Kňaz Juraj Vittek – najkľukatejší úhor v slovenskom teologickom rybníku a jeho LGBT akrobacia

Branislav Michalka
18. októbra 2023   Cirkev   Komentár

Ťažko povedať, čo chcel dosiahnuť kňaz, PhDr. Juraj Vittek Phd., koordinátor synody v Bratislavskej arcidiecéze svojím rozhovorom, ktorý poskytol tento týždeň internetovému portálu Postoj ohľadom znepokojujúcich výrokov pápeža Františka na tému požehnávania homosexuálnych párov. Ak to malo byť ešte väčšie znervóznenie a zneistenie veriacich a ich utvrdenie v podozrení, že cirkevní majstri zahmlievania sa snažia od základov reinterpretovať celú slovnú zásobu, tak sa mu to nepochybne podarilo. Svojimi odpoveďami predviedol skutočne klasickú ukážku tejto krútivej, zahmlievajúcej, vytáčajúcej sa a sofistickej formy úniku pred podstatou všetkých otázok.

Niežeby to bolo po prvýkrát. Jeho texty už niekoľko rokov, konkrétne od nástupu pápeža Františka na post najvyššieho pontifika katolíckej Cirkvi uspávajú s neomylnou účinnosťou každého, kto by sa chcel prebrodiť na druhú stranu týchto nevysušiteľných, každej logickej meliorácii odolávajúcich a bezbrehých verbálnych pontských močiarov.

Keďže účelom všetkých jeho príspevkov je v podstate dokázať divákom súčasného pontifikátu, že to čo vidia vlastne nevidia, nutne nakoniec končí jeho dokazovanie hermeneutiky kontinuity medzi cirkevnou minulosťou a prítomnosťou vo verbálnej povodni, v ktorej sa zrejme majú utopiť nepríjemné fakty. Všetko to, čo povie pápež František a čo je v očividnom rozpore s tým, ako Cirkev po stáročia nielen stanovovala, ale aj interpretovala dogmy, vierouku a morálku, sa totiž v jeho interpretácii stáva na jednej strane krkolomným dôkazom pápežovej pravovernosti a na strane druhej interpretačnou chybou zvyšku sveta, ktorý (tu nasleduje zhovievavý úsmev) vo svojej honbe za senzáciou nie je schopný pochopiť, že slová vlastne neznamenajú to, čo znamenajú. Aké jednoduché!

Nie inak to bolo aj pri rozhovore s redaktorom Postoja Michalom Magušinom, ktorý paradoxne predviedol takú primeranú dávku elementárneho logického myslenia, že mu otec Vittek nakoniec pri jednej z priamych otázok, súc zatlačený do dialogického kúta, musel autoritatívne (ale samozrejme s láskou) odmietnuť odpoveď a sám pre seba si sformulovať vhodnejšiu otázku.

Avšak nepredbiehajme. Téma je široká a z hľadiska textovej analýzy, by tento rozhovor vystačil na napísanie celej knihy. Metóda, s ktorou pracuje otec Vittek sa javí zrejmou hneď na začiatku rozhovoru: zásadne neodpovedať na otázku priamo, odbočovať, vŕšiť hory slov, na ktoré bežní textolezci odmietnu šplhať a vypúšťať mračná dymu, v ktorých budú čitatelia donekonečna blúdiť tak, ako blúdili traja účastníci výletu po Temži z románu Jeroma Klapku Jeroma v labyrinte pri Hampton Court.

Základná metóda otca Vitteka, pomocou ktorej sa mu darí kľučkovať pred priamou a jednoznačnou odpoveďou, využíva výdobytky klasickej nemeckej idealistickej filozofie a jej neustáleho oscilovania medzi objektom a subjektom. V tejto hre na skrývačku, alebo na pána a sluhu ak chcete, už nie je objektívna skutočnosť hierarchicky nadradená subjektívnej, ktorá sa jej vždy podriaďuje, ale dochádza k neustálemu zamieňaniu ich postavenia. Podľa aktuálnej potreby. Keď to viac vyhovuje kľučkovaniu, tak sa kladie dôraz na subjektívne danosti a keď treba, tak na objektívne.

