Páter Pio a Rumunská pravoslávna cirkev

Lucia Laudoniu
8. septembra 2025   Cirkev

Vyloviť zo studne času neznáme latinské slová je vždy osviežujúce. V hlave mi takto zasvietila spomienka na slovo lychnus, ktoré označuje prenosnú lampu a do latinčiny priputovalo z jazyka Homéra či Perikla (λύχνος). Grécky pôvod má aj výraz lychnuchus (λυχνοῦχος) – svietnik, svietidlo na stĺpe.

Obraz antického horiaceho stĺpu môžeme aplikovať napríklad na osobnosť svätca. Stĺp ako symbol stability predstavuje vieru, ktorá je pre svätca fundamentom a oporným bodom života. Svetlo pripomína Ducha Svätého, ktorý premieňa srdcia na horiace lampy.

Svätec, ktorý spája Východ a Západ

Páter Pio zapálil srdcia miliónov katolíkov po celom svete. Málo sa hovorí o tom, že pokorný stigmatik z Pietrelciny priviedol do katolíckej Cirkvi celý rad inovercov, ktorí – básnicky povedané – pribili svoje srdcia na kríž klincami vernosti.

Prinášame vám príbeh, ktorý v dvadsiatych rokoch minulého storočia napísala sama Prozreteľnosť. Loď našich myšlienok dopláva až k brehom slnečného Capri. Tento ostrov v Neapolskom zálive bol domovom rumunskej pravoslávnej rodiny, ktorú Páter Pio ešte počas svojho života obrátil na katolícku vieru.

Prešlo pár desaťročí a láskavý kapucín opäť pôsobil medzi pravoslávnymi Rumunmi, tentokrát už z nebeskej slávy. Slzy a radosť z obrátenia sa zhmotnili v prvom rumunskom katolíckom svätostánku zasvätenom Pátrovi Piovi.

Čo spája obľúbeného katolíckeho divotvorcu – po grécky taumaturga (θαυματουργός) – s rumunským pravoslávím a čo to znamená pre byzantské kresťanstvo v krajine Dákov a (štvorkolesových) Dácií?

Keď slová svietia

Keď sa lúč teologickej pravdy dotkne sakrálneho textu, uvidíme slová v novom svetle. Pristavme sa teraz pri texte Nicejsko-carihradského vyznania viery, ako je zapísané v liturgických knihách Rumunskej pravoslávnej cirkvi (Biserica Ortodoxă Română).

V pravoslávnej verzii symbolu viery čítame: „(cred) într-una sfântă, sobornicească şi apostolească Biserică.“ Keď toto spojenie preložíme „mechanicky“ ako „(verím) v jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev“, stratíme z dohľadu zaujímavé teologické nuansy, ktoré sú pre dištinkciu medzi pravoslávnou a katolíckou formou rumunského kresťanstva kľúčové.

Rumunskí prekladatelia gréckych a cirkevnoslovanských liturgických textov na čele s Gruzíncom Antimom (Ivreanul) zaviedli termín slovanského pôvodu sobornicească. Toto adjektívum (v súčasnej rumunčine považované za archaizmus) súvisí s ruským výrazom собор – snem, koncil, katedrálny chrám. Zrátané a podčiarknuté: pravoslávni Rumuni v kréde vyznávajú, že veria v „snemovú“ (synodálnu, konciliárnu) cirkev, nie v Cirkev všeobecnú!

Pravoslávna idea konciliarity (собо́рность) rozvinutá Chomjakovom prenikla do rumunského pravoslávia vďaka čulým kontaktom so slovanským orthodoxným svetom (Slavia byzantina). Moderní nasledovníci Fotia a Cerularia sú presvedčení, že adjektíva sobornicească (synodálna), universală (univerzálna) a catolică (katolícka, všeobecná) sú synonymné a možná diferenciácia v ich používaní je vecou jazykového vkusu. Etymológia termínu sobornicească (собор – snem) však takúto zjednodušenú interpretáciu prakticky vylučuje.

