Novinka v USA: Adopčné agentúry ponúkajú deti na adopciu už nielen párom, ale aj trojiciam homosexuálnych otcov. A tým sa to nekončí…

12. októbra 2026   Cirkev Spoločnosť   Kríza spoločnosti, LGBT

Americká adopčná agentúra predstavila trojicu sodomických mužov, ktorí sa spoločne uchádzajú o adopciu dieťaťa. Prípad vyvoláva otázky o hraniciach moderného chápania rodičovstva, v ktorom sa za rozhodujúce kritérium čoraz častejšie považuje citová náklonnosť dospelých. Z pohľadu katolíckej tradície však zostáva zásadnou otázkou nie to, koľko ľudí túži stať sa rodičmi, ale čo skutočne prospieva dieťaťu.

Čím viac nás je, tým lepšie. Zdá sa, že aj takto možno charakterizovať nové predstavy o rodičovstve, ktoré sa objavujú v Spojených štátoch. Adopčná agentúra LifeLong Adoption so sídlom v mestečku Crystal Lake v americkom štáte Illinois, predstavila troch sodomických mužov, ktorí spolu žijú v partnerskom vzťahu a chcú si spoločne adoptovať dieťa. Adam, Adam a Zev zo štátu Washington sa tak uchádzajú o možnosť vytvoriť rodinu, v ktorej by jedno dieťa malo troch otcov.

Agentúra ich predstavila prostredníctvom príspevku, ktorý vykresľuje ich spoločný život ako harmonické prostredie plné lásky, tvorivosti a vzájomnej oddanosti. Trojica podľa neho dlhé roky budovala spoločnú domácnosť a teraz chce svoje šťastie zdieľať aj s dieťaťom.

Budúci sodomickí otcovia radi varia, počúvajú vinylové platne, venujú sa domácemu majstrovaniu a objavujú prírodné krásy severozápadného pobrežia Tichého oceánu. Dieťaťu by chceli dopriať detstvo plné zážitkov od pozorovania veľrýb a výletov trajektom až po turistiku v dažďových pralesoch a cestovanie po svete.

Ich rodinný dom sa nachádza v príjemnej štvrti neďaleko parkov, detských ihrísk, knižnice a zmrzlinárne. Dieťa by podľa agentúry vyrastalo obklopené piatimi starými rodičmi, ďalšími príbuznými a blízkymi priateľmi. Adopcia navyše nie je v ich širšej rodine neznámym pojmom, pretože Adamova matka aj teta boli adoptované.

Vo svojom osobnom profile sa trojica prihovára potenciálnej biologickej matke dieťaťa:

„Drahá budúca mamička, uvedomujeme si, že rodina s tromi otcami možno nie je tým, čo očakávate, keď uvažujete o adopcii, a vieme, že naša rodina je trochu netradičná. Dlhé roky sme budovali spoločný život plný lásky a oddanosti a už dlho dúfame, že sa oň budeme môcť podeliť s dieťaťom.“

Na prvý pohľad ide o sympaticky pôsobiacu prezentáciu troch sodomických mužov, ktorí majú zabezpečené bývanie, dostatok finančných prostriedkov a predstavu o tom, ako by chceli vychovávať dieťa. Lenže práve za týmto starostlivo pripraveným obrazom rodinného šťastia sa skrýva otázka, ktorá ďaleko presahuje jeden konkrétny adopčný prípad.

Ak totiž pri definovaní rodičovstva prestáva byť podstatný prirodzený vzťah otca a matky a rozhodujúcim kritériom sa stáva iba citová náklonnosť, prečo by mali byť rodičia práve dvaja?

Logika takéhoto prístupu otvára dvere ďalším možnostiam. Ak môžu byť rodičmi dvaja muži alebo dve ženy, prečo by nimi nemohli byť traja muži, tri ženy alebo ľubovoľná kombinácia dospelých osôb? Ak rozhoduje predovšetkým vzájomná láska a ochota starať sa o dieťa, počet ani pohlavie rodičov už zdanlivo nemusia predstavovať podstatné kritériá. Možno si tak predstaviť rodinu pozostávajúcu z dvoch mužov a jednej ženy, dvoch sodomických párov alebo partnerskej dvojice, ku ktorej sa pridá ďalší blízky priateľ. V takomto chápaní sa rodičovstvo postupne mení z prirodzeného vzťahu na spoločenskú dohodu, ktorej podobu určujú predovšetkým želania dospelých.

