Absencia katolíckeho románu a jeho spisovateľov v dejinách slovenskej literatúry, ako jeden z príznakov obetovania viery na oltár národa

Branislav Michalka
20. decembra 2025   Kultúra

Znie to neuveriteľne, ale pokiaľ by niekto hľadal v dejinách slovenskej literatúry nejaký špecifický katolícky román, hľadal by márne. Nič také sa v nej nenachádza a o nejakom ucelenom literárnom prúde už vôbec nemôže byť v tomto smere ani reči. Je to zarážajúce a dokonca neuveriteľné, keď si uvedomíme, do akej miery hrala katolícka Cirkev a viera, napriek všetkým vonkajším prekážkam, v živote väčšiny Slovákov dominantnú úlohu až do 90. rokov 20. storočia.

Ak hovoríme o katolíckom románe, je dobré pripomenúť, že napriek tvrdošijnému vzpieraniu sa voči tomuto termínu, a to priamo zo strany rôznych autorov prináležiacich k tomuto literárnemu útvaru, predsa len niečo také objektívne existuje a množstvo príkladov v rámci celej Európy to poľahky dosvedčuje. Do tejto škatuľky, možno trochu násilne a so záhybmi vytŕčajúcimi spod uzáveru, ale predsa len ako tak úspešne môžeme napchať autorov ako boli Bernanos, Bloy, Waugh, Chesterton, von Le Fortová, D’Aurevilly, Durych, Čep, Jørgensen, Szienkiewicz, Manzoni, Huysmans, Baring, Bourget, Green (Graham aj Julien), Mauriac, Kossak-Szczucká a ďalších.

Nemuseli to byť vždy autori, ktorí by hrali na literárnom nebi rozhodujúcu úlohu, ale vo väčšine európskych národov sa našiel aspoň nejaký predstaviteľ katolíckeho románu, čiže útvaru, ktorý by sme sa mohli pokúsiť zadefinovať ako román, v ktorom tvorí katolícka viera, jej dogmy, morálne dilemy z nich vyplývajúce, boj za katolícku vieru, konverzie, či morálne pády centrálnu os deja, okolo ktorej sa otáčajú a ku ktorej v konečnom dôsledku smerujú všetky trajektórie postáv, či už v kladnom alebo zápornom kontexte. Sú to romány, v ktorých je, ak sa to dá tak povedať, v skutočnosti hlavným hrdinom katolícka viera, pričom postavy a dej sú, nech sa tomu literárne mandarínstvo a aj ich autori akokoľvek vzpierajú, v konečnom dôsledku podružné a slúžia, chtiac-nechtiac, len ako nositelia a potvrdzovatelia ideí, ktoré presahujú tak autora, ako aj jeho dielo.

Keď Graham Green, jeden z označených, ktorého romány sú v podstate len neustálym svedectvom o jeho zápase s katolicizmom, bremenom, ktorého sa nevedel zbaviť, ohŕňa v jednej zo svojich kritík nos nad Bloyovou Chudobnou ženou s tým, že po stránke literárnej, čiže kompozičnej výstavby románu a charakterov postáv je zbytočné sa Bloyom vôbec zaoberať, v podstate potvrdzuje to, čo bolo povedané vyššie. Ak sa ním zaoberá, tak logicky len preto, lebo to, čo Bloy v knihách prezentuje ako najdôležitejšie, je katolícka viera. Čiže to, čo spája všetky tieto romány a núti katolíckych literátov, nech by akokoľvek pohŕdali štýlom a osobou iného autora sa nimi zaoberať, je to, čo týchto autorov spája primárne mimo literárny svet a v oblasti omnoho dôležitejšej, čiže katolícka viera.

