Byzantský mystik Gregor Palama vo svetle katolíckej viery (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
29. novembra 2022   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Byzantský mystik Gregor Palama vo svetle katolíckej viery (Prvá časť)

***

Príklady svätcov sú Božími nožmi, ktoré sa zabodnú do svedomia človeka a vyrežú odtiaľ každú náklonnosť na hriech.

Takýmto slovným nožom, culter verbalis, je dielo byzantského učiteľa hesychastickej modlitby svätého Gregora Palamu. Jeho priezvisko možno interpretovať troma latinskými tvarmi. Okrem známej asociácie s dlaňou (palma v jazyku starých Rimanov) a palmovým stromom prichádza do úvahy slovo palam. Môže mať funkciu adverbia alebo predložky. Palam je v pozícii príslovky synonymné s tvarmi aperte, publice, non occulte, vulgo, manifeste a prekladáme ho príslovkami otvorene, verejne, neskrývane. Palamovo učenie sa vďaka hesychastickým patriarchom a cisárom šírilo gréckou (nie však slovanskou) časťou Cirkvi palam, teda otvorene a efektívne, ako po holej pláni.

Spoliehať sa na rôzne etymologické „gordické uzly“ v priezviskách nie vždy osoží, ale pri uvažovaní o tomto systematikovi východnej mníšskej teológie nie je nosením piesku na púšť. Keď sa latinské palam správa ako predložka s ablatívom, označuje niečiu prítomnosť: palam Deo, coram Deo (pred Bohom, v prítomnosti Boha), meque palam (a predo mnou). Náš východný učiteľ hovoril o skúsenosti, ktorú zažil palam Christo – v prítomnosti Spasiteľa a jeho milosti.

Palamove myšlienky však neboli príjemné ušiam ľahkomyseľného, rozmaznaného a (na tú dobu) kozmopolitného obyvateľstva byzantských miest, ktoré v pokrižiackom období padalo do boľavej pasce predsudkov voči Západu.

Marek Efezský (Eugenikos), ktorého pravoslávie svätorečilo za to, že odmietol Ferraro-florentskú úniu, namáčal svoje brká do kalamára antilatinskej polemiky. Aj on patril k teológom zbožne bozkávajúcim Palamovu ikonu. S Gregorovou metafyzikou však nevedomky prijímal esenciálne latinské impulzy, hoci on sám ich považoval za „palamizmy“. K tomuto prekvapivému záveru dospel katolícky kňaz Christiaan W. Kappes v prelomovej štúdii o nepoškvrnenom počatí Bohorodičky a recepcii tejto náuky na byzantskom Východe (The Immaculate Conception: Why Thomas Aquinas Denied, While John Duns Scotus, Gregory Palamas, and Mark Eugenicus Professed the Absolute Immaculate Existence of Mary). Čo je na práci otca Kappesa najviac prekvapivé?

V polemickom spise proti gréckemu mníchovi a plodnému prekladateľovi z latinčiny Manuelovi Kalekovi (Καλήκας) s názvom Antirrheticus našiel Kappes zaujímavú mariologickú formuláciu. Autor tohto opuscula Marek Efezský učil, že jeden z titulov Theotokos je προκαθαρθείσα – „predčistená“, vopred očistená (praepurificata). Eugenikos vzťahuje toto výnimočné očistenie na stav duše Panny Márie ešte pred Zvestovaním, čím sa veľmi priblížil františkánskym ideám de Sanctissima Deipara.

Ešte zaujímavejším je fakt, že negátor únie s Rímom preberá túto nežnú úvahu o vopred očistenej Presvätej Božej Matke od Palamu a ten zasa od svätého Gregora Naziánskeho. Christiaan Kappes v tom vidí východný prekurzor náuky de immaculata conceptione. Dajme mu slovo: „Theotokos je najvyššia myšlienka večnej Božej mysle, ktorá existovala ešte predtým, než bola akákoľvek bytosť stvorená v čase.“ Upresňujeme, že autor knihy a katolícky páter píše o vznešenom Božom zámere stvoriť Pannu Máriu ako prečistú. „To neohrozuje Kristovu zvrchovanosť, pretože všetok význam Theotokos vyplýva zo skutočnosti, že nosila pod srdcom Vtelené Slovo. Palamova teológia zreteľne preberá vybrané body od Augustína. To platí aj pre Mareka Efezského. Marek si v skutočnosti osvojil vybrané argumenty od Akvinského, aby nimi podporil svoju apológiu určitých tém, napríklad dôkazy o opodstatnenosti vzkriesenia tela. U oboch autorov (Palamu aj Marka Euegnika, pozn. naša) nachádzame otvorenosť voči latinským prameňom,“ uzatvára Kappes.

