Maďarsko: Benediktíni medzi seba prijali kalvína, ktorý je naďalej protestantom. Napriek tomu chodí na sv. prijímanie!
Benediktíni z Bakonybélu prijali medzi seba protestanta, tzv. reformovaného kresťana – kalvína, ktorý naďalej zostáva protestantom. Napriek tomu mu podávajú sväté prijímanie a zaobchádzajú s ním ako s benediktínskym mníchom.
Zdroj: wikimedia commons
Protestant prijíma svätokrádežne Eucharistiu, progresívcom v Cirkvi to neprekáža
„Halmos Ábel (prior z Bakonybélu) osobitne poďakoval Józsefovi Steinbachovi, biskupovi Zadunajského reformovaného cirkevného dištriktu, a Asztrikovi Várszegimu, arciopátovi z Pannonhalmy, že od samého začiatku odvážne podporovali kláštor v Bakonybéli na tejto nezvyčajnej ceste. Duchovnému Istvánovi Zalatnayovi poďakoval zato, že zo strany Reformovanej cirkvi sprevádzal brata Jánosa, a reformovanému zboru v Pápe zato, že prijal benediktínskeho obláta medzi svojich členov, čím posilnil jeho konfesionálnu identitu. Prior z Pannonhalmy Cirill Hortobágyi zase pomohol vytvoriť tie cirkevnoprávne rámce, ktoré umožňujú pripojenie reformovaného brata ku komunite.“ – takto v roku 2016 informoval o tejto neospravedlniteľnej udalosti Magyar Kurír.
Péter Toókos sa ako protestantský učiteľ náboženstva stal svetským benediktínom (oblátom), ktorí môžu požiadať o možnosť presťahovať sa do kláštora. Presne vzaté teda nie je benediktínskym mníchom, ale „iba“ členom tretieho rádu. Už samo osebe je vážnou otázkou, ako môže kánonické právo alebo benediktínske konštitúcie dovoliť, aby sa protestant stal oblátom – podľa ich vlastných slov to totiž umožňujú.
A potom v tom istom rozhovore zaznie nasledujúca otázka:
„Nenapadlo vám nikdy stať sa katolíkom?“
A odpoveď:
„Učenie Reformovanej cirkvi považujem za to, ktoré mi je najbližšie. Samozrejme, nie je náhoda, že žijem v katolíckom spoločenstve, ale existujú učenia, ktoré nie sú moje, a praktiky, ktoré nevykonávam. V každodennom režime sú dve veci, ktoré odporujú reformovanej dogmatike. Jednou je veta na konci vešpier, ktorá je modlitbou za zosnulých – tú iba počúvam. Druhou je mariánska antifóna na konci kompletória – ani tú nespievam, ale som pri tom s bratmi.“
Podľa toho teda každodenná svätá omša „neodporuje reformovanej dogmatike“. Sama osebe by táto drobná nevedomosť u protestanta nebola prekvapujúca, veď prečo by úroveň protestantských učiteľov náboženstva nemohla zodpovedať kriticky nízkej úrovni značnej časti katolíckych učiteľov náboženstva? Oveľa zaujímavejšie však je, že tento názor zdieľa bývalý arciopát z Pannonhalmy Asztrik Várszegi (ktorý je mimochodom jedným zo zakladateľov portálu Szemlélek), ako aj predsedajúci duchovný synody Reformovanej cirkvi József Steinbach.
Péter Toókos si ďalej pochvaľuje (pokrok), ale aj ťažká (na predsudky):
„Aby som tu mohol pristupovať k svätému prijímaniu –, aké kruté je, že aj naše slová sú odlišné: „sväté prijímanie“ a „Večera Pánova“ – boli potrebné povolenia dvoch biskupov. Povolenie, ktoré mám, vzniklo na základe dohody medzi arciopátom z Pannonhalmy Asztrikom Várszegim a Józsefom Steinbachom, biskupom Zadunajského reformovaného cirkevného dištriktu, a oprávňuje ma prijímať sviatosť prijímania v komunite kláštora. Znamená to napríklad, že keď sme v Segedíne pochovávali môjho strýka, na katolíckej zádušnej omši som nemohol pristúpiť k prijímaniu, pretože nešlo o kláštornú liturgiu.“
Výnimka ohľadom Eucharistie platí iba v maďarskom Bakonybéli? Miestni benediktíni sa naozaj zbláznili, alebo môžeme Bakonybéli vnímať ako významné miesto, ktoré zohrá osudovú úlohu aj pri Parúzii – keďže má výnimočné postavenie aj ohľadom Eucharistie?
