… a podstatne!

Stanislav Přibyl, Th.D.
1. februára 2021   Cirkev

Právo Cirkvi ukazuje obdivuhodnú pružnosť okrem iného aj vďaka nástroju, ktorý sa volá dišpenz. Kánonický zákon síce platí aj naďalej, no v konkrétnych jednotlivých prípadoch môže byť pre svojich adresátov „zrušený.“

Hromadný až pozornosť budiaci účinok dišpenzu právne zakúsili a doteraz zakúšajú naši katolícki veriaci plošným oslobodením od tzv. „nedeľnej povinnosti“ účasti na sv. omši. Jednou z hlavných podmienok udelenia dišpenzu je to, že ide o oslobodenie od zákona stanoveného Cirkvou, nie od samotného zákona Božieho. Udeliť dišpenz od nedeľnej povinnosti preto predpokladá, že tento záväzný predpis si stanovila samotná Cirkev, nedostala ho do samotného Pána. S nedeľnou Eucharistiou je to však trocha zložitejšie. Pokiaľ by išlo len o čisto cirkevný predpis, znamenalo by to, že by Cirkev mohla s týmto predpisom ľubovoľne disponovať, napríklad preložiť nedeľnú povinnosť na iný deň v týždni. Je však zrejmé, že k tomu sa Cirkev nikdy neuchýlila.

Prax prvotnej Cirkvi osvedčená v zrejmých náznakoch už v Novom Zákone sa vníma ako záväzná, prevyšuje teda následnú „slobodnú“ cirkevnú tvorbu zákonov, vďaka ktorej boli napr. stanovené prikázané sviatky, s podobnou povinnou účasťou veriacich na sv. omši ako je tomu počas nedelí. Naviac, nedeľné slávenie Eucharistie je posilnené priamo príkazom Pána z večeradla „toto konajte na moju pamiatku“ a rovnako zjavením vzkrieseného Pána „prvý deň po sobote.“ Zhrňme to: ako deň Pána určený k sláveniu Eucharistie bola nesporne už na samotnom začiatku pôsobenia Cirkvi „ustanovená“ nedeľa a to Duchom, ktorý i v tomto prípade uvádzal Cirkev do „plnej pravdy“. (porov. Jn 16,13)

Udelenie dišpenzu od tohto pre život Cirkvi tak zásadného úkonu vyžaduje nielen zodpovednosť voči svetským autoritám, ktoré sa starajú o „telesné blaho“ občanov, lež predovšetkým voči veriacim, ktorým Kódex kánonického práva priznáva: „Veriaci majú právo, aby od posvätných pastierov dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí.“ (CIC, kán. 213) V tejto súvislosti sme sa stali svedkami dvoch extrémov. Niektoré skupiny pravoslávnych kresťanov vzdorovali drakonickým štátnym opatreniam s odôvodnením, že samotná Eucharistia je „božským liekom“ a nikdy sa údajne nestalo, že by sa kresťania pri účasti na nej nakazili. Z katolíckej strany sme sa stretali bohužiaľ niekedy s úplným opakom: totiž snahou „stať sa menšími a ešte menšími“ a dopredu sa vzdať aj tohto, čo ani nebolo svetskými autoritami zakazované a čo by bolo naďalej možné a prospešné „pre spásu duší, ktorá musí byť najvyšším zákonom v Cirkvi“. (porov. CIC, kán. 1752)

K tomu sa následne pridružila ešte argumentácia typu „z núdze čnosť“. Zaznelo až priveľa otvorene nadšených hlasov, že veriaci sú údajne „rozmaznávaní“ sviatostným servisom, takže, tak im treba, keď zostanú doma a začnú si hlbšie uvedomovať, prečo chodia do kostola. Tento stav núdze má teda znamenať úžasnú a nečakanú novú príležitosť. Vďaka chýbajúcej účasti na Eucharistii sa veriaci začnú modliť doma – ako by hádam modlitba doma nemala kráčať ruku v ruke s účasťou na sv. omši alebo jedno vylučovalo druhé. Úplne nenáležite sa tak aplikuje Pánov prísľub „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ (porov. Mt 18,20) Podobne sa prehlbuje doterajší neblahý trend, podľa ktorého účasť na sv. omši môže byť nahradená sledovaním prenosov. Je tak otázkou, čo by po uvoľnení zákazu bohoslužieb malo priviesť veriacich späť do kostolov.