Nakoniec touto metódou vznikajú z jednej ľudskej bytosti, ktorá je hierarchicky usporiadaná, akési bytosti dve – subjektívna a objektívna, ktoré akoby bolo možné nazerať, najmä pri morálnych súdoch, ako dve nezávislé osoby, pričom subjektívna, akoby nebola podriadená objektívnej, ktorá reprezentuje reálnu – objektívnu skutočnosť, ale bola jej rovnocenná, pričom sa navzájom neustále dialekticky dopĺňajú na rovnakej úrovni. Táto hra umožňuje samozrejme neustále presúvanie ťažiska a hru na skrývačku, v ktorej sa stráca všetko záväzné, nemenné a pevné, aby uvoľnilo miesto tekutému. Namiesto striktnej dichotómie: skutočné – neskutočné, pravdivé – nepravdivé, čiže v zmysle odpovedí: áno – nie, sa hra mení na neustále hľadanie syntézy, v ktorej môže „áno“ aj „nie“ existovať dialekticky zároveň. Alebo ako hovorí klasik tejto dialektiky Hegel vo svojej Veľkej logike – absolútne bytie a absolútne nič je jedno a to isté.

Sledujme však majstra pri práci…

Na prvú otázku: „Médiami nedávno rezonovala správa, ktorej podstata bola zhrnutá vo vete: „Pápež František navrhuje, aby katolícka cirkev požehnávala páry rovnakého pohlavia.“ Prečo chce pápež požehnávať homosexuálne zväzky, keď katolícka cirkev považuje homosexuálne správanie za ťažký hriech?“ odpovedá otec Vittek nasledovnou okľukou:

„Pápež František sa k novinárom vždy správa úctivo a hovorí, že majú dôležitú úlohu. Pozýva ich k tomu, aby sa riadili podľa toho, že sú nositeľmi pravdy, dobra a krásy. Na spomínaných titulkoch však vidím aj trochu manipulácie.

(To však nebol titulok. Bolo to zhrnutie mediálnych správ do ich podstaty, ako uviedol redaktor Magušin. Zrejme teda aj on vyvodil z týchto správ takéto resumé? Jeho jednoznačná otázka akoby tomu zodpovedala.)

V článkoch už potom nájdeme aj ďalšie fakty, titulok sa však vryje do pamäti. Asi v tom je aj „zbožné želanie“ autorov, ale nie je to pravda. Nechcem vyvolávať nedôveru k médiám, tie sa však často venujú tomu, čo je „na vlne“. Pápež však takto nerozmýšľa. Pred rokmi som mal z pápeža určité rozpaky, veľmi mi však pomohlo, keď mi môj duchovný otec poradil, aby som čítal, čo pápež hovorí. Preto aj ja odporúčam čítať skutočné pápežove vyjadrenia, či už na Vatican News, alebo na webe TK KBS. František sa vyjadril k viacerým témam, nielen k požehnávaniu homosexuálov. Hovorím to preto, lebo titulky vytvárajú dojem, že Cirkev rieši hlavne toto. Nie je to tak, toto riešia hlavne médiá a niektoré aktivistické kruhy, ktoré to „tlačia“ ako určujúce témy. Ono to aj témy sú, ale nie sú to ústredné témy, ktorými sa Cirkev zaoberá.

Takže po záplave slov, späť na začiatok. Redaktor sa teda pýta čo vlastne pápež povedal. Otec Vittek odpovedá:

„Dôležité je uviesť, že to je pápežova reakcia na otázky, ktoré mu adresovali piati kardináli. A pápež odpovedá v logike, ktorú stále používa.“

