Herézy a bludy, XXIX: Reformácia, 1. časť – Dôvody a idey

Jozef Duháček
24. marca 2025   Cirkev História   Herézy a bludy

Reformácia

Tento termín sa používa pre náboženské hnutie, ktoré sa objavilo v západnej Európe v 16. storočí a ktoré, hoci oficiálne smerovalo k vnútornej obnove Cirkvi, v skutočnosti viedlo k veľkej vzbure proti nej a k opusteniu hlavných zásad kresťanskej viery. Najskôr preskúmame všeobecné charakteristiky tohto hnutia, príčiny a dejiny. Potom, v nasledujúcich článkoch preskúmame, ako sa reformácia šírila v jednotlivých krajinách a aký bol teologický systém najvýznamnejších heretikov – reformátorov.

Príčiny

Príčiny veľkej náboženskej vzbury 16. storočia treba hľadať v 14. storočí. Doktrína Cirkvi zostávala síce nepoškvrnená; svätý život bol stále rozšírený vo všetkých častiach Európy a početné prospešné stredoveké inštitúcie Cirkvi pokračovali vo svojej činnosti bez prerušenia. Nešťastné okolnosti sa však kopili a bolo to spôsobené civilnými a profánnymi vplyvmi na Cirkev a zasahovaním klerikov do občianskych záležitostí; neprejavovali sa všade s rovnakou intenzitou a neobjavovali sa vždy zároveň v tej istej krajine.

Cirkevný a náboženský život vykazovali na mnohých miestach životnú silu a rozmanitosť; vzdelávacie a charitatívne diela sa hojne vyskytovali; náboženské umenie vo všetkých jeho formách prosperovalo; domáci misionári boli početní a vplyvní; nábožná a poučná literatúra bola dostupná a obľúbená. Postupne však, a to najmä v dôsledku nepriateľského ducha sekulárnych mocností, ktorý bol podporovaný a posilnený viacerými elementmi nového svetového poriadku, sa v mnohých častiach Európy vytvorili politické a sociálne podmienky, ktoré bránili reformným aktivitám Cirkvi a podporovali drzých a bezohľadných buričov, ktorí využili jedinečnú príležitosť na rozpútanie herézy a schizmy, ktoré boli dlhý čas potlačované harmonickou súčinnosťou cirkevnej a občianskej autority.

Od obdobia sťahovania národov Cirkev vykonala úplnú transformáciu a obnovu západnej Európy a uskutočnila úžasný rozvoj náboženského a intelektuálneho života. Pápežstvo sa stalo vplyvným centrom rodiny kresťanských národov a ako také vykonávalo po stáročia, v spojení s episkopátom a klérom, veľmi prospešnú činnosť. S úplne rozvinutou cirkevnou organizáciou sa však stalo, že pôsobenie orgánov cirkevnej administratívy už nebolo obmedzené len na cirkevný sektor, ale ovplyvňovalo takmer každú sféru spoločenského života. V mnohých vysokých cirkevných hodnostároch sa prejavila nešťastná svetská orientácia. A namiesto vedenia človeka k jeho večnému cieľu sa venovali predovšetkým svetským záležitostiam. Politická moc, bohatstvo, privilegovaná pozícia vo verejnom živote, obrana historických práv, svetské záujmy rôzneho druhu boli pričasto hlavným a dokonca jediným cieľom mnohých vyšších klerikov. Pastoračná starostlivosť, špecificky náboženské a cirkevné veci sa do značnej miery dostali na druhú koľaj a zotrvávali tam, napriek rôznym energickým a úspešným pokusom o nápravu existujúcich zla.

