Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku -

Veľkonočné legendy a duchovné tradície východných kresťanov v Rumunsku

Lucia Laudoniu
28. marca 2024
  Cirkev

Určite ste už videli ikonu svätej myronosičky Márie Magdalény, ako drží v ruke červené vajíčko. K tejto ikone sa viaže legenda, ktorú v Rumunsku milujú malí aj veľkí:

Po Ježišovom Zmŕtvychvstaní sa Mária Magdaléna vybrala do samého srdca impéria, do Ríma. Hovorí sa, že žiadala o audienciu u cisára Tiberia, aby ho informovala o nespravodlivom Pilátovom rozsudku nad Ježišom.

Bolo dobrým zvykom, aby supplicator priniesol cisárovi vhodný dar. Myronosička však držala v rukách obyčajné vajíčko, symbol kolísky aj hrobu. Cisára to rozzúrilo. Keď mu Mária Magdaléna začala rozprávať o Ježišovom víťazstve nad smrťou, nahneval sa ešte viac: „Uverím ti, až keď sa vajce v tvojich rukách zmení na červené!“

Tak sa aj stalo, vajce získalo farbu krvi Baránka Božieho a premenilo sa na prvú veľkonočnú kraslicu. Prekvapený imperátor uznal, že proces s Ježišom nebol iuxta ordinem, a Piláta dal potrestať.

Príbeh sa končí Pilátovou smrťou. Neďaleko väzenia, v ktorom si bývalý prefekt Judey práve odpykával trest, kráčal cisár so svojou družinou. Jeho pozornosť upútal veľký jeleň, ktorý sa mihol v diaľke. Tiberius zatúžil po trofeji a vystrelil šíp, ktorý zvláštnym Božím riadením zmenil smer, prešiel väzenskou mrežou a Piláta zasiahol rovno do srdca. Aberratio ictus.

Mária Magdaléna s veľkonočným vajíčkom.
Zdroj: Jim Forest / flickr.com

Bol cisár Tiberius (krypto)kresťanom?

Tento príbeh nemá s historickými reáliami nič spoločné (kresťanstvo v predkonštantínovskej epoche nebolo v komnatách rímskych „augustov“ vítaným hosťom), jeho hlboké vieroučné posolstvo však dokáže pohnúť nejedným srdcom. Exempla trahunt.

Ranokresťanský apologéta Tertulián nám však zanechal správu, že Tiberius predniesol v rímskom senáte návrh, aby bol Kristus zaradený do panteónu rímskych bohov. Pohanský senát však deifikáciu jediného pravého Bohočloveka odmietol.

Tertuliánovu zmienku preberá Eusebius z Cézarey, Hieronymus, arménsky cirkevný historik Movses Chorenaci i neskoršie redakcie Chronicon Paschale. Historici sa zhodujú, že príslušné senatus consultum neexistuje a ide o Tertuliánovu fikciu, alebo je to neskoršia pseudoepigrafická interpolácia z neznámeho kresťanského zdroja. Ako to bolo naozaj, sa možno dozvieme v deň, keď Pán príde súdiť svet. Dovtedy to zostáva tajomstvom.

Z ľudovej klenotnice

Rozprávanie o odvážnej svedkyni Vzkriesenia, ktorá sa dostala až k prvému mužovi Impéria a pozdravila ho tradičným Christus resurrexit, patrí spolu s ďalšími podobnými paschálnymi apokryfmi do klenotnice ľudovej zbožnosti pravoslávneho Balkánu. Načrime spolu do pokladnice rumunských tradícií a legiend, ktoré môžu inšpirovať aj západných kresťanov.

Mária Magdaléna je hlavnou protagonistkou aj v ďalšom príbehu. V to veľkonočné ráno sa ponáhľala k Ježišovmu hrobu a v rukách niesla košík s varenými vajíčkami, možno ako jedlo pre myronosičky – ženy, ktoré podľa židovského zvyku prichádzali pomazať Pánovo telo voňavými masťami.

