Listy matky dcére, list druhý: Krása
Prof. Dominik Pecka
15. októbra 2023
Cirkev
Milá moja dcérka,
možno si sa čudovala, že som ťa vo svojom prvom liste nabádala, aby si venovala viac pozornosti ľuďom, s ktorými sa denne stretávaš a snažila sa poznať, čím by si im mohla byť prospešná. Spravila som tak preto, aby som ti naznačila, ako sa máš pripravovať na svoje budúce úlohy.
A tiež preto, aby si pochopila, že si nemáš príliš všímať seba samú. Srdce mladých dievčat v tvojom veku je naplnené mnohými túžbami, obrazotvornosť im maľuje život v tých najpestrejších farbách a ich duše sa napĺňajú radosťou zo života. Tá radosť sa však potom často mení na smútok a sklamanie.

K radosti im stačí máličko: nové šaty, o ktorých sú presvedčené, že sa v nich zapáčia okoliu. Prebúdza sa v nich ženská márnivosť a záľuba vo vlastnom obraze. Rodí sa snaha získať si pozornosť mladých mužov. Tá snaha je pudová. Vzniká sama. Prelína citový život a niekedy ho úplne ovládne. Keď sa niekedy pozerám na také dievčatá, ako sa pohybujú, ako sa smejú, ako hovoria, s ľahkosťou rozpoznávam ich ciele: upútať pozornosť mladého muža v ich blízkosti.
Jedinou myšlienkou takýchto dievčat je, ako zvýšiť svoj telesný pôvab a ako zaujať. Najčastejšie je vidieť, ako stoja pred zrkadlom s otázkou v očiach – som krásna? Táto otázka trápi mnohé dievčatá v tvojom veku. Nejedna je o tom pevne presvedčená, pretože nerozumní rodičia či príbuzní jej už od detstva vravievali, aká je pekná. Dievčinka je potom smelá pred mužským svetom, a takmer vopred istá svojím úspechom. Nejedna si však naopak myslí, že nie je pekná, lebo jej to doteraz nikto nepovedal a trápi sa preto v duchu, ranená vo svojej pýche, živiac vo svojom srdci závisť a horkosť.
Ak sa dievča snaží upútať pozornosť chlapcov, nerobí to vždy z túžby po láske, ale naopak z potreby ukojiť svoju sebalásku. A často prichádza mladý muž a s úmyslom zalichotiť jej hovorí: Slečna, vy ste pekná!
Konečne niekto, kto vidí, že som krásna! Tak hovorí sebaláska. Hneď býva prístupná prianiam lichotníka, je ochotná veriť jeho táraniu a často sa nechá zviesť nie preto, že by bola zlá, ale preto, že je samoľúba a márnomyseľná. Ak sa ti niekedy stane, dcérka moja, že nejaký mladík bude chváliť tvoju krásu, nevšímaj si také slová. Vedz, že je to len také prázdne rozprávanie. Keď pre nič iné, tak preto, že telesná krása odchádza a raz pominie. Krása je vlastnosť tela a nie duše.
Ak niekto chváli tvoju krásu, je to rovnaké, akoby hovoril, že to ostatné nestojí za nič, alebo že ho to vôbec nezaujíma. Je to zrejme človek plytkého ducha, ktorý dokáže oceniť len to, čo je na povrchu. Telesná krása je dar Boží.
Úlohou ženy je, aby šírila okolo seba lásku, pokoj, nehu a dobrotu. Tieto cnosti by iste boli bez žiary a bez pôsobivosti, keby boli ukryté v neupravenom tele. Ak Boh činí ženu krásnou a milou, nie je to znamenie, že má stále stáť pred zrkadlom a udivovať sa sebou samou, ale je to znamenie, že je povolaná k dielu lásky medzi ľuďmi a že Boh sám jej to ťažké dielo uľahčuje darom telesného pôvabu.
Nezabúdaj nikdy, že tvoje telo zostarne a zvädne. Tvoja duša však musí zostať mladá a krásna. Duša nikdy nesmie zostarnúť. Duša ženy musí byť krajšia v šesťdesiatich rokoch než bola v pätnástich. Pravá krása nevädne a nepominie. Pravá krása je krása duše. V rukách dievčat vídavam zrkadielka, pudrenky, hrebene, pilníčky na nechty. Nehovorím, žeby sa dievča nemalo starať o svoj zovňajšok. Je určite lepšie, keď to robí, ako keby tak nerobila. Ale nemalo by byť jej hlavným záujmom.
Musí aspoň časť svojej starostlivosti a času venovať duši a jej zušľachťovaniu! Ak sa dievča nestará primerane o mravnú krásu svojej duše, mení sa napokon na nádobu, na povrchu peknú, vo vnútri však prázdnu. Mení sa na nafúknutú bublinu, ktorá chvíľu hrá dúhovými farbami a potom praskne.
Čo je to krása duše? Cnosť. Čo je to cnosť? Schopnosť a snaha činiť dobro. Cnosť je krása duše. Platón hovorí, že najkrajším divadlom by bolo spojenie cnostnej duše s telom, ktoré by kráse takejto duše bolo primerané a s ním tvorilo harmonický celok. A ako sa telo môže nazývať krásnym, len keď všetky jeho údy sú navzájom v náležitom pomere, tak aj krása duše záleží v náležitom pomere a súlade všetkých jej vlastností.