S tým súviseli rôzne abúzusy v živote klerikov i bežných ľudí. V Pápežskej kúrii sa pretlačili do popredia politické záujmy a svetský život. Mnohí biskupi a opáti (najmä tam, kde boli aj feudálnymi kniežatami) sa správali skôr ako svetskí vládcovia než ako služobníci Cirkvi. Mnohí členovia katedrálnych kapitúl a iní poberatelia prebend (prebenda – dôchodok spojený s vedením cirkevného úradu, benefícium; pozn. aut.) sa starali najmä o svoje príjmy a o to, ako ich rozmnožiť spojením viacerých benefícií v rukách jednej osoby. Medzi vyššími klerikmi sa objavoval veľký luxus, kým nižší klerici boli často utláčaní. Vedecká a asketická príprava klerikov žalostne upadla, morálny štandard mnohých bol veľmi nízky a praktizovanie celibátu nebolo všade dodržiavané. Zlá situácia bola v mnohých mužských a ženských kláštorov (ktoré často slúžili ako domovy pre nevydateľné dcéry šľachty). Niekdajšia prestíž kléru bola vážne poškodená a klerikmi sa na mnohých miestach opovrhovalo. (To sa stalo aj na konci 20. stor., keď morálne škandály zničili prestíž kléru).

Čo sa týka kresťanského ľudu, v mnohých regiónoch vládla nevedomosť, poverčivosť, náboženská ľahostajnosť a nemorálnosť. Hoci sa robili pokusy o obnovu cnostného života a niekde boli v istom rozsahu úspešné, nemali široký dopad. V 14. storočí sa začala hlásať požiadavka na „reformu v hlave a údoch“ (reformatio in capite et in membris). Vznášali ju dôstojní a rozumní ľudia, ale rovnaký pokrik prevzali aj mnohí, ktorí nemali skutočný záujem o náboženskú obnovu, priali si reformovať iných, no nie seba a hľadeli len svoje vlastné záujmy. Toto volanie, ktoré bolo v spisoch a dialógoch podčiarkované odkazom na mnoho nešvárov, viedlo k ešte väčšiemu pohŕdaniu klérom a to najmä preto, že koncily 15. storočia, hoci sa pokúšali o reformu, nedosiahli jej rozsiahle alebo trvalé uskutočnenie.

Autorita Svätého stolca bola vážne oslabená, čiastočne vinou niektorých jej nositeľov a čiastočne vinou svetských kniežat. Presun pápeža do Avignonu v 14. storočí bol vážnou chybou, pretože zatemnil univerzálny charakter pápežstva, ktoré sa dostalo pod vplyv francúzskeho kráľa. Spor s Ľudovítom Bavorským a s františkánskymi spirituálmi jasne naznačuje úpadok pápežskej moci. Najtvrdší úder jej uštedrila katastrofálna schizma (1378–1418), ktorá oboznámila západných kresťanov s myšlienkou, že môžno viesť materiálnu i duchovnú vojnu proti tomu, koho mnohí iní kresťania považujú za zákonného pápeža.

Po ukončení schizmy sa reformy v Pápežskej kúrii neuskutočnili dôkladne. Humanizmus a ideály renesancie boli v Ríme horlivo pestované a pohanské tendencie tohto hnutia, ktoré boli v ostrom rozpore s kresťanským morálnym zákonom, hlboko ovplyvnili život mnohých vyšších klerikov, takže svetské idey, luxus a nemorálnosť sa udomácnili v centre cirkevného života. Keď cirkevná autorita oslabla vo svojom zdroji, nevyhnutne začala upadať aj inde. V Pápežskej kúrii sa objavili aj vážne administratívne prešľapy.

Rastúca centralizácia cirkevnej administratívy spôsobila, že príliš veľa cirkevných benefícií z celého kresťanského sveta bolo udeľovaných v Ríme, pričom pri ich udeľovaní sa príliš často zohľadňovali osobné záujmy žiadateľa, namiesto duchovných potrieb veriacich. Rôzne druhy rezervátov (vyhradenie príjmu) sa tiež seriózne zneužívali. Kúria uvaľovala na držiteľov prebend dane, čo vyvolávalo nespokojnosť a nenávisť. Čím viac pápežská autorita strácala úctu, tým viac rástol odpor proti Kúrii a pápežstvu. Reformné koncily 15. storočia ešte viac oslabili najvyššiu cirkevnú autoritu kvôli svojim protipápežským tendenciám a opatreniam.

