Lev XIV. zaradil sv. Nersesa Šnorhaliho, arménskeho pravoslávneho svätca, do Rímskeho martyrológia. Kedy budú kanonizovaní františkáni z Arménska?

Branislav Krasnovský
16. júna 2026   Cirkev

Svätý Nerses Milostivý, svätec Arménskej pravoslávnej cirkvi, bol zaradený do Rímskeho martyrológia, čo sa najnovšie označuje ako „ekumenizmus svätých“. Počas uplynulých tridsiatich rokov sa viacerí pápeži rozhodli zaradiť pravoslávnych svätcov do Rímskeho martyrológia, čo je zoznam všetkých oficiálne uznaných svätcov rímskokatolíckej Cirkvi.

Napríklad Ján Pavol II. zaradil niekoľko pravoslávnych svätcov pri revízii Rímskeho martyrológia v roku 2004 a pápež František pridal na zoznam svätého Gregora z Nareku a svätého Izáka z Ninive, ako aj 21 koptských mučeníkov z Líbye – skupinu zavraždenú Islamským štátom (ISIS) v roku 2015.

Najnovšie sa pápež Lev XIV. rozhodol zaradiť do Rímskeho martyrológia svätého Nersesa Milostivého. Urobil tak pri príležitosti stretnutia pápeža Leva XIV. s Jeho Svätosťou Aramom I., katolikosom Kilíkie, ktoré sa uskutočnilo 18. mája.

Samozrejme, najstarší svätci Pravoslávnej cirkvi sú totožní so svätcami katolíckej Cirkvi, keďže svätci prvých storočí žili ešte pred rozkolom medzi Východom a Západom.

Svätý Nerses Šnorhali

Svätý Nerses Šnorhali (Milostivý) sa narodil okolo roku 1102 v arménskej šľachtickej rodine a patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti arménskeho kresťanstva. Vyrastal v období politických nepokojov po páde arménskeho kráľovstva a už od mladosti získal výnimočné vzdelanie v teológii, filozofii, biblických vedách i literatúre. Za biskupa bol vysvätený v mladom veku a roku 1166 bol zvolený za katolikosa Arménskej apoštolskej cirkvi, ktorú viedol až do svojej smrti 13. augusta 1173. V arménskej tradícii je dodnes uctievaný ako jeden z najväčších cirkevných otcov stredoveku.

Nerses sa preslávil nielen ako cirkevný predstavený, ale aj ako významný spisovateľ, básnik a autor liturgických hymnov. Jeho diela, medzi ktoré patrí známa modlitba „Ježišu, Synu jednorodený“ (Havadov Khosdovanim), či rozsiahle duchovné básne – sa dodnes používajú v liturgii Arménskej apoštolskej aj Arménskej katolíckej cirkvi. Jeho spisy sa vyznačujú hlbokou mariánskou úctou, kristocentrickou spiritualitou a dôrazom na pokánie, milosrdenstvo a osobnú svätosť. Práve pre svoju miernosť, zmierlivú povahu a duchovnú múdrosť získal od svojich súčasníkov priezvisko „Šnorhali“ – Milostivý.

Havadov Khosdovanim – jedna z najkrajších modlitieb arménskeho kresťanstva

Havadov Khosdovanim (Vyznávam svoju vieru) patrí medzi najznámejšie duchovné diela svätého Nersesa Milostivého a vznikla v 12. storočí, pravdepodobne počas jeho pôsobenia ako katolikosa Arménskej apoštolskej cirkvi v rokoch 1166 – 1173. Ide o hlboko osobnú modlitbu kajúcnosti a dôvery v Božie milosrdenstvo, ktorú veriaci tradične recitujú ráno, večer alebo v čase duchovných skúšok. Jej text je rozdelený do 24 častí, zodpovedajúcich dvadsiatim štyrom hodinám dňa, čím symbolicky vyjadruje neustálu prítomnosť človeka pred Božou tvárou.

Obsah modlitby sa sústreďuje na pokoru, vyznanie vlastnej hriešnosti a úplné odovzdanie sa Ježišovi Kristovi. Svätý Nerses v nej prosí o očistenie duše, silu konať dobro, ochranu pred pokušeniami a milosť vytrvať vo viere až do smrti. Hoci bola napísaná pred viac než osemsto rokmi, jej jazyk a duchovná hĺbka oslovujú veriacich dodnes. V Arménskej apoštolskej aj Arménskej katolíckej cirkvi patrí medzi najobľúbenejšie modlitby laikov i mníchov a je považovaná za skvost arménskej kresťanskej spirituality.

