V Iowe USA zasadnutie mestského zastupiteľstva sa začalo modlitbou k Satanovi. Každému, čo mu patrí…

9. októbra 2026   Spoločnosť   Kríza spoločnosti

Sloboda náboženského vyznania, chápaná ako ľahostajnosť voči rôznym náboženským presvedčeniam nie je bez problémov, ako ukazuje prípad mestského zastupiteľstva v Ottumwe, kde sa zasadnutie začalo modlitbou k „Temnému otcovi“, ktorá sa skončila zvolaním „Sláva Satanovi!“. Mnohí obyvatelia sa sťažovali, ale mestské nariadenie to umožňuje.

V malom meste Ottumwa v americkom štáte Iowa došlo k pozoruhodnej udalosti, ktorá ukazuje hranice náboženskej slobody. Na začiatku každého zasadnutia mestského zastupiteľstva je zvykom postaviť sa a pomodliť sa modlitbu a následne predniesť sľub vernosti vlajke Spojených štátov amerických (Pledge of Allegiance). Doteraz tento zvyk nikdy nespôsoboval problémy, hoci každý, kto sa nechcel zúčastniť na modlitbe, mal možnosť zostať sedieť.

Nariadenie, ktoré mestské zastupiteľstvo schválilo v januári, umožňuje každému obyvateľovi mesta predniesť modlitbu bez diskriminácie na základe náboženstva alebo presvedčenia. Predpis však zároveň stanovuje, že vystúpenia musia zachovávať slávnostný a úctivý tón a nesmú sa využívať na útoky proti iným náboženským presvedčeniam ani na prozelytizmus.

Dňa 6. októbra tohto roku sa však stalo niečo nepredvídané. Matt Dalbey, bývalý mestský poslanec a člen „Satanského chrámu“ (The Satanic Temple), otvoril zasadnutie mestského zastupiteľstva vzývaním „Temného otca“ a vyzdvihovaním „luciferského impulzu“ jesť zo stromu poznania, aby svoje vystúpenie zakončil slovami „Sláva Satanovi!“. V tej chvíli reagovalo len veľmi málo ľudí a na videozázname zo zasadnutia vidieť iba jednu osobu, ktorá si sadla, keď si uvedomila, že ide o satanistickú modlitbu.

Následne protestantský pastor Rick Bick, ktorý bol prítomný v miestnosti, požiadal, aby bola „odvolaná“ udalosť, ktorú označil za „kliatbu“ nad mestom. Vzhľadom na vzniknuté napätie starosta Benjamin Foote požiadal prítomných, aby pred pokračovaním zasadnutia zachovali tridsať sekúnd ticha.

Dalbey vysvetlil, že Satanský chrám neverí v Satana ako v skutočné božstvo, ale používa postavu Satana ako symbol určitých sekulárnych a individualistických princípov. Alebo, povedané inými slovami, ide o provokáciu, ktorej cieľom je obťažovať kresťanov.

Tento prípad opäť otvára citlivú otázku v Spojených štátoch amerických: keď sa verejné podujatia otvoria náboženským invokáciám bez rozlišovania medzi jednotlivými vierovyznaniami, náboženská sloboda chráni aj prejavy, ktoré sú pre iných občanov hlboko urážlivé, a dokonca aj výslovne provokatívne praktiky, akou bola tá v Ottumwe.

Skúsenosť navyše ukazuje, že urážky kresťanstva sú z nejakého dôvodu oveľa prijateľnejšie než útoky na akékoľvek iné náboženstvo.

Pohľad katolíckej tradície

Prípad amerického mesta Ottumwa ukazuje jeden z paradoxov moderného chápania náboženskej slobody. V mene rovnosti všetkých náboženských presvedčení sa na zasadnutí mestského zastupiteľstva ocitla vedľa kresťanskej modlitby aj invokácia k Satanovi. Z pohľadu katolíckej tradície však náboženská sloboda neznamená, že pravda a omyl majú rovnakú hodnotu. Štát môže z dôvodov verejného pokoja tolerovať rôzne náboženské presvedčenia, no samotná tolerancia ešte neznamená, že ich musí považovať za rovnako pravdivé alebo duchovne prospešné.