Medzitým sa u kniežat a vlád rozvinulo národné povedomie, čisto svetské a do veľkej miery nepriateľské voči Cirkvi; občianske mocnosti čoraz častejšie zasahovali do cirkevných záležitostí a priamy vplyv, ktorý laici vykonávali na domáce riadenie Cirkvi vzrástol. V priebehu 14. a 15. storočia vznikol moderný koncept štátu. Počas predchádzajúceho obdobia mnohé záležitosti svetského alebo zmiešaného charakteru regulovali a spravovali cirkevné inštitúcie – tak sa skrátka pomery historicky vyvinuli. S rastúcim sebavedomím štátu sa svetské vlády usilovali kontrolovať všetky záležitosti, ktoré spadali do ich kompetencie, čo viedlo k častým konfliktom medzi Cirkvou a štátom. Štát navyše, vďaka úzkej historickej súvislosti medzi cirkevným a svetským systémom, zasahoval do cirkevnej sféry.

Počas Západnej schizmy (1378–1418) sa pápeži a protipápeži usilovali získať podporu u sekulárnych mocností, ktorým sa tak naskytla príležitosť zasahovať do čisto cirkevných záležitostí. Aby posilnili svoju pozíciu voči protipápežským tendenciám, pápeži 15. storočia robili ústupky občianskym autoritám, čím ich naučili považovať cirkevné záležitosti za svoju doménu. V budúcnosti mala byť Cirkev podradená občianskej moci. Ako sa národné sebavedomie vyvíjalo v rôznych krajinách Európy, pocit jednoty a vzájomnej závislosti kresťanskej rodiny národov slabol. Závisť medzi národmi rástla, rástol aj egoizmus, priepastný rozdiel medzi politickou a kresťanskou morálkou a náboženstvom sa zväčšoval a nespokojnosť a nebezpečné revolučné tendencie sa medzi ľuďmi rýchlo šírili. Láska k bohatstvu bola mocne podporená objavením Nového sveta, rýchlym rozvojom obchodu a nebývalou prosperitou väčších miest. Vo verejnom živote sa objavila mnohostranná a intenzívna činnosť, ktorá naznačovala novú éru a naklonila ľudskú myseľ k zmenám v dovtedy nedotknuteľnej sfére náboženstva.

Renesancia a humanizmus sú v mnohých ohľadoch zodpovedné za objavenie a rozmnoženie týchto zlých vplyvov. Láska k luxusu sa spojila s oživením umenia a literatúry grécko-rímskeho pohanstva. Kresťanský náboženský ideál bol do veľkej miery stratený; vyššia intelektuálna kultúra, ktorá bola predtým v značnej miere pestovaná klérom, sa rozšírila medzi laikmi, nadobudla svetský charakter a pričasto aktívne a prakticky podporovala pohanské zmýšľanie, pohanskú morálku a názory. Hrubý materializmus sa usídlil medzi vyššími vrstvami spoločnosti a vzdelaným svetom. Bol charakterizovaný láskou k pôžitkom, túžbou po zisku a márnivom živote, ktorý bol v úplnom rozpore s kresťanskou morálkou. Zostal len biedny záujem o nadprirodzený život.

Objavenie kníhtlače umožnilo široké šírenie diel pohanských autorov a ich humanistických imitátorov. Nemorálne básne a romány, ostré satiry na cirkevné osoby a inštitúcie, revolučné spisy a piesne sa šírili na všetky strany a spôsobovali obrovské škody. Ako humanizmus mocnel, rozpútal, viedol tvrdú vojnu proti scholastike. Tradičná teologická metóda značne degenerovala kvôli nesprávnemu a bezohľadnému zaobchádzaniu s teologickými otázkami, a dôkladné a pevné teologické vzdelávanie sa bohužiaľ vytratilo z mnohých škôl a spisov.

Humanisti kultivovali nové metódy a zakladali teológiu na Biblii a štúdiu otcov cirkvi, čo bol v podstate dobrý trend, ktorý mohol obnoviť štúdium teológie, keby bol správne rozvinutý. Avšak násilie humanistov, ich nekritické odmietanie scholastiky a očividná nejasnosť a konfúznosť ich učenia vyvolalo reakciu od predstaviteľov scholastiky a získalo si sympatie laického sveta a humanistických klerikov. Nebezpečenstvo, že reforma sa neobmedzí len na teologickú metódu, ale aj na obsah cirkevnej náuky, bolo veľmi veľké. Nehovorím pritom o 2. polovici 20. storočia. Stále sme v 15. storočí.