Stojí za zváženie, že tí istí pravoslávni, ktorí sa v spore o Filioque tak vehementne odvolávajú na integritu a nedotknuteľnosť kréda, neváhali nahradiť v texte vyznania viery všeobecnú cirkev synodálnou (sobornicească), tvrdiac, že medzi oboma pojmami niet sémantického rozporu. Medice, cura te ipsum! Žiadny ekumenický koncil nedal medzi uvedené termíny znamienko rovnosti.

Rumunskí gréckokatolícki veriaci skorigovali svoje liturgické knihy v duchu sensus catholicus a tento obskúrny slavonizmus (neprirodzený pre latinský charakter rumunčiny) z kréda odstránili v prospech teologicky správneho termínu catolică. Chráňme si pravdu, pretože – veritas liberabit nos.

Ako pravda o katolíckej Cirkvi vstúpila do života talianskych Rumunov a čo má s tým všetkým spoločné Páter Pio? Udalosti, o ktorých bude reč, zaznamenala pro aeternitate Katharina Tangari, autorka čitateľsky úspešnej publikácie Posolstvo Pátra Pia (ll messaggio di Padre Pio), ktorá vyšla vo viacerých jazykových mutáciách (my sa opierame o talianske vydanie).

Pán ťa chce!

Hlavnou hrdinkou tohto neuveriteľne uveriteľného príbehu je Rumunka Rina Caterinovici (jej priezvisko má v talianskej a anglickej literatúre podobu Caterinovich) žijúca na ostrove Capri. Správy o Pátrovi Piovi, ktoré sa v Taliansku šírili rýchlosťou blesku, zasiali do jej duše semienko zvedavosti.

Bola pokrstená v pravoslávnej cirkvi, svoju vieru však nepraktizovala osemnásť rokov. Viac než Evanjelium ju priťahovalo indické pohanstvo. Hrôzy Grande guerre prinútili Rinu zamyslieť sa nad otázkami teodicey a zmyslom utrpenia. Jej srdce nebolo voči Božiemu hlasu hluché, bolo „len“ zranené.

„Keď som prišla k Pátrovi Piovi, nepomýšľala som na to, že sa stanem katolíčkou, ani som necítila potrebu Cirkvi,“ spomína na počiatky svojho obrátenia. Všetko zmenila jediná návšteva svätej omše celebrovanej pátrom a ľad v srdci bývalej pravoslávnej Rumunky začal horieť.

„Prenikli ma hlboké emócie a neutíšiteľný plač,“ hovorí Rina. Dotyk neviditeľnej Božej ruky, pocit vlastnej hriešnosti a ľútosť nad tým, že žije mimo Božieho domu, spôsobili v jej hlave malé zemetrasenie. Nastal čas zastaviť hojdačku ateizmu a pohanstva, na ktorej bola uväznená už roky.

Nemala vo zvyku plakať pred cudzími ľuďmi, no keď predstúpila pred skromného kapucína, neubránila sa slzám. „Prečo tak plačeš?“ spýtal sa jej stigmatik silný v krehkosti. „Pretože nie som katolíčka!“ Pani Caterinovici spomína, že táto spontánna a neplánovaná odpoveď z nej vyletela ako láva zo sopky. Páter Pio – vidiac, že v jej duši sa rodí niečo mimoriadne – pokračoval v konverzácii: „A kto ti bráni stať sa ňou?“

Rozhovor nabral na obrátkach. Prišlo aj na predsudky voči katolíckej náuke, ktoré malá, ale vplyvná časť pravoslávnych Grékov, Rusov či Rumunov pestuje ako národný šport. Hlas kňaza s darom kardiognózy (čítanie v ľudských srdciach) bol tým vetrom, ktorý rozprášil piesok jej obáv: „Pochybnosti sú zbytočné, Pán ťa chce!“

Zázračné obrátenie pravoslávnej príbuznej

Od prvého stretnutia Riny Caterinovici s Pátrom Piom, ktoré sa uskutočnilo 5. októbra 1923, prešlo už niekoľko mesiacov. Na jar 1924 sa Rumunka z Capri opäť objavuje v San Giovanni Rotondo, tentoraz v spoločnosti tety a dcéry.

