Čo má liberálna demokracia nachystané pre Cirkev? Jasný odkaz zo SME: Cirkev musí upraviť svoju vieru podľa štátnej a LGBT ideológie

Branislav Michalka
15. januára 2024   Cirkev Politika   Komentár

Pokiaľ katolíkom ešte stále nedochádza do akej pasce padli, keď vstúpili dobrovoľne na pôdu liberálnej demokracie, tak by sa mali zamyslieť na článkom Daniela Podolského s názvom Kedy veriaci zaklopú na dvere Teplárne?, ktorý vyšiel na stránkach liberálno extrémistického denníka SME. Tento článok by ich mohol vyliečiť z naivných predstáv o tom, čo to sú štátna demokracia a liberalizmus vo svojej podstate.

V roku 1989 sa medzi obyvateľstvom bežne šírila predstava, ktorá ešte stále straší v hlavách kresťanov, ich predstaviteľov, ako aj v účastníkoch festivalov Pohoda a Godzone, totiž, že demokracia je systém, ktorý predstavuje akýsi voľný zväzok ideovo a vnútorne autonómnych členov či prvkov v štáte. Podľa tejto naivnej predstavy sa jednotlivé prvky, z ktorých sa skladá tzv. demokratická a liberálna spoločnosť vzájomne rešpektujú, nezasahujú si do svojich vnútorných usporiadaní a ideí, a kooperujú spolu na báze neutrálnej štátnej a politickej pôdy.

Táto predstava však skôr pripomína feudalizmus s jeho partikularizmom, decentralizáciou a autonómnosťou sociálnych a politických zložiek. Modernú, technológiami a propagandou dobre vybavenú, etatickú a do každého kúta súkromného života zasahujúcu liberálnu demokraciu však rozhodne nie.

Aby to zrejme pochopili už aj tí najzasnenejší, rozhodli sa v denníku SME vyškoliť katolíkov v duchu tých najlepších tradícií liberálnej demokracie, a to priamo na materiáli z vlastnej katolíckej produkcie.

Predmetom záujmu liberálnych demokratov je samozrejme najnovší vatikánsky dokument Fiducia supplicans, ktorý odobruje požehnávanie homosexuálnych, a aj ďalších neregulárnych párov. Ten v nich vzbudzuje výslovné nadšenie a ich obdiv k pápežovi Františkovi rastie. A to do tej miery, že tento obdiv naberá niekedy až komickú podobu, keď sa napríklad zarytý ateista ohradzuje voči kritike pápeža Františka (stalo sa autorovi tohto článku) zo strany konzervatívnych katolíkov vyhrážkou: „Nechajte nášho Františka na pokoji!“ Vskutku, lepšie by sa to ani vyjadriť nedalo.

Myslel to položartom, polovážne? Alebo len duša zapišťala nechtiac to, nad čím už dávno rozum nadšene tancoval?

Nech už je to akokoľvek, štátom a modernou ústavou zaštítení liberálni demokrati získali v dokumente a pápežovi zaujímavých spojencov, ktorí im umožňujú „vydusiť“ konečne katolíkov aj na Slovensku a postaviť ich do liberálno demokratického „haptáku“. Nielenže môžu argumentovať liberálno demokratickými pravidlami a ústavou, ale najnovšie môžu z externých pozícií obviniť konzervatívnych katolíkov, ak porušujú liberálno demokratické pravidlá, z neposlušnosti voči pápežovi!

Pritom ich argumenty vôbec nie sú hlúpe a logicky vyplývajú z celkového nastavenia liberálno demokratického režimu. Jeho zásady sa dali ľahko vyčítať z oficiálnych dokumentov, avšak kresťania radšej verili svojim snom. Samozrejme až na tých katolíckych „slniečkárov“, ktorí sú dokonale uzrozumení s nastavením režimu a vyhovuje im. Z ich radov sa nakoniec grupujú aj nadšení „požehnávači“ nielen homosexuálnych párov, ale všetkého, čo sa nachádza na čiernej listine katolíckej morálky.

Nie je vylúčené, že autor zmieneného článku na SME patrí k nim. Avšak aj keby nepatril, je to irelevantné – výsledok je rovnaký. Medzi slniečkármi veriacimi či neveriacimi panuje totiž dojímavá zhoda ohľadom nadradenosti liberálno demokratického režimu, sekulárneho a tzv. neutrálneho štátu, ako aj jeho pravidiel, nad vierou.

Najlepším dôkazom sú slová z inkriminovaného článku. V nich sa najprv autor pohoršuje nad prijatím dokumentu Fiducia supplicans v radoch veriacich a kňazov:

„Reakcie na požehnávanie párov rovnakého pohlavia sú vskutku pestré – od rozčarovania cez odmietanie až po taktické vyčkávanie a zosmiešňovanie. Nechýbali ani moderné „prejavy lásky“ – statusy burcujúce nenávisť – či odmietanie pápežovho vyhlásenia priamo počas vianočnej omše, keď kresťania vraj oslavujú zrodenie božej lásky v ľudskej podobe.“

Po tomto krátkom zhrnutí rôznych foriem protidemokratickej, protiliberálnej a protipápežskej podvratnej činnosti, prechádza autor k priamemu účtovaniu s katolíckym tmárstvom a k vyhrážkam voči Cirkvi. Podľa neho katolíci „stále popierajú ústavu“, toľko štátny rozmer, avšak nielen to, oni podľa neho popierajú aj „cyrilo-metodskú tradíciu“!