Pôvodné myšlienky a ciele reformátorov

Prvý impulz k odtrhnutiu sa od Cirkvi dal Lutherov odpor v Nemecku a Zwingliho odpor v nemeckom Švajčiarsku proti vyhláseniu odpustkov pápeža Leva X. Skrze predávanie odpustkov chcel získať príspevky na výstavbu novej Baziliky svätého Petra v Ríme. Po dlhú dobu bolo zvykom, že pápeži udeľovali odpustky na výstavbu verejnoprospešných stavieb (napr. mostov). V takýchto prípadoch sa vždy dodržiavala pravá náuka o odpustkoch – je to odpustenie dočasného trestu za hriech (nie hriechu samotného!) a vždy sa zdôrazňovali nevyhnutné podmienky – ľútosť, spoveď, predsavzatie a pokánie –, ktoré sú potrebné na získanie odpustenia hriechov. Bez odpustenia hriechu nemá odpustok žiaden zmysel.

Avšak almužna na dobrý účel, ktorá ako dobrý skutok bola len doplnkom k hlavným podmienkam získania odpustkov, bola často až prehnane zdôrazňovaná. Opustkoví komisári sa snažili vyzbierať čo najviac peňazí. V skutočnosti, už od Západnej schizmy, nebývali duchovné potreby ľudí hlavným motívom pre vyhlásenie odpustkov, ale išlo skôr o dobrý cieľ (a potrebu získať almužny na tento účel), ktorého podporou mohli byť získané odpustky. Vojna proti Turkovi a iné krízy, výstavba kostolov a kláštorov a mnohé ďalšie dôvody viedli v 15. storočí k udeľovaniu odpustkov.

Prípadné zneužívania tejto inak bohumilej praxe boli akcelerované tým, že svetskí vládcovia často zakazovali vyhlásenie odpustkov na svojich územiach, pokiaľ nedostali časť z vyzbieranej almužny. V praxi sa preto vyhlásenie odpustkov stalo ekonomickým bonusom pre panovníka a preto, že sa hlásali pričasto, ich mnohí začali považovať za obťažujúcu daň. Márne protestovali úprimne zmýšľajúci ľudia. Napokon to vyvolalo nemalé roztrpčenie voči cirkevnému poriadku a najmä Pápežskej kúrii. Odpustky na dostavbu novej baziliky dali Lutherovi príležitosť napadnúť odpustky všeobecne a tento útok bol bezprostrednou príčinou reformácie v Nemecku. O čosi neskôr rovnaký motív viedol Zwingliho k tomu, aby začal hlásať svoje bludy a začal tak reformáciu v nemeckom Švajčiarsku. Obaja síce tvrdili, že odporujú len nesprávnej odpustkovej praxi – čoskoro však začali učiť náuky, ktoré boli v mnohých ohľadoch v rozpore s učením Cirkvi.

Lutherovi, po jeho prvom vystúpení, nadšene tlieskali nielen kruhy humanistov, ale aj niektorí teológovia a úprimní laici, nespokojní s existujúcimi zneužívaniami odpustkovej praxe. Jeho vlastné bludné názory a vplyv niektorých jeho nasledovníkov ho veľmi rýchlo priviedli k rebélii proti cirkevnej autorite ako takej a nakoniec ho viedli k otvorenej apostáze a schizme. Prvými podporovateľmi boli humanisti, nemorálny klérus a nižšie vrstvy šľachty, ktoré boli pod vplyvom revolučných doktrín. Čoskoro sa ukázalo, že jeho cieľom je rozvrátiť všetky základné inštitúcie Cirkvi. Začal vyhlásením falošnej doktríny o „ospravedlnení vierou samou (sola fide)“, neskôr odmietol všetky nadprirodzené prostriedky (najmä sviatosti a sv. omšu), poprel zásluhy dobrých skutkov (čím zavrhol rehoľné sľuby a kresťanský asketizmus ako taký) a nakoniec odmietol inštitúciu skutočného hierarchického kňazstva (a najmä pápežstvo).