Je pozoruhodné, že hoci Markova bystrá, no hrdá myseľ nechcela mať s pápežstvom nič spoločné, časť svojej argumentačnej bázy preberá od latinských otcov zjednotených s patriarchom Západu. Jeho inšpirácia sa netýka len Augustína, ktorý je veľkou časťou neslovanského pravoslávia vnímaný pozitívne ako magnus Latinus orthodoxus (neďaleko gréckej obce Trikorfu stojí pravoslávny monastier zasvätený svätému Augustínovi a svätému Serafimovi Sarovskému – obidvom!). Eugenikos sa neváha oprieť dokonca o Akvinského!

Poprední pravoslávni teológovia od Losského po Romanidisa len veľmi neradi pripúšťajú, že tvrdý „anti-unionista“ by prijímal tvorivé impulzy aj z latinskej strany a východný termín προκαθαρθείσα vo vzťahu k Bohorodičke nekladú do súvislosti so západnou náukou o jej nepoškvrnenom počatí. Páter Kappes je opačného názoru. „Palamas dokonca zašiel tak ďaleko, že považoval Máriu za prvého svedka božského svetla Pánovho zmŕtvychvstania,“ vysvetľuje katolícky patrológ a dodáva: „Palama je v tomto ohľade skutočne génius. Bez toho, aby sa dopustil násilia voči biblickej narácii, vidí zmŕtvychvstanie ako okamih slávy hlboko zdieľaný medzi Ježišom a Máriou.“

Od toho nie je ďaleko k predstave, že sväté božské energie dokonale očistili Najsvätejšiu Pannu vo chvíli jej počatia, ba čo viac, už v okamihu Stvoriteľovej myšlienky na Božiu Matku. Zaujímavá je tiež náuka o myšlienke predchádzajúcej akt stvorenia. Purifikácia je ontologickou súčasťou tejto myšlienky.

Môžu sa rímski katolíci niečo naučiť od toľko degradovaného Marka Efezského? Nezaškodí nám pripomenúť si jeho názor, že azda všetci veľkí svätci Východu i Západu mali v tej či onej dobe postoje, ktoré mohli byť nesprávne pochopené, alebo vytvárali voči učeniu Cirkvi isté napätie (do tejto kategórie patrí Tomášovo non placet nepoškvrnenému počatiu Panny Márie). Boh dopustil ich partikulárne ľudské imperfekcie a omyly, aby sa prostredníctvom nich kryštalizovala a osvetlila pravá náuka, a nie, aby sa inovovala a menila. Omyl často býva plátnom, na ktoré sa premietne pravda práve vtedy, keď to najmenej čakáme. Marek Efezský veril, že žiaden cirkevný otec nie je neomylný (ἀδιάπτωτος, konštantný, nemenný) vo všetkom, čo napísal, a prípadné lapsi vo vedomí a svedomí Cirkvi koriguje sám Duch Svätý.

Čo učil Palama o tretej božskej Osobe? Taliansky Grék Barlaam z Kalábrie zbrojil proti Filioque, no jeho ideový odporca ho zato pokarhal. Prečo? Palama bol presvedčený, že nie je možné definitívne určiť, či Duch pochádza aj zo Syna, keďže vnútorný život Svätej Trojice je pre nás, biedne ľudské červy, nepoznateľný. Filiokvistická kontroverzia je podľa neho zbytočná a nemá riešenie. Je viac, než isté, že tradične zmýšľajúci rímsky katolík sa pod tieto slová gréckeho hesychastu nepodpíše. Na druhej strane sa nedá prehliadnuť, že Palama Filioque explicitne neodsúdil. Jeho vzácna pokora mu bránila vyjadriť sa k tejto otázke, necháva ju teda otvorenú. To je rozhodne menšia „chyba“, než neuvážene odsúdiť niečo, čo nemôže byť odsúdené za mreže herézy.

