Fenomén stigmatizácie a kresťanský Východ (Záver)

Lucia Laudoniu
24. novembra 2023   Cirkev

predchádzajúce časti:
Fenomén stigmatizácie a kresťanský Východ (Prvá časť)
Fenomén stigmatizácie a kresťanský Východ (Druhá časť)

***

Kritici gréckokatolíckych stigmatikov považujú ich existenciu za corpus delicti latinizácie východných cirkví, za „trójskeho koňa“ Západu násilne dovlečeného za východné hradby. Zakladá sa táto premisa na pravde alebo je nosením dreva do lesa?

Byzantský obrad zjednotených cirkví je podľa mienky pravoslávnych oponentov danajským darom a rozbitou škrupinkou, pod ktorou sa skrýva skrz-naskrz „westernizované“ teologické jadro. To vergíliovské timeo Danaos et dona ferentes sa v ich chápaní zmenilo na timeo Latinos.

Prekvapenie v gréckom synaxári

Stačí si však prečítať grécko-slovanský orthodoxný synaxár z druhej nedele veľkého predpaschálneho pôstu. Tento deň je v pravoslávnych, ale aj v niektorých byzantských katolíckych komunitách (melchiti, Rumuni) zasvätený pamiatke veľkého systematika hésychazmu Gregora Palamu.

Grék Palama(s) nebol podrobený intelektuálnej latinizácii a jeho vedomosti o západnej spiritualite boli pomerne kusé. V synaxári na jeho sviatok však nachádzame tvrdenie, ktoré vyvoláva malé teologické vojny:

„Okrem mnohých iných veľkých darov a vynikajúcich vlastností ho (svätého Gregora, pozn. naša) zdobili aj Kristove rany (v gréckej pôvodine στίγματα του Χριστού). Nosil v sebe Krista podľa príkladu svätého Pavla.“

Čo tým svätopisec myslel? Americkí byzantskí katolíci prišli s fantastickou teóriou: Toto miesto má byť dôkazom, že Palamas bol stigmatikom v rovnakom zmysle, ako pauperculus z Assisi!

Pravoslávni komentátori Palamovho diela (John Meyendorff patrí k najautoritatívnejším z nich) zdvíhajú varovný prst. Citovaná zmienka patrí medzi rétorické topoi a jej doslovná interpretácia vyvoláva viac otázok, než odpovedí.

Ani jedna kánonická ikona nezobrazuje veľkého Palamu so stigmami, čo „nahráva do karát“ pravoslávnej pozícii „antistigmatikov“. Tradícia však pozná aj neviditeľné stigmata Christi, ktoré neodhalí nijaká lupa.

Východný františkán?

Otec hésychazmu sa so svätým Františkom prekvapivo zhoduje v niektorých teologických pozíciách, napríklad v otázke purifikácie Presvätej Panny a excelentnosti apoštola Petra. Je to prekvapivé o to viac, že teoretizovanie o živých kontaktoch athoského mnícha a neskoršieho solúnskeho arcibiskupa s františkánskymi misionármi v Oriente patrí do ríše fantázie.

Gino G. Grivetti, autor štúdie Ekumenické tradície: dialóg medzi františkánskou a byzantskou teológiou (Ecumenical Traditions: Byzantine and Franciscan Theology in Dialogue), načúva tajuplnej harmónii medzi františkánskymi a palamitskými duchovnými akordmi a poukazuje na neočakávané konvergencie Palamovho systému s učením františkána Dunsa Scota. Grivetti dospel k záveru, že trinitárne stanoviská oboch otcov sú aj napriek rozdielnym východiskám (postoj k interpolácii Filioque) „pozoruhodne kompatibilné“ („remarkable compatible“), čo robí Palamovo „kryptofrantiškánstvo“ ešte evidentnejším. Grivetti sa snaží odpovedať aj na otázku, odkiaľ sa na Palamove nohy nalepil františkánsky prach. Vyslovuje hypotézu, že „spojkou“ medzi oboma spiritualitami mohla byť činnosť krúžku latinských prekladateľov na konštantínopolskom dvore. V čítaní západných prameňov boli Λατινόφρονες veľmi zbehlí a doctor subtilis im veľa dal.