Jeho zásada Biblie ako jediného pravidla viery a odmietnutie akejkoľvek cirkevnej autority zaviedla v otázkach viery úplný subjektivizmus. Tento revolučný útok ho síce pripravil o podporu mnohých ľudí, ktorí neboli ochotní rozísť sa s Cirkvou, ale na druhej strane si získal všetky anti-cirkevné živly, vrátane mnohých mníchov a mníšok, ktorí opustili kláštory, aby porušili svoje sľuby, a mnohých kňazov, ktorým sa pozdávalo jeho zrušenie celibátu.

Významne mu pomohla podpora od Fridricha Saského. Svetské kniežatá a mestskí magistri videli v reformácii dobrú zámienku na svojvoľné zasahovanie do čisto cirkevných a náboženských záležitostí, na zmocnenie sa cirkevného majetku a na rozhodovanie, akú vieru majú ich poddaní prijať. Niektorí Lutherovi nasledovníci, anabaptisti a „ikonoklasti“ ukázali, do akých extrémov sa luteránske princípy dajú dotiahnuť. V sedliackej vojne sa najutláčanejšie časti nemeckej spoločnosti pokúsili uviesť do praxe učenie reformátora. Cirkevné záležitosti boli teraz reorganizované na základe novej náuky; od tej chvíle sa svetská moc stala najvyšším sudcom v čisto náboženských záležitostiach a úplne ignorovala akúkoľvek nezávislú cirkevnú autoritu.

Druhé centrum reformácie vytvoril Zwingli v Zürichu. Hoci sa v detailoch od Luthera líšil a bol oveľa radikálnejší v transformácii omše, ciele jeho nasledovníkov a luteránov boli rovnaké. Veľkú rolu zohrala politika a magistrát Zürichu, ktorého väčšina podporila Zwingliho, sa stal horlivým podporovateľom reformácie. Magistri vydávali svojvoľné dekréty o cirkevnej organizácii; tí, ktorí zostali verní katolíckej viere, boli vyhnaní a katolícke bohoslužby boli zakázané. Mesto a kantón Zürich boli civilnými autoritami reformované podľa Zwingliho ideí.

Francúzske Švajčiarsko si vyvinulo svoju vlastnú špecifickú reformáciu; túto zorganizoval v Ženeve Kalvín. Kalvinizmus sa odlišuje od luteranizmu a zwinglianizmu prísnejšou a konzistentnejšou doktrínou a prísnosťou svojich morálnych predpisov, ktoré regulujú celý domáci aj verejný život občana. Kalvínova cirkevná reorganizácia bola vyhlásená za základný zákon Ženevskej republiky a autority poskytli reformátorovi pri zakladaní jeho nového morálneho tribunálu úplnú podporu. Kalvínovo slovo bolo najvyšším zákonom, netoleroval žiadne protirečenie. Kalvinizmus bol do Ženevy a okolitých krajín zavedený násilím. Katolícki kňazi boli vyhnaní a ľudia utláčaní a nútení navštevovať kalvínske kázne.

V Anglicku mala reformácia úplne iný začiatok. Despota a tyran Henrich VIII., s podporou Tomáša Cranmera, ktorého kráľ menoval arcibiskupom z Canterbury, odtrhol svoju krajinu od cirkevnej jednoty, pretože pápež, ako pravý strážca Božieho zákona, odmietol uznať neplatné manželstvo kráľa s Annou Boleynovou počas života jeho zákonnej manželky. Dnes by ho možno pastoračne sprevádzal v kánonicky neregulárnej situácii a dovolil mu možno aj chodiť ku sv. prijímaniu, čím by udržal Anglicko v Cirkvi. No vtedy bol pápež proti, Henrich odmietol poslušnosť pápežovi, sám sa ustanovil za najvyššieho sudcu aj v cirkevných záležitostiach; opozícia dobrých mužov ako Tomáš More a Ján Fisher bola krvavo umlčaná.

Kráľ však chcel zachovať učenie Cirkvi a aj cirkevnú hierarchiu a dosiahol, že niekoľko doktrín a inštitúcií, ktoré Luther a jeho nasledovníci odmietali, parlamentom vyhlásil ako zákon (Šesť článkov) a vymáhal ich dodržiavanie pod hrozbou trestu smrti. V Anglicku svetská moc ustanovila seba za najvyššieho sudcu v otázkach viery a položila základy ďalším svojvoľným náboženským inováciám. Za nasledujúceho panovníka, Eduarda VI. (1547–1553), protestantská strana získala prevahu, a od tej doby reformácia v Anglicku prebiehala podľa princípov Luthera, Zwingliho a Kalvína. Na šírenie nového učenia bola použitá ozbrojená moc. Anglická reformácia sa však obmedzila prakticky iba na Anglicko.