Taliansky autor pôvodnej správy dokonca ironicky uvažuje o akejsi forme „zdieľaného rodičovstva“, pri ktorej by si viaceré domácnosti mohli rozdeľovať starostlivosť o dieťa podľa svojich potrieb. Ide, samozrejme, o hypotetickú úvahu, nie o doložený plán spomínanej adopčnej agentúry. Poukazuje však na problém, ktorý vzniká, keď sa rodičovstvo začne chápať výlučne ako dobrovoľný záväzok dospelých, bez zreteľa na jeho prirodzený základ.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície je takéto chápanie rodiny zásadne problematické. Katolícka Cirkev totiž nepovažuje manželstvo a rodinu za ľubovoľnú spoločenskú konštrukciu, ktorú možno neobmedzene prispôsobovať meniacim sa predstavám jednotlivcov. Manželstvo muža a ženy chápe ako prirodzené spoločenstvo, ktorého podstatným poslaním je aj plodenie a výchova detí.

Svätý Tomáš Akvinský vo svojej Summe pripomína, že prirodzeným cieľom spojenia muža a ženy nie je iba splodenie potomstva, ale aj zabezpečenie jeho výchovy. Otcovstvo a materstvo nie sú jednoducho zameniteľné úlohy. Matka nie je druhým otcom a otec nie je druhou matkou. Každý z nich predstavuje osobitný rozmer rodičovstva, ktorý sa podľa katolíckeho chápania prirodzene dopĺňa s druhým.

To, samozrejme, neznamená, že dieťa vyrastajúce iba s jedným rodičom alebo v neúplnej rodine je odsúdené na nešťastný život. Katolícka tradícia vždy poznala vdovy, vdovcov, siroty aj rodiny poznačené tragickými okolnosťami. Rozdiel však spočíva v tom, či neprítomnosť otca alebo matky predstavuje nešťastnú životnú okolnosť, ktorú sa spoločnosť usiluje zmierniť, alebo sa z nej stáva vopred plánovaný model rodičovstva.

Osobitne dôležité je to pri adopcii. Jej pôvodným zmyslom je poskytnúť rodinu dieťaťu, ktoré z rôznych dôvodov nemôže vyrastať so svojimi biologickými rodičmi. Nie je to mechanizmus určený predovšetkým na uspokojovanie rodičovských túžob dospelých.

Katechizmus katolíckej Cirkvi v bode 2378 pripomína, že dieťa nie je niečím, na čo má človek právo, ale darom. Táto jednoduchá zásada obracia celú diskusiu správnym smerom. Nie dospelí majú nárok na dieťa, ale dieťa má právo na rešpektovanie svojej dôstojnosti a svojich potrieb.

Práve preto je problematické, ak sa pri predstavovaní potenciálnych adoptívnych rodičov kladie taký veľký dôraz na ich životný štýl, materiálne zabezpečenie, záľuby či cestovateľské plány. Pozorovanie veľrýb, výlety trajektom, príjemný dom alebo dostatok finančných prostriedkov môžu dieťaťu spríjemniť detstvo. Samy osebe však ešte nevypovedajú o tom, či je konkrétne rodinné usporiadanie v jeho najlepšom záujme.

Katolícke učenie pritom nijako nepopiera ľudskú dôstojnosť homosexuálnych osôb ani možnosť, že dokážu prejavovať dieťaťu úprimnú náklonnosť a starostlivosť. Rozlišuje však medzi úctou ku konkrétnemu človeku a morálnym hodnotením partnerského spolužitia. Zároveň odmieta predstavu, že všetky formy spolužitia sú z hľadiska manželstva a rodičovstva rovnocenné.

Svätý Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio zdôrazňoval nezastupiteľné poslanie rodiny pri prijímaní, ochrane a výchove života. Rodina podľa katolíckeho učenia nevzniká iba rozhodnutím niekoľkých dospelých vytvoriť spoločnú domácnosť. Je zakorenená v osobitnom vzťahu muža a ženy, ktorý prirodzene smeruje aj k prijatiu a výchove potomstva.

