Valach Jeremiáš – rumunský kapucín, ktorého Taliani milovali (Druhá časť)

Lucia Laudoniu
31. júla 2023   Cirkev História

predchádzajúca časť:
Valach Jeremiáš – rumunský kapucín, ktorého Taliani milovali (Prvá časť)

***

Keď sa povie konflikt, predstavíme si nôž oproti nožu. Rotvajlerov s chvostami ako šabľami. Latinský význam substantíva conflictus je trochu iná káva.

Klasický príklad použitia tohto pojmu nájdeme v Cicerónovom spise De natura deorum. Veta, v ktorej sa v ablatíve singuláru vyskytuje termín konflikt, má podobu „lapidum conflictu elici ignem“ („vzájomným trením kameňov som rozdúchal oheň“).

Zdá sa, že na začiatku literárneho života slova konflikt stojí stretnutie kameňa s kameňom. Latinský slovník Charltona T. Lewisa a Charlesa Shorta z konca 19. storočia, ktorý je v anglosaskom akademickom prostredí dodnes obľúbený, uvádza medzi významovými odtieňmi verba confligo aj zjednotenie a vzájomné spojenie (join together, to unite). Konflikt teda nemusí byť čosi nevyhnutne negatívne, rana päsťou do nosa. Môže mať dokonca aj liečivý rozmer, ak slúži na enudáciu pravdy.

Kalvínsky patriarcha?

Konflikt medzi Východom a Západom eskaloval aj počas života brata Jeremiáša, Rumuna s kapucínskym cingulom. Na stolci konštantínopolských patriarchov sedel Cyril Lukaris, ktorý sa zamotal do medových motúzov kalvinizmu.

V roku 1629, len štyri roky po smrti rumunského kapucína, vydal Lukaris svoje kalvinizované Confessio, ktoré prísnym pravoslávnym hierarchom právom rozstrapatilo brady.

„Filoprotestantský“ patriarcha to hral na viacero strán. Nadšene korešpondoval s anglikánskym biskupom z Canterbury, hľadajúc pravdu všade, len nie v Ríme. Jeho kryptokalvínske názory boli odsúdené lokálnymi pravoslávnymi koncilmi a Východ zostal voči reformátorom imúnny. Zástup pravoslávnych vedcov však kalvínske tendencie patriarchu Cyrila rázne popiera a jeho Confessio považuje za falzum.

Čo má toto všetko spoločné s pokorným kapucínom z moldavskej dediny? Protestantské podhubie začalo v istom kúte pravoslávneho sveta klíčiť už za jeho života a mohlo ovplyvniť Jeremiášovo rozhodnutie zotrvať v rímskokatolíckej viere.

Žil v dobe, kedy konflikty vybuchovali ako supernovy, a predsa z nich dokázal vyťažiť tú jednotu, o ktorej referuje Lewisov a Shortov latinský vokabulár. Jednotu, ktorá sa rodí z ohnivého bozku dvoch kameňov, aby spálila všetko heretické.

Mariánsky ctiteľ

Požiare konfliktov hasil mariánskou živou vodou. Bohorodičke hovoril nežne Măicuța (mamička po rumunsky) či Matercula (latinská zdrobnenina od mater).

Fra Geremia šíril pobožnosť k úcte deviatich mesiacov prebývania Boha Slova v lone Theotokos. Nová modlitebná prax spočívala v trojnásobnom odriekaní Ave Maria trikrát počas dňa: ráno za obrátenie hriešnikov, napoludnie na úmysel pokojnej a spasiteľnej smrti všetkých zomierajúcich a večer za duše v Očistci. Človek tak počas dňa prednesie deväť Zdravasov (trikrát po tri).

Táto pobožnosť dostala v Rumunsku ľudový názov Ruženec blahoslaveného Jeremiáša (Rozariul fericitului Ieremia), hoci z hľadiska jej štruktúry ťažko hovoriť o ruženci. Nemá ani jeden desiatok. Jej ovocím je podľa názoru brata Jeremiáša duchovná čistota, láska a pokora.

Raz v noci, keď sa katolícky Valach opäť ponáral do mora modlitby, zjavila sa mu Bohorodička s malým Ježišom v náručí. Udivený rehoľník sa jej spýtal, prečo nemá na hlave korunu, veď je Imperatrix mundi. „Mojou korunou je môj Syn,“ odpovedala Presvätá Panna.

To je v súlade s pravoslávnou ikonografiou, ktorá – minimálne v ranostredovekom období – nemala tendenciu zobrazovať Božiu Matku s korunou na hlave. Postbyzantské korunované Madony s prvkami západnej výtvarnej mentality sa objavujú predovšetkým na Kréte, ktorá patrila pod správu Benátčanov.

