Vatikán vydá osobný denník pápeža Františka, ktorý zostavil a komentoval kardinál Fernández

6. októbra 2026   Cirkev

Vatikánske vydavateľstvo Libreria Editrice Vaticana vydá 24. novembra „Osobný denník pápeža Františka“, publikáciu, ktorú pripravil kardinál Víctor Manuel Fernández na základe súkromných zápiskov Jorgeho Maria Bergoglia z obdobia od decembra 1992 do augusta 2024.

Kniha vyjde súčasne v piatich jazykoch a distribuovaná bude v 94 krajinách. Talianske vydanie zabezpečí Libreria Editrice Vaticana; španielsku, anglickú a portugalskú verziu vydá Penguin Random House, zatiaľ čo francúzske vydanie bude mať na starosti Albin Michel.

Podľa informácií, ktoré vopred poskytli Vatikán a zúčastnené vydavateľstvá, sa Fernándezova úloha neobmedzuje iba na predstavenie knihy. Súčasný prefekt Dikastéria pre náuku viery je uvedený ako osoba zodpovedná za zozbieranie, redakčnú úpravu a komentovanie textov, ktoré po sebe František zanechal.

Denník sa začína v roku 1992. Fernández zápisky vyberá, upravuje a komentuje

Zápisky sa začínajú 20. decembra 1992, niekoľko mesiacov po tom, ako bol Bergoglio vysvätený za pomocného biskupa Buenos Aires, a končia 18. augusta 2024.

Denník tak zachytáva obdobie dlhšie než tri desaťročia: jeho pôsobenie vo funkcii pomocného biskupa, neskoršie vedenie arcidiecézy Buenos Aires, vymenovanie za kardinála v roku 2001 a prvých jedenásť rokov jeho pontifikátu, ktorý sa začal zvolením 13. marca 2013.

Posledný zápis zaradený do knihy pochádza z obdobia približne osem mesiacov pred Františkovou smrťou 21. apríla 2025. Jedným z najvýznamnejších aspektov publikácie je úloha, ktorú pri príprave materiálu zohral kardinál Fernández. Libreria Editrice Vaticana uvádza, že prefekt Dikastéria pre náuku viery Františkove zápisky „predstavuje a komentuje“, zatiaľ čo vydavateľská anotácia Penguin Random House ho označuje za osobu zodpovednú za zozbieranie, redakčnú úpravu a komentovanie denníka.

Fernández udržiaval s arcibiskupom Bergogliom blízky vzťah pred jeho pontifikátom i počas neho. František ho v roku 2013 vymenoval za arcibiskupa a o desať rokov neskôr ho vybral za nástupcu kardinála Luisa Ladariu na čele Dikastéria pre náuku viery. V tom istom roku ho kreoval za kardinála.

Bude to teda Fernández, kto verejnosti predstaví a zasadí do kontextu výber zo súkromných zápiskov, z ktorých najstaršie vznikli viac než dvadsať rokov pred Bergogliovým zvolením za pápeža. Doteraz nebolo spresnené, podľa akých kritérií boli jednotlivé zápisky vybrané, či kniha obsahuje všetok zachovaný materiál z uvedeného obdobia, ani akú časť knihy tvoria komentáre samotného Fernándeza.

Vatikán knihu predstaví vo Frankfurte

Andrea Tornielli, redakčný riaditeľ Dikastéria pre komunikáciu, uviedol, že cieľom publikácie je umožniť verejnosti „ešte hlbšie spoznať vnútorný svet argentínskeho pontifika“. Libreria Editrice Vaticana predstaví projekt na Frankfurtskom knižnom veľtrhu, ktorý sa uskutoční od 7. do 11. októbra, teda ešte pred medzinárodným vydaním knihy plánovaným na 24. novembra. Doteraz nebol zverejnený úplný obsah knihy ani rozsiahlejšie ukážky, na základe ktorých by bolo možné získať podrobnejšiu predstavu, ktorým udalostiam sa František vo svojich zápiskoch venuje. Rovnako nebolo verejne objasnené, či zanechal konkrétne pokyny týkajúce sa posmrtného zverejnenia týchto textov, ani či určil, akú úlohu má pri ich redakčnej príprave zohrávať Fernández.