Sú Palama a Duns Scotus vzdialenými hviezdami jedinej galaxie? Grivetti nebol prvým katolíckym mysliteľom, ktorý si všimol duchovnú homológiu medzi škótskym scholastikom a pravoslávnym praktikom ustavičnej modlitby. Martin Jugie v parížskom vydaní svojej komparatívnej dogmatiky (Theologia dogmatica christianorum orientalium ab Ecclesia Catholica dissidentium, 1933) formuluje odvážnu myšlienku:

„Scotismus in hac quaestione est quasi palamismus in fieri.“

„Skotizmus (rozumej filozofia Jána Dunsa Scota) je v tejto veci (v oblasti trinitárnej mystiky) akoby prebiehajúcim (ešte nie úplne sformovaným, zárodočným) palamizmom.“

Môžeme obliecť athoského hesychastu do františkánskeho habitu? Una hirundo non facit ver (jedna lastovička leto nerobí) a tých niekoľko vplyvov (hoci aj signifikantných), si vyžaduje hlbšie štúdium.

Stigmy – pečať pokory

Premýšľajúc na reálnosťou stigmatizácie svätého Gregora Palamu, vynára sa otázka, či tieto hypotetické „pro-františkánske“, resp. „pro-scotovské“ impulzy v Palamovom myslení, ktoré identifikoval Grivetti, mali potenciál zahojiť schizmu. Svätci sú najlepšími lekármi teologických rán.

Laudatio z citovaného synaxára pokračuje rozprávaním o osobných vlastnostiach „lucerny orthodoxie“. Autor predstavuje Palamu ako „mierneho a pokorného“ služobníka v Pánovej vinici, ktorý sa „nikdy nehádal a zoči-voči nepriazni bol vždy trpezlivý a veľkodušný.“ Pokiaľ Boh naozaj požehnal pravoslávneho Gréka nejakou formou stigiem, urobil to kvôli jeho mimoriadnej pokore.

Spoločným menovateľom medzi Františkom a Palamom je pokora. Áno, pokora. Čistota a jednoduchosť (nie však primitivizmus!) srdca – aftharsia – oboch zasvätených mužov priviedla ku Kristovi. Pokora je papier, na ktorý písali obaja, hoci odlišným atramentom.

Gréckemu učiteľovi modlitby srdca sme venovali dvojicu týchto článkov: https://christianitas.sk/byzantsky-mystik-gregor-palama-vo-svetle-katolickej-viery-prva-cast/ a https://christianitas.sk/byzantsky-mystik-gregor-palama-vo-svetle-katolickej-viery-druha-cast/.

Dve oči, jeden zrak

Benediktín David Bird sa v článku Transfigurácia svätého Serafima (Sarovského, pozn. naša) v porovnaní s mystickou skúsenosťou svätého Františka z Assisi na hore (The Transfiguration of St. Seraphim compared with the Mystical Experience of St. Francis of Assisi on Mount) pokúša dokázať, že teologická priepasť medzi „západnou“ stigmatizáciou a „východnou“ kontempláciou táborského svetla je vytvorená umelo:

„Niet Premenenia bez Kríža. (…) Umučenie nie je v protiklade so Zmŕtvychvstaním. Pobožnosť zameraná na umučenie by nemala význam, keby Kristus nevstal z mŕtvych, tak, ako by nemalo zmysel Zmŕtvychvstanie bez Kristovho Ukrižovania.“

Čo z toho vyplýva? Stigmatizácia nie je emfáza (emočný dôraz) na Ukrižovanie, ale brána k Pasche, a naopak, Pascha je ako archeus (životná sila), ktorá prúdi krížom ako miazga v ubolenom strome.

