Sv. Medard, biskup

8. júna 2025   Svätec týždňa

V šiestom storočí bol jedným z najslávnejších a najnábožnejších biskupov vo Francúzsku sv. Medard.

Životopisné údaje

Tento zriedkavý muž sa narodil roku 457 na hrade Salency neďaleko mesta Noyon v Pikardii (severné Francúzsko). Rodičmi starostlivo vychovávaný, prejavoval už ako chlapček nábožného ducha a citlivé srdce voči nešťastným a chudobným. Často so odložil z vlastného jedla a nasýtil ním hladných. Jedného dňa uzrel na ulici slepé dieťa v roztrhanom odeve – vyzliekol si svoj nádherný vrchný odev a zaodel ho. Raz daroval cudzincovi, ktorého v neďalekej hore zlodeji okradli, koňa z otcovej stajne.

Keď Medard trochu povyrástol, poslali ho rodičia na učenie do mesta Vermand a neskôr na vysoké školy do Tournai, kde býval francúzsky kráľ. Na týchto preslávených školách vyznačoval sa nadaný mladík usilovnosťou, pobožnosťou a pokorou. S nikým okrem svojho spolužiaka Eleutheria sa nestýkal, ktorého si veľmi vážil a predpovedal mu skvelú budúcnosť. Keď mal 22 rokov, vrátil sa podľa vôle svojich rodičov späť do Vermandu, kde sa pod vedením tamojšieho biskupa pripravoval ku duchovnému stavu, učil sa bohoslovecké vedy (teológiu), skúmal Sv. Písmo a cvičil sa v kázaní. V 33. roku svojho veku bol vysvätený za kňaza a zakrátko sa stal ozdobou kňazského stavu. Žil vo svojom rodisku – Salency a čiastočne i vo Vermande ako duchovný správca. Ako taký jednu čiastku času obetoval modlitbám a svätému rozjímaniu, druhú úradným prácam a najmä hlásaniu Božieho slova. Jeho kázne zázračne vplývali na srdcia poslucháčov. Štyridsať rokov takto blahonosne účinkoval medzi ľudom a podarilo sa mu pozostatky pohanstva v tom kraji celkom vykoreniť.

Akým svätým kňazom bol Medard, vidno z toho, že ho Boh omilostil darom zázrakov. Od svojich rodičov zdedil statok v Salency. Svoje dôchodky darúval z väčšej časti chudobným, sám žil veľmi skromne. Raz sa zlodej vodral do jeho včelína, rozbil úľ a chcel z neho ukradnúť med. Včely sa vyrojili, posadali sa na neho a štípali ho, že sa musel dať na útek. Včely ho však prenasledovali všade, kam sa obrátil; nevediac si rady, utekal ku sv. Medardovi, hodil sa pred ním na kolená, vyznal svoj zločin a prosil za odpustenie. Sv. Medard ho prežehnal a včely razom odleteli naspäť do svojich úľov. Jedného jesenného dňa sa vodral zlodej do jeho záhrady, natrhal si hrozna a iného ovocia a pošliapal jeho kvety. Keď však chcel zo záhrady utiecť, nevedel sa z nej dostať von a blúdil po nej až do rána. Ráno ho chytili a on držal nakradnuté ovocie stále v rukách, nedokázal ho odhodiť.

Keď k nemu prišiel sv. Medard, napomenul ho a prepustil ho i s ovocím. Inokedy mu sused ukradol na paši vola. Vôl mal na krku zvonec. Zlodej napchal do zvonca trávu, aby ho cengotom neprezradil. A zvonec i tak cengal. Strhol ho z vola a lepšie ho upchal. Keď prišiel domov, hodil zvonec do kúta a ten i tam zavše cengal. Zakrútil ho teda dobre do plátna a hodil do skrine, ale zvonec vždy len cengal. Susedia počujúc ustavičný cengot prišli k nemu a pýtali sa, čo je to za zvuk, čo to u neho cengá? Zlodej sa im po dlhom dopytovaní s plačom priznal, čo vykonal. Títo radili mu, aby išiel ku sv. Medardovi a skrúšene vyznal, čo urobil. Keď prišiel k nemu a svoj zločin vyjavil, zvonec zmĺkol. A sv. Medard daroval pokánie činiacemu svojho vola.

Vo svojom rodisku Salency založil ako farár takzvanú ružovú slávnosť. Keď totiž badal, že mnohé panny sa prehrešujú proti čistote, modlil sa skrúšene po horlivom kázaní; i prišiel na myšlienku, že najcnostnejšiu pannu tým vyznamená, keď jej daruje dvanásť toliarov a ružový veniec. Prvá, ktorá si tento dar zaslúžila, bola jeho vlastná sestra. Vyznamenanie toto malo skvelý následok. Mravy sa napravili.