Okrem samotného faktu svätokrádežného podávania prijímania – teda, že Toókos „je a pije si vlastný súd“ (1Kor 11,29) – odhaľuje posledná veta aj ďalší rozpor. Ak je totiž jeho účasť na katolíckej Eucharistii teologicky správna a v súlade s učením Cirkvi, prečo je správna iba v Bakonybéli? Prečo sa ten istý úkon stáva dovoleným v múroch kláštora a nedovoleným o niekoľko kilometrov ďalej vo farskom kostole alebo na zádušnej omši?
Eucharistia nie je miestnym zvykom, súkromnou pobožnosťou ani vnútornou záležitosťou jednej rehoľnej komunity. Eucharistia je sviatosťou celej Cirkvi. Ten istý Kristus, tá istá svätá omša a tá istá obeta oltára sú prítomné v Bakonybéli aj v Segedíne. Ak teda niekto z hľadiska viery a cirkevného práva nie je spôsobilý pristúpiť k svätému prijímaniu na jednom mieste, len ťažko možno pochopiť, prečo sa stáva spôsobilým na inom mieste.
Samotné obmedzenie akoby mlčky priznalo, že situácia je mimoriadna a problematická. Akoby aj tí, ktorí kontroverzné a podľa všetkého protiprávne povolenie udelili, cítili, že takéto riešenie nemožno bez následkov zaradiť do všeobecnej cirkevnej praxe.
Lenže tým vzniká ďalšia otázka. Ak je cieľom obmedzenia zabrániť pohoršeniu, nedorozumeniam alebo zmäteniu veriacich, prečo sa táto záležitosť už celé roky stáva predmetom verejných rozhovorov a mediálnych vystúpení? Prečo sa existencia tohto mimoriadneho povolenia znovu a znovu zdôrazňuje pred celoštátnou verejnosťou?
zdroj: youtube.com
Nedá mi nespomenúť. Kedysi benediktíni šírili gregoriánsky chorál, dnes maďarskí progresívni benediktíni v Bákonybéli objavujú čaro kalvínskeho spevokolu a teológie. Mne sa najviac na videu páči kalvínsky obetný churalový stolček (evidentne netreba až taký veľký obetný stôl, aký sa objavil po II. vatikánskom koncile, v rámci ekumenizmu ho možno konečne odstrániť, aby ani ten už nefrustroval odlúčených bratov 🙂 ), maďarská zástavka a pani farárka. Verím, že čoskoro si maďarskí katolícki veriaci v Bákonybéli za prispenia miestnych progresívnych benediktínov a miestnych biskupských autorít (ktoré vydali pre kalvínskeho obláta spomenutého v článku všetky potrebné potvrdenia) pri spoločnej ekumenickej bohoslužbe túto pesničku pod maďarskou zástavou aj zaspievajú. Dúfajme, že nezabudnú ani na mandalu, pretože mandala a bohyňa Pachamama sú kamarátky…
Pohľad katolíckej tradície
Z pohľadu katolíckej tradície predstavuje opísaný prípad vážny teologický aj cirkevnoprávny problém. Katolícka náuka totiž učí, že Eucharistia nie je iba symbolom kresťanskej jednoty, ale jej najvyšším prejavom a zavŕšením. Kto pristupuje k svätému prijímaniu, tým zároveň verejne vyznáva plnú jednotu viery s katolíckou Cirkvou, prijíma jej učenie, sviatostný poriadok aj cirkevnú autoritu. Práve preto Kódex kánonického práva stanovuje, že katolícki vysluhovatelia udeľujú sviatosti iba katolíckym veriacim (kán. 844), pričom výnimky sú možné u protestantov len vo veľmi úzko vymedzených mimoriadnych situáciách, ak protestantovi hrozí nebezpečenstvo smrti. Musí však pritom deklarovať, že plne verí v katolícku náuku o Eurcharistii a nemožno ich vôbec chápať ako trvalé riešenie:
„§4. Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku diecézneho biskupa alebo konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia vysluhujú dovolene tie isté sviatosti aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s katolíckou Cirkvou a nemajú prístup k vysluhovateľovi svojho spoločenstva a z vlastnej vôle o to žiadajú, len ak, čo sa týka týchto sviatostí, prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.“
Pán Péter Toókos sa evidentne teší dobrému zdraviu, má aj prístup k svoju vysluhovateľovi a neprejavuje katolícku vieru vo sviatosť Eucharistie, lebo tá nie je oddeliteľná od viery v obetný charakter svätej omše, v jej účinnosť pre duše v Očistci a v úlohu Panny Márie v ekonómii spásy, ktorú, ako sám potvrdzuje, odmieta.