Rozhodnutie pani Riny vstúpiť do svätopeterského ovčinca sa nestretlo s pochopením už spomínanej tety, ktorá chcela na vlastné oči vidieť kňaza, čo si dovolil odpíliť zo stromu pravoslávia údajne zdravý konár.

V jej tvári sa zračila severitas – prísnosť a vážnosť, ktorú vidíme na ikonách poplatných rigidnému a predsa krásnemu stredovekému kánonu. Pravoslávie bolo akýmsi magnetom, od ktorého sa jej železná duša nechcela odtrhnúť. Konverziu Riny na katolícku vieru preto považovala za duchovnú popravu.

Keď sa Páter Pio spýtal Rininej tety, či ho chce nasledovať, odpovedala nie. Jej srdce bolo ako nedobytná Bastilla. Po niekoľkých stretnutiach s pátrom sa múry tejto pevnosti začali rúcať. Zazneli trúby pravej viery a Jericho padlo.

Rumunka začala uvažovať o konverzii, no obávala sa reakcií svojich pravoslávnych príbuzných zabetónovaných v schizme, Páter Pio jej prirodzene neradil, aby pretrhla rodinné putá. Namiesto toho upriamil jej pozornosť na vlastnú dušu: „Veríte, že Vaša rodina sa bude zodpovedať pred Pánovou tvárou namiesto Vás?“ („Crede lei che davanti al Signore ci sarà la sua famiglia a rispondere per lei?“)

Prijať katolícku vieru bolo pre túto pravoslávnu zelótku také ťažké, akoby sa mala sama rozobrať na atómy a znova sa poskladať. Po niekoľkých mesiacoch vnútorného boja teta Riny Caterinovici vstúpila do spoločenstva s katolíckou Cirkvou a jej horlivosť za Krista dostala správny smer.

Agónia Východu?

Ani taký veľký muž bolesti, akým bol Páter Pio, sa po smrti údajne nevyhol prechodu cez Očistec. Vraj bol na niektoré svoje ovečky príliš tvrdý. Na druhej strane, keby kladivo bolo mäkké, nerozbilo by škrupinu predsudkov a heterodoxných schém.

Povestnú pátrovu tvrdosť cítiť aj z ďalšieho výroku, ktorý nájdeme na stránkach citovanej knihy. Kapucínsky svätec v rozhovore s rodinou Caterinoviciových nazval pravoslávie cirkvou v agónii („la chiesa ortodossa è agonizzante“).

Stigmatik obdarený darom duchovnej predikcie pravdepodobne narážal na tzv. starokalendárne hnutie, ktoré eskalovalo v balkánskom pravosláví už v dvadsiatych rokoch. Pravoslávne telo sa roztrhlo na obhajcov starého juliánskeho kalendára (ktorí de facto dogmatizovali astronomické otázky) a prívržencov reformného krídla, ktorí sa prikláňali k používaniu tzv. novojuliánskeho počítania času (gregoriánsky systém s juliánskou pascháliou). Kontroverzie týkajúce sa kalendárnej problematiky v pravosláví nie sú dodnes vyriešené.

Pravoslávie sa symbolicky roztrhlo ako opona Jeruzalemského chrámu. Otázka znie, odkiaľ mal skromný kapucín všetky tieto informácie, keď žil v dobe bez internetu a mediálneho vplyvu?

Grécky pravoslávny svätec Paisios z Athosu (ktorý bol vo viacerých svojich stanoviskách mirabili modo verný tradičnému katolíckemu učeniu!) nazýval toto myšlienkové spojenie s Bohom „telegrafom Ducha Svätého“.

Cársky dôstojník sa stáva katolíkom

Požičajme si vtipnú analógiu starca Paisia: Duch Svätý posielal Pátrovi Piovi veľa dôležitých telegramov. Jeden z týchto „Božích odkazov“ sa mohol týkať manžela Riny Caterinovici. Bol dôstojníkom v ruskej cárskej armáde a vyznával heslo, ktoré je napísané na čiernej vlajke nad hlavnou bránou athoského monastiera Esfigmenou: Ὀρθοδοξία ἢ θάνατος! Pravoslávie alebo smrť!

