Kardinál Newman, arcibiskup Fernandez a téza o „pozastavenom magistériu“

Jozef Duháček
5. augusta 2023   Cirkev   Komentár

Svätý John Henry Newman poznamenal, že počas ariánskej krízy „magistérium boj s herézou prehralo“ a ortodoxiu nakoniec zachránili laici. Podľa Newmana bol neochvejným zástancom pravej viery „katolícky ľud, a nie biskupi či kňazi“. Dokonca aj pápež Liberius dočasne podľahol tlaku, prijal nejednoznačné, ariánsky znejúce vyznanie a odsúdil sv. Atanáza, veľkého bojovníka za ortodoxiu.

Newman napísal: „Korpus episkopátu sa spreneveril svojmu poslaniu, ale laici, ako celok zostali verní svojmu krstu… raz pápež, inokedy patriarcha, metropolita alebo iná dôležitá biskupská katedra, ba aj všeobecné koncily hovorili a robili to, čo nemali povedať alebo urobiť, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; našťastie na druhej strane tu bol kresťanský ľud, ktorý bol pod vedením Prozreteľnosti výkonnou mocou Atanáza, Hilária, Eusébia z Vercellae a iných veľkých, ale osamotených vyznavačov, ktorí by bez podpory laického ľudu neuspeli.“

Newman zdôrazňuje, že je to úplne v súlade s tvrdením, že pápež a biskupi „mohli byť napriek tejto chybe neomylní vo svojich rozhodnutiach ex cathedra“. Problém nie je v tom, že príležitostne robili neomylné vyhlásenia ex cathedra a aj tak nejakým spôsobom zostávali v blude. Problém je v tom, že existovalo príliš dlhé obdobie, počas ktorého vo svojich nie-ex cathedra (nie neomylných) vyhláseniach a činoch vytrvalo chybovali a zlyhávali v plnení svojich povinností.

Newman upresňuje: „Úlohy učiacej Cirkvi, Ecclesia docens, boli dočasne pozastavené. Zbor biskupov pri vyznávaní viery tragicky zlyhal. Existovalo množstvo táborov, navzájom sa sporili, nehovorili ani jasne, ani zrozumiteľne a ani správne. Po Nicejskom koncile pevné, nemenné a konzistentné svedectvo pravej viery takmer šesťdesiat rokov neexistovalo.“

Newman nehovorí, a sám to opakovanie podčiarkuje, že pápež a biskupi moc učiť stratili, pričom ich ex cathedrálne vyhlásenia boli stále nejakým spôsobom chránené pred omylom. Newman si skôr myslí, že oni si síce túto moc zachovali, len ju skrátka desaťročia nepoužívali.

V posledných rokoch si mnohí požičiavajú túto Newmanovu terminológiu a postulujú tézu, že s pontifikátom pápeža Františka sa opäť nachádzame v období, počas ktorého je výkon učiteľského úradu, alebo učiteľskej autority Cirkvi, opäť pozastavený. Táto téza si však vyžaduje isté upresnenie, pretože úplne nesedí ako vyčerpávajúci všeobecný opis celého Františkovho pontifikátu. Zjavne totiž existujú prípady, keď svoju magisteriálnu autoritu aplikuje – napríklad keď Kongregácia pre náuku viery pod vedením svojho predošlého prefekta kardinála Ladariu vydávala na základe pápežského poverenia rôzne doktrinálne dokumenty.

Iste, môžu existovať prípady, ktoré téza „pozastaveného magistéria“ hodnoverne vysvetľuje. Zoberme si vášnivú polemiku, ktorá nasledovala po Amoris laetitia a najmä po dubiách vydaných štyrmi kardinálmi, ktorí žiadali pápeža, aby znovu potvrdil niektoré z bodov nezmeniteľnej katolíckej náuky, s ktorou je Amoris očividne v rozpore. Ako poznamenal o. John Hunwicke, keďže pápež František vytrvalo odmieta odpovedať na tieto pochybnosti, možno o ňom bez rozpakov povedať, že minimálne v tejto veci pozastavil výkon svojho učiteľského úradu. Opakujem, že to neznamená, že stratil svoju učiteľskú autoritu nadobro. Ide skôr o to, že keďže ako najvyšší učiteľ viery a mravov odmietol odpovedať na týchto päť konkrétnych otázok, ktoré mu boli položené a zámerne, vedome a cielene svoju právomoc učiť a potvrdzovať opakovane pravdy katolíckej viery, nevyužil.

Môže tak urobiť kedykoľvek, lebo jeho učiteľská autorita mu zostáva, skutočnosť, že ju už niekoľko rokov od vznesenia predmetných pochybností neuplatňuje potvrdzuje fakt, že svoju magisteriálnu autoritu nepoužíva.

