150 rokov dogmy o pápežskej neomylnosti

18. júla 2020   Aktuality

18. júla 1870 schválil I. vatikánsky koncil dogmu o pápežskej neomylnosti. Táto neomylnosť sa uplatňuje vtedy, keď pápež hovorí „ex cathedra“. Dogmu obsahuje koncilová dogmatická konštitúcia Pastor Aeternus.

Už v čase definovania a prijatia tejto dogmy ju sprevádzali rôzne nedorozumenia a zlé interpretácie. Prostí ľudia, predovšetkým protestanti, ale aj mnohí katolíci, sa domnievali, že vyhlásením tejto dogmy si pápeži katolíckej Cirkvi nárokujú neomylnosť v celom spektre ľudského poznania. Obzvlášť negatívna reakcia prišla z Nemecka od kancelára Otta von Bismarcka, ktorá otvorila tzv. kultrkampf (kultúrnu vojnu).

Cirkev hneď uviedla tieto omyly na pravú mieru a povedala jasne, že pápež je neomylný len vtedy keď verejne vyhlási, že ide definovať učenie o viere a mravoch alebo novú dogmu. Pri hlásaní starých dogiem a už v minulosti prijatého učenia Cirkvi je samozrejme tiež neomylný. Tým len opakuje výroky a učenie vzniknuvšie na základe neomylnosti bývalých pápežov a koncilov s nimi zjednotených.

Pri individuálnej interpretácii cirkevného učenia, ktorá neprebieha „ex cathedra“ a pri súkromných názoroch na vieru, sa môže aj pápež mýliť.

V texte konštitúcie Pastor Aeternus sa uvádza:

„Petrovým nástupcom totiž nebol prisľúbený Duch Svätý, aby z jeho vnuknutia objavovali nové učenie, lež aby za jeho asistencie od apoštolov tradované Zjavenie čiže poklad (depozit) viery sväto ochraňovali a verne vykladali.“

Definícia pápežskej neomylnosti:

„Vo vernej nádväznosti na Tradíciu, zachovávanú od začiatku kresťanskej viery, na slávu Boha, nášho Spasiteľa, na povznesenie katolíckeho náboženstva a na spásu kresťanských národov, so schválením posvätného koncilu učíme a definujeme ako od Boha zjavenú dogmu:

Keď rímsky veľkňaz hovorí s najväčšou učiteľskou mocou (ex cathedra), t.j. keď v úlohe pastiera a učiteľa všetkých kresťanov so svojou najvyššou apoštolskou autoritou definuje učenie o viere alebo mravoch, ktorého sa má pridržiavať celá Cirkev, vtedy na základe božskej asistencie, ktorá mu bola prisľúbená vo svätom Petrovi, vlastní neomylnosť, ktorou chcel mať vystrojenú svoju Cirkev božský Vykupiteľ, keď ona definuje učenie o viere a mravoch. A preto takéto definície rímskeho veľkňaza sú nezmeniteľné samy o sebe, nie však z konsenzu Cirkvi.

Kto by sa – čo nech Boh odvráti – opovážil protirečiť tejto našej definícii, nech je exkomunikovaný.“

Texty cirkevných dokumentov boli prevzaté z knihy:

Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 1995

BM

PDF (formát pre tlač)