Ďalší posun v úpadku: Na Katolíckom dni vo Würzburgu chcú riešiť sadomasochizmus aj polyamóriu

7. mája 2026   Aktuality   Cirkevná kríza

Na 104. Nemeckom katolíckom dni vo Würzburgu sa má okrem iných cirkevných organizácií prezentovať aj „Ekumenický pracovný okruh BDSM a kresťanstvo“, ktorý otvorene deklaruje snahu dostať tému „sadomasochistických sexuálnych preferencií“ z „tabuizovaného kúta“. Skupina mala vlastný stánok na tzv. „cirkevnej míli“ a prezentovala sa ako spoločenstvo kresťanov z rôznych konfesií, ktorí sa venujú erotike, sexualite a osobitne BDSM praktikám.

https://www.kath.net/news/90273

https://evangelische-zeitung.de/bdsm-und-bondage-auch-das-gehoert-zur-kirche/

Na svojej stránke uvádzajú, že „kvôli Bohu nemusíme zatemňovať spálňu“ a hovoria o potrebe „otvorene a láskavo hovoriť o erotike, sexualite a viere“. BDSM definujú ako súhrn praktík zahŕňajúcich zväzovanie, dominanciu, submisiu či sadomasochizmus.

Popri nich sa na podujatí prezentovala aj „Sieť katolíckych lesieb“, označujúca sa za „spirituálne nezávislú, rozmanitú, katolícky a feministicky formovanú sieť žien milujúcich ženy“. Celý rámec podujatia ukazuje pokračujúci trend prelínania cirkevného priestoru s témami queer ideológie, polyamórie a alternatívnych sexuálnych identít, ktoré ešte pred niekoľkými desaťročiami stáli úplne mimo verejného kresťanského diskurzu.

Zaujímavé však je, že v samotnom texte i prezentácii podujatia stále badať určitý rozdiel medzi katolíckym a protestantským prostredím. Katolícka strana, aj keď sa púšťa do tém, ktoré by boli ešte nedávno nepredstaviteľné, používa opatrnejší jazyk, zdôrazňuje „dialóg“, „pastoráciu“, „sprievod“ či „etické zaradenie“.

Naopak, po prechode k protestantským zdrojom a iniciatívam vidno oveľa radikálnejší posun. Tam sa už bez väčších zábran otvorene hovorí o polyamorických vzťahoch, požehnávaní netradičných zväzkov, či o tom, že „Boh je stelesnením polyamorického“, pretože miluje všetkých ľudí.

Práve v protestantskej časti diskusie sa objavujú výroky, ktoré by ešte donedávna pôsobili ako čistá provokácia. Protestanti otvorene hovoria o trojuholníkových vzťahoch typu „jedna žena, dvaja muži“, požadujú cirkevné obrady pre polyamorické vzťahy a tvrdia, že tradičné chápanie manželstva sa zmenilo. Objavujú sa aj paralely medzi BDSM a kresťanskou spiritualitou, keď jedna z účastníčok vyhlasuje: „U nás ide o dôveru, oddanie sa, pokoru a kľačanie – vidím tam veľmi veľa paralel s kresťanskou vierou.“

Celý obraz tak pôsobí ako ďalší dôkaz hlbokej morálnej a teologickej krízy západného protestantizmu, ktorý sa v mnohých oblastiach prakticky odtrhol od klasického kresťanského chápania morálky a antropológie.

Z pohľadu katolíckeho morálneho učenia predstavujú podobné iniciatívy vážny problém, pretože rozbíjajú samotný základ kresťanského chápania sexuality. Katolícka tradícia vždy učila, že sexualita má svoje miesto v manželstve muža a ženy a je spojená s láskou, vernosťou, plodnosťou a dôstojnosťou osoby.

Praktiky založené na dominancii, ponižovaní, bolestiach či erotizovanom mocenskom vzťahu preto nemožno chápať ako morálne neutrálne „životné štýly“, ale ako deformáciu správne usporiadaného chápania sexuality. Cirkev pritom nerozlišuje len vonkajší súhlas účastníkov, ale aj samotnú morálnu povahu skutku a jeho súlad s prirodzeným zákonom a kresťanskou antropológiou.

Katolícka tradícia zároveň vždy odmietala redukovať človeka na jeho sexuálne túžby alebo preferencie. Moderný západný svet však čoraz viac buduje identitu človeka práve na sexualite, pričom každá túžba má byť verejne potvrdená, oslávená a spoločensky legitimizovaná. V tomto duchu sa aj cirkevný priestor začína meniť z miesta obrátenia a duchovného zápasu na priestor psychologického potvrdzovania všetkých možných identít a praktík.

Klasická kresťanská askéza, ovládanie vášní, čistota a obeta sú postupne vytláčané jazykom „inklúzie“, „sebavyjadrenia“ a „autentického prežívania sexuality“. Práve tu vidí tradičný katolícky pohľad nebezpečenstvo hlbokej sekularizácie a straty nadprirodzeného horizontu.

Z tradičného katolíckeho hľadiska je preto mimoriadne problematické, keď sa podobné témy prezentujú priamo v cirkevnom prostredí a pod záštitou kresťanských podujatí. Nie preto, že by Cirkev mala nenávidieť ľudí zápasiacich s rôznymi sklonmi alebo hriechmi, ale preto, že jej úlohou je viesť človeka k pravde, pokániu a duchovnému uzdraveniu, nie normalizovať či estetizovať morálne neusporiadané správanie.

Katolícka tradícia vždy rozlišovala medzi rešpektom voči osobe a schvaľovaním konkrétnych skutkov. Keď sa toto rozlíšenie stratí, Cirkev riskuje, že namiesto hlasu obrátenia začne len opakovať jazyk okolitej kultúry.

A cynická otázka na záver zostáva visieť vo vzduchu: Ako budú „zodpovední pastorační pracovníci“ reagovať, keď sa jedného dňa o svoje práva začnú hlásiť ďalšie a ďalšie extrémne deviácie, ktoré ešte dnes pôsobia nepredstaviteľne?

Dejiny morálneho rozkladu totiž ukazujú, že keď sa raz odstráni samotný princíp prirodzeného poriadku a všetko sa zredukuje na subjektívnu túžbu a „konsenzus“, hranice sa posúvajú stále ďalej. Degenerácia postupuje míľovými krokmi pričom s jedlom rastie aj chuť.

Branislav Krasnovský

Zdroj: kath.net, evangelische-zeitung.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)