Výborne, tak teraz sa už dozvieme, čo to pápež vlastne povedal, poviete si. Ale kdeže. Teraz ešte len začína vypúšťanie hmly. Jeho cieľom je zrejme natoľko zamestnať čitateľa zmätkom subjektívno-objektívnej dialektiky, ktorá umožňuje jej používateľovi pred podstatou problému neustále unikať z jedného pólu na druhý, že čitateľ nakoniec stráca prehľad o tom, či napriek tomu, že referent pripúšťa existenciu objektívnej reality hriechu, jej v konečnom dôsledku vôbec prisudzuje nejaký reálny dopad na hodnotenie závažnosti hriechu. Otec Vittek teda pokračuje, ešte stále v odpovedi na poslednú otázku:

„V morálnom učení Cirkvi má hriech dve roviny. Jedna rovina je objektívna, teda by sme o homosexualite objektívne povedali to, čo hovorí katechizmus – homosexuálne správanie je vnútorne vážne nezriadené. Inými slovami, objektívne je to ťažký hriech.

Katechizmus hovorí aj to, že už samotná homosexuálna tendencia je nezriadená, ale nie je hriešna. Už tu vidíme, že objektívne je nezriadená, ale subjektívne, podľa toho, ako sa s tým človek vyrovná, už hriešna byť nemusí.“

Sledujme proces zahmlievania: najprv sa pripustí objektívna hriešnosť skutku, avšak tvrdenie sa zjemní poukázaním na niečo úplne odlišné – na tendenciu, ktorá skutočne sama osebe hriešna nie je. Je to len pokušenie. Otec Vittek teda poukáže na údajnú poľahčujúcu okolnosť, ktorá sa však dokonaného skutku a jeho hriešnosti vôbec netýka. Ale v čitateľovi to vzbudí dojem, že Cirkev reálne poskytuje hriešnikovi únikovú cestu pred pokáním a zmenou správania. Teraz už len zostáva vykonať dialektický proces a presunúť po špirále objektívnosť – subjektívnosť – objektívnosť, poľahčujúcu okolnosť z tendencie na dokonaný skutok:

„Týka sa to aj iných nezriadených náklonností. Napríklad aj človek, ktorý je heterosexuál a má tendencie k promiskuite, má nezriadenú náklonnosť. Závisí od neho, ako sa s tým vyrovná, teda subjektívne nemusí mať vinu, napriek tomu, že takúto tendenciu má. Vždy je to úkon vôle.“

Ešte stále sme len pri tendencii, ale už sa to blíži:

„Treba však ísť ešte hlbšie. Dokonca aj hlboko nezriadené konanie, ktoré je objektívne nezriadené, má svoju subjektívnu stránku. V katechizme je k tomu veľa textov, všetky ich spomínam v relácii v Kontexte na TV Lux. Tieto texty hovoria o takzvanej podmienenosti pričítateľnosti viny za nejaký hriech. Môžem objektívne konať nejaký hriech, ale môžu na mňa vplývať vonkajšie vplyvy, ktoré môžu zmeniť pričítateľnosť viny za daný hriech. Sú to napríklad veci psychologického, sociologického či výchovného rázu, sila nadobudnutých návykov a podobne. Môžem teda objektívne páchať ťažký hriech, ale moja vina za ten hriech môže byť znížená.“

Samozrejme, to všetko je pravda. Respektíve – polopravda. Zásadná a podstatná vec tu je odignorovaná: hovorí sa tu len o poľahčujúcich okolnostiach a nie o – priťažujúcich. A tiež nie o tom, že objektívne – priťažujúce okolnosti sú nadradené subjektívnym, pretože majú formovať svedomie a kresťan ich má akceptovať ako smerodajné.

Tak to trochu rozmotajme:

Nie je náhodou podľa morálneho učenia Cirkvi veriaci povinný vysporiadať sa s objektívnosťou svojich hriechov tak, že ju uzná, spovedá sa z nich a sľubuje nápravu? A nie je náhodou povinnosťou Cirkvi a jej kňazov formovať subjektívne svedomie veriacich tak, aby si uvedomovali objektívnu hriešnosť svojich skutkov? A nie je náhodou súčasťou tejto formácie aj otvorené, pravdivé, nezahmlievajúce a predovšetkým naliehavé upozorňovanie veriacich na objektívnosť týchto hriechov vysvätenými osobami, počnúc pápežom až k poslednému kňazovi?

