
Boh je svätý a spravodlivý

26. januára 2025
Cirkev
„Oslavujte jeho meno veľké a úžasné, lebo je sväté.“
(Ž 99,3)

zdroj: wikimedia commons
Ako je dobre anjelom a vôbec všetkým nebešťanom! Im netreba knihy čítať, náuky počúvať, i bez toho vedia, aký je Boh, veď ho vidia z tváre do tváre a nestačia sa nasýtiť krásou jeho svätosti. Zatiaľ na zemi sa nájdu diabolskí ľudia, ktorí podlým zlorečením urážajú nášho presvätého Boha. Ó, keby len bolo v mojej moci, žeby som tak – ako je v neopísateľnej svojej kráse a v nevysloviteľnej svojej svätosti – mohol ukázať hriešnemu ľudu nášho poklony hodného svätého Boha! Ó, viem, žeby sa vtedy od strachu pod zem skryl každý zločinec; spravodlivý by ale do prachu padnúc klaňal sa jeho svätosti; lebo svätý si ty Pane a svätým činiaci, niet svätejšieho nad Tebou a nikto nemôže sa stať svätým bez Teba. Svätosť Tvoja je čistejšia nad všetkých duchov nebeských, skvelejšia než vnútro Neba, opravdivá ako viera, večná ako si sám, svätý Bože!
A ako čistotný človek nielen seba chráni od špiny, lež i od svojich žiada, aby milovali čistotu: tak i svätý Boh nielen sám je čistý od každej špiny, lež i od svojich stvorení žiada, aby milovali a nasledovali čistotu. Preto učí ďalej katechizmus, že Boh je nekonečne svätý, pretože Boh len dobré miluje a chce, zlé ale nenávidí, ako to už v Starom zákone povedal: „Ja, Pán, som váš Boh; buďte svätí, lebo ja som svätý.“ (Lv 11,44)
1. Len Boh je sám od seba, len Boh jestvuje od večnosti, odrazu len Boh môže byť všade prítomný. Tieto vlastnosti len Bohu prislúchajú, lež i spomedzi mnohých vynikajúcich vlastností Pána Boha jeho prvou a najhlavnejšou vlastnosťou je, že Boh nemôže zhrešiť, lebo on je nekonečne svätý.
I medzi ľuďmi sú, ktorí dobré milujú, zlé však nenávidia, lež ešte i tieto lepšie, zbožnejšie duše nie málo pochybia, niekedy s nevôľou sa modlia, postia, nie vďačne znášajú trápenia každodenného života, teda nie sú opravdivo svätí. I medzi nebeskými duchmi, medzi anjelmi našli sa i luciferi. I na skvelom slnci sú škvrny, len svätosť Boha je bez škvrny. Preto sa modlí Cirkev k Bohu: Jedine ty si svätý.
Keď za jasnej, čistej noci k nebu pozdvihneme svoje oči, zbadáme tam ligotať sa milióny hviezd, lež akonáhle vyjde slnko, hviezdy zmiznú: slnko svojou žiarou zatemní lesk hviezd. Podobne, keď svojimi duševnými očami hľadíme do Neba, vidíme tam milióny anjelov a svätých, ktorí sa vo svojej svätosti sťa hviezdy ligocú, lež nad všetkými vysoko žiari slnko nebeského kráľovstva: totižto Pán Boh, ktorý svojou svätosťou svätosť všetkých nebešťanov nekonečne prevyšuje.
Nebešťania sami uznávajú túto nekonečnú svätosť Božiu, okúzlení touto nesmiernou svätosťou Božou, v poznaní svojej ničomnosti padnúc, bez prestania len to opakujú: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy“ (Iz 6,3). Tento chválospev opakuje každý deň i kňaz pri sv. omši, pripojme sa vtedy k nemu, ktorí sme len biedne červíky oproti Bohu, neprestajne zvelebujme srdcom i ústami nesmierne svätého Boha.
O svätosti Božej rozpráva nám Nebo, z ktorého Boh vyhnal najskôr anjelov. Svätosť Boha ohlasuje zem, ktorá pre hriech našich prarodičov stala sa slzavým údolím.
