Veselé nástrahy dúhovej pastorácie alebo Koľko zábavy sa dá užiť s pastoračnou láskou a aké prekvapenia číhajú na pokrokových kňazov

Branislav Michalka
21. októbra 2023   Cirkev

Todos, todos…

Staré porekadlo hovorí, že každému sa človek zavďačiť nemôže. Splnenie požiadaviek všetkých ľudí, ktoré sa vzájomne často vylučujú, je nemožné. Tak to už vo svete chodí, že niekto nakoniec musí z kola von. Avšak nie vo svete rovnostárskych ľavicových utópií. Tam všetci dostanú všetko, každý má rovnako plnohodnotný život, každý je vítaný, nikto nie je diskriminovaný, skrátka všetci sú si rovní.

Napriek tomu, že elementárnym pozorovaním ľudského života, ale aj neustálym krachovaním rovnostárskych ideológií, by sa už mal u ľudí vytvoriť dostatočný obranný mechanizmus voči takýmto neuskutočniteľným hlúpostiam, sme svedkami neustáleho opakovania takýchto pokusov.

V konečnom dôsledku je to vždy rovnaké: plnenie jednotlivých požiadaviek začína na seba vzájomne narážať, ľudia zisťujú, že splneniu ich túžby stojí v ceste túžba niekoho iného a tak sa už čoskoro po zatrúbení do rohu rovnosti, začnú ozývať klasické tóny dedičného hriechu, aby sa nakoniec sen o rovnosti rozplynul v hobbesovskom boji všetkých so všetkými. Až kým nepríde logický následok sna o rovnosti – tyrania.

Najnovšie sa pokúša aplikovať tento dejinami nemilosrdne ošľahaný ideál všeobecného zrovnoprávnenia, vyrovnania, búrania múrov, prekračovania hraníc a prijatia všetkých, katolícka Cirkev. Ako to už pri takýchto projektoch býva – frázami sa nešetrí. Tie majú tú výhodu, že nič nestoja a všetko v nich funguje.

Naskočiac na túto vlnu, Cirkev sa rozhodla byť: otvorená, načúvajúca, sprevádzajúca, inkluzívna, kráčajúca, prijímajúca, synodálna, zdieľajúca, inkulturujúca, začleňujúca, skrátka nediskriminujúca. V rámci tohto predsavzatia pápež František volá: todos, todos, tutti, tutti, všetci, všetci dovnútra, všetci do Cirkvi. Miesto je tu pre všetkých, bez ohľadu na pohlavie, sexuálnu orientáciu, morálnu situáciu, dokonca aj náboženstvo.

A frázy radostne plynú, zástavy vejú, mávadlá mávajú, transparenty sa nesú, konferencie zasadajú, synody kráčajú, skrátka, všetko ide ako po masle. V rámci inkluzívnosti sa už začínajú požehnávať homo-páry, v kostoloch vyspevujú transsexuáli, lesby robia miništrantky, rozvedení poučujú v rámci predmanželskej prípravy. Je to pekná zmes. A todos, todos nažívajú spolu bez diskriminácie.

Aby neboli žiadne útlaky a nerovnosti, všetko sa nakoniec pretaví do zmeny kánonického práva, ako to opakujú na prebiehajúcej Synode mnohí pokrokoví preláti. Všetko sa stane oficiálnym a bude to náležite právne ošetrené. Problémy zmizli…

A koľko bude radosti a veselia… Skúsme si to predstaviť… Ako komisár Crichote: „Vidím to ako v kine, veliteľ, ako v kine…“

Strýčkov inkluzívny sen…

A opäť je tu jeden z krásnych dní 21. storočia. Nad naším životom sa rozprestrela dúha a pozýva nás do inkluzívneho raja.

Pred nami stojí krásny mladý katolícky homosexuálny pár západného typu. Nevenujme sa teraz slovenskému prostrediu, pretože v celej Európe dobre vedia, že práve tu žijú tí najodpornejší dezoláti. Ach, koľko CO2 ešte uplynie do ovzdušia, ó Matka Zem, než pochopí aj slovenský dezolát, že láska je len jedna? Koľko sĺz budú musieť ešte na Slovensku osušiť pokrokoví tolerantní kňazi, kým aj u nás zvíťazí svetlo nad tmou, prijatie nad odmietnutím, načúvanie nad nepočúvaním a tak ďalej a vôbec.

Dosť. Venujme sa radšej radostnému západnému typu katolíckeho homo-páru, ktorý je už bežne požehnávaný v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Belgicku, Taliansku etc. Veru, veru, to, čo je u nás v nenávistnom Zapadákove, na zaprdenom Zlovensku ešte nevídané, to je už inde bežné.

