Kto ste, aby ste súdili náuku Svätého Otca?

Jozef Duháček
18. septembra 2023   Cirkev   Komentár

Prefekt Dikastéria pre náuku viery, Tucho „Uzdrav ma svojimi ústami“ Fernández (po slovensky by sme snáď povedali „Pusinkáč“) poskytol nový rozhovor veteránovi z vatikánskych žurnalistických zákopov Edwardovi Pentinovi, v ktorom objasňuje nastupujúcu, vlastne už vládnucu ideológiu hyper-super-truper-mega-über-ultramontanistickej diktatúry – https://www.ncregister.com/interview/exclusive-archbishop-fernandez-warns-against-bishops-who-think-they-can-judge-doctrine-of-the-holy-father.

Pre zábudlivých, ultramontanizmus, (lat. ultra montes, za horami, tzn. za Alpami) označuje politiku  podpory toho „za horami“, tzn. pápeža v domácej politike európskych štátov, najmä v 19. storočí. V užšom slova zmysle znamená ultramontanizmus súhlas s nadradenosťou pápežskej autority nad miestnymi autoritami, tak svetskými, ako aj duchovnými (tzn. diecéznymi biskupmi).

Odkrýva, možno nechtiac, možno plánovite, falošnú teológiu, ktorá podčiarkuje manipuláciu s „počúvajúcou Cirkvou“, teológiu, ktorú naviac vybavuje svojvoľnými, diktátorskými právomocami.

Fernández začína poctou ortodoxii a správne potvrdzuje, že „by sme nikdy nemali výraz „modernizovať“ aplikovať na Cirkev“, pretože by to znamenalo nejakým spôsobom subsumovať (zahŕňať, podmieňovať či spájať) poklad viery s „rámcom danej epochy (v tomto prípade modernity), ktorá tiež pominie“. Je to však len pokus o únikový manéver, pretože volanie po aggiornamente, „zdnešnení“ a teda zmodernizovaní, tu počúvame už 60 rokov a nielen počúvame. Vidíme ho v každom kúte našej drahej Matky Cirkvi.

Pentin túto dymovú rozohnal trefnou upresňujúcou otázkou a tak Fernández vykladá karty na stôl:

– Keď hovoríme o poslušnosti Magistériu, rozumie sa to minimálne v dvoch významoch, ktoré sú neoddeliteľné a rovnako dôležité. Jedným z nich je statickejší zmysel, „depozitu viery“, ktorý musíme strážiť a udržať bez ujmy. Ale na druhej strane je tu zvláštna charizma pre túto ochranu, jedinečná charizma, ktorú Pán dal iba Petrovi a jeho nástupcom.

V tomto prípade nehovoríme o poklade, ale o živom a aktívnom dare, ktorý pôsobí v osobe Svätého Otca. Ja túto charizmu nemám, ani vy, ani kardinál Burke. Dnes ju má len pápež František. Ak mi teraz poviete, že niektorí biskupi majú zvláštny dar Ducha Svätého posudzovať náuku Svätého Otca, dostaneme sa do začarovaného kruhu (kde každý môže tvrdiť, že má pravú náuku), a to by bola heréza a schizma. Pamätajte, že heretici si vždy myslia, že poznajú pravú doktrínu Cirkvi. Žiaľ, dnes do tohto omylu upadajú nielen niektorí progresívci, ale paradoxne aj niektoré tradicionalistické skupiny.“

Ako uviedol José Ureta vo svojej dôležitej eseji o Levovi XIII., toto je klasická ekleziológia liberálnych modernistov: „Jediným pravidlom viery je byť so živým pápežom.“ V čase Leva XIII., tí, ktorí podporovali „náuku Pia IX.“, boli proti „náuke Leva XIII.“. Hyperüberultramontanisti tvrdili, že len žijúci pápež sa počíta. Zdá sa teda, že to isté platí aj dnes.

Fernández hovorí, že pápež má zvláštny dar Ducha Svätého. To je pravda. Čo však Cirkev definovala, pokiaľ ide o povahu tohto daru? Je to tiež konzervatívna charizma, ba je konzervatívna zvrchovaným spôsobom:

Duch Svätý bol totiž prisľúbený Petrovým nástupcom nie preto, aby jeho zjavením vyhlasovali nejakú novú náuku, ale aby s jeho pomocou nábožne strážili a verne vysvetľovali zjavenie alebo poklad viery prevzatý od apoštolov (Pastor Aeternus, konštitúcia I. vat. koncilu).