Stále však z toho nevyplýva, že téza o „pozastavenom magistériu“ je správna ako opis celkového doterajšieho pontifikátu pápeža Františka. Nedávno však došlo k novému vývoju, ktorý, ako sa zdá, by mohol túto tézu urobiť ešte prijateľnejšou a vierohodnejšou pri opise zvyšku Františkovho pontifikátu. Pápež oznámil, že kardinála Ladariu v úlohe prefekta toho, čo sa teraz nazýva Dikastérium pre náuku viery (DDF), nahradí arcibiskup Víctor Manuel Fernandez.

Fernandez je kontroverzná postava, čiastočne preto, že sa o ňom všeobecne predpokladá, že on je skutočným autorom Amoris laetitia. Čo je však pre náš problém dôležité je to, čo povedal pápež František aj samotný arcibiskup o povahe jeho úlohy prefekta DDF. Vo verejne zverejnenom liste Fernandezovi, v ktorom opisuje svoje zámery, pápež píše:

Ako novému prefektovi Dikastéria pre náuku viery vám zverujem úlohu, ktorú považujem za veľmi cennú. Jeho ústredným cieľom je chrániť učenie, ktoré vyviera z viery, aby „zdôvodňovalo našu nádej, ale nie ako nepriateľ, ktorý kritizuje a odsudzuje“.

Dikastérium, ktorému budete v nových časoch predsedať, začalo používať nemorálne metódy. Boli to časy, keď sa namiesto podpory teologických vedomostí sledovali možné doktrinálne chyby. To, čo od vás očakávam, je určite niečo úplne iné.

Navyše viete, že Cirkev – rastie vo svojom výklade zjaveného slova a vo svojom chápaní pravdy – (Evangelii gaudium) bez toho, aby to znamenalo vnucovanie jediného spôsobu vyjadrenia. Lebo – rozdielne myšlienkové prúdy vo filozofii, teológii a pastoračnej praxi, ak sú otvorené pre zmierenie Duchom v úcte a láske, môžu dať Cirkvi rast – (Evangelii gaudium). Tento harmonický rast zachová kresťanskú náuku účinnejšie ako akýkoľvek kontrolný mechanizmus.

„Posolstvo sa musí sústrediť na to podstatné, na to, čo je najkrajšie, najveľkolepejšie, najpríťažlivejšie a zároveň najpotrebnejšie.“ Dobre viete, že medzi pravdami nášho posolstva je harmonický poriadok a najväčšie nebezpečenstvo nastáva vtedy, keď sekundárne problémy zatienia tie ústredné.

Tu je potrebné poznamenať niekoľko vecí. Po prvé, pápež dáva jasne najavo, že chce, aby DDF pod vedením arcibiskupa Fernandeza fungovalo „úplne iným“ spôsobom ako v minulosti. Po druhé, naznačuje, že súčasťou toho, čo DDF má robiť je zamerať sa na „podstatné“ a „ústredné“ otázky, a nie na „sekundárne otázky“. Pápež František presne nešpecifikuje, čo to znamená, ale kontext naznačuje, že mnohé z problémov, ktorými sa CDF v minulosti zaoberala, považuje za „sekundárne“. Po tretie, keď sa DDF zaoberá nejakým problémom, nemalo by to robiť ako „kontrolný orgán“, ktorý „vyhľadáva… možné doktrinálne chyby“ alebo „vynucuje… jediný spôsob vyjadrenia“ viery. Po štvrté, malo by hovoriť „nie ako nepriateľ, ktorý kritizuje a odsudzuje“.

V nedávnom rozhovore arcibiskup Fernandez komentoval svoje vlastné chápanie svojej úlohy ako hlavy DDF a jeho poznámky sa opakujú a rozširujú pápežove. Fernandez hovorí:

Viete si teda predstaviť, že byť menovaný do tejto funkcie je bolestivá skúsenosť. Toto dikastérium, ktoré budem viesť, bolo Sväté ofícium, inkvizícia, ktorá ma dokonca vyšetrovala…

V čase II. vatikánskeho koncilu tu boli veľkí teológovia, ktorí boli touto inštitúciou prenasledovaní…

(Pápež) mi povedal: „Neboj sa, pošlem ti list, v ktorom ti vysvetlím, že chcem dať tomuto dikastériu iný význam, to znamená podporovať myslenie a teologickú reflexiu v dialógu so svetom a vedou, že je namiesto prenasledovania a odsudzovania vytvárať priestor pre dialóg.“ (…)

Arcibiskup ďalej povedal, že chce, aby sa DDF vyhlo:

Všetkým formám autoritárstva, ktoré sa snažia presadiť ideologický register; formám populizmu, ktoré sú tiež autoritárske; a unitárnemu mysleniu. Je zrejmé, že história inkvizície je veľkou hanbou, pretože bola krutá a hlboko v rozpore s evanjeliom a samotným kresťanským učením. Preto je to také hrozné…

Súčasné javy však treba posudzovať podľa kritérií dneška a dnes všade ešte stále existujú formy autoritárstva a vnucovania jednotného spôsobu myslenia.

