Sv. Hilarion, pustovník

26. októbra 2025   Svätec týždňa

Sv. Hieronym, ktorý opísal život tohoto veľkého sluhu Božieho, ho nazýva ľúbeznou ružou, vykvitnutou na šípovom kríku.

Životopisné údaje

Sv. Hilarion sa narodil roku 291 v Tabathe, niekoľko míľ od mesta Gaza v Palestíne. Jeho rodičia boli pohania a vychovávali svojho syna v pohanských poverách. Už v desiatich rokoch prejavoval čulý chlapec veľkú náklonnosť k vedám; preto ho rodičia poslali do Alexandrie, ležiacej v susednej Afrike, aby sa tam na slávnych školách učil krásnym vedám. Veľkými duševnými vlohami nadaný pohanský mladík pokračoval veľmi rýchlo vo vedách, na svoj vek bol vážny a žil mravne. Učitelia si ho obľúbili a vyvyšovali ho nad všetkých svojich žiakov.

Ako plynul čas, zoznámil sa Hilarion s jednou kresťanskou rodinou. Tichý a svätý život tejto bohumilej rodiny tak dojal neskazené srdce pohanského mladíka, že zatúžil poznať náboženstvo, podľa ktorého táto rodina žila. Toho času prekvitala v Alexandrii vysoká kresťanská n učenosť a chýrnej škole, kde predtým boli slávny Origenes a Dionýz učiteľmi.

Trinásťročný Hilarion začal navštevovať kresťanské prednášky a o krátky čas poznal Kristovo učenie, a bol i pokrstený. Od tohoto času sa stránil sveta a jeho zábavou bolo usilovné čítanie Sv. Písma a iných náboženských kníh ako i navštevovanie kresťanských zhromaždení. Denne rástla jeho túžba, aby mohol venovať svoj život službe Božej. V pätnástich sa dopočul, že v egyptských púšťach žijú bohumilí pustovníci. Opustil teda mesto a odišiel do púšte, aby tých svätých mužov vyhľadal a spoznal ich prísny život. Po dlhom putovaní vyhľadal nábožných pustovníkov a tí ho zaviedli k vrchu, na ktorom žil ich učiteľ, sv. Anton.

Hilarion vkročil do obydlia veľkého učiteľa kresťanskej dokonalosti a bol tak veľmi dojatý hlbokou pokorou, svätou láskavosťou, sebazapieraním a nahou chudobou sv. Antona, že ho na kolenách prosil, aby mu dovolil zostať v jeho blízkosti. Sv. Anton prijal nového učeníka a podal mu kajúcne rúcho. Dva mesiace žil mladík u svätého a priúčal sa prísnemu životu a sebazapieraniu seba. Mnohí kresťania navštevovali svätého Antona, aby u neho vo svojich biedach hľadali útechu a pomoc, a vyrušovali zbožného mladíka v svätých rozjímaniach a v samote, po ktorej túžil. Napokon Hilarion roku 307 opustil sv. učiteľa a jeho pustovňu, vzal sebou niekoľkých jeho učeníkov a vrátil sa do svojho rodného kraja s úmyslom, viesť tam niekde pustovnícky život. Medzitým zomreli jeho rodičia a zanechali mu veľký majetok.

Hilarion podelil majetok medzi svojich bratov, svoju časť rozdal chudobným a vybral sa, odetý kajúcnym rúchom, ktoré mu daroval sv. Anton, so svojimi sprievodcami na púšť, ktorá sa pri Gaze začína a rozprestiera sa popri morskom brehu medzi Palestínou a Egyptom. Táto púšť bývala v tom čase znepokojovaná lúpežníkmi a zbojníkmi, ktorí napádali cestujúcich a tých plavcov, ktorých lode sa na skalnatých brehoch rozbili, okrádali. Hilarion sa nebál, len hriechu a večnej smrti, a nedal sa lúpežníkmi odstrašiť. Postavil si so svojimi druhmi drevené obydlia a pokryl ich stromovou kôrou. Pustovníci sa živili korienkami, divým ovocím a chlebom, ktorý si zaopatrili pletením košov a rohožiek. Aby lúpežníci neznepokojovali ich pobožnosť, menili pustovníci často svoje bývanie. Len krátky čas býval Hilarion v pustovni, keď prišli k nemu lúpežníci a zbožný pustovník ich tak pokojne privítal, že sa začudovali. Jeden pýtal sa: «Či sa nebojíš zbojníkov ?» Hilarion pokojne riekol: «Čoho by som sa mal obávať? Kto nič nemá, nebojí sa zbojníkov.» A zbojník riekol: «Ale môžu ti život vziať.» Hilarion odpovedal ľahostajne: «To je pravda; ale kto nepúta svoje srdce k tomuto svetu ako ja, ten sa neobáva takého prípadu, a je pripravený kedykoľvek zomrieť.»