Keď prišla na miesto, všimla si odvalený kameň. Vo chvíli, keď uvidela vzkrieseného Spasiteľa, vajíčka v jej košíku dostali červenú farbu, ako symbol vivifikačnej sily Kristovej Krvi.

Podľa inej verzie sa Židia pokúsili Máriu Magdalénu ukameňovať, pretože na ceste za apoštolmi s veľkou horlivosťou hlásala pravdu o prázdnom hrobe. No stal sa zázrak – kamene sa v rukách pochybovačov zmenili na farebné vajcia, ktoré svätici už nemohli ublížiť.

Vajíčko alebo lebka?

Ďalšie rumunské exemplum sa odohráva sub umbra crucis. Panna Mária prišla oplakávať Ukrižovaného. Položila ku krížu košík s vajíčkami – prejav nádeje, že smrť nemôže poraziť Všemohúceho. Biele škrupiny sčerveneli od krvi z Kristových rán. Aké je poučenie z tohto príbehu? Ježišova Krv obmýva a lieči všetko stvorenie, aj to najmenšie, ktoré sa ešte len pýta na svet.

Príbeh o vajíčkach pod krížom má blízko k tradícii o Adamovej lebke. Podľa Origenovho názoru bola lebka prvého človeka pochovaná na mieste, kde stál Kristov kríž. Krv Božieho Syna tak stekala na Adamovu hlavu.

Toto Ukrižovanie vzniklo v ateliéri krétskeho ikonopisca Andreasa Pavia. Na ikone vidíme podsvetie, aj Adamovu lebku.
Zdroj: commons.wikimedia.org

Symbolika Adamovej lebky ovplyvnila fantáziu stredovekých i novovekých umelcov (maľby typu vanitas). Na niektorých ikonách a krížoch najmä byzantskej proveniencie môžeme vidieť lebku pri Kristových nohách.

Je celkom možné, že biele vajcia pri nohách kríža v rumunskom ľudovom rozprávaní v skutočnosti predstavujú lebky zločincov, ktoré sa podľa Hieronymovho výkladu povaľovali na Golgote. „Dážď“ Kristovej krvi má hlboký soteriologický význam – priniesol im spásu a nádej na Raj.

Vyvolená vŕba

S Matkou Božou súvisí aj povesť o Kvetnej nedeli, ktorá sa zachovala v Maramureši a v Bukovine. Hovorí o tajomnom poslaní vŕby.

Keď Bohorodička kráčala na Golgotu, na okraji cesty uvidela rásť vavrínový strom, symbol a métu cisárov a básnikov. Vavrín, pyšný na svoje zasvätenie Apolónovi, však neprejavil Matke Božej nijakú úctu. Poklonila sa jej len úbohá vŕba.

Theotokos preto vzala niekoľko vetvičiek vŕby a uvila z nej víťaznú korunu pre Pána Ježiša, ktorá nebude mať tŕne. Vavrínu sa tejto cti nedostalo.

V oblastiach, kde nerastú palmy, sa v procesiách oddávna používali vŕbové vetvičky, na Slovensku známe ako bahniatka. Jedna z najstarších tlačených liturgických kníh svojho druhu, rumunsko-slovanský Molitfelnicul z Alby Iulie z roku 1689, dáva Palmovej (Kvetnej) nedeli (Intrarea Domnului în Ierusalim – Vstup Pána do Jeruzalema) starobylé meno Dumineca florilor pe sălcii (Nedeľa vŕbových kvetov).

Duchovný význam polovice

Streda štvrtého pôstneho týždňa (miercurea Păresimilor) mala pre rumunské a moldavské ženy dôležitý význam. V tento deň sa Veľký pôst dostáva do polovice svojho trvania.

Polovica je oveľa viac, než len časovým údajom. Kresťanom latinskej tradície znie v ušiach nápev benediktína Notkera Media vita in morte sumus. V prostriedku života, v životnom rozpuku, sme vlastne ponorení do smrti.

Rumunský názov Miaza Păresii jazykovedci odvodzujú z latinského medium Quadragesimae. Iné, rovnako zaujímavé vysvetlenie, treba hľadať v rumunskom pomenovaní steny (perete, v latinčine paries, parietem).