Autor ďalej uvažuje o vplyve učenia Aténčana Dionýza Areopagitu na Františkovu osobnosť. Mysticizmus Areopagitu priblížil západného rehoľníka k ideálom byzantskej Filokalie.

„Boli časy, keď cirkevná láska Západu nezahŕňala pravoslávnych a cirkevná láska Východu nezahŕňala katolícky Západ.“ konštatuje Bird. „Výsledkom bola schizma. Ak sa jedna strana pozrie na tú druhú bez cirkevnej lásky, nakazí sa vírusom schizmy. Nielenže sa sfalšuje vízia tej druhej (strany), ale aj jej argumenty sa prekrúcajú, aby zničila samu seba.“

Constat inter omnes, že cirkevná láska, dilectio ecclesiastica, nemá nič spoločné so sentimentalitou, s rozdávaním presladených ekumenických cukríkov a s labutím jazerom biskupských beriel bez labutí a vlastne aj bez jazera.

Palamovská extáza nestvoreného svetla a stigmy z mystického ukrižovania sú podľa benediktínskeho teológa dvoma prejavmi, „duchovnými manifestáciami“ jedného a toho istého Božieho daru. Obviniť východných katolíckych stigmatikov z „latinizácie“ je preto nelogické.

Skúšobný kameň liturgie

Takže, ak sa na túto mystickú realitu (pretože mystika je, paradoxne, realitas sine realitate) pozrieme cez mikroskop Jednoty, pochopíme, prečo dcéra melchitských gréckokatolíkov ponorená do duchovného mora východnej spirituality Miriam Baouardy dostala stigmy.

„Malá Arabka“ mala mimoriadnu úctu k Tretej Božskej Osobe, ktorú si vypestovala štúdiom východných Otcov. Prostredníctvom melchitského patriarchu Gregora II. adresovala list pápežovi Piovi IX., v ktorom horlila za prehĺbenie úcty k Duchu Svätému v západných seminároch.

Láska svätej melchitskej karmelitánky k nebeskému Utešiteľovi pramení v byzantskej liturgii. Ars liturgica je najlepšou učebnicou pneumatológie.

Pre mystikov je živý kontakt s liturgiou vecou najvyššieho významu. Liturgia, oficiálne modlitebné dielo Cirkvi, nikoho neobarí horúcim gejzírom emócií (ktoré sú hlavným „produktom“ pohodlného, kvázi duchovného snenia), ani ľadovou sprchou herézy (ktorá čaká na každého, kto sa oddelí od Cirkvi a zabarikáduje sa do „kadibudky“ vlastného individualizmu). „Autenticita“ a „teologické zdravie“ stigmatika sa prejavuje aj v tom, či (a do akej miery) jeho srdce tlčie v bohoslužobnom rytme Cirkvi. Vzťah k liturgii je lapis probatus každého mystika.

Mučeníctvo miro modo

V súvislosti so stigmatizáciou (v akomkoľvek zmysle slova) si treba pripomenúť ešte jeden podstatný faktor: stigmy sú znakom mučeníctva. Každý stigmatik pociťuje existenciálnu bolesť. Niet stigmy, ktorá by nebolela. Čo iné to je, ak nie martyrium tremendum, ale v zmysle vyššom?

Steny byzantských monastierov sú plné dramatických fresiek s ukrižovanými mníchmi, na ktorých útočia šípy vášní. Tento ikonografický motív má pôvod v Nebeskom rebríku Jána Klimaka. Vedomie, že mních je bojovníkom v armáde mučeníkov, zostalo vo východných cirkvách veľmi živé. Pri pohľade na tieto ikony si človek spomenie na stigmy, aj keď nechce…

Svätý František z Assisi túžil po mučeníckom venci, preto sa vybral k moslimom. V jednej legende sa píše, že poverello navrhol sultánovi, že sa spolu s islamskými duchovnými vrhne do ohňa. Ohnivá hranica mala zázračne rozhodnúť, či mal pravdu Mohamed alebo Kristus.