Aj tu je potrebné poznamenať niekoľko vecí. Po prvé, podobne ako pápež, aj arcibiskup naznačuje, že chce, aby sa DDF vzdialilo od toho druhu činnosti, ktorým sa zaoberala v minulosti kongregácia, ale je o niečo konkrétnejší, ako bol pápež. Ako príklad uvádza vyšetrovanie podozrivých teológov v čase okolo II. vatikánskeho koncilu a vyšetrovanie, ktoré CDF robila aj ohľadom jeho vlastných názorov (ktoré, ako rozhovor ďalej objasňuje, súviseli s niektorými vecami, ktoré písal na tému homosexuality).

Nemá teda na mysli dávnu históriu, ale nedávnu činnosť CDF. Okrem toho kritizuje dokonca aj tento druh vyšetrovania ako taký (a nielen tvrdé metódy spojené s inkvizíciou) ako druh „prenasledovania“.

Po druhé, arcibiskup hovorí, že pápež chce, aby sa DDF nielen vyhýbalo takýmto „prenasledovaniam“ jednotlivcov, ale aby sa zdržalo aj „odsúdenia“ ich názorov. Namiesto stíhania a odsudzovania chce „dialóg“. Po tretie, berie to tak, že DDF sa zdrží „vnucovania jednotného spôsobu myslenia“.

Ak zoberieme do úvahy všetko, čo pápež František a arcibiskup Fernandez povedali, možno z toho uzavrieť toto. DDF, ktoré bolo doposiaľ hlavným magisteriálnym, učiteľským orgánom Cirkvi:

a) sa v budúcnosti zameria na ústredné a základné doktrinálne záležitosti a bude venovať menšiu pozornosť sekundárnym;

(b) tam, kde sa zaoberá nejakou takouto záležitosťou, nebude k nej pristupovať tak, že bude odhaľovať doktrinálne chyby alebo vnucovať jednotný názor;

(c) bude klásť dôraz skôr na dialóg s jednotlivými mysliteľmi než na skúmanie, kritiku a odsudzovanie ich názorov;

d) bude vo všetkých týchto ohľadoch chápané tak, že zohráva veľmi odlišnú úlohu od úlohy, ktorú zohrávala CDF v posledných desaťročiach.

Stručne povedané, tento hlavný učiteľský orgán Cirkvi už z veľkej časti nebude vykonávať svoju učiteľskú funkciu. Bude vydávať vyhlásenia o ústredných témach viery, ale už nebude venovať toľko pozornosti vedľajším doktrinálnym záležitostiam, nebude sa už snažiť odhaľovať a odsudzovať chyby, nebude vyšetrovať svojhlavých teológov ani upozorňovať na ich diela a vo všeobecnosti skôr podporovať dialóg, než vnucovať jednotný názor. Preto už nebude vykonávať prácu, ktorú robil v minulosti a bude zanedbávať, prípadne úplne rezignuje na svoje povinnosti, rovnako, ako podľa Newmana ich biskupi nedokázali a a nechceli vykonávať počas ariánskej krízy.

Ak to dôsledne dotiahneme do dôsledkov, tak to znamená, že ani náuka samotného pápeža Františka (nehovoriac už o poklade viery, ktorého ochrana je pápežovou úlohou) nie je niečo, čo sa DDF bude usilovať vymáhať. Poklad katolíckej viery bude predstavovať len ďalší súbor myšlienok a predstáv, o ktorých by sa mal viesť dialóg.

Dôsledky týchto nedávnych poznámok sú dosť dramatické. A aj keď je možné, že po nástupe arcibiskupa Fernandeza do úradu budú tieto poznámky vyjasnené a kvalifikované, pretrvávajúcim a neodmysliteľným trendom Františkovho pontifikátu je práve vyhýbanie sa objasňovaniu teologicky problematických výrokov. A kým v minulosti sa toto vyhýbanie týkalo hŕstky špecifických problémov, teraz to bude všeobecná politika DDF.

Ak áno, dúfajme, že toto „dočasné pozastavenie výkonu funkcií „Ecclesia docens““ nebude trvať šesťdesiat rokov, ako tomu bolo v predchádzajúcom období „pozastaveného magistéria“.

Svätý John Henry Newman, oroduj za nás.

PDF (formát pre tlač)