Pohľad katolíckej tradície a moja kritika pripravovanej knihy

Z pohľadu katolíckej tradície vyvoláva pripravované vydanie Františkových denníkov prinajmenšom rozpaky. Nie preto, že by súkromné zápisky zosnulého pápeža nemali historickú hodnotu. Práve naopak – autentický denník Jorgeho Maria Bergoglia by mohol byť mimoriadne cenným prameňom pre pochopenie jedného z najkontroverznejších pontifikátov posledných desaťročí. Problémom však je, že vstupom Fernándeza čitateľ zjavne nedostane jednoducho Františkov denník, ale Františkov denník vybraný, redigovaný a komentovaný kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom, jedným z jeho najbližších spolupracovníkov a výrazných predstaviteľov jeho teologického a pastoračného smerovania.

Preto je podstatná otázka: Čo zostalo mimo knihy? Podľa akých kritérií Fernández zápisky vyberal a kde sa končí hlas samotného Františka a začína interpretácia jeho editora? Pri vydávaní historického prameňa to nie sú maličkosti. Rozhodujú o tom, či dostávame dokument, alebo už jeho interpretáciu. Nechcem pôsobiť voči Fernándezovi nespravodlivo, vnímam ho ako pozoruhodne interdisciplinárneho autora, ktorý dokázal s odborným zaujatím písať dokonca aj o ženskom orgazme, takže som presvedčený, že kniha o pápežovi Františkovi bude rovnako zaujímavá.

Len pre pripomenutie ohľadom Fernándezovej tvorby o sexualite: Fernándezova autorská tvorba je v tejto oblasti pozoruhodne široká. V roku 1995 vydal v Buenos Aires vo vydavateľstve Lumen približne 80-stranovú knihu Sáname con tu boca. El arte de besar („Uzdrav ma svojimi ústami. Umenie bozkávať“), v ktorej sa venoval bozkávaniu a jeho ľudskému, erotickému i duchovnému rozmeru. O tri roky neskôr vydalo mexické Ediciones Dabar jeho 94-stranovú La pasión mística: espiritualidad y sensualidad („Mystická vášeň: spiritualita a zmyselnosť“), obsahujúcu okrem iného úvahy o mužskom a ženskom orgazme a jeho vzťahu k mystickej skúsenosti. Ťažko teda Fernándezovi uprieť istú teologickú interdisciplinárnosť – od náuky viery cez umenie bozkávania až po mystiku ľudskej sexuality je jeho odborný záber nepochybne široký. Zábavné je, že dnes sa Fernández od týchto svojich diel dištancuje, knižku La pasión mística dokonca dal krátko po vydaní stiahnuť a nepovolil jej ďalšie vydanie.

Opusťme však tému ženského orgazmu a vráťme sa späť k Fernándezovi ako autorovi knihy o pápežovi Františkovi. Ako autor určite nie je nezainteresovaným historikom. František ho vymenoval za prefekta Dikastéria pre náuku viery a Fernández sa stal jednou z najvýraznejších tvárí záveru jeho pontifikátu. S jeho menom sa spája predovšetkým kontroverzná deklarácia Fiducia supplicans. Ak má práve Fernández vyberať, komentovať a vysvetľovať súkromné zápisky pápeža, ktorého smerovanie sám pomáhal uskutočňovať, je legitímne pýtať sa, či nevzniká skôr autorizovaný výklad Františkovho pontifikátu jeho vlastným okruhom než neutrálna edícia historického prameňa.

Dejiny podobné situácie poznajú. Francúzsky komunistický spisovateľ Henri Barbusse vydal v roku 1935 oslavnú knihu Staline: Un monde nouveau vu à travers un homme, v ktorej predstavil sovietskeho diktátora v mimoriadne priaznivom, až kultovom svetle. Františka k Stalinovi, samozrejme, neprirovnávam – také prirovnanie by bolo absurdné. Dejiny publicistiky nám však pripomínajú, že správny výber autora či editora dokáže pri budovaní odkazu významnej osobnosti malé propagandistické zázraky.

Z pohľadu tradície preto bude zaujímavé najmä to, čo pripravované Fernándezove dielo povie o otázkach, ktoré Františkov pontifikát rozdeľovali: o tradičnej liturgii a Traditionis custodes, doktrinálnej kontinuite, synodalite, Amoris laetitia, čínskej politike Vatikánu, či Fiducia supplicans. Ak o nich František písal súkromne, jeho necenzurované poznámky by mohli historikom povedať veľa o motívoch jeho rozhodnutí. Ak takéto zápisky existujú a v knihe sa neobjavia, zaujímavé bude raz zistiť aj dôvod ich neprítomnosti.