Ako vidno, máme teda v prípade katolíckych tmárov do činenia s obzvlášť nebezpečným druhom z rodu homo sapiens – s tzv. popieračmi. Čo s nimi? V denníku SME to vedia a článkom Daniela Podolského to vysvetľujú:

„Keďže Listina základných práv udáva, že sme si rovní v dôstojnosti i v právach, diskriminačný prístup rímskokatolíckej cirkvi k homosexuálom porušuje materiálne jadro našej ústavy.“

Avšak pozor, tí, čo by si mysleli, že Podolský má na mysli diskrimináciu na plavárni, v opere či na verejných toaletách, čiže na neutrálnej štátnej pôde, sa mýlia. On nejde ratovať homosexuálne páry vo verejnom priestore, on ide regulovať to, ako sa majú správať k homosexuálom katolíci vo svojej Cirkvi:

„Cirkvi môžu vydávať vnútorné predpisy len za predpokladu, že nie sú v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, a zároveň výkon ich činností nesmie byť v rozpore s ústavou (II. ÚS 128/95). Odmietavý postoj k homosexuálnym zväzkom je pritom v rozpore tak s každou demokratickou ústavou (Najvyšší súd USA Obergefell v. Hodges, 576 U.S. 644), ako aj so slovami sv. Cyrila, že „dážď padá na všetkých rovnako“.“

No prosím, a to sme nevedeli, milí kresťania, keď sme liezli do liberálno demokratického raja rozkoší? A čo potom ešte, keď sa začne uplatňovať nadradenosť európskej legislatívy nad domácou. To bude radosti.

Čiže, aby sme si to ujasnili: ústava moderného liberálno demokratického štátu určuje rámec, v ktorom sa môžu pohybovať „vnútorné predpisy“ Cirkvi! Ale to nie je všetko. Autor zmieneného článku, ako aktívny reprezentant súčasného režimu ide ešte ďalej a napomína Cirkev v tom zmysle, že nesprávne interpretuje, a tým vlastne porušuje, slová svojich svätcov (v tomto prípade Cyrila a Metoda), lebo tí, zrejme vôbec o tom netušiac, tiež schvaľovali požehnávanie homopárov, ako aj ďalšie inkluzívnosti tým, že použili prirovnanie s dažďom.

Takže liberálno demokratický štát určí Cirkvi: koho má prijímať, ako ho má prijímať, čo má od neho vyžadovať, čo nemôže od neho vyžadovať, v čo má veriť a dokonca aj to, ako má túto vieru interpretovať.

A aby nikto nepochyboval o tom, že určujúcou normou všetkého života v štáte, a zrejme aj vo vesmíre, má byť ideológia liberálno demokratického režimu, tak Daniel Podolský jasne definuje, v čom je s Cirkvou problém:

„Rímskokatolícka cirkev má s rešpektovaním liberálnodemokratických pravidiel evidentný problém. Dodnes sa nevyrovnala s tým, že 70-tisíc inovercov skončilo v koncentráku, ženám bráni v prístupe ku kňazstvu a kňazom nepovoľuje uzatvárať manželstvo.

Slovenský právny poriadok však diskrimináciu na základe pohlavia vyslovene zakazuje a keďže právo uzavrieť manželstvo patrí medzi základné práva, nároku naň sa nemožno efektívne vzdať. Svätá stolica sa pritom medzinárodnou zmluvou zaviazala, že náš právny poriadok bude dodržiavať.“

Takže si to opäť zhrňme:

1. Cirkev už v očiach režimu nediskvalifikuje len to, že je ľudovo povedané „sto rokov za opicami“, ale už aj to, že nechce upraviť svoju vieru podľa pravidiel režimu, inak povedané, „má s rešpektovaním liberálnodemokratických pravidiel evidentný problém“. A to nie vo verejnom priestore, ale vo vnútri Cirkvi.

2. Tento jej prístup popiera a porušuje ústavu, a v konečnom dôsledku to môže byť nazerané ako trestná činnosť.

3. Cirkev je preto povinná upraviť svoje vnútrocirkevné pravidlá podľa liberálno demokratických, a to aj v takých prípadoch ako kňazstvo žien alebo povinný celibát.

Tieto požiadavky, ktoré u neinformovaných a optimisticko-naivných kresťanov stredného prúdu pravdepodobne vzbudia úsmev (ten však môže zamrznúť rýchlejšie, než by si boli schopní predstaviť), nie sú v žiadnom prípade ohýbaním a pokrivením liberálnej demokracie, ale naopak dôsledným domýšľaním princípov sekulárneho, liberálno demokratického štátu. Resp. každého štátu, avšak len ten liberálno demokratický založil svoju ideológiu na podvode, v rámci ktorého sľubuje ideovú pluralitu.

Za článok v denníku SME by mali byť katolíci vlastne vďační. Je to v podstate prvý otvorený prejav ideologickej úprimnosti, ktorý nechtiac usvedčuje kresťanských demokratov, kresťanských liberálov či dokonca kresťanských marxistov (ktorých minulý týždeň s nadšením prijal pápež František), buď z vypočítavej kolaborácie alebo z neuveriteľnej infantilnosti.

Ich kŕčovitá obhajoba súčasného protikresťanského režimu, adorácia liberálnej demokracie napriek všetkým evidentným príznakom jej averzie a agresivity voči kresťanstvu, je už len dokladom o neschopnosti priznať si, že utópia, v ktorú verili celý život je definitívne nefunkčná a skrachovaná.

PDF (formát pre tlač)