Tu je problém v tom, že veriaci síce „rozumejú slovenskej“ liturgii preloženej do slovenčiny (o latinskom origináli mnohí ani nevedia), ale niekedy je im to skôr na škodu. Myslia si o to viac, že sv. omša je službou pre nich a Boh ju vlastne ani „nepotrebuje.“ Podľa tejto predstavy je sv. omša predovšetkým spoločenské stretnutie ľudí, preto sa toľko hovorí o „návštevnosti“ kostolov, podobne, ako sa hovorí o návštevnosti koncertov a divadiel. Aj tieto kultúrne produkty sú ušľachtilé, no nie sú nevyhnutné, takže prečo pravidelne navštevovať kostol? Podľa tejto logiky koná kňaz tiež verejnú produkciu: musí pre veriacich pekne odslúžiť, milo sa na nich usmievať, niečo podnetného v homílii povedať a vymýšľať atraktívne novinky, aby „obecenstvo“ prichádzalo.

Kedy sa ale povie, že sv. omša nie je predovšetkým „ľudo-služba“, lež je skutočnou Boho-službou? Že sa v nej koná neustále Kristovo dielo vykúpenia a Kristus sa tu tajomným spôsobom obetuje Otcovi? Práve to sa deje znova na oltári pri každej sv. omši. Vykupiteľská obeta kríža sa v nej neustále aktualizuje. Pri tomto úchvatnom mystériu nejde o to, že sa tu spolu „tak pekne zídeme“ a že sa „aktívne zúčastníme.“ Zúčastniť sa je potrebné predovšetkým vnútorne, až potom sú prípadné prejavy aktívnej účasti hodnotné a nestávajú sa samoúčelným aktivizmom. Je toto totiž sám moment eucharistického premenenia, ktorý má byť pre veriacich magnetom, ktorý ich stále znova priťahuje a ktorý nemožno ničím nahradiť. Nič také veriaci nemajú a nemôžu mať napr. pri domácich modlitbových stretnutiach.

Eucharistickú prítomnosť Krista vo sv. omši charakterizoval Tridentský koncil troma prívlastkami. Kristus je v Eucharistii prítomní opravdivo (vere), skutočne (realiter) a podstatne (et substantialiter). Rozhodujúcim je onen posledný znak. Určite aj tam, kde sú zhromaždení „dvaja alebo traja“ je Kristus prítomný opravdivo – vere a tiež skutočne – realiter. Avšak Kristova eucharistická prítomnosť je už zábleskom jeho príchodu na konci vekov, je to osobne ten istý Kristus, ktorý doteraz sedí „po pravci Otca“. Jeho Eucharistická prítomnosť je teda osobná, bytostná, áno: je podstatná – to chce vyjadriť termín „substantialiter“. Čím viac budú veriaci vyučovaní a upevňovaní práve v tomto chápaní samotného základu obety sv. omše, tým viac si budú uvedomovať, čo strácajú, pokiaľ sa nemôžu eucharistickej obety zúčastniť. To Božie, čo sa pri Eucharistii deje, je neporovnateľne viac ako to, čo bude pán farár kázať, ako srdečne všetko pre nás usporiada, ba viac ako to, či môžem alebo nemôžem pristúpiť k sv. prijímaniu.

Je to teda paradox: čím viac budú veriaci vnímať predovšetkým Kristovo obetovanie seba Otcovi za nás, ktoré sa vo sv. omši stále znova deje, tým viac bude sv. omša aj skutočnou službou pre ľudí. Kňazi v prázdnom kostole obrátení čelom k laviciam, do ktorých si uložili papieriky s menami či fotografie svojich veriacich snáď pochopia do hĺbky náuku Cirkvi a uznajú, že papieriky netreba, veď Eucharistia je predovšetkým „úkon Krista a jeho Cirkvi.“ Čím viac budú aj kňazi vnímať Eucharistiu predovšetkým ako úkon Krista a nebudú pohŕdať tiež slávením „súkromných“ sv. omší, tým účinnejšie budú nanovo po uvoľnení reštrikcií vťahovať veriacich do tajuplného konania na oltári. Až keď sa dá to, čo je Božie Bohu, je možné účinne a so skutočným úžitkom slúžiť Božiemu ľudu.

Autor, Doc. JUDr. Stanislav Přibyl, Ph.D., Th.D., JC.D. je český katolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg a teológ, vedecký pracovník, odborník na cirkevné právo a autor celého radu publikácií. Od roku 2015 slúži tradičnú tridentskú sv. omšu.

Článok bol pôvodne uverejnený na portáli

PDF (formát pre tlač)