Je to Božia prítomnosť, čo napĺňa prázdne kostoly a dokáže naplniť aj prázdne srdcia

Branislav Krasnovský
8. augusta 2023   Cirkev

Vstupujme do katolíckych kostolov aj mimo slávenia svätej omše, volá zápalisto taliansky katolícky filozof, teológ, spisovateľ a žurnalista Marcello Veneziani. Výzva je smerovaná všetkým katolíkom, nielen tým, čo sa pravidelne zúčastňujú slávenia svätých omší, ale aj tým, ktorí prežívajú krízu vo viere. Mnohí katolíci podľa Venezianiho totiž dnes z nepochopiteľných dôvodov ignorujú „liturgiu ticha“, ktorá rezonuje z prázdnych chrámov aj v čase mimo slávenia svätých omší.

Podľa Venezianiho by katolíci mali začať systematicky začať navštevovať prázdne kostoly mimo termínov bohoslužieb, modliť sa tu, alebo len využiť čas na sporadické zamyslenie sa nad svojím životom. Je dôležité, aby do prázdnych a tichých kostolov chodili so svojimi radosťami, pochybnosťami, problémami a otázkami.

Dokonca aj mnohí tí, ktorí sa označujú za ateistov (v dnešnej postinteligentnej dobe ide skôr intelektuálnu pózu, skutočných ateistov, ktorí do dôsledkov chápu, čo tento pojem znamená, je veľmi málo) navštevujú kostoly z turistickej, alebo estetickej zvedavosti. To je zaiste chvályhodné, ale kto vníma katolícky kostol len ako kultúrno-historickú estetickú pamiatku, značne ochudobňuje sám seba – rovnako ako ten, kto používa mobilný telefón len na zatĺkanie klincov.

Kostol je miesto, kde prebýva Boh. Pápež Benedikt XVI. kedysi napísal, že „krása katolíckych kostolov spočíva v tom, že sa v nich vždy nejakým spôsobom slávi Božia prítomnosť.“ Červené svetlo nad Bohostánkom naznačuje, že v chráme je prítomný Niekto, okolo koho cherubíni a serafíni svojím šuchotaním krídel utkali zdanlivé ticho, poskytujúce ľudským dušiam úľavu.

Kto si nájde počas pracovného dňa čas, aby navštívil prázdny chrám (medzi pracovnými stretnutiami, prestávkou na obed, kávu či cigaretu), si čoskoro uvedomí, že sa mu podarilo elegantne sa vzdialiť od hluku konzumného života a ak si vypne zvonenie, aj zbaviť sa otravovania smartfónom.

Veriaci a praktizujúci katolík, ktorý navštívi prázdny chrám zistí, že sa mu podarilo nájsť si čas na krátky kúsok samoty, pokojného premýšľania či meditovania, čo ľuďom tak veľmi chýba. Prázdny kostol sa tak stáva ozajstným miestom občerstvenia mysle a duše, kde sa človek vzdiali profánnemu toku života a sveta a jednoducho obnoví svoj transcendentálny kontakt s Bohom. Krátka „liturgia ticha“, ktorú možno nájsť v prázdnom kostole, je vždy podnetná a osviežujúca.

Návšteva prázdneho chrámu môže veľmi pomôcť aj katolíkom, ktorí prechádzajú vnútornou krízou. Mnohí vzdelaní a citliví kňazi sú dobrí psychológovia a vedia, že človek, ktorý prekročil posvätný prah katolíckeho chrámu mimo času vyhradeného na svätú omšu a sedí alebo kľačí v lavici, môže hľadať odpovede na kľúčové otázky, rezonujúce v jeho vnútri.

Takíto kňazi vedia, že do chrámu mohol tohto človeka priviesť Boží hlas práve preto, aby sa v Božom dome stretol s kňazom – Božím služobníkom. Aby sa zamyslel nad svojím životom, životnými hodnotami a nad spásou vlastnej duše. A takisto vedia, čo majú s takýmto človekom robiť.

Už od mladosti mám stále pred očami slová nejakého amerického židovského psychoanalytika (už neviem, z ktorého filmu), ktorý povedal: „Spovede by mali katolíkom zakázať, pretože tí, ktorí chodia na spovede a žijú aktívny katolícky život viery, nikdy nepotrebujú židovských psychoanalytikov. Keby na zemi žili len aktívne veriaci katolíci, umreli by sme od hladu.“

Osobne si nájdem každý deň na to, aby som v čase mimo slávenia svätej omše navštívil katolícky chrám. Viackrát sa mi totiž stalo, že práve v tomto Božom tichu, napĺňajúcom katolícky chrám, som pri pohľade na oltár, sochy svätcov, alebo len nejakého poškodenia vnútorného interiéru chrámu (ktoré som predtým počas svätej omše neregistroval) prišiel na odpovede, ale aj otázky, ktoré by mi inokedy ani len nenapadli. Vždy sa v prázdnom katolíckom chráme pomodlím a poďakujem Bohu a ak mám prestávku dlhšiu, pomodlím sa tu aj modlitbu sv. ruženca.

Nicolas Gomez Dávila (1913 – 1994), kolumbijský katolícky filozof vo svojej zaujímavej knihe O ľudskom údele (v slovenskom jazyku vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Sol Noctis a po rýchlej návšteve internetových knižných obchodov môžem povedať, že sa dá bez problémov kúpiť), ktorý je veľmi kritický k súčasným známym politickým systémom 20. storočia (tie kritizuje z pozícií katolíckeho tradicionalizmu), obhajujúci vo svojom diele skutočnú, objektívnu a Bohom danú pravdu. V knihe pravdivo uvádza, že: „Katolícka viera dokáže šumením neviditeľnej Božej prítomnosti vyplniť dokonalevnútro človeka.“

Podľa Dávilu nie je potrebné žiadne výrazné úsilie na to, aby Boh mohol úspešne pôsobiť v ľudskom vnútri. Spočiatku stačí viera v Božiu prítomnosť a existenciu a Boh už začne sám pozitívne pôsobiť v ľudskom vnútri. Kto nechá Boha pôsobiť vo svojom vnútri a nechá sa ním viesť, čoskoro pocíti pozitívne zmeny vo svojom živote.

Ocenia to najmä tí, ktorí prechádzajú krízou vnútorného života. Tak ako to bolo povedané v kultovom apokalyptickom filme Ingemara Bergmanna Siedma pečať, slovami duchovne tápajúceho rytiera Antonia Blocka (vrátil sa z krížovej výpravy), hrajúceho šachovú partiu so smrťou: „Z temnoty, ktorá nás všetkých obklopuje sa obraciam k Tebe Pane Bože, zmiluj sa nad nami zdesenými a nevedomými…“

PDF (formát pre tlač)