Sultán nemal o takú radikálnu konfrontáciu záujem (zrejme si svojou vierou – na rozdiel od tej Františkovej – nebol taký istý!) a svedectvo krvi na spôsob prvých kresťanov sa nekonalo. Kristus však splnil Františkovo desiderium martyrii neobyčajným spôsobom, miro modo – ozdobil ho odtlačkami svojich rán.

Askétu z Assisi viditeľne stigmatizoval serafín, východnej cirkvi vtlačil stigmy bezbožný polmesiac. Nebolo treba rán z nebies, keď nohy Turka kopali do východných kresťanov ako do psov.

Svetlo (alebo tma?) z Indie

Nedávno (v roku 2018) sa rozlúčila so životom indická mystička Susan Kuruvilla. Bola členkou Malankarskej orthodoxnej cirkvi (západosýrsky obrad) a jej predstaveným bol katholikos (prímas) Baselios Marthoma Didymos I.

Keď mala Susan trinásť rokov, pocítila silnú túžbu patriť Kristovi a zasvätila Mu svoje panenstvo. Umiestnili ju do katolíckeho konventu, pretože to bolo jediné miesto, kde mohla získať najlepšie dostupné vzdelanie (čo zároveň dokladá vysokú úroveň predkoncilových katolíckych inštitúcií v Indii).

V katolíckej komunite žila tri roky, ale monofyzitské spoločenstvo neopustila. Jednota s pápežom by pre ňu znamenala aj povinnosť prijať pravovernú chalcedónsku dogmatiku. Ako je možné, že voči tomuto volaniu zostala hluchá? Príslušnosť k schizmatickej štruktúre vrhá na mystické zážitky matky Susan zlé svetlo.

Aké boli okolnosti jej stigmatizácie? Len trinásťročné dievča pocítilo počas veľkopiatočných bohoslužieb v roku 1940 neznesiteľnú bolesť po celom tele. Krátko potom sa jej na rukách, nohách, na pravej strane hrudníka a na čele vytvorili stigmy. Tento úkaz trval do Veľkonočnej nedele a periodicky sa opakoval každý piatok.

Miestna hierarchia podrobila Susan viacerým testom vrátane pitia svätenej vody s prímesou kadidla z Chrámu Božieho hrobu. Vyšetrovali ju indickí aj americkí lekári. Závery komisie hovoria v prospech nadprirodzeného pôvodu stigiem indickej panny, no treba brať do úvahy, že jej prípad nebol skúmaný katolíckymi expertmi. V rámci mono- a miafyzitských orientálnych jurisdikcií, ktoré sú samé osebe „schizmou v schizme“, o plnosti darov Ducha Svätého nemôže byť reč.

Gemmae pretiosae

Boží prst píše na tabuľu dejín príbehy, ktoré pravidelne zotierame nedostatkom viery. Stigmatici sú zriedkavým fenoménom aj v západnej cirkvi a vo východných kultúrach ich nájdeme ešte menej. Gemmae pretiosae rarae sunt (drahé kamene sú zriedkavé).

Dôležitým rozlišovacím znakom týchto prípadov je ich duchovné ovocie. Chce byť stigmatik stredobodom pozornosti alebo do stredu svojho života postavil Ježiša? Vyhľadáva – slovami Grékov – hésychiu – alebo má sklony k hystérii? Cíti sa byť vyvoleným, či naopak, ultimus ultimorum?

Pozornosť, ktorú Cirkev a spoločnosť venujú stigmatikom, by nemala byť redukovaná na senzáciu, tovar zo „sakrálneho supermarketu“ a „cirkevný bulvár“. Oveľa dôležitejšia, ako stigmy, je pokora a láska k Bohu, ktorú skutočné stigmy rozmnožujú v dušiach (m)učeníkov.

PDF (formát pre tlač)