Význam Havadov Khosdovanim ďaleko presahuje hranice arménskeho národa. Teológovia ju prirovnávajú k duchovným dielam západných mystikov, akými boli svätý Augustín, svätý Bernard z Clairvaux či svätá Terézia od Ježiša, pretože rovnako vedie človeka k hlbokému vnútornému obráteniu a dôvernej modlitbe. Jej dôraz na Božie milosrdenstvo, pokánie a neprestajnú modlitbu z nej robí nadčasové dielo, ktoré už od 12. storočia sprevádza generácie arménskych kresťanov na ich ceste k svätosti.

Významnou kapitolou jeho života bolo úsilie o obnovenie jednoty medzi Arménskou a Byzantskou cirkvou. V 60. a 70. rokoch 12. storočia viedol rozsiahlu korešpondenciu s byzantským cisárom Manuelom I. Komnénom (1143 – 1180) i s predstaviteľmi Konštantínopolského patriarchátu a hľadal teologické formulácie, ktoré by mohli preklenúť stáročné rozdelenie kresťanov. Hoci k plnému zjednoteniu nedošlo, jeho zmierlivý prístup a ochota viesť dialóg mu vyslúžili povesť jedného z prvých veľkých ekumenických mysliteľov kresťanského Východu. Aj preto zostáva svätý Nerses Milostivý dodnes symbolom učenosti, svätosti a túžby po jednote Cirkvi.

V 12. storočí, počas života Nersesa Šnorhaliho (1102 – 1173), udržiavali katolícka Cirkev a Arménska apoštolská cirkev intenzívne kontakty. Dôvodom bola predovšetkým existencia Arménskeho kráľovstva v Kilíkii, ktoré bolo úzko späté s križiackymi štátmi na Blízkom východe. Arménski panovníci aj cirkevní predstavitelia videli v spolupráci so Západom možnosť posilniť svoju politickú i vojenskú pozíciu voči moslimským štátom a Byzancii.

Nerses Šnorhali sa osobne zasadzoval o obnovenie cirkevnej jednoty. Viedol korešpondenciu s byzantským cisárom Manuelom I. Komnénom (1143 – 1180) a prostredníctvom sprostredkovateľov aj s predstaviteľmi latinskej Cirkvi. Vypracoval niekoľko teologických textov, v ktorých sa pokúšal nájsť spoločný jazyk pri otázkach, ktoré rozdeľovali Východ a Západ, najmä v kristológii a cirkevnej disciplíne. Jeho cieľom nebolo víťazstvo jednej strany nad druhou, ale dosiahnutie jednoty pri zachovaní oprávnených liturgických tradícií.

Po jeho smrti pokračoval v tomto úsilí jeho synovec a nástupca Gregor IV. Tgha, za ktorého sa roku 1179 konal koncil v Hromkle (Romkle). Na koncile sa diskutovalo o možnosti únie s katolíckou Cirkvou a boli vyslané posolstvá pápežovi Alexandrovi III. K úplnému zjednoteniu síce nedošlo, no dialóg pokračoval a napokon vyústil do čiastočnej únie na II. lyonskom koncile v roku 1274, ktorá však nebola všeobecne prijatá arménskym duchovenstvom ani veriacimi.

Z historického hľadiska možno povedať, že Nerses Šnorhali bol jedným z najvýznamnejších stredovekých zástancov zmierenia medzi Arménskou cirkvou akatolíckou Cirkvou. Jeho snahy predchádzali modernému ekumenickému hnutiu o celé stáročia a vychádzali z presvedčenia, že rozdiely medzi cirkvami možno riešiť teologickým dialógom, nie vzájomným odsudzovaním.

A ešte jedna zaujímavosť: svätý Nerses zomrel 13. augusta 1173, teda len šesť rokov pred koncilom v Hromkle (1179), ktorý v mnohom nadviazal na jeho vlastné úsilie o zblíženie s Rímom. Dá sa povedať, že zasial semeno, ktoré jeho nástupcovia skúšali ďalej pestovať. To je historický detail, ktorý pekne dopĺňa jeho portrét.