Lúpežníci videli, že hovorí pravdu; lebo jeho srdce nebolo pripútané k časnej zemi. Na tele mal rúcho z remencov a na ňom prehodený hrubý plášť, ktorý sa podobal vrecu. Lôžkom mu bola rohož z trstiny, ktorú si sám uplietol a jeho prístrešok, ktoré ledva jeho telo mohol schovať, podobal sa skôr hrobu, než ľudskému obydliu. Kúsok suchého jačmenného chleba, korienky a zeliny boli jeho zásobou jedla. Začudovaní zbojníci hľadeli na svätého mladíka, ktorý z trstiny plietol kôš a výroky zo Sv. Písma, ktoré naspamäť poznal, pokojne odriekal. I padli k jeho nohám a sľúbili, že sa zrieknu svojho hanebného remesla. A to sa aj stalo.

Zbožný pustovník obrábal s druhmi neúrodnú zem, pestoval zeleninu a ovocné stromky, plietol z trstiny koše a rohože, prespevoval žalmy a rozjímal krásy Božieho učenia, ktoré zo Sv. Písma poznal. Hoci jeho zdravie bolo slabé a horúčava i zima na jeho slabé telo zle pôsobili, postil sa veľmi prísne, trýznil svoje telo a obýval chatrný prístrešok po štyri roky, kým si nepostavil na morskom brehu iné obydlie z hliny, ktoré jeho telo pred nepriaznivým počasím chránilo. Jedával len pri západe slnka, a aj to iba niekoľko sušených fíg, šťavu zo zelín, korienky a niekedy kúsok jačmenného chleba.

Veľký boj podstupoval s pokúšaním, a vtedy i tri alebo viac dní nepožíval nič, aby zmyselné náklonnosti premáhal. Z toho ohľadu pracoval ťažko. A často hovorieval svojmu slabému telu: «Ó, ty osie, tak budem zachádzať s tebou, že sa nebudeš môcť protiviť! Umorím ťa hladom a smädom, a takú ťarchu uvalím na teba, že podľahneš pod ňou. Dám ti trápiť sa pálčivou horúčavou a najtuhšou zimou, aby si sa zaoberalo viac trápeniami, než žiadosťami necnostnej rozkoše.»

Od roku 307 až do 328 žil utiahnuto na svojej milej púšti a neuzrel okrem jediného razu ostatný svet, keď na sväté miesta putoval, kde láskavý Spasiteľ žil a trpel. Sám sv. Anton, jeho veľký učiteľ, vážil si vysoko svätého muža, a posielal k nemu chorých, ktorí zo Sýrie k nemu o pomoc prichádzali, aby k jeho učeníkovi Hilarionovi išli, ktorý býva v ich v kraji a ktorý im u Boha pomoc vyprosiť môže.

Ako jeho veľkému učiteľovi, sv. Antonovi, podobne poprial milostivý Boh i Hilarionovi milosť, že na potvrdenie pravdy učenia Božieho divy a zázraky činiť mohol. A veľké množstvo učeníkov prišlo k nemu do púšte, aby pod jeho správou mohli viesť bohumilý život. O krátky čas sa ozývali púšťou v Palestíne velebné žalmy z úst tisícich zbožných pustovníkov, ako už predtým v púšťach Egypty. Mnoho pohanov a bludovercov vstúpilo do lona sv. Cirkvi, keď poznalo pravdu učenia Kristovho, ktorú sv. Hilarion divmi a zázrakmi potvrdzoval.