Čiže formovanie v duchu objektívnosti. A nie jeho relativizovanie a apelovanie na subjektívne vnímanie.

A nie je následne povinnosťou veriacich prijať toto upozornenie na objektívnosť hriechu ako záväzný fakt, ktorému treba podriadiť subjektívne spytovanie svedomia? A nie je náhodou ignorovanie, zľahčovanie či dokonca zámerné popieranie objektívnosti hriechu, tiež hriechom? A to hriechom proti Duchu Svätému, ktorý ústami Cirkvi po stáročia rovnako a nemenne vysvetľoval objektívnu hriešnosť týchto skutkov?

Bez naliehavého, výstražného a pred hriechom varujúceho apelu na svedomie, a bez varovania pred večným zatratením zo strany cirkevných predstaviteľov je skutočne možné hovoriť o poľahčujúcich okolnostiach pre veriacich, avšak asi sotva o poľahčujúcich okolnostiach pre stav klerický, ktorého povinnosťou je formovať subjektívne vedomie veriacich na základe objektívnej pravdy.

To, že otec Vittek následne ostentatívne pripúšťa na základe Katechizmu objektívnosť hriechu, nemení nič na jeho kľučkovaní a dialektickej hre so subjektívnym. Naopak, vytvára to len účelový a prijateľný rámec pre takých ako je on, pre tých, ktorí sa chcú dopracovať k popretiu doterajšej morálnej praxe, avšak zároveň nechcú, či už pred verejnosťou alebo pred vlastným svedomím pôsobiť ako tí, ktorí popierajú nemennú tézu. Potrebujú permanentnú syntézu, v ktorej môžu prebiehať z objektívneho na subjektívne, presne podľa potreby a ako sa im to práve hodí, aby akúkoľvek kritiku vopred negovali poukázaním na syntézu a na údajnú kontinuitu.

V konečnom dôsledku to znamená, že sa stráca akákoľvek objektívna morálna interpretácia skutkov, situácií a riešení a všetko sa prenecháva na subjektívne uváženie, či už veriaceho alebo kňaza. Na konkrétnu otázku redaktora: „Čo im teda pápež povedal? Môže Cirkev požehnávať homosexuálne páry alebo nie?“ odpovedal otec Vittek príznačne dialekticky:

„V podstate im povedal, že musíme rozlišovať, či ideme požehnávať nezriadenosť alebo ideme požehnávať ľudí, ktorí úprimne hľadajú Boha.“

Hups, a máme tu rozdvojenie osoby. Osoba už nie je integrálnym objektívnym celkom, ale jej objektívna nezriadenosť akoby bola od nej oddeliteľná a nezávislá na jej subjekte, ktorý žijúc akýsi paralelný život, nezávislý na objektívnej realite, údajne „úprimne hľadá Boha“.

Redaktor Magušin vidí, alebo aspoň tuší, že má teraz otca Vitteka na lopate. Ten bude musieť totiž doložiť aspoň nejaké objektívne rozlišovacie kritérium, a preto ho redaktor stavia do konkrétnej situácie: „Ako to rozlíšite? Keď za Vami prídu dvaja homosexuáli, ktorí povedia, že spolu žijú, chcú sa spolu aj približovať k Bohu a prosia vás o požehnanie, čo im poviete?“

A teraz nasleduje vrchol arogancie. Únik, ktorý sa ani nehrá na zahmlievanie, pretože otec Vittek vie, žeby nemal kam utiecť a musel by uviesť konkrétne kritériá, na základe ktorých by posúdil, či požehná alebo nepožehná homosexuálny pár. Preto ostentatívne ignoruje otázku a sám (!) si kladie takú, ktorá mu umožňuje ďalej zahmlievať. Svoj motív maskuje tak, že celú zásadnú otázku presúva do údajnej emocionálnej roviny:

„Dajme iný príklad, ktorý bude pre nás emocionálne prijateľnejší. Prídu za mnou dvaja rozvedení ľudia, ktorí spolu žijú a vychovávajú deti.“

Výborne, tak aby sa vyhol odpovedi na otázku, ktorá by demaskovala jeho a pápežovu ochotu za určitých okolností požehnávať homosexuálne páry, tak odrazu začne hovoriť o heterosexuálnych pároch a zahmlieva to tým, že je to emocionálne prijateľnejšie. Pritom je zrejmé, že je to pre neho strategicky prijateľnejšie a s ohľadmi na údajné emócie (koho?) to nemá nič spoločné.