Tento sviatok je akýmsi múrom, ktorý rozdeľuje Svätú Štyridsiatnicu na dve rovnaké časti – akoby dve oči, ktoré hľadia (každé zo svojho uhla pohľadu) na jediného Spasiteľa. Dvoma očami Cirkvi sú liturgický Východ a Západ.

Čím bol tento deň taký výnimočný? Gazdinky vyberali z hniezd vhodné vajíčka, ktoré čakalo dôležité poslanie – mali sa stať veľkonočnými kraslicami. Maľovať sa smeli až na Zelený štvrtok (v Rumunsku sa nazýva Veľký, keďže v byzantskom obrade majú všetky dni od Kvetnej nedele po nedeľu Paschy prívlastok „veľký“).

Tradičné rumunské veľkonočné kraslice s rastlinnými a florálnymi motívmi.
Zdroj: anay.bromelia / flickr.com

Každý ornament niečo znamená

Tradičnou farbou rumunských kraslíc je červená (v rumunskom folklóre dominujú apokryfné príbehy o červených vajíčkach), no v praxi sa môžeme stretnúť so všetkými farebnými variáciami vrátane čiernej – farby smrti a pokánia.

Málokto si dnes uvedomuje, že ornamentálna výzdoba rumunských ľudových kraslíc nie je len vecou náhody či fantázie, má svoj poriadok i sémantický význam. Tak napríklad, dvojitá čiara symbolizuje večnosť (eternitatea), vlnovka pripomína vodu a očistenie vo sviatosti krstu (purificarea). Motívy s obdĺžnikmi vyjadrujú túžbu po poznaní (cunoaşterea). Špirála zvečňuje čas (timpul) a dvojitá špirála spojenie medzi životom a smrťou.

Vertikálna čiara predstavuje život (viaţa), horizontála smrť (moartea). Tieto dve priamky spolu vytvárajú kríž. Na rumunských krasliciach môžeme obdivovať štylizované kríže, a fortiori doplnené o nápis Hristos a înviat – Kristus vstal z mŕtvych: https://ziarulunirea.ro/wp-content/uploads/2015/04/oua-rosii.jpg

Popredný význam kríža v rumunskej ľudovej kultúre dokladá aj nasledovný zvyk: Hlava rodiny po návrate z paschálnych bohoslužieb urobila na vchodovom tráme domu malý krížik. Podľa počtu krížov nad vchodovými dverami (alebo na drevenom trámovom strope) bolo v minulosti možné určiť vek sedliackeho domu.

Deň dvanástich uzlov

Zelený (Veľký) štvrtok je v byzantskej tradícii dňom svätenia myra (krizma), ktoré smie svätiť iba eparchiálny biskup. V patriarchálnych cirkvách, akou je aj Rumunská pravoslávna, ho posväcuje patriarcha. Tento obrad je vždy monumentálny a bohatý na symboliku: https://doxologia.ro/sites/default/files/imagine/2016/05/apr01_16.jpg

V tento deň kresťania chodia na tzv. strastnú utiereň s čítaním dvanástich evanjeliových perikop o utrpení Pána (ekvivalent západných Pašií). V rumunčine má táto bohoslužba názov Denia celor 12 Evanghelii. Pôvod slova denia je skúšobným kameňom, na ktorom si vybil zuby nejeden filológ. Niektorí ho identifikujú so slovanským výrazom бде́ние (bdenie, vigília), ďalší hľadajú jeho pôvod v latinskom denae. To je však málo pravdepodobné, pretože denae znamená „po desať, v desiatkach“ (porov. denicales feriae – desaťdňový smútok po úmrtí blízkej osoby v starom Ríme) a príslušných evanjelií je dvanásť.

Pod vplyvom slávnostného čítania dvanástich evanjeliových statí vznikol na juhu Rumunska pozoruhodný zvyk. Dievčatá urobia na špagáte dvanásť uzlov, a ku každému pripoja želanie alebo záväzok. Keď sa im želanie splní, uzol rozviažu.