A tak napriek túžbe mnohých týchto autorov byť vnímaný len ako katolík čo píše romány a nie ako autor katolíckych románov, nech už boli pohnútky k tomuto konaniu akékoľvek, od smiešnej snahy vyzerať v literárnych kluboch aspoň trochu nezávislo, až po snahu zbaviť sa príslušníkov kléru, snažiacich sa zasahovať do literárnej produkcie autora, sila objektívnej reality sa vzpiera týmto zámerom a katolícky román ako skutočnosť skrátka existuje.

Pokiaľ však existuje a existuje vo väčšine národov Európy, vrátane väčšinovo protestantských, kde sa dá samozrejme tento jav vysvetliť zápalom konvertitov, ale pozorujeme ho aj u národov katolíckych a u katolíkov zo starých rodov, natíska sa horeuvedená otázka: Ako je teda možné, že neexistuje medzi Slovákmi, v národe, ktorý si na svojich katolíckych koreňoch tak zakladal?

V porovnaní napríklad s jazykovo a geograficky blízkou produkciou českou, v čase keď už bola obklopená režimom a kultúrou značne protikatolíckymi, a ktorá v postavách ako Jaroslav Durych alebo Jan Čep predstavuje v danom štýle skutočne európsku prvú ligu, zostáva nepochopiteľne román v slovenskej literatúre úplne mimo tendencií, ktoré boli naznačené vyššie. Niet tu konfesionálneho románu, ktorý by sa striktne v mene katolíckej viery, dogiem a morálky nejakým spôsobom vyhraňoval voči svetu, spoločnosti, dejinám, národu a dobe, hodnotil ich zásadne z tejto pozície, ktorý by smeroval vývoj postáv ku konečnému cieľu predstavovanému katolíckou vierou, riešil sociálne, morálne, kultúrne či umelecké rozpory v prospech katolicizmu, ako ich jediného možného riešenia.

Katolíckym Slovákom sa nepodarilo napísať katolícky román, ale paradoxne uskutočniť ideál, ktorým sa chceli maskovať zahraniční spisovatelia katolíckych románov, ideál katolíka píšuceho romány. Mnohí slovenskí katolíci písali romány, avšak osou okolo ktorej sa ich romány otáčali nebola ani zďaleka katolícka viera. Bolo ňou všetko možné, len práve toto nie.

Národ, sociálna situácia, utrpenie ľudu, pôda, vášne, psychológia, láska k prírode a rodnej hrude, mystika à la Hamsun, samozrejme nejaké tie pohlavné dilemy a snaženia, avšak nič také, čo by nasvedčovalo, že pre autora predstavuje katolícka viera centrum, ako aj jediné možné rozuzlenie a riešenie života postáv v románe. Nanajvýš ak tak nevyhnutný čiastkový, pretože nie všeobecný, národný doplnok k národnej identite, hodný ochrany.

Ani Milo Urban, a práve ten nie, ktorý býva považovaný za exponenta nacionálne katolícky orientovanej literatúry, nespĺňa ani zdiaľky kritériá pre autora katolíckych románov. Ako to nakoniec plne dosvedčil svojou produkciou v čase socializmu, keď vydal o sebe a svojom morálnom profile dôkazy, nad ktorými rozum zostáva stáť.

Avšak práve Urban nám môže poslúžiť, aj keď zaiste nechtiac, ako kľúč k odomknutiu onej záhady absencie katolíckeho románu v slovenskej literatúre. Bol to totiž práve on, renomovaný literát a držiteľ cien, kto v čase existencie Slovenského štátu ohnivo brojil proti konfesionalizmu v živote národa. Ako šéfredaktor novín Gardista, periodika Hlinkovej gardy, pustil sa do boja proti údajnému nešváru, ktorý rozdeľoval jednotu národa. Urbana ako skalopevného nacionalistu očividne iritovali snahy slovenských katolíkov, najmä z radov kléru, vymedziť sa voči tendenciám, ktoré mali zabezpečiť jednotu národa na úkor toho podstatného – viery. Nemienili totiž upustiť od kritiky luteranizmu a slepo uznať, či aspoň prehliadať so zásluhami luteránov v národnom obrodení, aj ich ideové východiská a bludy.