A teraz pozor. Ďalej tvrdí, že takéto rozvedené páry „úprimne hľadajú Boha“: „Takéto páry za mnou prichádzajú a ja ich žehnám. Nežehnám nezriadenej stránke ich života, ale úprimnému hľadaniu Boha.“

Sledujme dialektiku. Subjektívna stránka – údajné úprimné hľadanie Boha sa vo Vittekovej interpretácii javí ako nezávislá na objektívnej stránke – nezriadenom živote. Akoby sme mali do činenia s dvomi realitami, nie jednou. A až syntézou týchto dvoch realít – subjektívnej a objektívnej vzniká akási syntetická, pravá realita, ktorá zrejme trvá neustálym oscilovaním medzi subjektívnym a objektívnym. Podľa potreby, najlepšie.

Na základe toho môže niekto žehnať jeden a ten istý objekt, objektívnu celistvú a integrálnu ľudskú bytosť, avšak tvrdiť, že vlastne ten objekt nežehná, pretože on požehnáva len subjektívne vedomie tohto objektu, ktoré ale nemožno brať na zodpovednosť na základe objektívnych kritérií, pretože nie je objektívne. A to, čo je objektívne nie je zase možné brať na zodpovednosť, pretože tomu bránia subjektívne okolnosti.

Pritom je zrejmé, že celá kauza ma jednoznačne objektívny rozmer a je ľahko rozlíšiteľná – subjektívny pocit údajného úprimného hľadania Boha sa dá v skutočnosti dokázať len objektívne, na základe skutkov. Čo to totiž vždy znamenalo, to „úprimné hľadanie Boha“? Znamenalo to podriadenie sa Jeho prikázaniam. Avšak, ako môže niekto hľadať úprimne Boha, keď je Cirkvou informovaný o hriešnosti svojich skutkov, ignoruje túto informáciu a ešte sa navyše drzo dožaduje od Cirkvi odobrenia svojho hriechu?

Nedá sa požehnávať subjektívny dojem určitej osoby, ktorý je predsa v rozpore s objektívnou realitou. Existujú vrahovia, ktorí si namýšľajú, že nie sú vinní, pretože za ich zločiny môže spoločnosť. Rovnako aj alkoholici, zlodeji a dajme tomu mučitelia zvierat. Bude niekto požehnávať vraha, o ktorom bude vedieť, že za chvíľu pôjde zase vraždiť? Zlodeja, ktorý otvorene povie, že sa nemieni zriecť svojej každodennej záľuby – kradnutia? Neznamenalo by to povzbudenie v hriechu? Nie je povinnosťou osoby duchovnej jasne upozorniť na objektívnu hriešnosť skutkov, ktoré nie sú oddeliteľné ako nejaký prípadok (akcident) od ich vykonávateľa, ale sú integrálnou, objektívnou a nezameniteľnou súčasťou existencie konkrétnej ľudskej bytosti?

Zrejme nie pre otca Vitteka, ktorý už pláva na šírom oceáne dialektiky. Preto odpovedá na všetky ďalšie otázky zázračnou formulkou sira Humphreyho zo seriálu Áno, pán minister: „Áno, aj nie“.

Keď sa ho redaktor Magušin pýta, či je táto analógia medzi pármi rozvedenými a znovu zosobášenými a homosexuálnymi pármi správna, odpovedá:

„Analogicky to sedí…“, aby však na konci dodal dvojznačne: „V niečom sa táto situácia podobá a v niečom odlišuje.“ V čom? Môžeme len hádať, lebo ďalej to nerozvíja. Ale analogicky „to sedí“.

