Taliansko: Moslimovia požadujú vyhlásenie svojich náboženských sviatkov za štátne sviatky a za dni voľna

5. mája 2026   Aktuality   Islam

Moslimovia žijúci v Taliansku stupňujú svoje požiadavky (ako to už býva u moslimov zvykom, keď sa dostanú na nové územie) a najnovšie oficiálne skrze svoju zastrešujúcu organizáciu, Úniu talianskych islamských spoločenstiev (UCOII) požiadali o verejné uznanie islamského náboženstva v Taliansku. Táto požiadavka bude nepochybne veľkou výzvou pre politiku, najmä kvôli požadovanému „uznaniu dvoch každoročných náboženských sviatkov a piatkovej modlitby“. Niektoré denníky vec trefne zjednodušili takto: dva hlavné islamské sviatky postavené na roveň Veľkej noci a Vianoc.

https://lanuovabq.it/it/le-ferie-religiose-musulmane-chieste-dallucoii-sono-privilegi-non-diritti

Podľa požiadavky únie by to mali byť sviatky Íd al-Fitr, koniec ramadánu a piatky. Je to však paradoxne niečo, čo nebýva uzákonené ani v moslimských krajinách.

Únia talianskych islamských komunít (UCOII) je islamské združenie založené v roku 1990. Zastupuje časť islamských komunít žijúcich v Taliansku, ktoré majú mešity, miesta bohoslužieb a kultúrne centrá.

1. mája UCOII vydala vyhlásenie, v ktorom sa sťažuje, že práva moslimských zamestnancov nie sú rešpektované, pretože sú nútení pracovať aj počas svojich náboženských sviatkov a v piatok, v deň modlitby v islame.

UCOII tvrdí, že pre moslimov sú Eid al-Fitr, oslava konca ramadánu, mesiaca pôstu, a Eid al-Adha, sviatok obetovania, rovnako dôležité ako kresťanské Vianoce a Veľká noc. Aby ich však mohli osláviť, pracujúci moslimovia musia požiadať o dni dovolenky a striedať sa, čo nie vždy dokážu. Preto, ako vo svojom vyhlásení píše prezident UCOII Yassine Baradai, „sú potrebné kolektívne zmluvy, ktoré uznávajú tieto dva sviatky ako zmluvne vymáhateľné práva, podobne ako sa to už uplatňuje v iných európskych krajinách“.

Pokiaľ ide o piatok, pre moslimov je to ekvivalent nedele. Piatková modlitba (Salat al-jumu’a) je náboženskou povinnosťou a na jej dodržiavanie UCOII požaduje „štyridsaťminútovú prestávku, flexibilný pracovný čas a platenú alebo náhradnú dovolenku“.

K týmto požiadavkám UCOII pridáva ďalšie, ktoré sa majú zaoberať, ako sa uvádza vo vyhlásení, „každodennými problémami, ktoré boli príliš dlho ignorované: dostupnosť jedál, ktoré rešpektujú stravovacie predpisy v závodných jedálňach, dôstojné miesta pre dennú modlitbu, rešpekt k tým, ktorí sa počas mesiaca ramadán postia, ochrana pred nábožensky motivovaným obťažovaním – jav, ktorý je stále do značnej miery skrytý a nedostatočne oznamovaný.“

Ide o „jednoduché postupy, ktoré už prijali progresívne zmýšľajúce spoločnosti. Nie sú to privilégiá,“ hovorí Baradai, „sú to primerané úpravy“, „prirodzená súčasť inkluzívneho trhu práce“. Opakuje a uzatvára: „UCOII nežiada privilégiá. Požaduje plné uplatňovanie ústavy, antidiskriminačnej legislatívy a najuznávanejších princípov práce: nikto by nemal byť nútený vyberať si medzi svojou vierou a svojou prácou.“

Požiadavka talianskych moslimov, okrem toho, že je nehorázna, pretože neguje pôvodný charakter hosťujúcej krajiny, prináša pre politikov aj ďalšie problémy. Štátny sviatok je aj v Taliansku niečo, v čom celý národ rozpoznáva určité hodnoty, ktoré zakladajú jeho spoločenstvo. Platí to pre sekulárne národné sviatky, ako je výročie ukončenia vojny alebo založenia štátu, ale aj pre náboženské sviatky.

To znamená, že náboženstvo, na ktoré sa sviatok viaže – v tomto prípade katolícke – je uznávané ako veľmi významné aj pre politické spoločenstvo.

Navyše podľa učenia Cirkvi politika musí hľadať pravé náboženstvo. Mnohé náboženstvá však ponúkajú formy života, ktoré sú v rozpore so spoločným dobrom, a často nejde len o konkrétne normy, ale o celú civilizáciu, ktorú toto náboženstvo prináša so sebou. Toto je presne prípad islamu.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície nemožno otázku náboženských sviatkov redukovať na jednoduchú rovnosť medzi rôznymi vyznaniami, akoby šlo o administratívne kategórie bez obsahu. Katolícka náuka vždy učila, že spoločné dobro nie je len súhrnom individuálnych práv, ale je zakorenené v pravde o človeku a o Bohu. Náboženstvo preto nie je iba súkromnou záležitosťou, ale má aj verejný rozmer, ktorý formuje kultúru, zákony a samotné chápanie osoby.

Ak kresťanské sviatky nadobudli národný charakter, nie je to výsledok náhody či historického zvyku, ale dôsledok toho, že kresťanstvo stáročia utváralo morálne a duchovné základy spoločnosti. Postaviť na rovnakú úroveň sviatky vychádzajúce z odlišných náboženských a antropologických základov bez rozlišovania znamená poprieť samotnú myšlienku, že pravda má objektívny obsah.

Katolícka tradícia zároveň uznáva slobodu svedomia a náboženskú slobodu ako prirodzené právo človeka, no jasne rozlišuje medzi toleranciou a schvaľovaním. Štát môže a má zaručiť jednotlivcom možnosť praktizovať svoju vieru, no nemôže bez kritéria pravdy udeľovať rovnakú verejnú legitimitu všetkým náboženstvám, akoby boli z hľadiska spoločného dobra rovnocenné.

Cirkev vždy zdôrazňovala, že pravé náboženstvo má aj úlohu napomínať a korigovať politickú moc, nie byť jednou z mnohých možností na pluralitnom trhu ideí. Preto katolícky pohľad odmieta náboženský indiferentizmus: nie z nepriateľstva voči iným, ale z presvedčenia, že bez pravdy sa aj sloboda mení na prázdny pojem a spoločnosť stráca svoj vnútorný kompas.

Branislav Krasnovský

Zdroj: lanuovabqt.it, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)