No a tento mladý, Boha zaiste úprimne hľadajúci pár, nielenže spolu útulne nažíva v hriechu sodomskom, ale má ešte aj adoptovaného bumbrlíčka.

Pán farár pár žehná, až mu kropenička v ruke tancuje rumbu slobody (ako sa spievalo v jednej socialistickej pesničke o Kube), dojatým hlasom sa pýta páru: „Ste zaočkovaní?“ a obrad sa skončí poriadnou svadobnou hostinou, aj s pastoračne citlivou účasťou pána farára. A stal sa zázrak: všetko je ako na svadbe, ale nie je to svadba. Prečo? Lebo pán farár predsa povedal, že to nie je svadba. Partneri spokojne tancujú svoj gej star-dance, pán farár aj vykrúti nevestičku a rodina spokojne pradie: nie je to svadba… Veď prečo by neurobili dôstojnému pánovi radosť a jeho svedomiu poľahobu?

Netreba samozrejme dodávať, že pár je už zosobášený civilne. Ide predsa o majetok, ide o zdravie, ide o bumbrlíčka. Do matriky sa urobí zápis (viď nové nemecké cirkevné nariadenia, podľa ktorého cirkevné matriky musia evidovať štátne homo-úkony, zmeny pohlavia a podobné lahôdky) a všetci sa spokojne rozídu do svojich multikultúrnych sídlisk.

Ale zrazu, čo to? Láska vyprchala… Pár sa rozvádza. Bumbrlíček plače (alebo sa teší?), právnici rokujú na bilaterálnej úrovni, babičky a deduškovia, heterosexuálni aj homosexuálni, uvedomelo kývajú hlavami – taký je život. A už sa v matrike škrtá. A navyše si jeden z členov bývalého páru zmení pohlavie aj meno, už to nie je Kurt, ale Gretchen.

A našiel/našla si nového parťáka/parťáčku. Bumbrlíček zaiste jasá. Už je nová rodinka pokope. Žehná štát aj Cirkev. Láska všetko prekoná… Todos, todos…

Tu však prichádza problém. Môže rozvedený a znovu zosobášený, alebo v novej cirkevnej terminológii odpožehnaný (lebo nejako sa to riešiť musí) a znovu požehnaný pár chodiť na sväté prijímanie? Predtým samozrejme mohli, lebo boli náležite požehnaní a úprimne hľadali Boha.

Zaiste, môžu, todos, todos, šupi, lupi, dínom, dánom, všetci, všetci… A tak sa stretávajú spolu pred oltárom – starý pár aj nový pár a malý bumbrlíček má až štyroch rodičov a každý patrí k inému zo 72 pohlaví. Cirkevná idyla dostáva svoje kontúry…

Lenže je tu zase problém. Problém? Od toho tu je predsa pán farár, aby všetky problémy inkluzívne vyriešil. Malý bumbrlíček totiž ide na prvé sväté prijímanie. Už je dokonale pripravený, veď v škole absolvoval sexuálnu výchovu, aj kurz pomoci migrantom a diecézny kvír pracovník potvrdil, že je spôsobilý. Lenže je tu problém so zápisom do matriky.

Malý Ali, ktorý je sýrskeho pôvodu, bol pred adopciou moslimom. Po tom, ako ho adoptoval katolícky kvír pár, sa stal kvír katolíkom. Teraz nastal čas začleniť sa sviatostne do spoločenstva. Avšak rodič č. 1, ktorý sa odžehnal s rodičom č. 2, sa dostavil na faru a tvrdí, že bumbrlíček mu v slabej chvíľke prezradil, že vlastne nie je bumbrlíčkom, ale bumbrlínkou a teda, že nie je Ali, ale Jasmína.

Rodič č. 3, ktorý žije s rodičom č. 2, je rodovo nevyhranený a súhlasí. A tak sa ide na matriku, kde pán farár zapíše, že to nie Ali, ale malá Jasmínka ide na prvé sväté prijímanie. Pekne sa so šťastnou štvoricou (R1, R2, R3, R4) rozlúči, požehná im na cestu a nezabudne im zdupľovať, že majú úprimne ďalej hľadať Boha.

A ide sa na nákupy, Jasmínka potrebuje pekné biele šatočky. Šatočky sú kúpené, deti poctivo nacvičujú a už ovládajú všetky rapové pesničky, ktoré si pripravili pre otca biskupa. Lenže zrazu príde problém.

Ale čo, od toho tu predsa pán farár je, aby načúval, sprevádzal a riešil problémy, ktoré sú navyše len problémami naoko. Sú umelo vyrobené tmármi a vyplývajú z nelásky. Tak o čo ide?

