Drastické znižovanie počtu farností v Škótsku: Priveľa farností a príliš málo veriacich a kňazov

14. októbra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza

Glasgowská arcidiecéza zníži počet farností na polovicu a zatvorí desiatky kostolov. Arcibiskup upozorňuje na mimoriadne vážnu situáciu: počas necelých piatich rokov jeho pôsobenia na čele arcidiecézy klesol počet aktívnych kňazov približne o tretinu a iba jeden z nich má menej ako 45 rokov.

Postupne sa drastické znižovanie počtu farností stáva realitou v celej Európe a Severnej Amerike. Pokles počtu kňazov a veriacich, ktorý sa často prejavuje aj znižovaním finančných prostriedkov, si vynucuje reorganizáciu administratívnych štruktúr a obmedzovanie počtu otvorených kostolov.

Teraz prišla na rad Glasgowská arcidiecéza, jedna z dvoch arcidiecéz v Škótsku. Arcibiskup Mons. William Nolan oznámil v pastierskom liste sériu „ťažkých rozhodnutí“, ktoré so sebou prinesú „bolestnú skúsenosť“ zrušenia farností. Nepôjde o mierne opatrenia. Počet farností sa zníži na polovicu a zatvoria sa približne dva tucty kostolov. Je to mimoriadne bolestná perspektíva pre arcibiskupa i veriacich.

„Naše farnosti a kostoly uchovávajú množstvo vzácnych spomienok a sú nám veľmi drahé. Preto bude každé zníženie počtu farností alebo zatvorenie kostolov bolestnou skúsenosťou. Tejto bolesti sa však nemôžeme vyhnúť tým, že odmietneme čeliť realite,“ vysvetlil arcibiskup William Nolan.

Reorganizácia je arcibiskupovou odpoveďou na žalostný stav katolicizmu: „Máme priveľa farností a príliš málo ľudí; priveľa kostolov a príliš málo kňazov.“ Kostoly a farnosti vznikali v časoch, keď bol počet veriacich oveľa vyšší, pričom „počet ľudí, ktorí prichádzajú na svätú omšu, výrazne poklesol“.

Rozhodujúcim problémom je však ešte žalostnejšia situácia v oblasti kňazských povolaní. Nové povolania prakticky nepribúdajú a priemerný vek duchovenstva je mimoriadne vysoký. „Pokiaľ ide o kňazov, arcibiskupom som necelých päť rokov a za tento čas sa počet aktívnych kňazov znížil o tretinu,“ priznal Mons. Nolan. Tento údaj súvisí s vysokým vekom kňazov, ktorí postupne odchádzajú do dôchodku alebo zomierajú, a s takmer úplnou absenciou nových kňazských povolaní. V súčasnosti má iba jeden kňaz Glasgowskej arcidiecézy menej ako 45 rokov a väčšina kňazov má viac ako 60 rokov.

Dokonca ani obmedzená liturgická a farská činnosť, s ktorou počíta plán reorganizácie arcidiecézy, by nebola dlhodobo udržateľná bez zahraničných kňazov a rehoľníkov, ktorí v nej pôsobia. Arcibiskup prirovnal túto reorganizáciu farností a znižovanie počtu otvorených kostolov k podobenstvu o viniči a ratolestiach, v ktorom vinohradník orezáva vinič, aby mohol rásť.

Zároveň povzbudzuje veriacich k dôvere v Boha, čo je samo osebe veľmi správne. Pozornosť však vzbudzuje absencia diagnózy príčin dramatického poklesu počtu veriacich a kňazov, ako aj konkrétnych opatrení, ktoré by tento úpadok mohli zvrátiť, okrem samotného znižovania počtu farností.

Pohľad katolíckej tradície

Situácia Glasgowskej arcidiecézy je smutným obrazom krízy, ktorou prechádza katolicizmus. Škótski katolíci pritom majú za sebou dejiny poznačené prenasledovaním, protikatolíckymi zákonmi a dlhým obdobím, keď museli svoju vieru zachovávať v mimoriadne nepriaznivých podmienkach a napriek tomu vydržali. Katolícka hierarchia bola v Škótsku obnovená až v roku 1878 a významnú úlohu pri budovaní nových farností zohrali aj írski prisťahovalci. O to bolestnejšie pôsobí skutočnosť, že kostoly, ktoré predchádzajúce generácie budovali s veľkými obeťami, dnes postupne strácajú svojich veriacich.

Z pohľadu katolíckej tradície však nemožno krízu Cirkvi vysvetľovať iba demografickými zmenami, starnutím obyvateľstva či nedostatkom finančných prostriedkov. Rovnako dôležitá je otázka odovzdávania viery v rodinách, kvality katechézy, úcty k Najsvätejšej sviatosti, dôstojnosti liturgie a ochoty mladých mužov odpovedať na kňazské povolanie. Ak sa katolícka viera postupne prestáva chápať ako záväzná pravda a cesta k večnej spáse a mení sa iba na jednu z možností osobného duchovného života, nemožno sa čudovať, že slabne aj ochota prinášať obete, pravidelne pristupovať k sviatostiam či zasvätiť celý život kňazskej službe. Samotné administratívne spájanie farností tento problém nevyrieši.

Arcibiskup Nolan prirovnáva zatváranie kostolov k orezávaniu viniča. Toto prirovnanie však vyvoláva aj otázku, či možno každé zmenšovanie cirkevných štruktúr pokladať za očistný proces, ktorý automaticky prinesie nové duchovné plody. V evanjeliu je totiž rozhodujúce predovšetkým spojenie ratolestí s Kristom: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Ak má prísť skutočná obnova, musí sa začať návratom ku Kristovi, k modlitbe, pokániu, sviatostnému životu a jasnému hlásaniu katolíckej náuky. Dejiny Cirkvi opakovane ukazujú, že duchovná obnova nevyrastala z reorganizácie inštitúcií, ale najmä zo svätosti kňazov, rehoľníkov a veriacich.

Zatvorenie kostola môže byť za určitých okolností bolestnou nevyhnutnosťou. Zatváranie kostolov však nie je programom obnovy katolicizmu, ale skôr priznaním rozsahu jeho súčasnej krízy. Ak sa cirkevní predstavitelia uspokoja s tým, že dokážu úpadok administratívne zvládnuť, no nebudú sa pýtať, prečo sa vytráca viera a prečo mladí muži prestávajú vstupovať do seminárov, budú možno o niekoľko rokov pripravovať ďalšie reorganizácie. Cirkev totiž nepotrebuje iba menej prázdnych kostolov. Potrebuje predovšetkým viac veriacich, ktorí svoju vieru poznajú, milujú a podľa nej žijú, a viac kňazov, ktorí ich dokážu viesť ku Kristovi. Úlohou pastiera nie je iba spočítať, koľko oviec mu zostalo, ale predovšetkým hľadať a priviesť späť tie, ktoré sa stratili.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, sprievodný obrazový ilustračný materiál, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)