„Svoju existenciu má od Otca a je poslaný skrze Syna ako prvotina večného života,“ hovorí Gregor Palama o Duchu Svätom. „On (Boh) sa však nezjavuje vo svojej podstate, pretože Božiu prirodzenosť nikto nikdy nevidel, ale v milosti, sile a energii spoločnej pre Otca, Syna a Ducha.“ Palama(s) patril k novobyzantským otcom s najhlbšou úctou k Jednopodstatnej Trojici a tejto téme (úcta a tajomstvo Najsvätejšej Trojice) venoval niekoľko homílií. Páter Millard E. Hussey vo svojej dizertácii vo vzťahu k Palamovi navrhuje nasledovnú formulku: Energie schádzajú od Otca cez (διά) Syna v Duchu. Z ontologického hľadiska teda nie sú „božstvom“, ale „pred-prirodzeným“ (praeternaturalis) prostriedkom posvätenia bohoľudskej komunikácie ad intra.

Palamova teória, že z Boha vyžarujú energie, slúžila ako teologická zbraň proti novopohanskému kvasu. Byzantský mystik používa tento termín, aby vyvrátil Barlaamov názor, že dávni filozofi mali poznanie Boha rovnaké alebo dokonca ešte väčšie, ako je nadprirodzená scientia a požehnaná skúsenosť Boha v živote Cirkvi. Helenistické pohanstvo s jeho monádami bolo podľa mienky niektorých východných intelektuálov „vyššie“ a „pravdivejšie“, než „koruptívne“ kresťanstvo „barbarských“ synov Karola Veľkého. Neopohan Gemistos Plethon bol vrcholom tejto pyramídy. Palamova skúsenosť živého Boha premieňajúceho svet tak stála v protiklade k mŕtvemu fatalizmu pohanov a statickosti grécko-rímskeho panteónu tvárou v tvár chmúrnemu osudu.

Slnko a teplo jeho lúčov sú od seba neoddeliteľné. To je klasický príklad, pomocou ktorého Gregor vysvetľuje rozdiel medzi Božou podstatou (οὐσία) a energiou (ἐνέργεια). Ako synonymum k svätým energiám často volí duál δυνάμει. To vrhá na túto problematiku nové svetlo. Na otázku, čím vlastne sú Palamove božské energie, svojím spôsobom odpovedá etymológia gréckeho deponentného slovesa δῠ́νᾰμαι (mať silu niečo urobiť, byť schopný dynamicky tvoriť). Energie sú δυνάμει (dynamikou, silami) Ducha Svätého pretvárajúcimi všetko in Christo z vôle nebeského Otca. Sú λόγοι (singulár λόγος) vecí, ktoré rozvíjajú svet smerom k jeho eschatologickej úplnosti, ktorou je triumf Cirkvi super omnia.

Athoský mních v solúnskej mitre lámal okovy pohanstva aj okovy byzantskej post-schizmatickej suspekcie voči osobe a postaveniu svätého Petra. Palamova homília na sviatok apoštolských koryfejov Petra a Pavla (Homilia in festo Sanctorum Petri et Pauli Apostolorum) má viacero fascinujúcich miest, svätcov napríklad nazýva „živými knihami“.

„Keď krajina prináša dobrú úrodu, radujú sa všetci, nielen farmári, lebo všetci máme úžitok z darov zeme. (…) O čo viac by sme mali oslavovať pamiatku Petra a Pavla, najvyšších vodcov spoločenstva apoštolov? Ich jas prevyšuje svetlo ostatných žiarivo zbožných a cnostných svätých, ako keď Slnko zatieňuje hviezdy,“ píše orthodoxný διδάσκαλος (učiteľ) s jeho typickým naratívom lux ardens.