Ide o to, že nový partner rodiča č. 1, rodič č. 3, sa dozvedel, že Jasmínka bola pôvodne moslimkou a katolíčkou sa stala až po adopcii. Teraz mu jeho synodálne srdce našepkáva, že to bolo proti synodálnym zásadám, ktoré hovoria, že prozelytizmus, čiže obracanie na vieru, je zlé. Rodič č. 3 už aj nariadil rodičovi č. 1, aby sa z toho vyspovedal, ale ten trucuje a pomstil sa tak, že prestal brať hormonálne tabletky a z vytetovaného motýlika na ramene mu začali vyrastať chlpy.

Avšak bratská láska k všetkým náboženstvám je nadradená drobným partnerským šibalstvám, a tak sa Jasmínka stáva opäť moslimkou. A plače. Prečo? Lebo je moslimka? Kdeže, veď aj ako moslimka verí v rovnakého Boha ako katolíci, ale tešila sa na prvoprijímajúcu párty, tešila sa na otca biskupa a na rapové pesničky, a teraz ako moslimka nemôže ísť na prijímanie.

Ktože by odolal detským slzám. Od toho tu pán farár je, aby riešil inkluzívne problémy. Prečo by nemohla ísť Jasmínka na prijímanie aj keď je moslimka? Dokedy bude strnulá doktrína nivočiť ľudské šťastie?

A tak otec biskup, podobne ako jeho nemenovaný kolega v Južnej Amerike, dal sväté prijímanie aj moslimke Jasmínke. Deti sa tešili, gitary hrali, všetci tancovali pod dúhovou zástavou lásky.

Avšak zrazu nastal problém. Miestny imám sa dozvedel nielen to, že moslim Ali je teraz Jasmínka, a nielen to, že navštevuje modlárske obrady podlých džaurov, ale aj to, že má štyroch rodičov: homosexuálneho Rudigera, transsexuálnu Gretchen, nebinárneho Das a salamandra-obojživelníka.

Pán farár však už vie, že problémy treba riešiť. Zvolá ekumenicko-medzináboženskú konferenciu, pozve na ňu moslimských, hinduistických, budhistických, šintoistických, protestantských, animistických, ateistických, agnostických ľudských bratov, sestry, ako aj bytosti všetkých pohlaví.

Po spoločnej bohoslužbe nasledovala hostina. Každý dostal také jedlo, aby bol inkulturovaný a saturovaný. A potom začalo riešenie problému: najprv zabil moslim pána farára, odrežúc mu hlavu. Hinduista si spomenul, že má nejaké nevybavené účty s moslimom, ktorý bol Pakistanec. Po krátkej a obohacujúcej výmene názorov zostali obaja ležať v pastoračnom stredisku na zemi bez pohnutia.

Následne sa strhla všeobecná mela a zápas všeobjímajúcej a tolerantnej ligy sa skončil nasledovne: animista samojedského pôvodu zaškrtil rodiča č. 4, pretože mu odmietal uveriť, že je salamander, keďže na čarovanie s bubnom potreboval veveričku. Rodič č. 4 však tvrdošijne odmietal stať sa veveričkou, bazírujúc na svojej identite salamandra. Padol ako mučeník identity.

Budhista, ktorý bol bývalým protestantom, sa rozpomenul na to, ako mu terajší protestantský farár prebral jeho homosexuálneho partnera v čase, keď bol ešte Boha úprimne hľadajúcim protestantom. Nepomohlo ani ubezpečovanie protestantského farára, že z homosexuálneho partnera sa medzitým stala hádzanárka v ženskej súťaži a ďalšia mŕtvola sa ocitla na parketách pastoračného strediska.

Bola to mela. Deti všetkých 72 pohlaví vrieskali. Všetci zúčastnení rodičia od č. 1 po číslo 105 (R4 je už, žiaľ, mŕtvy), pobehovali v panike sem a tam, prípadne na záchodoch a v šatni nadväzovali sexuálne kontakty a úprimne hľadali Boha. Šintoista spáchal harakiri a ateista sa obrátil na agnosticizmus.

Rodičia a deti vidiac, že v súboji o najlepšiu pastoráciu zvíťazil agnosticizmus, lebo dokázal najlepšie pastoračne sprevádzať, načúval a prijal s otvorenosťou ateistu do svojej neorganizovanej agnostickej cirkvi, zvolili si synodálne agnostika za nového katolíckeho pána farára. Spoločne sa potom dokola pochytali za ruky a zaspievali Kumbáju.

Malý Ali, ktorý sa už opäť chystá byť Jasmínkou, keďže zlý imám je už mŕtvy, kráča domov a už sa teší na nového rodiča č. 4. Ktovie, možno to bude nakoniec tá veverička? Animista Samojed, ktorý teraz robí kostolníka, by sa určite potešil…

PDF (formát pre tlač)