Keď staroba nie je prekliatím alebo rodina ako sociálna pevnosť

Branislav Michalka
26. októbra 2022   Spoločnosť

A toto čo je tu za svinčík?!

Ten výjav môžeme pozorovať čoraz častejšie: osamelá staršia žena postavená pred problém nejakej poruchy v domácnosti, bezradne hľadiaca na žoviálne alebo arogantne sa tváriacich remeselníkov, vydaná im napospas, či krčiaca rozpačito ramenami na akúkoľvek odbornejšiu otázku ohľadom vodovodnej batérie alebo splachovacieho zariadenia. A spokojné posmešné pohľady, ktoré si medzi sebou vymieňajú tí, ktorí jej prišli „slúžiť“, hlásiace do sveta: to je zase stará trúba!

Žena stojaca v banke ako školák pred tabuľou či odsúdený pred porotou, čakajúci so zvesenou hlavou na ortieľ. Žena, kráčajúca ulicou, či vezúca sa v prostriedku hromadnej dopravy, ako chodiaci terč pubertálnej arogancie a zábavy. Žena, ako stelesnené vyjadrenie starodávneho slovenského porekadla – Nemá muža, nemá pravdu.

Počet osamelých starých žien (ale aj mužov samozrejme, ktorých sociálna bezmocnosť však nie je až taká zjavná) sa v dôsledku tzv. pokroku neustále zvyšuje. Prečo je tomu tak? Nie je nutné uvádzať komplikované sociálne príčiny, ktorými nás zásobujú predstavitelia sociologickej vedy. Keď si ich „dôvody“ nakoniec poukladáme do kauzálneho reťazca, s nádejou, že na konci vylúpneme jadro problému, zistíme, že sme sa ocitli v situácii baróna Prášila, ktorý sa musel z trasoviska zachrániť (aj s koňom, na ktorom sedel) tak, že sa sám vytiahol za cop vlastnej rokokovej parochne. Ergo, že celá argumentácia visí vo vzduchu, sama na sebe. Skrátka, po prečítaní všetkých múdrostí sa dozvieme múdrosť najväčšiu, že „tak sa to vyvinulo“. Podobne ako pri vedeckých historkách o vývoji sveta.

Po duchaplnej analýze väčšinou nasledujú ešte duchaplnejšie riešenia problému, v duchu rôznych modifikácií abstraktných a umelých platónskych sociálnych konštrukcií, ktoré sľubujú štátnu opateru, socializáciu, väčšie zospoločnenie, pre societu už „nepotrebných“ bývalých pracovníkov a generátorov zisku. Nová doba, nová spoločnosť, 21. storočie, tie sa údajne postarajú o to, aby sa nikto necítil byť v starobe vylúčený z ekologicko-genderového kolektívu, aj keby bol „single“.

Stačí však, ako vidíme, jedna lokálna vojna v neuralgickom bode Euroázie a sny o šťastnom živote zostarnutých, dermakologicky a plasticko-chirurgicky upravených starnúcich „single“ víl sa pomaly, ale isto rozplývajú ako dym. Blahobytné fantazmagórie, založené na lacných pracovných silách (Čína, India a okolie) odsúvaných z dohľadu rozcítených pokrokových humanistov (aby bolo možné fantazírovať bez vyrušovania), sa nám rúcajú pred očami.

V tom kontexte sa stávajú legitímnymi otázky o tom, či sa bude štát schopný postarať o záplavu blúdiacich ľudských atómov, alebo ešte lepšie – či sa bude vôbec chcieť o nich postarať. A ak on nie, kto potom?

To automaticky nastoľuje otázku, ktorá nás privádza k pravej príčine súčasného stavu: Kam predtým patrili tieto ľudské atómy, ktoré teraz nepatria nikam?

A všetci domov…!

Pravdu o pravých príčinách masového výskytu osamelých žien totiž pokroková vedecká obec nerada zmieňuje, pretože má sama podstatný podiel na ich vzniku a smutnom stave. Odpoveď na predchádzajúcu otázku totiž znie – patrili do rodín. A kde sú tie rodiny?

To sa už musíme spýtať pokrokových vedcov, pretože nie je pravdou, že toto všetko sa len „tak vyvinulo“. Rodinu tu niekto minimálne dvesto rokov s pravou revolučnou bravúrou démonizoval, vedecky rozkladal, posielal na smetisko dejín a pokrokovo prerábal. Výsledkom je jej deštrukcia.