Všetky sily, schopnosti a náklonnosti duše majú byť riadené svetlom rozumu a ovládané silou vôle: tak vzniká súlad v duši. Najmä to, čo je nižšie, pudové a živočíšne v našej prirodzenosti, musí byť podriadené rozumu a vôli. Cnosť, ktorou sa človek stáva schopným ovládať svoje pudy, sa nazýva miernosť. Účelom tejto cnosti nie je zničiť prirodzenosť, ale ovládnuť ju a povzniesť. Ak sochár vytvára sochu, nemá v úmysle zničiť mramor, ale dať mu ušľachtilú a krásnu podobu.
Výkvetom miernosti je cudnosť. Je to snaha riadiť a ovládnuť onen pud, ktorý smeruje k zachovaniu ľudského pokolenia. Jemu jej podobný pud potravy, ktorý smeruje k zachovaniu jedinca. Oba tieto pudy musí človek ovládať. Ak nie, škodí si sám sebe a klesá pod úroveň nerozumného zvieraťa. A práve v ovládaní a riadení týchto pudov najviac vyniká nadvláda rozumu a sila vôle. Najčistejším prejavom cudnosti je panenstvo. Je to stála, dobrovoľná neporušenosť mysle a tela, ktorá odoláva všetkým nebezpečenstvám a prekonáva všetky ťažkosti. Panenstvo je hrdinstvo duše.
Panenstvom sa duša podobá anjelovi. Svätý Ambróz hovorí, že anjeli žijú bez tela, panny však víťazia v tele. Podľa svätého Bernarda je v čistote anjela viac blaženosti, ale v čistote človeka viac statočnosti.
Chápeš snáď, dcérka moja, že panenstvo nie je iba neporušenosť ženských orgánov, ale najmä neporušenosť mysle a srdca. Porušením cudnosti je predstavovať si telesný styk s mužom alebo si ho priať. Pýtaš sa prečo? Telesný styk spôsobuje, že sa narodí dieťa. Ak sa narodí dieťa, musí byť postarané o jeho výživu a výchovu. Dieťa môže byť dobre vychované len v rodine: len tam, kde sa muž a žena zaviazali, že budú žiť v trvalom spojení.
Ak sa však dieťa narodí mimo manželstva, nie je oň postarané. Preto nie je dovolený telesný styk muža a ženy mimo manželstva a vôbec taký styk, ktorého účelom nie je, aby prišlo na svet dieťa. Nie je teda dovolené priať si takýto styk. Nie je dovolené myslieť na takýto styk. Nie je dovolené vydávať sa do nebezpečenstva takéhoto styku. To je zmysel šiesteho prikázania Božieho: Nezosmilníš! V tom prikázaní sa zakazuje necudnosť.
Nemravné myšlienky a žiadosti, slová a skutky. Ak sú už nemravné myšlienky previnením proti šiestemu prikázaniu, tým skôr nemravné reči alebo nemravné skutky. Pripomínam ti, dcéra moja, že je necudnosťou zbytočne sa dotýkať vlastného tela, zvlášť ženských orgánov. Je v tom isté nebezpečenstvo, pretože dotýkaním a dráždením týchto častí tvojho tela si možno spôsobiť pocit telesnej rozkoše. To zvádza mnohých k hriechu, ktorý sa nazýva onania. Ten hriech sa ľahko stane zvykom, ktorý sa potom ťažko dá prekonať. Pôsobí zhubne na telo aj na dušu. Na telo: častejšie dráždenie jemných a chúlostivých častí tela má za následok precitlivenosť celej nervovej sústavy a môže byť príčinou, že neskôr sa vyvinú ťažké poruchy telesného zdravia. Na duši: kto sa oddáva onanii, pomaly stráca všetku radosť zo života, trápi sa výčitkami svedomia, lebo cíti a vie, že koná niečo ohavné, neprirodzené a zhubné.
Kazí si svoju povahu, pretože sa stáva človekom neúprimným, pretvarujúcim sa, vnútorne rozorvaným a nešťastným. Chcem, aby si o tom vedela, dcéra moja. Je potrebné, aby sme boli poučení o chorobe, aj keď ju nemáme, lebo ak ju už máme, neskoré poučenie nič neprospeje. Bez cudnosti nie je pokojné svedomie. Bez cudnosti nie je krása v duši. Necudnosť je ohavnosť duše.
A preto by som si priala, dieťa moje, aby si denne stála nie pred zrkadlom ukazujúcom krásu tela, ktorá sa pominie, ale pred zrkadlom svojho svedomia a pozorovala a spytovala si denne svoju dušu, či jej krása nie je poškvrnená zlou myšlienkou čo žiadosťou. Obzvlášť večer pred spaním venuj malú chvíľu pozorovaniu tejto krásy. A ak uvidíš nejakú škvrnku, zmy ju úprimnou ľútosťou a naprav ju pevným úmyslom poklad svojej krásy chrániť proti všetkému a proti všetkým, úmyslom bojovať zo všetkých síl o to, čo je hodné boja, lebo to nevädne.
(Krátené)