Katolík si položí otázku, či toto viazanie uzlov môže nejako súvisieť s troma uzlami (rehoľnými sľubmi) na františkánskom cingule. Františkáni boli spolu s dominikánmi najaktívnejšími misionármi na pravoslávnom Východe. Ako píše Viorel Achim (Ordinul franciscan în ţările române în secolele XIV–XV. Aspectele teritoriale), prítomnosť nasledovníkov svätého Františka je v rumunsky hovoriacich oblastiach doložená už v 14. a 15. storočí.

Táto ikona Vzkriesenia Pána (Învierea Domnului) v štýle západného umenia (otvorený hrob s vojakmi) sa zachovala v drevenom chráme v transylvánskej obci Brotuna.
Zdroj: Țetcu Mircea Rareș / commons.wikimedia.org

Pozor, ide… Joimărița!

Dynamika Ducha Svätého vo vzťahoch medzi Východom a Západom mohla ovplyvniť aj formáciu tradičného zvykoslovia. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je mytologická postava trestajúca lenivosť – Joimărița (z rumunského Joia Mare – Veľký štvrtok).

Táto nie veľmi pohľadná, zato však prísna postava, prichádza na Veľký štvrtok kontrolovať gazdinky, či boli počas roka usilovné. Zelený štvrtok bol dňom, kedy sa mali dokončiť tkáčske a iné remeselné práce. Keď Joimărița našla niekde nespracovaný ľan, za trest ho podpálila. V horšom prípade popálila lenivým dievčatám aj prsty…

V Oltenii sa v tento sviatočný deň zapaľovali vatry na počesť mŕtvych predkov (focuri pentru morţi). Sú spomienkou na oheň, ktorí vraj založili sluhovia veľkňaza Kajfáša, aby sa pri ňom zohriali. Mrazilo ich zlé svedomie.

Svätý epitaf – hrob i pečať viery

Zimomriavky môžeme mať aj pri nádherných spevoch nad Božím hrobom, ktorý Rumuni a Gréci volajú Svätý epitaf (Sfântul epitaf). Veriaci byzantsko-slovanských cirkví mu hovoria plaščanica (плащани́ца). Je to textilná ikona kladenia Pána do hrobu s tropárom Ctihodný Jozef (Decorus Joseph), ktorý býva vyšitý po jej obvode.

Byzantský Boží hrob (epitaf) s latinským tropárom.
Zdroj: osobný archív L. Laudoniu

Názov epitaf odkazuje na rozlomenú imperiálnu pečať na Kristovom hrobe (grécka syntagma επί του τάφου znamená „na hrobe“). Pečate cisárov a kráľov sú obmedzené časom a priestorom, dajú sa preto porušiť a zlomiť. Pečať viery je večná.

Svätý epitaf sa v chrámoch umiestňuje na prenosné oltáre (tetrapody), ktoré sa prehýbajú od záplavy kvetov. Na Boží hrob sa kladie evanjeliár a kríž, ktoré sa uctievajú bozkom.

Gréci sú majstrami v zdobení Božích hrobov.
Zdroj: Georgios86 / commons.wikimedia.org

Na Veľký piatok večer znie pod klenbami rumunských chrámov nadhrobná utiereň (Denia prohodului Domnului). Slovenskí gréckokatolíci majú vo zvyku slúžiť jeruzalemskú nadhrobnú utiereň na Bielu sobotu ráno. Liturgické texty pochádzajú od svätého Jána Damascénskeho. Mnohým kresťanom sa zdá, že prešli bránou času a ocitli sa na Ježišovom pohrebe…

„Podliezanie“ oltára nie je detská zábavka

„Na Veľký piatok zostupujeme s Kristom do hrobu, aby sme neskôr spolu s Ním vstali z mŕtvych. Tak ako Kristus prešiel hrobom a zostúpil do podsvetia, s cieľom vzkriesiť všetkých spravodlivých, ktorí ešte len čakali na splnenie Božích prisľúbení, máme aj my všetci zomrieť a prejsť hrobom, aby sme získali večný život v Božom Kráľovstve,“ uvažuje otec Teodor Danalache, autor článku Prechádzanie popod oltár na Veľký piatok (Trecerea pe sub masă, în Vinerea Mare) na portáli crestinortodox.ro.