Prípad troch homosexuálnych záujemcov o adopciu tak otvára širšiu otázku: Kde sa vlastne nachádzajú hranice rodičovstva, ak sa jeho prirodzené základy prestanú považovať za podstatné? A kto bude tieto hranice určovať? Zákonodarcovia, súdy, adopčné agentúry alebo samotní dospelí, ktorí sa rozhodnú vytvoriť nový typ rodinného spoločenstva?

Nie je to pritom prvý prípad, keď sa objavila predstava partnerského zväzku troch mužov. V roku 2017 vzbudila pozornosť Kolumbia, kde traja homosexuálni muži uzavreli právne formalizovaný trojstranný partnerský zväzok, ktorý médiá označovali za prvé homosexuálne „manželstvo“ troch osôb v krajine. Nešlo však o bežné manželstvo troch osôb v právnom zmysle. Aj tento prípad ukázal, že redefinícia partnerských vzťahov môže viesť k požiadavkám na uznanie ďalších foriem spolužitia.

V prípade adopcie je však situácia ešte závažnejšia, pretože jej dôsledky sa netýkajú iba dospelých, ktorí sa pre určitý spôsob života rozhodli. Dotýkajú sa aj dieťaťa, ktoré si okolnosti svojho budúceho rodinného života nevyberá.

Samotné predstavenie trojice záujemcov adopčnou agentúrou ešte neznamená, že adopcia bola schválená. Rovnako nemožno bez poznania konkrétnych okolností tvrdiť, že títo muži by sa o dieťa nedokázali starostlivo starať. To však nemení nič na zásadnej otázke, ktorú ich prípad vyvoláva. Má sa rodina prispôsobovať predovšetkým túžbam dospelých, alebo majú dospelí pri rozhodovaní o adopcii vychádzať predovšetkým z potrieb dieťaťa?

Katolícka tradícia na túto otázku odpovedá jednoznačne. Dieťa nie je prostriedkom osobného naplnenia dospelých, predmetom ich nárokov ani súčasťou životného projektu, ktorý možno ľubovoľne upravovať podľa individuálnych predstáv. Je samostatnou ľudskou osobou, ktorej dôstojnosť a dobro musia stáť na prvom mieste. A práve na túto skutočnosť by sa nemalo zabúdať ani v časoch, keď sa za dostatočné vysvetlenie takmer každej novej podoby rodičovstva považuje jednoduché tvrdenie, že všetko sa predsa robí z lásky.

Láska k dieťaťu totiž neznamená iba túžbu mať ho pri sebe. Znamená predovšetkým ochotu podriadiť vlastné túžby jeho dobru.

A čo dodať na záver?

Ktovie, možno traja americkí sodomickí záujemcovia o otcovstvo v detstve priveľmi obľubovali rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch. Možno ich práve rozprávkové spolužitie ôsmich postáv pod jednou strechou priviedlo k presvedčeniu, že čím viac dospelých sodomitov v domácnosti, tým šťastnejšia rodina. Lenže rozprávky majú svoju vlastnú logiku a pokúšať sa podľa nich prestavovať prirodzené základy rodičovstva nie je práve prejavom mimoriadnej múdrosti. Navyše v rozprávkach našťastie sodomiti nevystupovali.

Naši traja potenciálni sodomickí otcovia zrejme prehliadli ešte jeden drobný, ale pomerne podstatný detail. Ani Snehulienka napokon nezostala so siedmimi trpaslíkmi. Odišla s jedným princom a evidentne nie sodomitom. A čo je ešte pozoruhodnejšie, nikomu z rozprávkarov ani len nenapadlo vyhlásiť všetkých sedem trpaslíkov za jej manželov. Možno preto, že kedysi aj autori rozprávok dokázali rozlišovať medzi spoločnou domácnosťou, priateľstvom a manželstvom. Dnes sa zdá, že niektorí dospelí sodomiti majú s týmto rozlišovaním väčšie problémy než deti, ktorým boli rozprávky pôvodne určené.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lanuovabq.it, titulný ilustračný obrázok, zdroj – Public Domain Pictures

PDF (formát pre tlač)