Svätosť Božiu oznamuje nám to drevo kríža, na ktorom pre hriech musel vykrvácať Syn Boží. Spasení v Nebi, zatratení v Pekle vydávajú svedectvo o svätosti Božej; svedectvo vydávajú, že Boh je svätý, lebo len dobré miluje, zlé ale nenávidí, ako on sám hovorí: svätí buďte, lebo ja som svätý. Tejto vôli svätého Boha porozumeli a ju i vyplnili oslávení svätí, napríklad sv. Edmund hovorieval: „Keby mi po pravici stála ohnivá pec, po ľavici by som však videl hriech a mal by som si zvoliť, radšej by som do pece skočil, než by som sa mal hriechu podvoliť.“
Toto presvedčenie oduševňovalo Blanku, nábožnú francúzsku kráľovnú, ktorá takto učievala svojho malého synka: „Drahé moje dieťa, tak ťa mám rada, ako jedna vlastná matka len milovať môže; lež by som ťa radšej videla umreté, vystreté, než by si malo čo len jedinký jeden hriech smrteľný spáchať.“
Keď jedna čistá duša, keď jeden opravdivý katolík takúto ošklivosť, takéto zhnusenie cíti voči hriechu, voči zločinu, tak vtedy ako nesmierne oškliví sa najsvätejšiemu Bohu každý i ten najmenší hriech? Preto vydal ten prísny príkaz: „buďte svätí, lebo ja som svätý!“ Príkaz tento nám všetkým zneje, lebo je to vôľa Božia, aby sme všetci boli svätí, ináč nebudeme spasení, inak najsvätejšieho Boha nikdy neuvidíme. Preto vštepil Boh do nás svedomie. Keď sme úbohého, utisnutého blížneho podporili, alebo na chválu Božiu, na ozdobu chrámu Božieho niečo obetovali, alebo keď sme sa po chuti zo srdca pomodlili, či nám vtedy neoplýva srdce sladkou radosťou, svätou spokojnosťou a nebeskou útechou, že sme dobre urobili? A naopak, aké hryzenie svedomia nás trápi, keď sme snáď do hriechu upadli!
Čo je to, čo nám v duši dobré odporúča, zlé však zatracuje? To je svedomie. Svedomie nie je nič iné ako hlas Boží; pretože Boh len dobré odporúča, radí, i Boh sám dobrým, svätým byť musí. Toto dokázal Boh s Desatoro prikázaniami, ktoré v sprievode blýskania a hrmenia vyhlásil na hore Sinaj: takýmito strašnými znakmi chcel ukázať, aby sa opovážliví zločinci báli a triasli, lebo kto sa sprotiví jeho zákonom, ten odsúdenie berie na seba, lebo ak dobré činíme, Boh je nám otcom, ak ale hrešíme, bude nám prísnym sudcom. Preto príde už onedlho i deň Posledného súdu, pretože už nemôžeme ďalej trpieť, aby ho zločinci svojimi hriechmi urážali a špinili jeho nekonečnú svätosť.
2. Boh je nekonečne svätý, to sme už počuli: zo svätosti jeho nasleduje spravodlivosť, lebo ak svätý Boh jedine dobré miluje, zlé však nenávidí, vtedy nutne dobré odpláca, zlé však tresce, preto ho spravodlivým voláme. Keby ľudia lepšie uvažovali o tejto Božej vlastnosti, keby sa viac zaoberali s touto dušu zachraňujúcou myšlienkou, trestný súd by mal menej roboty na tomto svete, na druhom pekelné brány by sa tak často neotvárali.
Nechcem nikoho strašiť, ba k uspokojeniu vám môžem povedať: máte v Nebi jedného dobrotivého nebeského otca, ktorý sa o vás láskavo stará. Ani hriešnika nechcem hodiť do zúfalstva, ba pre povzbudenie im pripomínam, že milosrdný nebeský otec i márnotratných synov prijíma na milosť. Lebo ak ten krehký človek použije čas, ktorý mu ten trpezlivý a milosrdný Boh k obráteniu poprial, ak sa chopí tej dosky, ktorú komukoľvek k záchrane podáva vo sviatostiach, ak do seba vstúpi, za svoje poklesky činí pokánie, úprimne sa vyspovedá: vtedy jeho duša skrze zásluhy smrti Ježiša Krista je zachránená od večného ohňa, ako je písané: „Boh nechce smrť hriešnika, ale aby sa bezbožný hriešnik vrátil zo svojej cesty a žil“ (Ez 33,11). Ak ale hriešnik nechce napraviť svoje urážky spáchané voči svätosti Božej, ak čaká kým si Boh sám nevezme zadosťučinenie: vtedy beda mu! Lebo koho trestajúca Božia ruka zrazila, ten viac nevstane; koho spravodlivý Boh uvrhol do Pekla, ten viac odtiaľ nevyjde.
