Známy teológ Mons. Nicola Bux o návrhoch zmien kánonického práva: Namiesto prepisovania kánonického práva by mala Cirkev riešiť krízu viery

6. októbra 2026   Cirkev   Cirkevná kríza, Synodalita

Neustále reformovanie cirkevných štruktúr môže podľa talianskeho teológa Mons. Nicolu Buxa vytvárať v Cirkvi neistotu podobnú „pohyblivému piesku“. V reakcii na záverečnú správu špecializovanej Kánonickej komisie Synody o synodalite upozornil, že skutočným problémom Cirkvi nie je nedostatok nových štruktúr a komisií, ale kríza viery.

Sekretariát Synody zverejnil 30. septembra záverečnú správu Kánonickej komisie, ktorá obsahuje návrhy na zmeny cirkevného práva a uvažuje aj o rozsiahlejšej revízii Kódexu kánonického práva z roku 1983. https://christianitas.sk/synoda-zverejnila-zaverecnu-spravu-kanonickej-komisie-pre-synodalnu-cirkev-ziada-zmeny-v-kanonickom-prave-pre-vacsiu-ucast-laikov-demokraticka-cirkev-dostava-kontury/

Taliansky teológ Mons. Nicola Bux v rozhovore pre portál La Nuova Bussola Quotidiana upozornil, že za týmito návrhmi možno vidieť širšiu snahu zakotviť synodalitu do fungovania Cirkvi ako trvalý a záväzný princíp. Podľa neho však treba jasne rozlišovať medzi synodou a koncilom. Synoda biskupov bola v podobe ustanovenej Pavlom VI. predovšetkým poradným orgánom a jej závery získavali autoritu prostredníctvom rozhodnutia pápeža. Problém podľa neho vzniká v okamihu, keď sa zo synodality začína robiť samotná podstata Cirkvi. Bux pripomína učenie konštitúcie Lumen gentium, podľa ktorej má Cirkev hierarchickú a sviatostnú štruktúru, založenú na poslaní apoštolov a ich nástupcov.

Teológ upozornil aj na možné posilňovanie úloh laikov v liturgickom a cirkevnom živote. Takýto vývoj podľa neho paradoxne môže viesť nie k väčšiemu doceneniu laikov, ale k ich klerikalizácii. Úlohou laikov podľa Buxa nie je postupne preberať sviatostné úlohy kňazov, ale predovšetkým prinášať kresťanské svedectvo do rodiny, práce a spoločnosti: „Cirkevné spoločenstvo rastie, keď kňazi robia to, čo prináleží kňazom, a laici sú otcami rodín a predovšetkým svedkami vo svete práce“.

Osobitne kritický je Bux voči neustálemu vytváraniu nových dokumentov, komisií a poradných orgánov. Pripomenul publicistu Vittoria Messoriho, ktorý kedysi navrhoval moratórium na produkciu cirkevných dokumentov. Ich množstvo a rozsah podľa Buxa vedú k tomu, že ich číta čoraz menej ľudí a administratívna aktivita môže začať vytláčať základné poslanie Cirkvi – ohlasovanie evanjelia.

„Ak chceme brať vážne sensus fidei Božieho ľudu, potom by sme namiesto zásahov do kánonického práva mali začať riešiť krízu viery,“ povedal Bux. Ako príklad uviedol nedávnu návštevu pápeža vo Francúzsku a rastúci záujem niektorých dospelých o krst a sviatosti. Znakom obrátenia podľa neho nie je členstvo v cirkevných komisiách, ale prijatie Krista, sviatostí a verejné svedectvo viery. „Svätí nevytvárali rady a komisie, ale ohlasovali Pánovu pravdu,“ poznamenal.

Bux zároveň varuje pred predstavou Cirkvi ako organizácie, ktorú treba neustále reorganizovať a zdokonaľovať administratívnymi zásahmi. Cirkev podľa neho nie je inštitúciou, ale tajomstvom a nástrojom spásy. Neustále zmeny môžu navyše vyvolávať neistotu: „Ak Cirkev zajtra zmení to, čo dnes požaduje, do akej miery jej možno veriť?“ Takýto stav prirovnal k pohybu na pohyblivom piesku.

V tejto súvislosti pripomenul aj rozhovor s konštantínopolským pravoslávnym patriarchom Bartolomejom, ktorý ho podľa jeho slov kedysi upozornil: „Synoda môže Cirkev dokonca zničiť.“ Patriarcha poukazoval na skúsenosť pravoslávnych cirkví, v ktorých môžu komplikované synodálne mechanizmy, vzájomné vetá a rozdielne záujmy výrazne sťažovať rozhodovanie. Bux v tom vidí varovanie aj pre katolícku Cirkev pred vytvorením systému, v ktorom by sa permanentné konzultácie stali prakticky nekonečným procesom.

Podľa Buxa autentická synodalita nemusí byť problémom, pokiaľ zostáva spôsobom vzájomného počúvania a spolupráce, nie však náhradou hierarchickej štruktúry Cirkvi. V tejto súvislosti citoval aj formuláciu pripisovanú Levovi XIV., podľa ktorej treba synodalitu chápať ako „štýl“ či metódu cirkevného života. Bux oproti tomu uprednostňuje tradičný pojem communio – spoločenstvo veriacich, svätých a biskupov s pápežom.

