Francúzsko: V historickej bazilike sa majú konať tzv. „únikové hry“. Katolíci protestujú a hovoria o znesvätení

10. augusta 2026   Aktuality   Cirkevná kríza

Katolíci v Saint-Quentine zaslali list, v ktorom žiadajú zrušenie viacerých „únikových hier“ naplánovaných v Bazilike Saint-Quentin, ktorej počiatky siahajú do 12. storočia a ktorá uchováva relikvie rovnomenného mučeníka z 3. storočia.

List adresovaný pátrovi Matthieuovi Saurovi, farárovi Baziliky Saint-Quentin, vyzýva kňaza, aby nedovolil, aby sa toto „znesvätenie“ konalo v priestoroch gotickej baziliky. List bol zaslaný aj pátrovi Bernardovi Proffitovi, diecéznemu administrátorovi Diecézy Soissons, Laon a Saint-Quentin, ako aj francúzskemu spravodajskému portálu Tribune Chrétienne.

Prebiehajúce hry typu „escape box“, propagované pre deti od 12 rokov, dávajú účastníkom hodinu na vyriešenie hádaniek a otvorenie tajomnej skrinky umiestnenej v Kaplnke Saint-Fursy, aby tak „odhalili tajomstvo baziliky“. Niekoľko takýchto podujatí sa v bazilike uskutočnilo už v júli a ďalšie, ktoré sú už vypredané, sú naplánované na 19., 21., 28. a 29. augusta.

„Je pre nás ťažké uveriť, že naše cirkevné autority zodpovedné za toto miesto povolili takúto „zábavu“,“ napísali veriaci vo svojom liste, odsudzujúcom skutočnosť, že podujatie povedie k „indiskrétnemu skúmaniu posvätných priestorov, neusporiadanému potulovaniu sa, hlasným slovným prejavom, smiechu a kriku“.

„Počas týchto štyroch dní bude posvätný charakter tohto miesta vážne narušený, čo je samotnou definíciou slova „znesvätenie“,“ pokračovali znepokojení veriaci.

Katolícka Cirkev dôsledne učí, že jej kostoly ako posvätné miesta určené na Boží kult nemajú byť využívané na svetské účely.

Veriaci vo svojom liste citujú dokument Kongregácie pre Boží kult z roku 1987 Concerti nelle chiese (Koncerty v kostoloch), ktorý výslovne uvádza, že kostoly „slúžia predovšetkým ako miesta zhromažďovania Božieho ľudu a slávenia sviatostí a iných liturgických úkonov“ a „nie sú verejnými miestami“. Citovali aj kánon 1210 Kódexu kánonického práva, ktorý hovorí: „Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži vykonávaniu alebo napomáhaniu kultu, nábožnosti a náboženstva. Zakazuje sa všetko, čo nie je v súlade s posvätnosťou miesta.“

Signatári sa ďalej odvolali na článok 13 francúzskeho zákona z roku 1905 o odluke Cirkvi od štátu, pričom argumentovali, že miesto bohoslužby, akým je bazilika, nemožno odkloniť od jeho určeného náboženského účelu.

Využívanie katolíckych kostolov na čisto svetské účely sa v Európe stalo bežným javom. V júni sa v Kostole San Antón v Madride konalo spoločné sledovanie zápasu majstrovstiev sveta, a to pred Najsvätejšou sviatosťou.

Z pohľadu katolíckej tradície nie je chrám obyčajným verejným priestorom, historickou kulisou ani kultúrnou halou, ktorej využitie možno ľubovoľne prispôsobovať momentálnym spoločenským trendom. Posvätením je kostol vyňatý zo svetského používania a odovzdaný Bohu; jeho prvotným účelom je prinášanie Najsvätejšej obety, vysluhovanie sviatostí, modlitba a vzdávanie úcty Bohu. O to závažnejšie pôsobí organizovanie čisto zábavných aktivít v bazilike, ktorá po stáročia uchováva relikvie mučeníka sv. Quentina. Veriaci, ktorí proti takémuto využívaniu chrámu protestujú, preto nebránia nejakej muzeálnej predstave minulosti, ale elementárnemu katolíckemu chápaniu posvätného priestoru.

Kánon 1210 Kódexu kánonického práva vyjadruje túto zásadu veľmi jasne: na posvätnom mieste sa má dovoliť to, čo slúži kultu, nábožnosti alebo náboženstvu, pričom to, čo odporuje posvätnosti miesta, je zakázané. Samozrejme, nie každá neliturgická činnosť v kostole je automaticky znesvätením – cirkevná disciplína pozná aj výnimky a ordinár môže v jednotlivých prípadoch povoliť iné využitie, pokiaľ nie je v rozpore s posvätnosťou miesta.

„Escape game“, ktorej podstatou je zábava, hľadanie indícií, pobehovanie, vzrušenie a skupinová hra, však vyvoláva oprávnenú otázku, či sa tým hranica medzi chrámom a obyčajným spoločenským priestorom už neprekračuje. Zvlášť nevhodne to pôsobí tam, kde sa nachádzajú oltáre, relikvie svätých a predovšetkým Najsvätejšia sviatosť oltárna.

Problém je napokon širší než jediná hra vo francúzskej bazilike. Ak sa veriaci postupne naučia vnímať kostol ako priestor vhodný na koncert, predstavenie, spoločenské podujatie či zábavnú hru, nevyhnutne sa oslabuje vedomie, že po prekročení jeho prahu človek vstupuje na miesto osobitne zasvätené Bohu.

Katolícka tradícia pritom vždy pestovala presný opak: ticho, pokľaknutie, úctu, dôstojnosť a vedomie Božej prítomnosti. Cirkev nepotrebuje robiť zo svojich bazilík zábavné centrá, aby pritiahla mladých ľudí. Potrebuje im znovu ukázať, prečo naši predkovia stavali takéto chrámy, prečo ich napĺňali sakrálnym umením a prečo v nich uchovávali ostatky mučeníkov – aby človeka privádzali k Bohu, nie kvôli poskytovaniu pôsobivejšej kulisy pre zábavu.

A možno by sa dal zaviesť aj jednoduchý praktický test pre každého liberálneho biskupa alebo farára, ktorému napadne podobný „pastoračný“ experiment. Nech sa najprv rozhliadne okolo seba a zistí, či moslimovia organizujú tieto „únikové hry“ vo svojich mešitách, židia podobné zábavné podujatia v synagógach alebo kalvíni vo svojich modlitebniach.

Ak zistí, že ostatné náboženské spoločenstvá dokážu zachovať dôstojnosť svojich bohoslužobných priestorov bez potreby meniť ich na zábavné centrá, mal by spozornieť. Je totiž celkom možné, že nedostal žiaden geniálny pastoračný nápad, ale iba v ňom s láskou a porozumením dozrela ďalšia synodálne ladená kolosálnu hlúposť z kategórie Fiducia supplicans.

Takže ak to nepraktizujú moslimovia, židia alebo kalvíni bude najlepšou službou veriacim, tradícii i samotnému chrámu, ak od svojho nápadu dá ruky preč.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lifesitenews.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)