Roku 530 umrel vo Vermande biskup Alomer čiže Eligius, a Medard bol jednohlasne vyvolený za jeho nástupcu. Svätý muž nechcel túto veľkú hodnosť prijať, lebo sa bál veľkej zodpovednosti pred Bohom. Ľud a duchovenstvo ho neprestajne prosili; kráľ Chlotar potvrdil jeho voľbu a tiež doliehal na neho, aby vyplnil všeobecnú vôľu. Odovzdal sa teda do vôle Božej a dal sa od sv. Remigia, remešského biskupa, za biskupa posvätiť. Ani ako biskup nezmenil svoj život, ba bol ešte pokornejší, dobročinnejší a pobožnejší. Jeho horlivosť pre šírenie slávy Božej a pre spásu jemu zvereného stáda stávala sa vždy väčšou. Peši precestoval mestá a dediny svojho biskupstva a kázaval všade s takým zápalom, že tisíce zatvrdnutých hriešnikov k Bohu sa obracali. Veľmi sa zarmútil, keď divokí Huni a Vandali ohňom a mečom jeho biskupstvo pustošili. Chudobní a tí čo na mizinu prišli nachádzali v ňom milujúceho otca; smútil a plakal spolu s nimi, tešil a napomáhal im, kde len mohol. Keď jeho sídelné mesto bolo v nebezpečenstve, že ho divokí pohania napadnú, opustil ho a odišiel bývať do bezpečnejšieho mesta Noyon.

Roku 531 zomrel priateľ z jeho mladosti, sv. Eleutherius, biskup v Tournai. Kňažstvo i ľud prosili kráľa Chlotara I., žeby biskupstvo v Tournai pripojil k biskupstvu so sídlom v meste Noyon a sv. Medard by obidve spojené biskupstvá riadil. Kráľ vyhovel ich žiadosti, a arcibiskup remešský, sv. Remigius, sprostredkoval od pápeža potvrdenie. Počas nasledujúcich 500 rokov odvtedy mali tieto dve biskupstvá len jedného biskupa. A sv. Medard mal zase príležitosť stať sa misionárom medzi pohanmi. Vo Flámsku, ktoré prv patrilo pod biskupstvo v Tournai, bolo ešte stále mnoho pohanov. Sv. Medard precestoval tieto pohanské kraje, ohnivou horlivosťou ohlasujúc pohanom sv. Evanjelium.

Spočiatku počúvali pohania jeho slová neradi, jeho neúnavná práca prinášala len malé požehnanie – musel zakúsiť mnohé nepríjemnosti a protivenstvá. Divokí Flámi mu často siahali na život. Ale to všetko neodstrašilo sv. biskupa v jeho neustálej apoštolskej práci. Boh napokon požehnal jeho námahu. Učením kresťanskej viery napravili sa mravy tohoto surového pohanského ľudu, modly zmizli z hájov a chrámov a z neľudských pohanov stali sa pokorní, pokojní, tichí a láskaví kresťania. Za toto obrátenie Flámov na kresťanskú vieru mal ďakovať sv. Medard i zázrakom, ktoré Boh na jeho modlitbu konal.

Potom sa vrátil sa do Noyonu, kde ho kráľovná Radegunda túžobne očakávala. Keď Chlotar I. Durínsko vybojoval, priviedol stade do vlasti túto princeznú a sv. Medard ju vyučoval katolíckej viere. Neskôr si ju Chlotar I. vzal za manželku; dlho s ňou však v spoločne nežil. Túžila totiž po kláštornom živote. S kráľovým súhlasom jej dal sv. Medard mníšsky závoj, dal jej hodnosť diakonky a ona v kláštore žila ako obraz dokonalosti, a po smrti bola vyhlásená za svätú.

Zakrátko po tom upadol sv. Medard, vtedy už 88-ročný starec, do ťažkej choroby. Keď to počul kráľ Chlotar I., ponáhľal sa do Noyonu, aby od sv. biskupa ešte raz požehnanie dostal. Kráľ sa opýtal ťažko chorého sv. pastiera, kde si želá byť pochovaný, a sv. Medard žiadal, aby ho pochovali v biskupskom kostole v meste Noyon, lebo že chce odpočívať pri svojom stáde. Kráľ ho prosil tak dlho, až napokon privolil, že ho pochovajú v sídelnom kráľovskom meste Soissons. Svätý Medard zomrel dňa 8. júna roku 545. 16 rokov viedol ako biskup svojich veriacich, ktorí ho už za života ctili ako svätého. Jeho telo bolo prenesené do Soissons a tam leží pochované. Nad jeho hrobom začal kráľ Chlotar I. stavať nádherný chrám, dostaval ho však až jeho nástupca Sigibert I.

Sv. Medard býva ctený ako patrón lúk, vinohradov a vôbec poľnej úrody. Vyobrazuje sa v biskupskom rúchu, vedľa neho žobrák a nad ním tri holubice.

Modlitba

Ó Bože, ktorý si sv. Medarda, vyznávača Svojho a biskupa, veriacemu ľudu za verného pastiera ustanoviť ráčil, popraj nám, žeby sme na jeho príhovor vernými v Tvojej službe nájdení boli a bohatí na zásluhy korunu večného života obsiahnuť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)