Tajné poznanie

Stručne povedané, je prinajlepšom potenciálne zavádzajúce používať frázu „náuka toho a toho pápeža“, pretože doktrína žiadneho pápeža nikdy nesmie byť „novou doktrínou“, ale musí byť iba aktom náboženskej ochrany a vysvetľovania toho istého pokladu viery. Táto fráza sa v cirkevnom diskurze, dokonca aj po koncile, používa pomerne zriedkavo a je hodné zreteľa, že Fernández ju tu používa.

Dôležité je všimnúť si gnostický (gnóza, v zmysle tajného poznania) uhol pohľadu nového šéfa úradu, ktorý bol kedysi známy ako Svätý úrad: „Herézu a schizmu“ má za následok, keď niekto tvrdí, že má „osobitný dar Ducha Svätého súdiť doktrínu Svätého Otca“. Je dobré, že hovorí, že tieto dva aspekty Magistéria sú „neoddeliteľné“, ale poďme si to rozobrať bližšie:

1. Statický poklad viery je verejne definovaný a všetci ho chápu. Na jeho posúdenie a pochopenie sa nevyžaduje „špeciálny dar“.

2. „Náuku Svätého Otca“ však nikto nemôže súdiť. Zdá sa, že to by si vyžadovalo nejaké zriedkavé, nie verejne dostupné, tajné, gnostické poznanie.

Ak je na posúdenie „náuky Svätého Otca“ nevyhnutné nejaké tajné poznanie, vysvetľovalo by to, prečo Svätý Otec:

1.) odmieta odpovedať na pochybnosti o jeho vlastnej doktríne (dubia 4 kardinálov o Amoris Laetitia);

2.) zosmiešňuje svojich kritikov ako ideológov.

Ak je gnostické tajné poznanie nutnou podmienkou, aby niekto dokázal pochopiť a posúdiť pápežovu náuku, na pochybnosti potom netreba odpovedať, veď bez toho poznania je to aj tak márne a všetci kritici sú beznádejní blázni.

Tento gnostický hyperpapalizmus znamená, že logický vzťah medzi pokladom viery a „náukou Svätého Otca“ nie je viac nutný. V minulosti prevládal názor, že všetko, čo pápež deklaruje verejne, ako učiteľ viery, musí byť logicky konzistentné a odvoditeľné zo Zjavenia a Tradície. Akékoľvek protirečenie pápežom deklarovaných „právd“ s Tradíciou či Zjavením znamenalo stopku pre pápežove inovatívne dobrodružstvá. Stačí spomenúť Jána XXII. a jeho teóriu o tom, že zosnulí svätí uvidia Boha až po konci sveta, čo protirečilo Svätému písmu (Kristus povedal kajúcemu lotrovi: ešte dnes so mnou budeš v raji), aj tradovanej viere otcov. Za to ho parížska univerzita (ultramontanizmus ešte nebol úplne v móde) obvinila z bludu a nakoniec Ján XXII. svoje výroky odvolal. Kvôli gnostickému super-poznaniu však zákon sporu (niekedy sa volá aj zákon neprotirečenia) už na pápežove náuky vzťahovať nemožno. Napríklad:

1. Poklad viery hovorí, že trest smrti nie je vo svojej podstate zlý.

2. Doktrína Svätého Otca Františka hovorí, že trest smrti je vo svojej podstate zlý.

Sedemročný žiačik, ktorý sa pripravuje na prvé sv. prijímanie, sa tu pri troške snahy sám dopracuje k otázke: „Svätý Otec, ako môžu byť tieto dve tvrdenia obe súčasne pravdivé?“ Bozkávací expert, arcibiskup a skoro kardinál Fernández, však s malým druháčikom urobí krátky proces: „Ako sa opovažuješ nárokovať si zvláštny dar súdiť náuku Svätého Otca! Pamätaj, že heretici si vždy myslia, že poznajú pravú náuku Cirkvi.“

Fernández, zdá sa tvrdí, že charizma neomylnosti nie je daná pápežovi len vtedy, keď hovorí ex cathedra. Táto charizma neomylnosti podľa neho pokrýva celú „náuku Svätého Otca“. Je pravda, že „prima sedes a nemine judicatur“ (prvý stolec nech nikto neposudzuje), ale to platí len v prípade, v ktorom najvyšší stolec sám vystupuje ako definitívny sudca. Keď má pápež v úmysle hovoriť ex cathedra a definitívne súdiť, je neomylný. A len vtedy ho nikto nemôže súdiť. Ale keď pápež strieľa od boku na tlačovej konferencii v lietadle, sedemročný žiak dokáže jeho perly porovnať s tým, čo hovorí detský katechizmus, z ktorého sa pripravuje na prvé sv. prijímanie a poukázať na to, že pápež hovorí niečo iné, ako to, čo sa naučil. Ako povedal kardinál Pell:

„Predtým platilo:

„Roma locuta. Causa finita est.“ – Prehovoril Rím. Prípad sa skončil.