Františkánska misia v Arménsku a odkaz svätého Nersesa Šnorhaliho

Františkáni pôsobili v Arménsku už v stredoveku a zohrali významnú úlohu v kontaktoch medzi arménskym kresťanstvom a Rímom. Počas 13. storočia, najmä po vzniku Arménskeho kráľovstva v Kilíkii, začali do oblasti prichádzať františkánski i dominikánski misionári. Ich poslaním nebolo obracanie pohanského obyvateľstva, keďže Arménsko bolo prvým štátom na svete, ktorý prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo už roku 301, ale predovšetkým upevňovanie vzťahov medzi Arménskou cirkvou a Svätou stolicou, rozvíjanie teologického dialógu a diplomatické sprostredkovanie kontaktov s latinským Západom.

Františkáni sa objavili najmä za vlády kráľa Hetuma I. (1226 – 1270) a jeho nástupcov. Kilíkijské Arménsko udržiavalo úzke vzťahy s križiackymi štátmi i západnou Európou, preto boli latinskí rehoľníci vítanými hosťami na kráľovskom dvore. Venovali sa pastorácii latinských kupcov a rytierov, prekladateľskej činnosti, vzdelávaniu a sprostredkovaniu diplomatických kontaktov medzi pápežstvom a arménskymi vládcami.

V 14. storočí vznikli na arménskom území františkánske kláštory a misijné stanice. Niektorí arménski duchovní študovali u františkánov, zatiaľ čo samotní františkáni sa učili arménsky jazyk, aby mohli viesť teologické diskusie a prekladať liturgické i dogmatické texty. Mimoriadne významnou osobnosťou bol Ján z Montecorvina (okolo 1247 – 1328), najznámejší františkán spojený s Arménskom. Okolo roku 1280 prišiel ako misionár do Arménska a Perzie, určitý čas pôsobil v Kilíkijskom Arménsku a udržiaval kontakty s arménskym kráľovským dvorom. Roku 1289 viedol posolstvo arménskeho kráľa Hetuma II. k pápežovi Mikulášovi IV., odkiaľ pokračoval do Mongolskej ríše a napokon sa stal prvým latinským arcibiskupom Pekingu. Jeho život ukazuje, že Arménsko bolo významnou zastávkou na veľkej misijnej ceste medzi Európou a Ďalekým východom.

Významné miesto medzi františkánmi zaujal aj Viliam z Rubrucku († po roku 1270), flámsky rehoľník vyslaný francúzskym kráľom svätým Ľudovítom IX. na dvor veľkého mongolského chána. V rokoch 1253 – 1255 prechádzal cez Arménsko a Kilíkiu, kde sa stretol s arménskymi duchovnými i panovníkmi. Jeho cestopis patrí dodnes medzi najcennejšie historické pramene o Arménsku 13. storočia. Na jeho dielo nadviazali ďalší františkáni, medzi nimi Arnold z Kolína, ktorý okolo rokov 1303 – 1304 pôsobil v arménsko-perzskom prostredí ako spolupracovník Jána z Montecorvina a podieľal sa na budovaní františkánskych misií na Východe. Významnou osobnosťou bol aj Andrej z Perugie, jeden zo siedmich františkánskych biskupov vyslaných pápežom Klementom V. roku 1307 do Ázie. Cez Arménsko a Perziu putoval až do Číny, kde spolu s ďalšími biskupmi vysvätil Jána z Montecorvina za arcibiskupa Pekingu.

Osobitnú zmienku si zaslúži arménsky kráľ Hetum II. (1266 – 1307), ktorý síce nebol františkánskym misionárom, no po abdikácii vstúpil do Rádu menších bratov a prijal františkánsky habit. Patrí medzi veľmi zriedkavé prípady panovníkov, ktorí sa rozhodli pre rehoľný život, hoci sa neskôr ešte niekoľkokrát vrátil na kráľovský trón. Jeho osobný vzťah k františkánom dokazuje, aký silný vplyv mal tento rád na duchovný a politický život kilíkijského Arménska.