Avšak redaktor Magušin nalieha: „To je jasné. Mám však pocit, že ste trochu odišli od mojej pôvodnej otázky. Požehnávanie rozvedených a znovuzosobášených párov nie je vôbec témou, tam sa skôr rieši to, za akých okolností môžu títo ľudia pristupovať k sviatostiam. Vy ste však povedali, že takéto páry žehnáte. O tom však nie je kontroverzia.“

Nato otec Vittek vypúšťa tony hmly a úplne sa vyhýba otázke splietaním o tom, že Pán Ježiš hovorí, aby sme „žehnali svojich nepriateľov.“ Čo však má individuálne odpustenie môjmu nepriateľovi spoločné s tým, že Cirkev chce požehnávať homosexuálne páry? To už je aj redaktorovi Magušinovi zrejmé, že otec Vittek smeruje k relativizácii samotného základného pojmu „požehnávanie“, a preto komentuje: „Asi to závisí od toho, čo sa myslí tým žehnaním.“

A otec Vittek je už vo svojom živle, pretože môže použiť známu zavádzajúcu mantru, podľa ktorej sa Cirkev zásadne vyhýba pri požehnávaní homo-párov „akémukoľvek obradu, akejkoľvek sviatosti či pobožnosti, ktorá by budila dojem, že dávame akýkoľvek zväzok – aj voľné heterosexuálne zväzky, aj homosexuálne – na úroveň manželstva.“

Lenže problém je, že manželstvo na úroveň manželstva nedáva Cirkev. Sviatosť manželstva si manželia vysluhujú sami, na základe Bohom stvorenej prirodzenosti. Cirkev ho len – požehnáva. Pokiaľ však prirodzenosť zakladá sviatosť manželstva, čo potom zakladá neprirodzenosť a zvrátenosť homo-vzťahu? A čo teda robí Cirkev, keď ho – požehnáva? To isté, čo v prípade sviatosti založenej na prirodzenosti. Len vo zvrátenej podobe.

A vykrúcanie sa otca Vitteka pokračuje, až na hranicu paródie. Redaktor: „To znamená, že tie spomínané páry sa majú požehnávať v súkromí?“ Odpoveď: „Áno, ale môže to byť aj verejne.“ A nastupuje starý dobrý relativizmus: „Závisí to aj od kultúry v danej spoločnosti. Povedzme si len, ako boli pred niekoľkými desaťročiami braní rozvedení. Kedysi sa na nich krivo pozeralo. Dnes sme si spoločensky zvykli, aj keď rozvod neberieme menej dramaticky. Na Slovensku vôbec nie sme zvyknutí na to, keď sa homosexuáli držia za ruku alebo sa inak spoločensky prejavujú. V iných krajinách to takto nie je. Rozmer toho, aké pohoršenie či zmätok medzi veriacimi môže požehnávanie spôsobiť, môže byť rozličný. Keď si predstavím, že by som išiel na Slovensku požehnávať dve ženy alebo dvoch mužov, tak by som musel zvažovať inak ako v Rakúsku alebo v Nemecku. Sociálny a kultúrny kontext je dôležitý, pretože, ako hovorí pápež, máme sa vyhýbať všetkému, čo budí dojem, že ten zväzok dávame na úroveň manželstva. To je veľmi dôležitá vec.“

Takže morálka je už nakoniec len otázkou geografickej lokality a kultúrnych zvykov? A čo takto antropofágia? Tá, že vraj, je ešte v niektorých končinách Papuy prijateľná…

A subjekt-objekt dialektika pokračuje do úplného úmoru…

Redaktor: „Ak prídu za kňazom dvaja homosexuáli s túžbou, aby bolo požehnané ich spolužitie, ako má kňaz reagovať?“ Otec Vittek: „Ak chcú, aby bolo požehnané ich spolužitie, tak by sme im ho nemali dať.“ Unavený redaktor: „Čo teda povedal pápež?“ Otec Vittek: „Môžeme ich požehnávať za určitých okolností, ako osoby, ktoré hľadajú Boha, a máme ich požehnávať tak, ako požehnávame každého.“