Ale Boh chcel mať vo svojej Cirkvi aj tohto sympatického horlivca. V septembri 1926 signora Caterinovici opäť navštívila San Giovanni Rotondo. Pricestovala spolu s manželom, ktorý si od skromného kňaza s hlbokými očami pôvodne držal odstup.

Obrátenie Šavola na Pavla opäť prišlo počas svätej omše (aj na základe týchto svedectiev môžeme vidieť, že soteriologická a mystická sila svätej omše presahuje rámec diskurzívnej katechézy).

Tvrdý vojak sa neubránil slzám. Váhal nastúpiť do „katolíckeho vlaku“ a vyprať svoje svedomie v rieke poznania. V lete ho začal plieskať Boží bič v podobe choroby. Nebyť modlitieb Pátra Pia, vypustil by dušu. V septembri 1926 navštívil kláštor v Gargane a diskutoval s pátrom o východnej schizme. Navrhol mu, že zatiaľ nebude konvertovať ako jeho manželka, ale zostanú priateľmi.

Netrvalo dlho a Boh voviedol jeho dušu do novej búrky zúfalstva. Konverzia je vždy dlhodobý proces a u niektorých jedincov je hľadanie Boha doslova celoživotným záväzkom. 7. júla 1927 sa rumunský márnotratný syn vyspovedal Pátrovi Piovi a na druhý deň prijal Eucharistiu. Boh tak prostredníctvom svätého talianskeho kňaza privinul na katolícku hruď takmer celú rumunskú pravoslávnu rodinu.

Lavína obrátení

Hovorí sa: via recta (est) durissima. Správna cesta je tá najťažšia. Potvrdilo sa to aj v roku 2007, kedy Páter Pio začal opäť pracovať na rumunskej duchovnej pôde. 71-ročná Rumunka Lucrecia Tudorová bola na príhovor Pátra Pia uzdravená z terminálneho štádia rakoviny pľúc.

Jej príkladná oddanosť tomuto svätcovi spustila lavínu obrátení. Pre katolícku vieru sa rozhodol aj jej syn Victor – bývalý pravoslávny kňaz, ktorý po konverzii inicioval stavbu malej nemocnice a prvého katolíckeho kostola na území Rumunska, ktorý nesie patrocínium pokorného kapucína. Zdá sa, že Pátrovi Piovi záleží na osude rumunského národa.

Redakcia Christianitas sa k týmto udalostiam vyjadrila v krátkej správe z roku 2021: https://christianitas.sk/zazrak-patra-pia-priviedol-do-katolickej-cirkvi-pravoslavnu-farnost-v-rumunsku/

Znalci kánonického práva si možno položia otázku, či „prozelytizovanie“ východných kresťanov na západný (latinský) obrad nevedie do slepej uličky. Tu však treba poznamenať tri veci:

Zo zachovaných správ vyplýva, že bohonosný kapucín nikoho nenútil vyzliecť si byzantský kabát (a už vôbec nie násilím). Jeho jediným cieľom bolo priviesť duše z iného ovčinca k spoločnému pastierovi. Voľba príslušného katolíckeho obradu bola vecou individuálneho (s)vedomia konvertitov a páter ju nechával otvorenú.

Po druhé, osvojenie si západného duchovného dedičstva nemusí byť negatívom, najmä ak ide o príslušníkov rumunského národa s výrazne latinskou etnolingvistickou identitou. Apriórne teda nehovoríme o „zavrhnutí“ byzantskej minulosti, ale o rozšírení duchovnej skúsenosti ad salvandam animam.

Do tretice si treba uvedomiť, že nie každý veriaci prichádzajúci do Cirkvi z pravoslávneho prostredia má možnosť kontinuálne praktizovať svoj obrad a spiritualitu. Na Capri, kde žila Rina Caterinovici, by sme v dvadsiatych rokoch minulého storočia márne hľadali rumunský gréckokatolícky chrám.

Hlavní hrdinovia nášho rozprávania si vybrali ťažšiu cestu a slovo sobornicească biserică vo vyznaní viery vymenili za catolică. Nie každý z nich mal možnosť postaviť chrám z tehál. Každý však mohol postaviť Bohu chrám vo svojom srdci a zapáliť v ňom lychnus – svietnik Ducha Svätého.

PDF (formát pre tlač)