Za zmienku stojí aj historická súvislosť so svätým Nersesom Šnorhalim (1102 – 1173). Ten sa s františkánmi nikdy nestretol, pretože Rád menších bratov založil svätý František z Assisi až roku 1209, teda približne 36 rokov po Nersesovej smrti. Jeho vízia zmierenia a zblíženia Arménskej cirkvi a katolíckej Cirkvi však výrazne predbehla svoju dobu. O niekoľko desaťročí neskôr na ňu nadviazali práve františkánski misionári, ktorí sa počas obdobia Mongolskej ríše stali jednými z najvýznamnejších sprostredkovateľov medzi pápežstvom, arménskymi vládcami a mongolskými chánmi. Ich misie mali nielen náboženský, ale aj diplomatický význam a prispeli k tomu, že kontakty medzi Arménskom a latinskou Európou boli v 13. a 14. storočí mimoriadne živé. V tomto zmysle možno povedať, že túžba svätého Nersesa po zblížení s Rímom našla svoje pokračovanie v diele františkánov, akými boli Viliam z Rubrucku či Ján z Montecorvina, ktorí sa stali významnými mostami medzi Arménskom a katolíckou Cirkvou.

Zmierovňanie napätia medzi cirkvami

Dikastérium pre podporu jednoty kresťanov vydalo vyhlásenie, ktoré pomáha vysvetliť, prečo je svätý Nerses považovaný za svätca a prečo je jeho príklad dôležitý aj v 21. storočí:

„Nerses Šnorhali (1102 – 13. august 1173), katolikos Arménska v rokoch 1166 až 1173, je arménskou tradíciou uznávaný a uctievaný ako jeden z jej najväčších svätcov. Je pripomínaný ako pastier, teológ, básnik, autor hymnov a predchodca moderného ekumenizmu. Od svojich súčasníkov dostal titul „Šnorhali“ („Milostivý“) pre zmierlivý charakter svojich spisov.“

Dikastérium ďalej zdôraznilo jeho ekumenický príklad: „Počas svojho pôsobenia ako biskup a katolikos pracoval na zmierení medzi cirkvami, najmä medzi Arménskou cirkvou a Byzantskou pravoslávnou cirkvou. Jeho hymny sú súčasťou arménskej liturgie – apoštolskej aj katolíckej – a mnohé kostoly sú zasvätené jeho menu.“

Jeho meno bude zaradené do martyrológia pod dátumom 13. augusta, teda v deň jeho smrti v roku 1173. Vyjadruje sa nádej, že toto gesto prispeje k ďalšiemu budovaniu mostov medzi katolíckou Cirkvou a pravoslávnymi cirkvami a k uznaniu mužov a žien hrdinských čností, ktorí zdieľali túžbu, aby boli raz všetci kresťania zjednotení v jednej Cirkvi.

Prečo dosiaľ nie sú beatifikovaní a kanonizovaní františkáni z Arménska?

Za pozornosť stojí skutočnosť, že ani jeden z významných františkánov, ktorí sprostredkovávali kontakty medzi Arménskom, Svätou stolicou a kresťanským Východom, nebol dodnes blahorečený ani svätorečený. Osobnosti ako Viliam z Rubrucku či Ján z Montecorvina patrili medzi najväčších misionárov svojej doby, verne slúžili katolíckej Cirkvi, šírili evanjelium v nesmierne náročných podmienkach a budovali mosty medzi národmi i cirkvami. Napriek tomu zostáva ich mimoriadne dielo bez oficiálneho cirkevného uznania vo forme beatifikácie alebo kanonizácie.

Do obdobia II. vatikánskeho koncilu možno tento stav do istej miery vysvetliť tým, že procesy blahorečenia a svätorečenia boli spravidla zdĺhavejšie a kritériá mimoriadne prísne. Kandidáti prechádzali dôkladným skúmaním života, cností i zázrakov a mnohé kauzy zostali celé stáročia neukončené. O to väčším paradoxom sa môže zdať, že misionári, ktorí položili základy katolíckej prítomnosti vo vzdialených krajinách Ázie a významne prispeli k dialógu s Arménskou cirkvou, dodnes čakajú na oficiálne uznanie svojej svätosti.

V tradične orientovaných katolíckych kruhoch zaznieva názor, že pontifikát pápeža Františka evidentne nevenoval týmto františkánskym stredovekým osobnostiam dostatočnú pozornosť a že dôraz bol kladený na iné priority.

Mnohí preto vyjadrujú nádej, že pápež Lev XIV. otvorí priestor aj pre znovu preskúmanie života týchto verných synov katolíckej Cirkvi, ktorí svojou odvahou, vernosťou Rímu a misijnou horlivosťou zanechali hlbokú stopu v dejinách kresťanstva. Ich činnosť si nepochybne zaslúži, aby bola znovu objavená a dôkladne preskúmaná aj z pohľadu možnej beatifikácie či kanonizácie.

PDF (formát pre tlač)