Pre mňa osobne však Fernándezova kniha veľký význam mať nebude. Čítať jeho dielo je pre mňa asi také lákavé ako čítať dielo Kalvína či Luthera. Viem, že všetci traja existujú a približne viem, čo hlásajú, ale necítim nijakú vnútornú potrebu tráviť s nimi svoje večery. Času na čítanie je žalostne málo a dobrých katolíckych autorov, ktorých som ešte neprečítal, neskutočne veľa. Radšej teda otvorím knihu, pri ktorej nebudem po každej tretej strane ľutovať stratený večer.

Katolícka tradícia navyše pripomína jednoduchú zásadu: pápež nie je vlastníkom Tradície, ale jej strážcom. Jeho osobnosť, spomienky či súkromné úvahy môžu byť historicky fascinujúce, ale nie sú kritériom katolíckej pravdy. Pápežský úrad existuje na ochranu a odovzdávanie depositum fidei, nie na vytváranie osobného teologického dedičstva každého Petrovho nástupcu. Aj Františkov pontifikát preto bude napokon potrebné hodnotiť nie podľa toho, ako ho vysvetlí jeho najbližší spolupracovník, ale podľa jeho vzťahu k tomu, čo Cirkev prijala a odovzdávala pred ním.

A takisto bez mučenia priznám, že voči Františkovmu pontifikátu som dlhodobo veľmi kriticky vyhranený. V mojom súkromnom rebríčku pápežskej obľúbenosti sa preto zosnulý pápež František pohybuje skôr „na spodných priečkach pomyselnej pápežskej tabuľky“ v spoločnosti mien ako Štefan VI., Ján XII., Benedikt IX. či Alexander VI. Borgia. Samozrejme, každého z nich tam priviedla úplne iná cesta a bolo by historicky nezmyselné ich navzájom porovnávať. Povedzme teda iba, že ide o veľmi pestrú spoločnosť, v ktorej má pápež František nezastupiteľné miesto a v tejto spoločnosti sa podľa môjho názoru určite neocitol neprávom.

Najväčší paradox pripravovanej knihy však vidím inde. Po Františkovom pontifikáte, počas ktorého sa tak často hovorilo o potrebe počúvať, viesť dialóg a prijímať rozmanitosť hlasov, dostávame posmrtný hlas Františka sprostredkovaný jedným z jeho najoddanejších spolupracovníkov. Kto teda knihu čítať bude, nech pozorne sleduje nielen to, čo v nej je, ale najmä to, čo v nej nie je.

Dejiny totiž nepotrebujú obraz pápeža Františka upravený podľa potrieb jeho dlhoročného argentínskeho spolupracovníka a interpreta, ktorý už počas pontifikátu pomáhal dávať niektorým pápežovým teologicky nie vždy erudovaným formuláciám redakčne elegantnejšiu podobu. Historicky oveľa cennejší by bol František bez Fernándeza – so všetkými svojimi nepresnosťami, kostrbatosťou a vetami, ktoré možno neboli dokonalé, ale aspoň boli nepochybne jeho.

Z predchádzajúcich riadkov je teda čitateľovi asi zrejmé, že si pripravovaný denník určite nekúpim. Nevidím dôvod finančne podporovať ďalšie pestovanie odkazu pontifikátu, voči ktorého smerovaniu som sa dlhodobo vymedzoval. Pápež František mal svoju predstavu o Cirkvi; ja som zostal pri tej tradičnej, ktorú som prijal dávno pred jeho čudným pontifikátom. Na svojom postoji nič meniť neplánujem.

A prípadná kritika týchto mojich riadkov zo strany rozrušených progresívcov a modernistov sa, pevne verím, bude pohybovať v širokých a bezpečných mantineloch synodálneho načúvania, dialógu a sprevádzania. Veď iba spoločným kráčaním, vzájomným načúvaním a rešpektovaním rozmanitosti môžeme dôjsť k tým svetlejším zajtrajškom, ktoré nám synodálna cesta tak neúnavne a dlhodobo sľubuje. 🙂

Branislav Krasnovský

Zdroj: infovaticana.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)