Metóda šírenia reformácie

Pri výbere prostriedkov na šírenie reformácie neboli heréziarchovia a ich podporovatelia prieberčiví a využili čokoľvek čo mohlo podporiť ich hnutie.

Denuncovanie skutočných a domnelých nešvárov a chýb v náboženskom a cirkevnom živote

Denuncovanie skutočných a domnelých nešvárov v náboženskom a cirkevnom živote bolo, najmä na začiatku, jednou z hlavných metód, ktoré reformátori využívali. Týmto spôsobom získali mnohých, ktorí boli nespokojní so súčasným stavom a boli pripravení podporiť akékoľvek hnutie, ktoré sľubovalo zmenu. Ale najefektívnejšie pomohla reformátorom najmä rozšírená nenávisť k Rímu a členom cirkevnej hierarchie, podporovaná neustále opakovanými a často aj oprávnenými sťažnosťami na ich prechmaty a zneužívania moci.

Veľmi rýchlo a násilne zaútočili na pápežskú autoritu, lebo chápali, že je treba zničiť najvyššieho strážcu katolíckej viery. Začalo kolovať množstvo satirických diel, často veľmi vulgárnych, proti pápežovi, biskupom a všeobecne proti všetkým predstaviteľom cirkevnej autority. Tieto pamflety sa šírili medzi ľuďmi, čím sa ešte viac otriasla úcta k autorite.

Maliari vytvárali bezočivé a ponižujúce karikatúry pápeža, kňazov a mníchov na ilustráciu týchto textov. Táto vojna proti predstaviteľom Cirkvi ako domnelým pôvodcom všetkého zla bola vedená všetkými možnými prostriedkami (aj tými najnechutnejšími) a pripravila cestu pre prijatie reformácie. Už sa nerozlišovalo medzi dočasnými a opraviteľnými prešľapmi a chybami a základnými nadprirodzenými kresťanskými pravdami; spolu s abúzusmi sa súčasne zrušili dôležité cirkevné inštitúcie, ktoré spočívali na božskom základe.

Spor medzi cirkevnou a svetskou autoritou

Využívalo sa aj rozdelenie medzi cirkevnou a svetskou autoritou, ktoré existovalo na mnohých miestach. Rozvoj štátu v modernej podobe medzi kresťanskými národmi Západu spôsobil mnoho sporov medzi kňazmi a laikmi, medzi biskupmi a mestami, medzi kláštormi a územnými pánmi. Keď reformátori odobrali kňazom všetku autoritu, najmä vplyv na občianske záležitosti, umožnili kniežatám a mestským úradníkom ukončiť tieto dlhoročné spory vo svoj prospech tým, že si bezohľadne prisvojili všetky práva, vyhnali hierarchiu, a následne na základe svojej vlastnej autority zriadili úplne novú cirkevnú organizáciu. Reformačný klérus tak od začiatku mal iba tie práva, ktoré mu pridelili svetské autority. Preto boli reformované národné cirkvi úplne podriadené svetskej moci a reformátori, ktorí poverili svetskú moc vykonávaním svojich princípov, nemali prostriedky na to, aby sa zbavili tejto poddanosti.

Sekularizácia cirkevného majetku

V priebehu storočí bolo vytvorené obrovské množstvo nadácií na náboženské, charitatívne a vzdelávacie účely, na ktoré boli venované bohaté zdroje príjmov. Kostoly, kláštory, nemocnice a školy mali často veľké príjmy a rozsiahle majetky, čo vyvolávalo závisť svetských vládcov. Reformácia umožnila svetským pánom sekularizovať – ukradnúť – tento obrovský cirkevný majetok. Kniežatá a mestské autority boli reformátormi vyzvané, aby zabavili cirkevný majetok a použili ho na svoje vlastné účely. Cirkevné kniežatstvá premenili na svetské kniežatstvá. Týmto spôsobom reformátori úspešne zbavili Cirkev časného bohatstva určeného na jej mnohé potreby (nemálo išlo na sirotince, nemocnice a školy) a použili ho na svoj vlastný prospech.