Podobnú hranicu podľa neho vyjadrilo aj posolstvo zaslané v mene pápeža Leva XIV. kamaldulom prostredníctvom kardinála Pietra Parolina v októbri 2025: autentická synodalita vyžaduje počúvanie a účasť všetkých pokrstených podľa ich povolania, zároveň však nemôže obísť autoritu, ktorú Kristus zveril kolégiu biskupov na čele s Petrovým nástupcom.

Bux preto neodmieta konzultácie ani účasť laikov na živote Cirkvi. Jeho hlavná výhrada smeruje k presvedčeniu, že problémy Cirkvi možno vyriešiť ďalšou reorganizáciou jej štruktúr. Ak je základným problémom sekularizovanej Európy strata viery, potom podľa neho odpoveďou nemôže byť nekonečné vytváranie nových orgánov, komisií a dokumentov. Cirkev nepotrebuje ďalšiu administratívnu reformu. Potrebuje znovu ohlasovať Ježiša Krista.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície pomenúva Mons. Nicola Bux podstatný problém: Cirkev nie je organizácia, ktorú Kristus odovzdal každej generácii na permanentnú prestavbu podľa aktuálnych spoločenských predstáv. Je Kristovým mystickým telom, strážkyňou Zjavenia a nástrojom spásy. Jej disciplína sa môže meniť a kánonické právo možno reformovať, ale jej sviatostná a hierarchická podstata nie je výsledkom hlasovania, synodálneho prieskumu ani práce komisie. Kristus ustanovil apoštolov, apoštoli mali nástupcov a na Petrovi Kristus postavil svoju Cirkev. Synodalita môže tejto štruktúre slúžiť, nemôže ju však nahradiť.

Rovnako dôležité je Buxovo upozornenie na klerikalizáciu laikov. Katolícka tradícia nikdy nepovažovala laika za menejcenného katolíka preto, že nestojí pri oltári. Otec a matka, ktorí vychovajú deti vo viere, učiteľ otvorene vyznávajúci Krista, lekár rešpektujúci prirodzený zákon alebo robotník žijúci poctivo svoju vieru uskutočňujú vlastné laické povolanie. Ak začneme hodnotu laikov merať množstvom funkcií, ktoré získajú v presbytériu alebo v cirkevných komisiách, nepribližujeme Cirkev laikom – iba z laikov vyrábame náhradných klerikov.

Ešte závažnejšia je otázka, či sa za neustálym reformovaním štruktúr neskrýva neschopnosť pomenovať skutočný problém: krízu viery. Prázdne kostoly sa nenaplnia vytvorením ďalšej komisie, úbytku kňazských povolaní nepomôže premenovanie cirkevných funkcií a človeka, ktorý prestal veriť v Boha, neobráti nový paragraf Kódexu kánonického práva. Dejiny Cirkvi poznajú obdobia hlbokého úpadku, no jej obnovu neprinášali organizační reformátori. Prinášali ju svätci – sv. Benedikt, sv. František, sv. Dominik, sv. Ignác z Loyoly, sv. Terézia z Avily či sv. Karol Boromejský – teda ľudia, ktorí začínali obrátením, modlitbou, sviatosťami, pokáním a ohlasovaním Krista.

Aj samotná synoda má v katolíckej tradícii svoje legitímne miesto. Cirkev poznala koncily, miestne synody i porady biskupov od prvých storočí. Problém teda nie je v spoločnom rokovaní ani v počúvaní veriacich. Problém nastáva vtedy, keď sa z metódy stáva ideológia a vzniká predstava permanentne synodálnej Cirkvi, ktorá musí neustále diskutovať sama o sebe. Katolícka Cirkev však nedostala od Krista poverenie dve tisícročia diskutovať o svojej identite. Dostala poverenie: „Choďte teda, učte všetky národy…“ (Mt 28,19)

Práve tu je Buxov obraz „pohyblivého piesku“ mimoriadne výstižný. Veriaci potrebuje vedieť, že pravda, ktorú Cirkev učí dnes, nebude zajtra označená za prekonanú iba preto, že sa zmenila nálada v spoločnosti. Disciplína sa môže vyvíjať, pastoračné metódy možno meniť a kánonické normy opravovať. Dogma však nie je pracovný dokument a morálny zákon nie je výsledkom synodálneho procesu. Ak Cirkev prestane pôsobiť ako pevná skala a začne pripomínať inštitúciu neustále prepisujúcu vlastné pravidlá, môže oslabiť práve to, čo má svetu ponúknuť – istotu pravdy, ktorá človeka presahuje.

Možno teda skutočne nepotrebujeme ďalšie kilometre synodálnych dokumentov, nové komisie a ďalšie nekonečné kolá konzultácií. Dejiny ukazujú jednoduchšiu cestu. Keď Cirkev prežívala krízu, zachraňovali ju svätci, dobrí kňazi, veriace rodiny, kláštory, misionári a ľudia ochotní odovzdávať vieru svojim deťom. Kódex kánonického práva možno napokon prepísať aj celý. Oveľa ťažšie však bude obnoviť vieru tam, kde už vyhasla. A práve preto by možno stálo za to menej premýšľať nad tým, ako nanovo zorganizovať Cirkev, a viac nad tým, ako znovu priviesť ľudí ku Kristovi.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lanuovabq.it, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)