Boh je všemohúci, stačí trestať a odplácať, dá si rady s každým. Žiadate príklad? Dosť ich nájdete vo Sv. Písme: Božia spravodlivosť Božia je víťazoslávne napísaná na nebeských bránach: odtiaľ zhodil pyšných anjelov; ohnivým mečom naznačená je na vchode Raja, odtiaľ vyhnal neposlušného človeka; ohnivými písmenami je napísaná na brány Pekla, tam trestá zatvrdnutých hriešnikov. Nemravný svet zaplavil potopou. Necudnú Sodomu vypálil ohňom síry. Božia spravodlivosť je napísaná svätou krvou Krista na drevo kríža, zničila krajinu vrahov Krista – Židov, potomstvo vrahov rozprášila po celej zemi. Či mám ešte viac povedať?
Boh je vševedúci, pozná naše dobré i zlé skutky, každému odplatí‘ podľa jeho skutkov (Rim 2). Na tomto svete ani len polovica podlosti a falošnosti nevyjde najavo. Mnohí podliaci sa tak vedia pretvarovať, že ich každý považuje za dobrých a spravodlivých. No len pomalšie! Svojich spolublížnych mohli zaviesť, oklamať, Boha však nezavedú, neoklamú. Ľudia súdia podľa zovňajšku, Boh však srdcia a naše kríže na chrbte skúša: odplatí im podľa zásluhy, strhne z nich kepienok svätuškárstva a vo svojej ošklivosti sa postavia pred večného sudcu, aby si prevzali príslušnú mzdu.
Často sa prihodí, že nečesti sa dostane úcta, k podlosti pridruží sa radosť a dobrobyt, nevinnosť a česť však stoná a mrzne. Mocnári a boháči šliapu iných česť, ani za mak si nevšímajú zákon mravnosti a ešte namiesto trestu oplývajú radosťami. Pýtate sa: Kde je tu spravodlivosť? Nepotupujte ľahostajne meno Božie! Otvorme lepšie svoje oči a uvidíme, že Božia spravodlivosť, hoci je niekedy i skrytá pred ľudským pohľadom, nikdy nezaháľa; podlosť postihne trest, hriech nezostane bez trestu. Keď vidíme, že bezbožníci a falošníci sa radujú, nezáviďme im; keď zbadáme, že klamári a úžerníci oplývajú hojnosťou a bohatstvom, nežiadajme si byť v ich položení. To je len mam a klam, keď sa hriech smeje, odsúdencovi po jeho poslednej hostine len popravisko nasleduje. Zločincova radosť a veselosť zakrýva pekelné útrapy. Či sú väčšie útrapy nad hryzenie svedomia? Sami zatvrdnutí hriešnici prezrádzajú, akým nepremožiteľným je hryzenie svedomia, keď mnohokrát vlastnou rukou urobia koniec svojmu biednemu životu.
Gréci majú jednu poučnú povesť. Z dejín vieme, že Gréci mali mnoho bohov. Mali bôžika hriechu i bôžika utrpenia. Bôžikovia hriechu a utrpenia, – tak rozpráva povesť – prišli pred ich hlavného boha Jupitera so žalobou jeden proti druhému. Jupiter ich tak rozsúdil, že ich s veľkou reťazou spolu zviazal. Že odvtedy je na svete hriech vždy s utrpením spojený. Mnohokrát práve z našich hriechov upletie Boh na nás bič. Necudnicu sám jej hriech uvrhne do potupy. Zlodeja pri krádeži chytia a zbijú na smrť, opilca jeho hrtan privedie na žobrácku palicu. Boh často v synoch a dcérach trestá hriechy otcov a matiek. Mnohí otcovia horko sa sťažujú na svojich planých synov. Mnohé matky plačú nad vzdorovitosťou svojich dcér. Chlapec nedá nič na dobré slovo, po svojej vôli robí, vysmeje otca, okráda dom, aby mal začo do krčmy chodiť. Dievke sa robota nevidí, je jazyčnatá, chce rozkazovať matke.