Emócie

Ľudské emócie, na ktoré reformátori apelovali najrôznejšími spôsobmi, boli dobrým prostriedkom šírenia reformácie. Myšlienky, ktoré títo inovátori prinášali – kresťanská sloboda, sloboda myslenia, právo a schopnosť každého jednotlivca založiť svoju vieru na Biblii a ďalšie podobné princípy – boli veľmi príťažlivé. Zrušenie náboženských inštitúcií, ktoré pôsobili ako brzda hriešnej ľudskej prirodzenosti (spoveď, pokánie, pôst, zdržanlivosť, sľuby), prilákalo žiadostivých a ľahkomyseľných ľudí. Vojna proti náboženským rádom, proti panenstvu a celibátu, proti skutkom vyššieho kresťanského života pritiahla veľký počet tých, ktorí bez vážneho povolania prijali náboženský život z čisto ľudských a svetských motívov a ktorí sa teraz chceli zbaviť nepríjemných záväzkov voči Bohu a byť slobodní v uspokojovaní svojich telesných túžob. Toto mohli teraz urobiť ešte ľahšie, pretože skonfiškovanie majetku kostolov a kláštorov umožnilo materiálne zabezpečiť vyskočených mníchov a mníšky, ako aj kňazov, ktorí odpadli od viery.

V nespočetných spisoch a pamfletoch sa reformátori snažili podnecovať najnižšie ľudské pudy. Proti pápežovi, Rímskej kúrii a biskupom, kňazom, mníchom a mníškam, ktorí zostali verní svojej katolíckej viere, sa šírili tie najneuveriteľnejšie urážky. V tom najoplzlejšom jazyku sa vysmievali z katolíckej náuky a katolíckych ustanovizní. Medzi nižšími, prevažne negramotnými a opustenými vrstvami obyvateľstva reformátori podnecovali nízke vášne a inštinkty, ktoré nasadili do služby reformácie.

Pasivita biskupov a duchovenstva

Na začiatku mnohí biskupi prejavovali voči reformátorom apatiu a nezáujem, pričom novému hnutiu nepripisovali žiadny význam, a poskytli tak jeho vodcom čas na šírenie svojich doktrín. Neskôr mnohí svetsky zameraní biskupi, hoci zostali verní Cirkvi, v boji proti heréze postupovali nedbalo a laxne a nezabránili jej ďalšiemu postupu. To isté možno povedať o farských kňazoch, ktorí boli do značnej miery nevedomí a ľahostajní a len pasívne pozorovali masívnu apostázu ľudu (to mali spoločné s kňazmi druhej polovice 20. storočia). Reformátori, na druhej strane, prejavovali obrovskú horlivosť za svoju vec. Zruční v použití slova, pera, osobného kontaktu, šírili kázne a pamflety v ľudovej reči, apelujúc na všetky slabosti ľudského charakteru, podnecovaním fanatizmu davov, skrátka, šikovným a horlivým využívaním každej príležitosti a možnosti, ktorá sa naskytla, preukázali svoju vášeň pre šírenie svojich doktrín. Medzitým postupovali s veľkou opatrnosťou, tvrdili, že sa prísne držia základných právd katolíckej viery, zachovávali na začiatku mnohé vonkajšie ceremónie katolíckej bohoslužby a vyhlasovali, že chcú zrušiť len tie veci, ktoré vymysleli a do Cirkvi zaviedli ľudia, čím sa snažili oklamať ľudí ohľadom svojich skutočných cieľov.

Našli mnohých pobožných a horlivých odporcov v radoch rehoľných aj sekulárnych kňazov, ale katolícka strana, najmä na začiatku, bola zúfalo neorganizovaná a nesystematická a stratila šancu rázne zasiahnuť proti tejto falošnej reformácii.