V meste Eleutheropolis žila ctihodná kresťanská manželka, ktorú nesvedomitý manžel veľmi sužoval, že počas päťročného manželstva nemala dieťa. Vo svojom trápení išla do púšte k sv. Hilarionovi: «Odpusť mi otče moju smelosť a považuj ju za dôveru v mojej biede, keď ťa v pobožnosti vytrhujem.» Sv. Hilarion sa odvrátil od ženy; lebo bol do sv. rozjímania zahrúžený. Biedna žena zvolala: «Prečo sa odvraciaš odo mňa? Prečo sa strániš prosiacej? Pomysli si, že pred sebou nevidíš ženu, ale nešťastnicu. Rozváž si, že žena bola matkou Spasiteľa! Zdraví nepotrebujú lekára, ale chorí.» A žena sa pustila do trpkého plaču. To pohlo svätca a riekol: «Čože chceš so svojimi slzami?» A nešťastnica vyrozprávala sv. pustovníkovi svoju biedu. Sv. Hilarion obrátil oči k nebu, modlil sa chvíľu a prežehnal ju. Po roku sa vrátila šťastná matka so synom na rukách a ďakovala svätému za príhovor u milostivého Boha. Za týmto divom nasledoval druhý.

Elpidius, vodca cisárskej stráže, a jeho manželka Aristenata boli navštíviť sv. Antona na egyptskej púšti. Na spiatočnej ceste ochoreli ich traja synovia v Gaze; privolaní lekári im vypovedali život. Zúfajúca matka Aristenata išla na púšť k sv. Hilarionovi a hodila sa pred jeho obydlím na kolená: «Zaprisahávam ťa , otče, v mene milosrdenstva Ježiša Krista, Jeho kríža a vyliatej Jeho krvi, zachovaj mi mojich synov! Ochraňuj tých v Sýrii, ktorých sv. Anton v Egypte požehnal!»

Učeníci zaplakali nad nešťastnou zbožnou matkou. I sv. Hilarion sa nemohol zdržať sĺz a vzýval skrúšene meno Ježiša o pomoc. Synovia prišli k sebe a v krátkom čase boli úplne zdraví. Týmto divom sa rozmnožil počet jeo učeníkov. Mnohé kláštory začali prekvitať v Palestíne, ktoré stáli pod správou sv. Hilariona, tak, že keď raz sv. opát obydlia pustovníkov navštívil, vyše 3000 mníchov sa zhromaždilo okolo neho, ktorí všetci podľa jeho príkladu prísny bohumilý život viedli. Mnohí neveriaci a bludári sa obrátili sa, keď videli sv. život Hilarionových učeníkov a divy, ktoré sa na jeho príhovor diali.

Najbohatší a najmocnejší pohan v tom kraji bol Orióne. Sv. Hilarion ho zázračne uzdravil, keď z neho vyhnal nečistého ducha, ktorý toho nešťastníka posadol. Orióne sa s celým svojím domom obrátil a ponúkal skromnému pustovníkovi veľký poklad, aby s ním podľa ľubovôle naložil a chudobných nadelil. Sv. Hilarion mu riekol:

«Ty skorej môžeš svoje peniaze rozdeliť než ja, lebo bývaš v meste a poznáš chudobných. Prečo by som sa obťažoval cudzím majetkom, keď som opustil svoj vlastný? Mnoho som rozdal chudobným, keď som im všetko podelil a sebe nič nenechal. Človek je častokrát v nebezpečenstve, keď chce niečo mať a almužny rozdávať. Nebuď smutný, synu môj, že som nesplnil tvoju žiadosť! Činím to len pre dobré svoje a tvoje: pre svoje, lebo by som urazil Boha, keby som prijal tvoj dar, a pre dobré tvoje, lebo zástup diablov by sa vrátil do tvojho tela, aby ťa väčšmi trápil než predtým.»

– Istý uzdravený pohan, ktorý prijal svätý krst, podával sv. Hilarionovi päťdesiat hrivien zlata. Sv. opát neprijal zlato a ponúkol boháčovi jačmenný chlieb. Sv. Hieronym píše o tomto skutku, že sv. Hilarion tým chcel poučiť boháča, že, keď sa živí takýmto pokrmom, necení si viac zlato a striebro než blato a trus. Svätý nenávidel i mníchov, ktorí chodili v roztrhanom rúchu. Pre sporivosť vyhnal raz istého učeníka zo svojej blízkosti. Aby mních rozhnevaného učiteľa udobril, poslal mu prvý zelený hrach zo svojej záhradky. Svätý zvolal, keď uzrel hrach, k druhým učeníkom: «Či necítite neznesiteľný smrad tohoto hrachu? Smrdí tak veľmi skúposťou, že ani zvieratá tento smrad neznesú!» Učeníci pohodili zelený hrach kozám a ovciam, a tie sa ho ani nedotkli, ale zutekali.