Euroatlantický kultúrny priestor je dnes cintorínom rodiny a priestorom, v ktorom sa bezcieľne potulujú milióny ľudských atómov, vydaných napospas štátu, korporáciám, bankstrom a gangstrom. S pokračujúcou deštrukciou, čoraz aktívnejším.

Riešením môže byť len návrat k prirodzenosti, návrat k rodine. Nielen pre dôvody estetické a citové: lebo rodina je pekná, deti sú pekné, manželka je pekná… Boh rodinu ustanovil aj ako sociálnu inštitúciu, ktorej účelom je chrániť bezbranných a slabých (ženy, deti, starých, chorých) pred lumpami. A to aj tými pokrokovými a dnes predovšetkým pred tými pokrokovými. Rodina je sociálna pevnosť, do ktorej sa môžu ľudia utiekať v časoch invázie zla, podobne ako utekali na našom území pred inváziou Turkov do pevností celé dediny.

Ten, kto začne hrať s moderným svetom jeho falošnú hru na pokrok, riskuje, že sa ocitne na staré kolená vydaný napospas silám, ktoré nikdy nechcel stretnúť ani z diaľky. Opustený štátom a politikmi, ktorí ho roky vodili za nos, zoslabnutý a vyčerpaný, zúfalý a bezmocný.

Žena, ktorá odháňa vnúčatá, aby nevyzerala príliš staro, alebo aby si mohla ešte „užívať“; žena, ktorá sa spolieha, že pôjde na staré kolená (ale chirurgicky vylepšené) do penziónu, kde bude „nezávislá“ a nebude sa musieť otravovať s nevestou; žena, ktorá odhovára svojich potomkov od sobáša a plodenia detí; žena, ktorá si hľadá nového miláčika, ktorý jej lepšie rozumie; žena, ktorá si naplánovala starobu ako sériu dovoleniek a poznávacích zájazdov; žena, ktorá z akýchkoľvek dôvodov odmietla byť súčasťou rodiny, načúvajúc hlasom propagandistických sirén – taká žena si pripravuje peklo na zemi a skončí veľmi biedne. Stane sa hračkou v necitlivých rukách (hračkou nepotrebnou a rýchlo odkopnutou), ktorej posledná známka zaujímavosti sa skončí s krachom sociálneho systému.

A bude tu poriadok…!

Je teda len jediný spôsob ako uviesť veci do poriadku, a tým je návrat k poriadku. Ten, kto sa sťažuje na následky neporiadku a navrhuje pritom ako riešenie svojvoľný ideový chaos a zároveň paradoxne všadeprítomnú štátnu reguláciu (aby ich zrejme využil, konšpirujme, napríklad na zavedenie svojej tyranie – zvráteného poriadku), ten len predlžuje agóniu. Liekom je návrat k rodine, ako sociálnej pevnosti, chrániacej slabých.

Z toho vyplývajú niektoré praktické rady pre tých, čo sa chcú vyhnúť starobe ako prekliatiu, a ktoré sú v príkrom rozpore so súčasnými odporúčaniami tzv. plnohodnotného, pokrokového a zodpovedného života. Tieto rady sú formulované prvoplánovo a pragmaticky, aj keď by nemali byť, keďže ich základom je viera a náboženstvo, avšak topiaci túžia po niečom, čo funguje a až keď vylezú na breh, sa hlbšie zaoberajú tým, čo ich vytiahlo z trasoviska. Vlastný cop to však určite nebude. Treba sa nechať vytiahnuť niekým, kto je na brehu. Preto:

1) Staňte sa kresťanmi – je to viera, v ktorej prirodzená monogamná rodina (taká, v ktorej má jedna žena zaručenú dôstojnosť a stabilné postavenie) najlepšie prosperuje. Funguje to a je to overené. Najlepšie, ak sa stanete samozrejme kresťanmi katolíckymi, pretože pravá viera je len jedna – katolícka; tak načo sa obťažovať s okľukami, keď môžete ísť priamo k cieľu. Ušetríte si fúru času, ktorý môžete využiť na budovanie rodinnej pevnosti a vyhnete sa sklamaniam rôzneho druhu: napríklad zisteniu, že ste verili podstatnú časť života bludom, alebo pohľadu na konverzie vašich potomkov, ktorí vám nakoniec povedia: extra ecclesiam nulla salus!