Nové inštitúcie a doktríny sa páčili

Mnohé nové inštitúcie sa páčili ľudu – napríklad prijímanie kalicha, používanie národného jazyka pri bohoslužbe, ľudové náboženské piesne používané počas služieb, čítanie Biblie, popieranie rozdielu medzi kňazmi a laikmi. Pre mnohých bolo atraktívne aj ospravedlnenie iba vierou bez ohľadu na dobré skutky, popieranie slobody vôle, ktoré poskytovalo výhovorku pre morálne poklesky, osobnú istotu spásy vo viere (subjektívnu dôveru v zásluhy Krista), univerzálny kňazský stav, ktorý sa zdalo, že dáva všetkým priamy podiel na kňazských funkciách a cirkevnej správe.

Násilie

Jednou z hlavných metód, ktoré sa používali na šírenia reformácie, bolo násilie zo strany kniežat a mestských úradov. Kňazi, ktorí zostali verní katolíckej viere, boli vyhnaní a nahradení prívržencami novej viery a ľud bol donútený zúčastňovať sa na nových bohoslužbách. Verní nasledovníci Cirkvi boli rôznymi spôsobmi prenasledovaní a civilné autority sa postarali o to, aby viera potomkov tých, ktorí ostro odporovali reformácii, bola postupne zničená. Na mnohých miestach bola ľuďom Cirkev násilne odobratá; inde ľudí oklamali tak, že zachovali katolícky obrad navonok na dlhú dobu, reformované duchovenstvo nosilo katolícke ornáty a pluviály, ale nebadane kázaním a príkladom viedlo ľud k odpadu.

História reformácie nepochybne ukazuje, že rozhodujúcim faktorom jej šírenia bola svetská moc a že v konečnom dôsledku bol rozhodujúci nie náboženský, ale dynastický, politický a sociálny záujem. K tomu treba pripočítať, že kniežatá a mestskí magistri, ktorí sa pripojili k reformátorom, vykonávali tyranskú vládu nad svedomím svojich poddaných a mestských obyvateľov. Všetci museli prijať náboženstvo predpísané civilným panovníkom. Princíp „Cuius regio, eius religio“ (Koho vláda, toho náboženstvo – teda poddaní musia prijať náboženstvo panovníka) je výtvorom reformácie, a bol praktizovaný jej prívržencami, kdekoľvek mali na to potrebnú moc.

***

predchádzajúce časti:
Herézy a bludy, I. časť: Pelagianizmus
Herézy a bludy, II. časť: Arianizmus a Arius
Herézy a bludy, III. časť: Nestorius a nestoriánstvo
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 1/2
Herézy a bludy, IV. časť: Eutychianizmus a monofyzitizmus, 2/2 – dejiny hnutia
Herézy a bludy, V. časť: Sabelliáni
Herézy a bludy, VI. časť: Doketizmus
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 1/2
Herézy a bludy, VII. časť: Monotelitizmus, 2/2 – dejiny herézy
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 1/2
Herézy a bludy, VIII. časť: Gnosticizmus, 2/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 1/2
Herézy a bludy, IX. časť: Donatisti, 2/2
Herézy a bludy, X. časť: Mání a manicheizmus
Herézy a bludy, XI. časť: Montanizmus
Herézy a bludy, XII. časť: Novacián a novacianizmus
Herézy a bludy, XIII. časť: Pauliciáni
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 1/2
Herézy a bludy, XIV. časť: Ikonoklazmus, 2/2
Herézy a bludy, XV. časť: Blud Berengára z Tours
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 1/2
Herézy a bludy, XVI. časť: Katari, 2/2
Herézy a bludy, XVII. časť: Východná schizma
Herézy a bludy, XVIII. časť: Valdénci
Herézy a bludy, XIX. časť: John Wyclif
Herézy a bludy, XX. časť: Marsilius z Padovy
Herézy a bludy, XXI. časť: Lollardi
Herézy a bludy, XXII. časť: Milenializmus, Joachim z Fiore
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, spirituáli a relaxati, 1/2
Herézy a bludy, XXIII: Spory vo františkánskom ráde, fraticelli, 2/2
Herézy a bludy, XXIV: Peter z Bruys a Arnold z Brescie
Herézy a bludy, XXV: Peter Abélard
Herézy a bludy, XXVI: Devotio moderna – Bratia a Sestry spoločného života, beghardi a beguiny
Herézy a bludy, XXVII: Ján Hus, husitstvo
Herézy a bludy, XXVIII: Unitas fratrum – Jednota bratská

PDF (formát pre tlač)