Boh je nekonečne milosrdný

9. februára 2025   Cirkev

„Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky!“
(Ž 106,1)

Strašný pád sa stal nedávno v istom baníckom meste. Istý statočný otec mal nespútaného syna. Úbohý otec ledva stačil slušne udržiavať svoju rodinu, najstarší syn však, ako len mohol, okrádal, klamal svojho otca. Márne bolo všetko napomínanie, karhanie, prosil ho pekne, vystúpil prísne, lež ani pekné, ani prísne slovo sa ho nedotklo.

Práve pre dávnejší dlh doliehali na otca, ktorý už oddávna odkladal groš za grošom, aby mohol vyplatiť svojho netrpezlivého veriteľa. Ešte to i to zaniesol na trh, aby, čo mu ešte do sumy chýbalo, mohol zaopatriť. Príduc domov, chcel vybrať tie usporené peniažky, aby k ním priložil teraz zopár utŕžených korún a tak by všetko rovno zaniesol veriteľovi. Ale po peniazoch nebolo ani stopy, ukradol ich opilec syn, hýril z ukradnutých peňazí v jednej zlopovestnej krčme. Rozhorčený otec schytil pušku, a vybral sa do krčmy: prv než by ho niekto mohol zastaviť, tam na mieste zastrelil nepodareného syna.

Krv v žilách mi tuhne, srdce mi takmer prestáva biť, keď si pomyslím na túto hroznú vraždu. A predsa by som zo srdca poľutoval tohoto úbohého, nešťastného otca. Vzal synovi, čo mu len Boh vziať mal, lež k tomuto strašnému činu donútila ho do Neba volajúca nevďačnosť jeho syna.

Keby i Pán Boh, náš nebeský Otec s nami tiež tak náramne zaobchádzal, beda by nám, mizerným hriešnikom bolo! V tom sme dobre obišli, že náš nebeský Otec nie je prchký, lebo on je zhovievavý, Boh je nekonečne trpezlivý. Boh je zhovievavý, nechce, aby hriešnik upadol do zatratenia, lež čaká na jeho obrátenie; toto učenie našej viery je jedinou zábezpekou našej spásy. Milosrdenstvo Božie teší spravodlivého, pohne padnutého, uspokojí slabého, posilňuje usilovného. Bez mnohých a to veľkých svätých bolo by teraz kráľovstvo nebeské, keby dobrotivý Boh nečakal na obrátenie hriešnikov.

Či by tam bol sv. Peter, ak by ho bol Boh vtedy potrestal, keď on pred jednou lichou slúžkou odklínal a prisahal, že on nepozná Ježiša? Či by bol tam sv. Pavol, ak by ho bol bič Boží hneď zrazil, keď sa na ukameňovaní sv. Štefana zúčastnil. Či by bola Magdaléna, táto hriešna žena, keby Boh nebol čakal, kým nezanechá svoj nemravný život? Či by sme nemali všetci zúfať, ak by Boh trestal náhlou smrťou naše poklesky?

Či ste už videli zanovité, zlostné nemluvňa? Kope, vzpiera sa, na silu chce sa vytrhnúť z náručia svojej matky. Výska, dvíha ručičky, ba i udrie svoju matku. Nuž a matka čo robí vtedy? Snáď sa hnevá, snáď bije svoje dieťa? To nejde dokopy s jej materinským srdcom. Hoc by aj modriny musela nosiť na očiach od svojho dieťaťa, predsa by ho len privinula do materinského náručia, sladkými slovami by ho chlácholila, do očí by sa mu usmievala a spievala, kým by sa len neutíšilo, neupokojilo. Ako jedna dobrá matka so svojím dieťaťom, tak zaobchádza dobrotivý Pán Boh s nami.

Koľko ráz urážame Pána Boha, nevďakom sa odplácame za jeho dobrodenia, a dobrotivý Boh toto všetko strpí.

Sám uznávaš, že si hriešny, že krok za krokom hrešíš proti Bohu, pre stá a stá tvojich hriechov už dávno mal ťa zatratiť, lež namiesto toho dobrotivý Boh len tak i tebe udelil úrodu, nápoj, odev, ako tomu svojmu najsvätejšiemu dieťaťu. Či ti toto ešte nevbilo klin do hlavy, že prečo tak robí ten Pán Boh? Preto, aby ťa k sebe pritúlil, privinul. Ó, ctite a obdivujte moji hriešni kresťanskí bratia a sestry toto nekonečné milosrdenstvo Pána Boha, ktorý „trstinu nalomenú nedolomí, knôt dymiaci neuhasí“, všetkým nám odpustí, ešte i tomu najväčšiemu hriešnikovi, ak sa obráti k Bohu, činí pokánie a sľúbi polepšenie.