2) Neodkladajte založenie rodiny – vydajte sa (ožeňte sa), kým ste pri sile, zdravé, budete rodiť ľahko a zdravé deti. Nemusíte potom špekulovať nad pohlavným životom: pokiaľ ste vášnivé a neviete sa ovládať, budete ho mať skoro, pokiaľ ste chladnejšie budete ho mať usporiadaný a legitímny. Ako mladé budete mať silu na výchovu detí, ako relatívne mladé (medzi 30. až 40. rokom) už budete mať takmer dospelých pomocníkov v rodine, ako 40-ročné babičky budete pre mužov stále atraktívne (veď o to podľa TV mudrcov ide), budete mať silu na pomoc pri výchove vnúčat, a tým aj pri stabilizovaní budovania opevnenia okolo svojej rodinnej pevnosti.

3) Majte veľa detí – načo uvádzať všetky duchovné klady, pokiaľ ešte nemáte vieru, stačí vám povedať jednoduchú rovnicu, ktorá funguje od stvorenia sveta – viac detí, viac moci. Žena, ktorá má veľa detí, sa nemusí báť, žeby si k nej niekto dovolil nejaké drzosti. Krátka pedagogická lekcia niekoľkých šuhajov ľahko urovná aj tie najpríkrejšie susedské spory, s ktorými vás bude otravovať majiteľ havinka a botoxovej blondíny.

4) Buďte verní v manželstve – kto chce pevnosť, nemôže ju zároveň pri stavaní búrať. Predstava, že si budete pomáhať a chrániť sa v čudesných „rodinných“ útvaroch, v rámci ktorých koexistuje viacero bývalých manželov a manželiek, s komunitou detí, ktorých príbuzenské vzťahy pripomínajú hlavolam, sa rozplynie pri prvej sociálnej kríze v kyseline výčitiek, nenávisti a sebectva.

5) Starajte sa o svojich rodičov – opäť vynechám city, pre tých čo im nerozumejú: pokiaľ vaše deti uvidia, že sa staráte o svojich rodičov, neustále to odporúčate, schvaľujete aj u druhých, kritizujete ako zvrátenosť ľahostajnosť k rodičom u druhých, tak je veľký predpoklad, že sa vám podarí prehlušiť všadeprítomnú „single“ propagandu a vaše deti vás budú chrániť a starať sa o vás až do smrti. Keď pre nič iné, tak aspoň preto, aby zrecyklovali utilitaristickú prax, ktorú ste im predviedli a ktorá sa vám vyplatila na staré kolená. Quod erat demonstrandum!

6) Pomáhajte svojim deťom – vykašlite sa na moderný „plnohodnotný“ život, nelietajte po svete a seďte doma na zadku; aj tak si najviac zábavy užijete s vnúčatami: zabávajú vás zadarmo a ešte sa vám za to, že sa necháte zabávať, ďakuje. Keď vás unavia, ešte vás aj deti ľutujú a sami ich od vás odháňajú. Máte pri sebe pekných, mladých a veselých spoločníkov, ktorým, pokiaľ nie ste hlúpi, nebudete príliš „liezť do zadku“ a oni vás ešte potom prekvapivo budú považovať za to, za čo vás nepovažoval ani váš manžel – za múdre a svetaznalé.

7) Vykašlite sa na pokrok – neprišli ste na svet preto, aby ste tu stále niečo budovali, ale aby ste si spasili dušu a prišli do Neba. Pokiaľ upadnete do zúfalstva a neviery, tak to pôjde veľmi ťažko. Rodinná pevnosť vás pred zúfalstvom ochráni a tak vám pomôže lepšie si uchovať aj k spáse potrebnú vieru. Pri umieraní si posteľ obložíte rodinou a bude sa vám ľahšie umierať. Nezabudnite im rozdať ružence, nech tam len tak naprázdno neposedávajú, najmenším deťom ešte naposledy povedzte nech sa nevŕtajú v nose a šťastlivo vstúpte do Kráľovstva Nebeského. Tam vás už zrejme bude čakať váš manžel, lebo muži žijú kratšie.

Tak, na šťastné stretnutie!

PDF (formát pre tlač)