Pravoslávni komentátori Palamovej homílie na sviatok apoštolských kniežat tvrdia, že tieto slová nemôžeme mechanicky aplikovať na Petrov primát, pretože grécky hierarcha rovnako vyzdvihoval a velebil svätého Pavla, bič na pohanov. Svätí apoštoli Peter a Pavol v Palamovej teológii „prevyšujú nebesia a celý vesmír“.

V ďalších riadkoch však Palama rozvíja syntaktickú niť smerom ku kniežaťu apoštolov spôsobom, ktorý očarí nejedného západného advokáta pápežskej moci. Palama sa zamýšľa nad vzťahom medzi prvým človekom Adamom, diablom a svätým Petrom. Diabol, otec lži, videl, ako Boh stvoril rybára ľudí a zachvel sa hrôzou.

Čo súdi veľký hesychasta o predvečnom poslaní apoštolského kľučiara? „(Diabol) videl a počul, ako Stvoriteľ hovorí Petrovi: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Keď to knieža zla a stelesnenie zlej závisti zistilo, pokúšalo Petra, prvého vodcu verného Božieho ľudu, ako predtým pokúšalo Adama, zakladateľa ľudskej rasy. Uvedomujúc si, že Peter je obdarený inteligenciou a horí láskou ku Kristovi, diabol sa neodvážil urobiť priamy útok. Namiesto toho Petra prefíkane oklamal, aby bol príliš dychtivý. V čase spasiteľného umučenia, keď Pán povedal svojim učeníkom, všetci sa na mne tejto noci pohoršíte, Peter mu neposlušne odporoval. Keďže bol oklamaný prostredníctvom arogancie, klesol hlbšie ako ostatní (apoštoli, pozn. naša). Keď sa však (Peter) ponížil viac ako oni, mohol nakoniec pôsobiť žiarivejšie. Na rozdiel od Adama, ktorý bol pokúšaný, porazený a úplne zavrhnutý, Peter, ktorý bol pokúšaný a čiastočne aj zvedený, pokušiteľa premohol.“

Svätému Petrovi sa podarilo to, v čom Adam zlyhal – poraziť pokušiteľa. Ako to dokázal? Pokorou. „Keď Peter urobil toto srdečné vyznanie, Pán ho ustanovil za hlavného pastiera celej svojej Cirkvi a tiež mu prisľúbil, že ho zahrnie (nadľudskou) silou.“ Bez tejto sily by chudobný rybár nevydržal mučenie, ktoré ho čakalo v Meste miest. Už vieme, že Kristova moc posilňujúca svätého Petra, o ktorom Palama píše s toľkým nadšením, má nadprirodzené vlastnosti – je naturae superans.

Latinský svet by sa z náuky tohto pravoslávneho svätca o trojitej intronizácii svätého Petra mohol priučiť mnohému krásnemu: „Keďže Peter ukázal, že nestratil svoju lásku k Nemu (Kristovi, pozn. naša) a teraz nadobudol aj pokoru, (Kristus) otvorene plní sľub daný dávno predtým a hovorí mu: Pas moje baránky. Keď hovoril o spoločnosti veriacich ako o budove, sľúbil, že Petra urobí základným kameňom, hovoriac: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. Na druhej strane, keď hovoril o rybolove, urobil z neho rybára ľudí slovami: Odteraz budeš loviť ľudí. Ale keď vraví o svojich učeníkoch ako o ovciach, ustanovil nad nimi Petra ako pastiera a povedal: Pas moje baránky, pas moje ovce.“

Grécky otec na inom mieste tejto homílie upresňuje: „Kristus sa pýta Petra trikrát, aby mohol trikrát odpovedať, potvrdzujúc svoju vieru, a tak uzdraviť svoje trojité zapretie trojitým vyznaním. Kristus ho trikrát ustanovil nad svojimi ovcami a baránkami, pričom mu podriadil tri kategórie spasených: otrokov, nájomníkov a synov, prípadne panny, cudné vdovy a čestne ženatých.“ Táto trojitá funkcia apoštola Petra (pastier, rybár a skala) dobre korešponduje s troma korunami (triregnum) pápežskej tiary. Nás byzantský mystik o tiare už samozrejme nepíše. To však nijako neznižuje jeho príkladné vyznanie, ktoré latinská Cirkev stále nedocenila.

PDF (formát pre tlač)