– Ako veľmi pôsobil sv. Hilarion svojím slovom na nevercov, toho príkladom nám je mesto Elusa v Idumei. Keď sv. Hilarion prišiel do tohto pohanského mesta, slávili práve pohania slávnosť k pocte bohyne nečistoty Venuše. Keď sv. Hilarion videl prípravy k tej hnusnej modloslužbe, začal horko nariekať, pokľakol na hriešnu zem a modlil sa velebným hlasom k pravému Bohu za obrátenie zaslepených necudných hriešnikov. Pozdvihol svoj mohutný hlas a opisoval začudovaným pohanom ohavnosť necudného hýrenia, ktorému sa k pocte necudnej modlilo veľké množstvo pohanských panien, žien, mládencov a mužov. Slová horlivého mravokárcu pôsobili na zaslepených pohanov tak, že pohanskí žreci sami ohavnú modlu rozbili, pokánie činili a s veľkým množstvom modlárov sv. krst prijali. Na tom mieste, kde predtým stál chrám bohyne Venuše, postavili horliví kresťania veľkolepý chrám k úcte pravého Boha.

Mnohí ľudia rušili pokoj svojou návštevou sv. Hilariona na púšti v jeho rozjímaní, v modlení a v prísnom živote, i urážali svojím zvelebovaním jeho hlbokú pokoru. Často sa ponosoval učeníkom: «Ach, vrátil som sa späť do sveta, a obsiahol som odplatu na tomto svete!»

Mal šesťdesiatpäť rokov, keď sa rozhodol, že púšť opustí a bude žiť niekde v skrytosti. Keď sa o tom dozvedeli učeníci a veriaci, po celej Palestíne nastal nárek za svätým opátom a dobrodincom. Kamkoľvek sa pohol, nasledovali ho učeníci a veriaci v zástupoch. I zvolal k nim: «Nebudem ani jesť ani piť, kým ma neprepustíte, kam ma Boh povoláva!» A sedem dní nepožil ničoho. I nezdržiavali ho viac zástupy.

Vzal so sebou štyridsiatich učeníkov a odišiel s nimi do Egypta. Na ceste ponavštevoval zbožných pustovníkov a biskupov, ktorých bludárski ariáni prenasledovali a zo sídlisk vyhnali, potešil ich a prišiel do mesta Afrodisium. Zadovážil si ťavy a vodiča, naložil na ťavy vodu a pokrm a cestoval piesočnou púšťou tri dni. Prišiel k vrchu, kde sv. Anton žil. Bolo to roku 356. Na tom mieste našiel dvoch pustovníkov, Izáka a Pelusiana, učeníkov sv. Antona. Poukazovali mu miesta, na ktorých svätý učiteľ žil, a riekli: «Tu sa modlieval Anton a prespevoval nábožné žalmy, tam pracovával a na tomto mieste odpočíval, keď bol ustatý. Tieto révy a stromy zasadil, a túto zem vlastnoručne obrobil. Tamten rybník s veľkou námahou vykopal, aby mal vodu pre svoju záhradu, a toto rydlo používal dlhé roky k svojej práci.» Ukázali mu i malý prístrešok a lôžko, na ktorom veľký sluha Boží donedávna odpočíval. Z púšte sa vrátil do mesta Afrodisium, skade odišiel s dvoma učeníkmi na inú púšť, kde v skrytosti dlhý čas kajúcne žil.

V tom kraji vyprosil od milostivého Boha požehnaný dážď, ktorý už mnohé roky npršal. Okolití obyvatelia sa dozvedeli, že ten dar Boží sa stal na príhovor sv. pustovníka, i rušili jeho pokoj návštevami a zvelebovali ho, čo pokorného sluhu Božieho veľmi bolelo. Odišiel do Alexandrie, aby sa na blízku púšť nepoznaný mohol uchýliť. Prenocoval v kláštore na predmestí; ale včas ráno opustil tajne kláštor a odišiel na púšť Oasis. Mnísi usudzovali, že ich bez rozlúčky opustil. Ráno prepadli vojaci rímskeho cisára Juliana, ktorý odpadol od kresťanskej viery a stal sa pohanom, predmestie Alexandrie a hľadali vo všetkých domoch svätého Hilariona, aby ho uväznili.