Na to by však predsa nepotrebovali prísť v páre. Ak v páre prídu, tak evidentne preto, aby verejne demonštrovali svoj zvrátený vzťah. Ako sa dá v danom momente oddeliť objektívny fakt ich zvráteného vzťahu, otvorene demonštrovaného v kostole, od ich subjektívneho tvrdenia, že hľadajú úprimne Boha, ktoré sa navyše samo vyvracia dôkazom – ignorovaním Božích prikázaní?

Navyše, a to otec Vittek stále naschvál ignoruje, napriek tomu, že ho na to redaktor Magušin upozornil: na Západe sa už homosexuálne páry v katolíckej Cirkvi požehnávajú a to konkrétne ako homosexuálne páry, teda ľudia parodujúci prirodzený manželský zväzok. A práve na tieto konkrétne požehnávania sa kardináli v dubiách pýtali. Nie na tie otcom Vittekom a jeho dialektikou vyfantazírované, nereálne a zavádzajúce.

Nakoniec ho na to redaktor Magušin otvorene upozorní. A ako otec Vittek zatlačený do posledného kúta reaguje? Ako správny dialektik – únikom: pravdu má aj pápež aj kardináli, aj subjekt aj objekt, aj áno aj nie, skrátka celá aristotelovská logika ide do šrotovačky. Princíp sporu neexistuje. Dokonca má otec Vittek tú odvahu, že sa posťažuje na „tekutú dobu“ (!), ktorej je sám najlepším predstaviteľom:

„Je to presne tak, a preto to kardinálom ani nezazlievam. Pápež však nerobí chybu, lebo keby odpovedal len áno/nie, tak by povedal, že hriech má len objektívnu stránku. Kardináli chránia objektívnu stránku hriechu, lebo tu máme prevládajúci morálny relativizmus. Žijeme tekutú dobu, v ktorej nie je nič pevné. Samozrejme, je potrebné, aby Cirkev chránila objektívnu stránku hriechu. Povedať pravdu je tiež prejavom lásky. Pápež však vo svojej odpovedi hovorí, že povedať pravdu nie je jediný spôsob, ako prejaviť lásku.“

Na posledné zúfalé pokusy redaktora Magušina ohľadom mätúcej roly pápežových výrokov a tvrdenia konkrétneho homosexuála, ktorý z nich vyvodil, že Cirkev a jej vzťah k homosexualite sa vyvíja: „Nie sú v tejto súvislosti spomínané pápežove vyjadrenia mätúce? Neprinášajú ešte viac rozdelenia?“, odpovedal otec Vittek: „Odpoviem protiotázkou. Nie je neevanjeliové zrieknuť sa celej jednej časti evanjeliového posolstva preto, lebo sa bojíme, že sa zatieni objektívna pravda o človeku? Máme sa pod ideologickým tlakom vzdávať integrálneho evanjelia?“

Takže obetujeme objektívnu realitu…

Úprimne, chcete donekonečna sledovať toto kĺzanie sa z jedného kúta do druhého, neustále vyhýbanie sa jednoznačnej odpovedi, neustále ponechávanie si otvorených zadných dvierok, túto fatálnu neochotu či neschopnosť povedať jasne – áno alebo nie?

Musím sa priznať, že už púť týmto duchovným trasoviskom bola taká únavná, akoby som s Barbarom Conanom tri roky tlačil dookola vodné čerpadlo. Keď som sa vynoril z tejto sofistickej zatuchliny a uvidel som opäť v nadpise článku na Postoji slovo „čerstvosť“, takmer sa nado mnou úplne zavrela hladina.

Našťastie som si bol dobre vedomý, že to je len subjektívny pocit a nie realita. Realita bola, že som len musel prečítať záplavu banálnych fráz a vykrúcaní, ktoré robia hanbu kresťanskej teológii. Nič viac…

PDF (formát pre tlač)