Poklona a cesta popod oltár so Svätým epitafom je aktom pokory. Veriaci naozaj zohnú chrbát a „podlezú“ oltárik. Pre lepšiu predstavu prikladáme odkazy niekoľko obrázkov:

https://str.crestin-ortodox.ro/foto/1441/144085_trecerea-sub-masa-vinerea-mare-sfantul-epitaf.jpg

https://cdn.knd.ro/media/521/2862/1706/20307413/1/cand-se-trece-pe-sub-masa-paste-2023.jpg?width=770&height=700

https://image.stirileprotv.ro/media/images/800×450/Apr2021/62187738.jpg

Prechod popod Boží hrob milujú najmä deti, no tento zvyk má čo povedať aj dospelým. Niektorí „podliezajú“ oltárik s plaščanicou iba raz, na znak jedinečnosti Kristovho vykupiteľského diela. Nájdu sa aj takí, ktorí tento úkon zopakujú hneď trikrát, na pamiatku troch dní, kedy telo Bohočloveka odpočívalo v hrobe.

Pán Ježiš rozlamuje okovy Pekla a zachraňuje prvých ľudí. Rumunská paschálna ikona.
Zdroj: Victoria Popa / commons.wikimedia.org

Židovka omdlela

Naša mozaika rumunských paschálnych tradícií si v žiadnom prípade nenárokuje na úplnosť. Čitatelia môžu v prípade záujmu „zablúdiť“ na portál crestinortodox.ro, kde sa dozvedia napríklad aj to, že Rumuni nepoznajú šibačku, a v Bukovine hádžu škrupiny z veľkonočných vajíčok do rieky, aby ich voda odniesla k dušiam nenarodených detí.

V niektorých častiach krajiny sa praktizuje aj oblievačka. Treba pripomenúť, že jej priebeh je oveľa menej „búrlivý“, ako na Slovensku… V podstate je to veľmi decentné kropenie vodou alebo parfumom. V pondelok dedinskí chlapci kropili dievčatá, no v utorok – čuduj sa svet – im to žienky mohli vrátiť. Teda, ak chceli.

Aj tento zvyk vychádza z ľudového rozprávania. Jedno židovské dievča upadlo do mdlôb, len čo počulo radostnú zvesť o Kristovom Vzkriesení. Chlapec, ktorý bol práve nablízku, ju rýchlo pokropil svätenou vodou.

Krásnym prejavom veľkonočnej radosti je ťukanie vajíčka o vajíčko. Tento zvyk je známy na celom Balkáne. Keď sa blízki ľudia stretnú, „ťuknú si“ kraslicami podobne, ako keď si pripíjame pohárom dobrého vína. Známy pozdrav „Kristus vstal z mŕtvych“ pri tom nemôže chýbať.

„Bozk dvoch kraslíc“ má osobitnú atmosféru pri spoločnom paschálnom stole, na ktorom rozvoniava sladký chlieb – cozonac. Kresťania sa pozdravujú s kraslicami v rukách a hovoria: „Štrngnime si s vajíčkom (hai ciocnim ouă), aby sme spolu prežili krásnu Veľkú noc, a po smrti sa opäť uvideli v Nebi!“


PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 € 10 € 20 € 50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)

Najnovšie články

Švajčiarsky biskup Bonnemain čelí kritike za to, že sa zúčastnil pohrebu biskupa Huondera, organizovaného Kňazským bratstvom svätého Pia X.

Narodenie a raný život Panny Márie

Oslava a úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu v Cirkvi (Trinásta časť)

Komisia biskupov EÚ (COMECE) pokračuje vo svojej propagandistickej jazde: Vydala novú brožúrku o pozitívach EÚ a jej rozširovaní