Akoby som počul Pána Ježiša z oltárneho Svätostánku nám privolávať: Nepochybujte, ja som milosrdenstvo a odpustenie, každý opravdivý kajúcnik obdrží milosť, odpustené mu budú všetky hriechy, vravím vám, že „väčšia bude radosť v Nebi nad jedným hriešnikom pokánie činiacim, než nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia.“

Istý starý vojak sa šiel spovedať; prv než by bol vyznal svoje hriechy, pýtal sa duchovného otca: či on, starý hriešnik, môže tiež dúfať v odpustenie? „Priateľu, – odvetil mu kňaz –, keď sa ti podriapu šaty, či ich hneď odhodíš ?“ – „Nie, nevyhodím, ale ich opravím.“ – „Hľa, ty tvoje šaty tak ušetríš, a či Boh nemá ušetriť tvoju dušu práve vtedy, keď ju chceš napraviť?“

V Písme Sv. čítame, že márnotratný syn len vtedy sa vrátil k svojmu otcovi, keď ho hlad natoľko dotrápil, že bol prinútený živiť sa krmivom sviň. Ak dobrotivý a láskavý Boh podľa tohoto podobenstva ešte i to svoje hriešne dieťa vďačne prijme, ktorého núdza k tomu dotlačila, o koľko vďačnejšie prijme tých hriešnikov, ktorí dobrovoľne, oželejúc svoje chyby, vrátili sa k nemu. Preto vám hovorím a skladám na to svoju dušu, že nik neupadne do zatratenia, ktorý nezúfal, len chcieť treba, i ten najväčší hriešnik môže sa stať svätým.

Preto nech nikto nezúfa nad svojím spasením. Kto nedôveruje v milosrdenstvo Božie, touto svojou nedôverou viac urazí Boha, než svojím predošlým hriešnym životom.

Lebo za kohože trpel Ježiš, či nie za hriešnikov? Tak vtedy hriešnikom najviac prislúcha zo zásluh umučenia Kristovho. Hovoríš, že si ty veľký hriešnik. Či si takým hriešnikom ako Pavol, ktorý vraždil Kristových učeníkov? Či si takým hriešnikom ako Peter, ktorý zaprel Ježiša?

Vidíš, práve týchto dvoch veľmi hriešnych mužov zvolil si za kniežatá svojej Cirkvi, že skoro by si človek myslel, že Boh viac miluje kajúcneho hriešnika, ako toho človeka, ktorý nikdy nezhrešil. Aspoň sa nám tak zdá. Lebo my ľudia sme takí krehkí, že koho sme raz očiernili a akokoľvek sa napraví, vždy len planým ostáva v našich očiach.

Lež Boh tak nesúdi. Čo Boh raz odpustil, to za také pokladá, akoby sa to nikdy nebolo stalo. Nuž teda, ukážte mi čo i len riadok v Evanjeliu, kde by Pán Ježiš bol na oči vyhodil Magdaléne jej poklesky, Matúšovi jeho úžeru, lotrovi jeho zbojstvo.

Vrah, zbojník, podpaľač, zlorečenec, odpadlík od viery, cudzoložník a vôbec akéhokoľvek hriechu si sa dopustil, predsa môžeš nájsť milosť u Boha. Ak si popáchal všetky hriechy sveta, ak počet tvojich zločinov prevyšuje počet tvojich vlasov, ak si ošedivel v hriechu a stojíš už pred bránou večnosti, ešte i vtedy môžeš dúfať odpustenie, všetci môžeme byť spasení, lebo Boh je nekonečne milosrdný, vždy je pripravený odpustiť hriešnikovi konajúcemu opravdivé pokánie.

Lež akokoľvek je pravdivé a sväté, že kajúcnik dôjde spasenia, práve tak pravdivé a sväté je, že zatvrdnutý hriešnik upadne do zatratenia. Čítajte Písmo Sv., čo sa stalo s bratovrahom Kainom ? Čo sa stalo s bohapustými obyvateľmi Sodomy a Gomory? Čo sa stalo s Pilátom? Čo sa stalo so zradcom Judášom? Všetci upadli do zatratenia, pretože nečinili pokánie. Nie preto upadli do zatratenia, že zhrešili, lež preto prišli do Pekla, lebo sa nechceli obrátiť.

Boh je milosrdný, je pripravený odpustiť, lež je i spravodlivý, zatvrdnutých Peklom tresce. Boh je večný, on môže čakať, ale ty človeče si smrteľný, ani na okamih neodkladaj polepšenie!

Dobyvateľ sveta Alexander Veľký dobýjal isté mesto. Obyvatelia mesta sa mu nechceli vzdať. Kráľ vtedy zapálil jednu fakľu a odkázal obyvateľom mesta, že kým tá fakľa horí, dotiaľ sa nad nimi zmiluje, lež keď dohorí, potom nech nepočítajú s jeho milosťou.

I Kristus Pán láskou dolieha na naše srdce, rozžal nám fakľu života. Kým nám fakľa života horí, pripravený je zmilovať sa nad nami, ak nám ale život vyhasne, nespoliehajme sa na omilostenie. Na tomto svete je milosrdenstvo, odpustenie; na druhom niet milosrdenstva, iba spravodlivosť. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)