Tramtadadá, a Nobelovu cenu za literatúru v roku 2026 obdržala (kto by to bol povedal) – poetka queer príbehov Anne Patricia Carsonová, odpadlá katolíčka…

8. októbra 2026   Kultúra Spoločnosť   LGBT, Progresivizmus

O tom, že Nobelova cena za literatúru bola vždy prepolitizovaná a ideologická šaškáreň, v podstate vedel každý, kto sa v literatúre pohyboval. Lenže s cenou je spojená celkom slušná sumička – 1,2 milióna amerických dolárov (1 milión eur). K tomu vám pribalia ešte medailu potiahnutú 24 karátovým zlatom, no a diplom (úplne papierový), ktorý už beriete ako nutné zlo a daň za ten balík peňazí, podobne ako to, že vaše meno bude vedľa Elfride Jelinekovej, Olgy Tokaruczkovej či Doris Lessingovej.

https://www.theguardian.com/books/2026/oct/08/wins-the-nobel-prize-in-literature-2026

Tento rok sa usmialo šťastie na kanadskú spisovateľku a poetku Anne Carsonovú, ktorá oblažila svetovú literatúru, okrem iného, aj sofistikovanými LGBT príbehmi inšpirovanými antickou mytológiou. Netreba príliš mnoho ostrovtipu nato, aby sme si domysleli, že práve tieto perly ducha pohli akademické generátory bublanín zo Švédskej akadémie, aby uviedli, že cenu dostala za „odvážne a invenčné dielo, ktoré v hravom dialógu s klasickou tradíciou vytvorilo nové formy súčasnej literatúry“.

https://www.theguardian.com/books/2026/oct/08/wins-the-nobel-prize-in-literature-2026

Rozmýšľate možno, čo tak asi môže byť dnes „odvážne“? Možno vám napadne nejaký ultrapravicový konzervatívny autor, ktorému hrozí za jeho tvorbu väzenie a verejná potupa. Alebo nejaká kresťanská poetka, ktorá píše verše o kráse morálky, manželskej vernosti, rodine, deťoch a pravidelne sa utiera froté uterákom od ľavicových slín. Chyba lávky. Podľa Švédskej akadémie je dnes „odvážna“ žena, ktorá vypisuje (ako napísal Céline o Proustovi) „drobné homosexuálne histórie a tragédie“, čo je momentálne osvedčený spôsob ako sa dostať k publicite a peniazom. Vedeli by o tom rozprávať aj britské imigračné gangy, vyrábajúce utečencom fiktívne homosexuálne identity, ktoré ich automaticky katapultujú smerom k azylu. Také „odvážne“ je dneska hovoriť „queer“ banality.

Samotná Carsonová však zrejme vôbec nebude sodomskej orientácie, aspoň nie stabilne, veď má už druhého manžela, avšak téma sa ukázala byť minimálne atraktívnou, veď podľa ovocia ju nakoniec poznáte. A ovocie sa dostavilo.

Carsonová je navyše odpadlá katolíčka, ktorá bola v detstve vychovávaná k zbožnosti v írskej katolíckej rodine, pravidelne navštevovala omšu a údajne ju ovplyvnilo čítanie Životov svätých. Toto jej priznanie nás privádza k základným pochybnostiam o kognitívnych schopnostiach ľudského rodu. Pokiaľ niekoho ovplyvní čítanie Životov svätých a výsledkom je to, čo u Carsonovej, jeden sa musí pýtať, či má vôbec zmysel niečo písať pre druhých ľudí. V každom prípade v súčasnosti uvádza, že sa úplne odstrihla od „pápežských vecí“.

Čerstvá držiteľka 24-karátovej medaily v staršom rozhovore priznala, že sa už na strednej škole cítila ako Oscar Wilde:

„Mala som kostým Oscara Wilda, ktorý som si občas obliekala na špeciálne príležitosti. Myslela som si, že je to najzaujímavejší chlapík.

https://brickmag.com/an-interview-with-anne-carson/

Tak to nepochybne… Hlavne by si mala jeho životopis prečítať až do konca, avšak po skúsenostiach so Životmi svätých by som sa ani na to príliš nespoliehal.

Už jej prvý opus, ešte nie beletristický, ale literárno-vedecký, ktorý publikovala v roku 1986 a niesol názov Eros Horkosladký, dáva tušiť, že tu máme pred sebou ešte duchaplnejší pendant (Ako to len napísať v rodovo neutrálnom a nediskriminujúcom jazyku?) k duchaplnostiam typu Erosnička z dielne záhoráckeho barda Štefana Moravčíka. Podľa literárnych odborníkov sa jej esej zaoberá „trianguláciami túžby“ vo vybranej antickej klasike.

Carsonovej najznámejší veršovaný román Autobiografia Červeného z roku 1998 predstavuje grécky mýtus o Heraklovi a monštre Geryonovi, ako „súčasný queer ľúbostný príbeh o homosexuálnom tínedžerovi s červenými krídlami (preto „red“; pozn. aut.). Kniha je oslavovaná ako základné dielo modernej queer literatúry“.

No a aby toho dúhového písania nebolo málo, tak v roku 2013 prišlo ešte veršotepecké pokračovanie Red Doc, v ktorom sú už Herkules a Geryon starými, vyžitými sodomitmi (po kaviarensky – sú v strednom veku).

V roku 2002 prišla Carsonová s prekladom starogréckej lesbickej poetky Sapfó, ktorý bol „masívne propagovaný lesbickými a queer vedcami“. No a oplatilo sa… Cena je v šuplíku.

126 rokov, ktoré nás delia od smrti Oscara Wilda a počas ktorých nám bolo predložených už toľko banálnych prasačín, žeby sa prejedli aj markízovi de Sade, nás núti opýtať sa – dokedy ešte? Dokedy budeme musieť sledovať toto obskurné špáranie sa v sexuálnych banalitách, neustále premýšľanie o tom, o čom väčšina ľudí na planéte už počula úplne všetko? Je možné, že z najväčšej banality – sexuálneho pudu, ktorý vlastní a má v ňom skúsenosti úplne každý, kto behá po Zemi, sa stal leitmotív celej modernej literatúry a sme odsúdení na večné počúvanie diskusie o tom, ako sa má správne kopulovať?

Branislav Michalka

Zdroj: The Guardian, titulný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)