Práve pred takýmto náboženským indiferentizmom varovali pápeži Gregor XVI. v encyklike Mirari vos (1832), Pius IX. v Quanta cura (1864) či Lev XIII. v Libertas praestantissimum (1888). Katolícka tradícia rozlišuje medzi dôstojnosťou človeka, ktorého svedomie nemožno jednoducho stotožniť s jeho náboženským presvedčením, a pravdivosťou samotného presvedčenia. Úcta k osobe preto nevyžaduje súhlas s každým náboženským prejavom. Zároveň však odmietnutie omylu neoprávňuje na nenávisť či násilie voči jeho nositeľovi.

Osobitne výrečný je argument predstaviteľa Satanského chrámu, podľa ktorého jeho organizácia v skutočnosti neverí v existenciu Satana, ale používa ho ako symbol sekulárnych a individualistických hodnôt. Tým sa však podstata problému z katolíckeho pohľadu nemení. Satan nie je v kresťanskej viere symbolom oslobodenia človeka, ale vzbury proti Bohu. Jeho verejné vzývanie, hoci aj deklarované ako symbolické, preto nemožno pokladať za duchovne neutrálny prejav. Navyše vzniká otázka, či ide o úprimný náboženský úkon, alebo skôr o politickú a ideologickú provokáciu využívajúcu pravidlá určené na ochranu náboženského života.

Celá udalosť pripomína aj širší problém sekularizovanej spoločnosti, ktorá sa usiluje vytlačiť kresťanstvo z verejného života, no súčasne požaduje rovnaký priestor pre každý prejav označený za náboženský. Ak sa jediným kritériom stane formálna rovnosť, spoločnosť postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi modlitbou, náboženským presvedčením a zámernou provokáciou. Práve preto katolícka tradícia vždy zdôrazňovala, že sloboda potrebuje pravdu a zodpovednosť, inak sa môže zmeniť na nástroj zosmiešňovania toho, čo iní pokladajú za posvätné.

Kresťanskou odpoveďou na podobné udalosti však nemá byť hystéria ani nenávisť. Má ňou byť pokojné a jednoznačné vyznanie viery, modlitba a odmietnutie zamieňať toleranciu s ľahostajnosťou voči pravde. Katolík nemusí nenávidieť človeka, ktorý vzýva Satana, aby mohol rozhodne odmietnuť samotné vzývanie. A nemusí sa ani tváriť, že modlitba k Bohu a oslavovanie jeho protivníka sú z hľadiska katolíckej viery dve rovnocenné duchovné možnosti.

Napokon by bolo zaujímavé položiť miestnemu obdivovateľovi „Temného otca“ jednu čisto hypotetickú otázku. Čo ak by mu jedného dňa lekári oznámili diagnózu vážneho onkologického ochorenia? Obrátil by sa v modlitbe na Satana a prosil ho o uzdravenie? Alebo by to vnímal ako zbytočné, lebo vie, že „jeho Pán“ sa už teší na to, ako ho čoskoro zovrie vo svojom náručí vo svojom dome, hneď po tom, ako sa rozhodne nechať si vpichnúť smrtiacu injekciu?

Katolícka viera na rozdiel od satanistických nezmyslov však ponúka niečo zásadne odlišné: modlitbu, nádej, starostlivosť o trpiaceho a presvedčenie, že ľudský život má hodnotu aj v chorobe a bezmocnosti. Vzývať Satana pred mestskými poslancami je pomerne jednoduché, stačí k tomu nedostatok inteligencie. Je, samozrejme, na každom človeku, komu zverí svoju dušu, keď sa jeho pozemský život skončí. Len aby vtedy dotyčný človek nezistil, že medzi provokáciou pre pobavenie publika a večnosťou je predsa len rozdiel.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infocatolica.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)