Keď sa princezná z Urbina Isabella della Rovere dozvedela o tomto zjavení, nechala do svojho paláca priviesť maliara, aby na základe výpovede brata Jeremiáša zvečnil na plátno Madonu s Dieťaťom. Princezná Isabella zahŕňala darmi najmä jezuitské kostoly, no ani rumunský kapucín ju nenechal ľahostajnou. Dala tlačiť sväté obrázky (santini) s podobizňou Panny Márie podľa Jeremiášovho videnia. Ich šírenie malo za následok miznutie osobných vecí tohto rehoľníka s povesťou svätca. Ukradli mu palicu aj ruženec. Situácia zašla až tak ďaleko, že mu ktosi z rehoľného rúcha strhol staré záplaty (vari si nimi zaplátal dieru na duši?).

Čo sa našlo v rímskom antikvariáte?

Dážď zázrakov sa po Jeremiášovej smrti ešte znásobil. Beatrice Gagliardi trpela krvácaním do ľavého oka. Lekári jej doby boli bezradní, rozhodla sa preto poprosiť o pomoc brata Jeremiáša. Po tom, čo sa chorým okom dotkla rakvy kapucínskeho frátra, jej zrakové funkcie sa úplne obnovili.

Cesta k Jeremiášovej kanonizácii sa však neobišla bez zákrut a kognitívnych havárií. Pre rodnú rumunskú zem bol dlho veľkým otáznikom. Aké muselo byť prekvapenie istého moldavského literáta, keď koncom 19. storočia objavil v ktoromsi rímskom antikvariáte zaprášenú knihu s názvom Vita di Fra Geremia Valacco!

Básnikovi a prekladateľovi Gheorgheovi Sionovi neuniklo, že táto kniha vyšla v meste pod Vezuvom už v roku 1670 a jej autor, Francesco Severini, patril ku kapucínskemu rádu.

Veľké pátranie

Severini nezostal nič dĺžny svojmu priezvisku, ktoré má pôvod v latinskom severus (prísny, vážny, nekompromisný). Jeremiášovu vlasť opisuje s vážnosťou jemu vlastnou a prináša niekoľko zaujímavých geografických údajov, ktoré moderná veda podrobila revízii:

„Valašsko vyniká medzi krajinami východnej Európy najmä svojou veľkosťou. Je rozdelené na Veľké a Malé Valašsko – nazývané Moldavsko – a obe zaberajú časť starovekej Dácie. (…) V tejto krajine, v oblasti nazývanej Zaxo, sa na sviatok svätých Petra a Pavla narodil zbožný Jeremiáš, o ktorom možno napísať presne to, čo sa píše o Jóbovi: jednoduchý a spravodlivý človek, ktorý sa bál Boha a vyhýbal sa hriechu.“

Poloha rehoľníkovho rodiska (Zaxo) je vzhľadom na zvláštnu ortografiu stále nerozlúšteným hlavolamom. V literatúre sa tiež vyskytuje tvar Tzatzo, čo podľa zásad rumunskej fonológie zodpovedá zápisu Ţaţo (rumunské „ţ“ vzniklo z latinskej skupiny „ti“ a vyslovuje sa ako slovenské „c“). Sídlo s týmto názvom na mape súčasného Rumunska síce nenájdeme, zato ho objavíme vo výkladovom slovníku. Eliadeho jazyk zdedil nárečové podstatné meno ţaţa z novogréčtiny. K názvu kapucínovho rodiska nás dovedie jeho vokatívna forma ţaţo. Identifikácia slova však geografickú lokalizáciu miesta in hoc casu neuľahčuje…

Odborníci dospeli k názoru, že pod skomoleným názvom Ţaţo, Tzatzo alebo Zaxo sa môže skrývať neveľká obec Sasca Nouă v Cornu Luncii v župe (judeţul) Suceava. Keďže rumunské slovo sasca je variantom feminína săsoiacă, teda žena saského pôvodu, predpokladá sa, že dedinu kolonizovali Germáni. Transylvánske saské obyvateľstvo sa však hlásilo prevažne k luteránskej konfesii a rodičia budúceho kapucína boli rímski katolíci bez saskej genetickej stopy. Otázka, kde vlastne ležalo Zaxo či Ţaţo tak ostáva otvorená.

Dozrievanie času

Vita z pera Neapolčana Severiniho nadchla v roku 1914 aj popredného akademika Nicolae Iorgu. Mimo diania nezostali ani rumunskí katolícki preláti, ktorí sa pokúšali dosiahnuť obnovenie beatifikačného procesu zo 17. storočia. Vox clamantis in deserto však do Vatikánu nedoletel…

Dôkazy o svätosti Valacha Jeremiáša začali Taliani zhromažďovať už krátko po jeho pohrebe. O dva roky po smrti rehoľníka skončil spis na stole pápeža Urbana VIII. Prečo ho založil ad acta, nie je známe. Pápež Inocent XI. síce obnovil Jeremiášovu kauzu lege artis, no aj tentoraz zasiahla vis maior a k beatifikácii nedošlo.