Rovnaká tendencia k latentnej konfesionálnej vojne panovala aj na opačnej, luteránskej strane (a panuje dodnes, napriek úsmevom predstaviteľov do fotoaparátov) a heslo Rázus, Hlinka – jedna linka sa väčšinou v reálnom živote nikdy neuchytilo. Pre skalných mobilizátorov národnej jednoty to bola samozrejme zásadná chyba a túžbe po národnej jednote boli ochotní obetovať evidentne čokoľvek.

Táto snaha bola u Urbana natoľko ostentatívna, že si ju s vďakou všimol aj luterán Vladimír Clementis v Londýne a s dokonalým pokrytectvom sa v brožúrke vydanej pod kuratelou londýnskej exilovej vlády pseudoprezidenta Beneša pustil do dohovárania slovenským katolíkom, že Slovenský štát im chce v podstate pod zámienkou jednoty uchmatnúť vieru! Také už bývajú paradoxy a dialektika moderného ideového tajtrlíkovania.

Čo z toho však vyplýva pre neexistujúci katolícky román na Slovensku? Elementárna úvaha nás privádza ku konštatovaniu, že väčšina slovenských katolíckych spisovateľov (či katolíkov – spisovateľov) vnímala útočnú katolícku apologetiku ako niečo jednak národ rozdeľujúce a oslabujúce, ako niečo, čo by sa mohlo nepekne dotknúť, najmä vo forme postáv kopírujúcich reálny život, našich „evanjelických bratov“ a v druhom rade aj ako niečo nepodstatné a podružné v modernom zápase o slovenskú identitu a samostatnosť, následkom čoho na akékoľvek tendencie k písaniu špecifických katolíckych románov rezignovala. A to kontinuálne počas celých dvoch storočí národnej emancipácie.

Prezentovať totiž napríklad Bajzovho René mládenca príhody a skúsenosti ako katolícky román v intenciách, aké boli uvedené vyššie, a ktoré sa prejavovali u svetových autorov katolíckeho románu, len preto, že ho písal kňaz, by bolo krajne naivné. Podobne Fándlyho Dôvernú zmluvu. U oboch sme navyše skôr na rozpakoch, či pre ich ostentatívny jozefinizmus a febronianizmus netreba skôr interpretovať tieto romány ako v dôsledkoch protikatolícke.

Samozrejme, otázka sa týka len veriacich katolíckych spisovateľov. U vlažných a nominálnych katolíkov medzi slovenskými spisovateľmi motív rezignácie skúmať podrobne netreba. Vzhľadom na to, že nepripisovali viere príliš veľkú dôležitosť ani v osobnom živote, je pochopiteľné, že v ich románoch tvorí nanajvýš ak dekoráciu, ktorá ich mala, najmä po roku 1989, trochu ozvláštniť.

Táto tendencia v slovenskej katolíckej intelektuálnej elite, v rámci ktorej predstavuje jej literárna aplikácia len čiastkový výsek, sa v povojnovej dobe, najmä po II. vatikánskom koncile, potichu a pokojne vliala do širokého prúdu ekumenizmu, takže paradoxne postoje slovenských románopiscov – katolíkov pôsobia z dnešného progresívneho pohľadu ako avantgarda priam profetického charakteru.

V tom tkvie ono čaro nechceného. Teraz si môžu mnohí cirkevní liberáli na Slovensku spokojne pohmkávať: Veď oni to vedeli už vtedy, že jednota národa je viac ako konfesionálne rozdiely. To len Cirkev a doboví európski katolícki spisovatelia sa vtedy mýlili a buntošili stále s akousi do literatúry prepašovanou konfesionálnosťou. Ako by sme to však mohli našim bratom urobiť? No nie?

PDF (formát pre tlač)