Najväčší dogmatický rozpor spočíva vo vyhlásení samotného protestantského obláta, ktorý otvorene priznáva, že za svoje považuje učenie Reformovanej cirkvi a že katolícke učenie ako celok neprijíma, resp. nevieme, čo z neho a či vôbec niečo z neho prijíma, alebo sa len v kláštore s bratmi dobre cíti… Ak človek vedome odmieta niektoré záväzné články katolíckej viery, no zároveň pravidelne pristupuje ku katolíckej Eucharistii, vzniká objektívny rozpor medzi jeho vyznaním viery a sviatostným životom. Eucharistia totiž nie je prostriedkom na vytvorenie jednoty viery, ale predpokladá jej existenciu. Katolícka tradícia preto vždy odmietala tzv. interkomúniu ako bežnú pastoračnú prax.
Ďalší problém vyplýva z tvrdenia, že prijímanie protestanta je dovolené iba v jednom konkrétnom kláštore, no nie v iných katolíckych kostoloch. Takéto chápanie je z dogmatického hľadiska ťažko obhájiteľné. Eucharistia je tá istá sviatosť vo všetkých katolíckych chrámoch sveta. Ak je niekto spôsobilý prijať Eucharistiu v Bakonybéli, mal by byť spôsobilý aj v Segedíne, Ríme či Bratislave. Ak spôsobilý nie je, potom miestna výnimka nemení objektívny charakter sviatosti. Vytvára sa tak dojem, že sviatostná disciplína závisí od miesta alebo od osobitného povolenia, nie od nemennej náuky Cirkvi.
Tradiční katolícki teológovia zároveň upozorňujú, že Eucharistia nemôže byť prostriedkom ekumenického experimentovania. Už encyklika Mortalium animos pápeža Pia XI. zdôraznila, že pravá jednota kresťanov môže vzniknúť iba návratom k plnosti katolíckej viery, nie relativizovaním dogmatických rozdielov. Rovnako aj II. vatikánsky koncil v dekréte Unitatis redintegratio síce povzbudzuje k ekumenickému dialógu, ale zároveň pripomína, že spoločné slávenie Eucharistie nemožno používať ako prostriedok na dosiahnutie jednoty tam, kde plná jednota ešte neexistuje.
Katolícka tradícia preto vidí v podobných prípadoch nebezpečenstvo zmätenia veriacich. Ak protestant môže bez konverzie pravidelne prijímať Eucharistiu a zároveň verejne vyhlasovať, že zostáva protestantom a neprijíma katolícke učenie, prirodzene vzniká otázka, aký význam má potom vstup do katolíckej Cirkvi, vyznanie katolíckej viery či doterajšia sviatostná disciplína. Práve preto mnohí tradične zmýšľajúci katolíci považujú takéto výnimky za pastoračne aj dogmaticky problematické a upozorňujú, že môžu viesť k oslabeniu viery v samotnú podstatu Eucharistie ako sviatosti jednoty viery a Cirkvi.
zdroj: youtube.com
Branislav Krasnovský
Zdroj: ostarius.hu, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons
Najnovšie články
Na konzervatívnej strane internetu
