo života a lásky, ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na hodnosť sviatosti.“ (KKC, § 1660)

Tradičná katolícka náuka so zreteľom na hierarchiu cieľov manželstva stanovuje plodenie a výchovu potomstva ako prvotný účel manželstva. Kódex kánonického práva z roku 1917 stanovoval tento prvotný účel manželstva celkom jednoznačne v kánone 1013, § 1, pričom podružným účelom manželstva podľa neho bola vzájomná pomoc a prostriedok na ukojenie žiadostivosti.

Avšak II. vatikánsky koncil schválil formulácie, ktoré presadili progresívni konciloví otcovia. Došlo k spochybneniu a likvidácii tradičnej hierarchie cieľov manželstva, ktoré Tridentský koncil (1545 – 1563) formuloval jednoznačne v poradí: 1. Plodenie a výchova detí, 2. Vzájomná vernosť manželov v sviatostnom manželstve.

Moderná Cirkev prijala niektoré myšlienky progresívnych koncilových otcov, ktorí hlásali „prikázanie o nevyhnutnej kontrole pôrodnosti“. Napriek zachovaniu tradičnej katolíckej náuky odsudzujúcej antikoncepciu, revolučný zámer likvidácie tradičnej hierarchie cieľov manželstva bol dosiahnutý. Moderní katolíci prestali vnímať tento Bohom stanovený poriadok, a preto spolu s progresívnymi nepriateľmi tradičnej katolíckej náuky postupne vymierajú.

PDF (formát pre tlač)