Vtedy mnísi poznali, akým divotvorným spôsobom zachránil milostivý Boh Svojho verného služobníka. Na púšti Oasis žil svätý Hylarion až do roku 363, keď bezbožný odpadlík cisár Julian zomrel.

Cez Líbyu šiel sedemdesiatdva ročný starec k moru a preplavil sa s učeníkmi na Sicíliu. Keď nemohol za prievozné zaplatiť, podával kapitánovi lode Sv. Písmo, ktoré v púšti vlastnoručne odpísal. Kapitán neprijal drahocenný dar, ale riekol, že sa pokladá za šťastného, keď mohol takému sv. mužovi poslúžiť. I putoval sv. Hilarion hlboko do sicílskej zeme a usadil sa v pustých horách. Tu žil so svojimi učeníkmi pre svoje duševné spasenie. Čo nazbierali v lese raždia, roznášali učeníci obyvateľom susedných obcí a kupovali za odpredané drevo chlieb. Keď sa i na Sicílii diali na jeho modlitbu divy, bol vyrušovaný vo svojej samote; i odišiel do Dalmácie a usadil sa vo vrchoch Epidaurie, terajšej Raguzy. Sv. Hieronym rozpráva, že sv. Hilarion zachránil ten kraj od veľkej povodne a oslobodil od jedovatých hadov. Bolo to okolo roku 365, čo sa sv. Hilarion v Dalmácii zdržiaval. I tu rušili zbožní kresťania pokoj sv. muža v jeho pustovni. I vysadol na loď, ktorá sa na ostrov Cyprus plavila.

Sotva opustila loď prístav, prenasledovali ju morskí lúpežníci. Námorníci sa triasli strachom pred istým útokom pirátov. Sv. Hilarion sa modlil, kývol rukou a riekol: «Dosť je, že ste sa sem priblížili!» A piráti ustúpili a zutekali. Šťastne sa dostali plavci k brehom Cypru a sv. Hilarion sa usadil s učeníkmi na púšti, kde svetu celkom odumretý nejaký čas žil. Sv. Epifanius, biskup na ostrove Cyprus, prosil služobníka Božieho, aby sa na jeho majetku usadil. Na veľké prosby sa usadil pokorný pustovník v malej záhradke a žil tam päť rokov ako predtým na púšti v Palestíne.

Roku 371 upadol sv. Hilarion v osemdesiatom roku svojho veku do choroby. Niekoľko dní pred smrťou napísal svoju poslednú vôľu. Obľúbenému učeníkovi Hesychiovi poručil celý svoj majetok: Sv. Písmo, kajúcne rúcho a svoj plášť. Keď ho navštívili niektorí mnísi z Pafu, prosil ich, aby jeho telo v tichosti pochovali.

Cítil, že sa blíži jeho posledná hodinka. I prišiel na sv. muža hrozný strach pred Posledným Božím súdom. V tomto pokúšaní tešil sa dôverou v milosrdenstvo Božie. A keď už jeho telo stuhlo, otvoril ešte oči a ústa, a riekol sám sebe: «Vystúp, duša moja, vystúp a poberaj sa! Prečo sa tak bojíš a znepokojuješ? Sedemdesiat rokov si Bohu slúžila, a teraz sa bojíš smrti?» Keď tieto slová vyriekol, usnul v Pánu roku 371.

Ostatky sv. opáta Hilariona boli pochované na ostrove Cyprus. Po niekoľkých mesiacoch ich vyzdvihol vďačný učeník Hesychius, preniesol do Palestíny a uložil v kláštornom chráme neďaleko mesta Majumy. Podľa svedectva sv. Hieronyma diali sa pri jeho hrobe mnohé divy a zázraky. A zbožní kresťania ctili ho od blahoslavenej smrti vždy ako svätého.

Sv. Hilarion sa vyobrazuje v pustovníckom rúchu pred pustovňou s krížom v ruke, pri ňom drak, čo značí pohanstvo a zlého ducha, ktorých on premáhal.

Modlitba

Ó Bože, popraj nám milosti na príhovor sv. Hilariona, služobníka Svojho, aby sme ho i v živote i pri smrti vo viere, nádeji a láske nasledovali; o to Ťa prosíme skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)