Dnes platí:

„Roma loquitur. Confusio augetur.“ – Rím hovorí. Zmätok rastie.“

Fernández ďalej odmietol, žeby v diskusiách jestvovali nejaké nejasnosti a využil túto kontroverziu k ospravedlneniu týchto nejednoznačností, pretože práve tu „Cirkev rastie a dozrieva“, a preto jeho úrad „tieto debaty víta“. Chvalabohu, zvolený kardinál nateraz aspoň potvrdil, že manželstvo je len medzi mužom a ženou, ktorí sú otvorení životu. Na druhej strane, ako sám povedal vyššie, on sám nemá právomoc posudzovať náuku Svätého Otca, takže keby ten pri nejakej príležitosti prekypujúc láskavým milosrdenstvom udelil túto výsadu aj sodomitom, čo by mohol arcibiskup Tucho robiť? Ak nechce byť heretikom, ktorý si myslí, že pozná pravú náuku Cirkvi?

Do svojho vratkého domčeka z kariet, ktorý predstavuje jeho hyperpapalistické krédo však pridal kartu otroctva:

– Je jasné, že ani Cirkev ešte úplne nepochopila plné bohatstvo evanjelia… Dnes Cirkev odsudzuje mučenie, otroctvo a trest smrti, ale v iných storočiach sa to nedialo s takou jasnosťou.“

Neomylnosť vždy a všade

Toto je presne typ teologickej nejednoznačnosti, ktorá heretikom uľahčuje presadzovanie ich agendy. Heretici poukazujú na niečo, čo by sa dalo zmeniť, potom z toho vyvodzujú možnosť zmeny aj toho, čo sa meniť nedá. Potrebné sú všetky náležité rozdiely, aby sa zachoval zákon neprotirečenia. Krásne to analyzoval sv. John Henry Newman, ale my sme dnes pasažiermi v hyperpapalistickom vlaku, ktorý riadi Svätý Otec vďaka tajnému poznaniu, ktoré nikto nemôže pochopiť, ani posúdiť. Tu je treba si všimnúť, že centralizovaná hierarchická organizácia, ako je Cirkev, má najsilnejšie aj najslabšie miesto práve v tom najvyššom bode – v pápežovi. Počas staroveku a stredoveku si však biskupi a opáti dokázali udržať pomerne veľkú mieru autonómie, čo dávalo pápežom zdravú spätnú väzbu.

Zhoršujúca sa politická situácia 19. storočí viedla k stále väčšej centralizácii stále väčšieho množstva kompetencií v Ríme a v osobe pápeža. To prináša výhody aj negatíva a osoba, teologické názory, či charakterové vlastnosti pontifika majú, o to viac v globalizovanej a komunikačne previazanej spoločnosti, ohromný dopad na život Cirkvi. Aureolu neomylnosti vždy a vo všetkom, budujú okolo pokoncilových pontifikov predovšetkým progresivisti, ktorí ju následne používajú ako kladivo na obranu tradičnej katolíckej doktríny. Používajú ju však mimoriadne selektívne a tak u takého Pavla VI. radi halia do neomylnosti jeho liturgickú reformu, zatiaľ čo Humane Vitae, ktorou Pavol VI. potvrdil cirkevné odsúdenie antikoncepcie, už do tohto ultramontanistického poňatia neomylnosti nespadá.

Ďakujme Bohu, že zatiaľ sa aj napriek týmto nezmyslom tajomné Telo Kristovo stále podáva prvoprijímajúcim spolu s pokladom viery a udeľuje životodarnú, sviatostnú milosť obsiahnutú v Najsvätejšej sviatosti. Niektorý budúci pápež však bude náuku tohto Svätého Otca súdiť tvrdo, prísne a reálne, ale kým nepríde ten čas, budeme sa držať pokladu viery s tvrdošijnosťou našich tradičných kresťanských predchodcov.

Spracované podľa onepeterfive.com, rozšírené, doplnené a upravené.

PDF (formát pre tlač)