Nuž veru je to veľký kríž na vás, kresťanskí rodičia, to verím. Avšak rozpomeňte sa len, ako ste sa vy správali zamlada voči svojim rodičom! Či vám snáď svedomie nešepce, že vám vaši synovia a dcéry len dlh vracajú?
Sťažuješ sa a bedákaš, že ti ľudia krivdia, že ťa klamú, okrádajú. Lež pohliadni skúmajúcim okom na priebeh tvojho doterajšieho života a zbadáš, že sa na tebe plní výpoveď istého nábožného muža: hriešnik sám na seba pletie bič. Či si nebol dakedy i ty zdieračom? Či je spravodlivého pôvodu všetok tvoj majetok? Či si snáď neprišiel k nemu krivou cestou? Boh nebije palicou. Kto čím hreší, tým býva trestaný, tak sa len Božia spravodlivosť na tebe plní.
Pozemského sudcu mnohokrát podplatia: ináč odsúdi bohatého, ináč chudobného, vplyv naňho majú pokrvnosť, príbuzní, rodinkárstvo. Nie tak u Boha. Boh je pánom sveta, on nie je odkázaný na nijakú pozemskú priazeň; nehľadí na to, či to bol pán alebo sedliak, žobrák alebo kráľ, on sa pýta len na to: Čo si učinil? „Boh nikomu nenadŕža“ (Rim 2,11). Spravodlivý Boh neušetril ani anjelov; i faraóna, a kráľov Saula i Herodesa odsúdil do Pekla. On odmeria trest podľa veľkosti a počtu hriechov. Ak bol hriech veľký, väčší bude i trest, ak bolo mnoho priestupkov, viac bude i trápenia. A komu udelil viacej milosti, toho, ak pochybí, i prísnejšie bude trestať, než toho, ktorý obdržal menej milosti. Preto jedného katolíka nemravníka, zlodeja, zlorečníka Boh bude viac trestať, než pohana, ktorý sa takýchto hriechov dopustil. Nám katolíkom znie hrozba Spasiteľa Ježiša: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli v kajúcom rúchu sedeli v popole a kajali sa. Preto Týru a Sidonu bude na súde ľahšie ako vám.“
Z dejín staroveku vieme, že keď babylonský kráľ zbúral Jeruzalemský chrám, prorok Jeremiáš vyzval kňazov, aby svätý oheň, ktorý na oltári v chráme neprestajne horel, potajomky ukryli. Kňazi vzali ten svätý oheň, ukryli ho v jednej doline, kde sa nachádzala jedna hlboká, vyschnutá studňa, aby ho nik nevynašiel. Po dlhom-dlhom čase Židia znovu vybudovali chrám. Hľadali ukrytý oheň, lež namiesto ohňa našli hrubo zhustnutú tekutinu. Na radu proroka Nehemiáša vzali z tej hustej tekutiny, vložili ju na obetu, v tom okamihu sa obeta zapálila, takže sa všetci začudovali.
Božia spravodlivosť je podobná tomu ukrytému ohňu; v trme-vrme tohoto sveta nevidíme, nezbadáme Božiu pravdu. Teraz sa ešte svojím pochabým rozumom opovážime pochybovať o spravodlivosti Božej, ale keď sa raz zažne oheň Posledného súdu, zjaví sa na Nebi znak pravdy: tam pred súdnou stolicou Pána ukáže sa opravdivo, o koľko je viac hodna bohabojná bieda, než bezbožné bohatstvo; o koľko viac je žiadúcejšia Kristova tŕňová koruna, než ružový veniec sveta.
Miluj a klaňaj sa Bohu, lebo je nekonečne svätý; boj sa ho a cti, lebo je nekonečne spravodlivý. Chodievajte teraz pred Božou tvárou, kým trvá čas skúšania, lebo bude strašné pred ním obstáť, keď raz bude súd držať. Amen.
***
Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!