Pamiatka na strateného syna rumunskej zeme však priťahovala čoraz viac duší. Gréckokatolícky protojerej Ilie Dăianu vydal v roku 1926 biografickú črtu Svätý rumunský tulák (Un sfânt pribeag român), no rozhodujúcou bola až iniciatíva pravoslávneho (!) publicistu Grigoreho Manoilesca. Ten v roku 1944 zaradil životopis tohto rímskokatolíckeho (!) Rumuna do svojho cyklu Rumuni, ktorých sme darovali iným národom (Români dăruiți altor neamuri). Myšlienkový vlak sa rozbehol a už ho nebolo možné zastaviť.

Manoilescu v roku 1946 objavil ďalší taliansky prameň o živote kapucína z Moldávie so vzletným názvom Rumunský hrdina v talianskej zemi (Un eroe romeno in terra italiana) – a nenechal si ho pre seba. O frátra Jeremiáša sa zaujímal aj naďalej. Navštevoval talianske archívy, knižnice a kláštory, kráčajúc po stope muža, ktorý si prial zahojiť toľko preceňovanú schizmu z roku 1054.

Objavenie hrobu

Kláštor, v ktorom žil fráter Jeremiáš, to mal v roku 1865 zrátané. Po jeho zrušení sa budova zmenila na väzenie, neskôr slúžila ako hospic. Riaditeľ hospicu Giulio Cremona bol našťastie nadšencom pre archeológiu a Manoilescovi nechal v hľadaní kapucínovho hrobu voľnú ruku.

„Deň D“ nastal 16. júna 1947, kedy bola v prítomnosti kapucínskeho provinciála otvorená Jeremiášova hrobka. Predchádzal tomu celý rad náročných administratívnych úkonov, Manoilescu však nestrácal nádej a veril, že autority presvedčí o správnosti svojich hypotéz.

Pod podlahou sa skutočne našiel mramorový sarkofág s porušeným latinským nápisom Hic iacet Fr(ater) Ieremia(s) a Valacchia q(ui) obi(i)t die V Mart(ii) (anno) MDCXXV“ („Tu leží brat Jeremiáš z Valašska, ktorý zomrel dňa 5. marca 1625“). Latinská predložka „a“ sa v tomto prípade viaže s ablatívom pôvodu (ablativus originis), ktorý vedcom pomohol identifikovať, že tu pochovaný Jeremiáš mal skutočne valašskú krv.

V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že o objavenie hrobu prvého rumunského kapucínskeho rehoľníka s titulom beatus sa zaslúžil pravoslávny bádateľ. Diversae sunt viae Dei!

Návrat do vlasti

Po identifikácii Jeremiášových telesných pozostatkov nadobudol jeho beatifikačný proces reálne kontúry. V marci 1948 boli prenesené do Ríma. Veriaci sa im mohli pokloniť v kapucínskom kostole San Lorenzo da Brindisi. V šesťdesiatych rokoch sa ostatky budúceho blahoslaveného vrátili do Neapola, keďže rímsky kapucínsky konvent skončil po odchode rehoľníkov v ponuke realitnej kancelárie.

V decembri 1949 pápež Ján XXIII. uznal hrdinský stupeň cností brata Jeremiáša. Finálny akord v beethovenovsky kľukatej symfónii Jeremiášovej beatifikácie však patril až Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II., ktorý ho v roku 1983 povýšil na oltár.

Duchovný návrat rumunského svätca do vlasti sa konal 31. mája 2008, kedy boli jeho telesné ostatky privezené do rímskokatolíckeho sanktuária v Onești.

Duchovný prínos tohto nasledovníka františkánskeho ideálu dokážeme doceniť až po stáročiach. Bol tým, čo stredoveká hymnografia označuje eufonickými veršami „regula morum et lima malorum“ („pravidlo mravov a pilník na diablov a zlo“).

Lima, po latinsky pilník, v prenesenom význame označuje čosi vycibrené, „vypilované“ (verba limata – dokonale vybrúsené slová). Duch Svätý piloval Jeremiášovu dušu pilníkom pokánia, ktoré prinášal ako obetu aj za tvrdé srdcia svojich katolíckych i pravoslávnych predchodcov.

Titulný obrázok: Freska nad portálom chrámu v meste Bacău. Oblak s ikonou Panny Márie má tvar mapy Rumunska. Zdroj: photos.wikimapia.org

***

Nižšie uvádzame pracovný preklad modlitieb k svätému Jeremiášovi. Obe modlitby sú prevzaté zo stránok rímskokatolíckej farnosti v Bacău zasvätenej svätému Jeremiášovi Valachovi: <https://pfib.ro/fer-ieremia-rugaciuni/#r2> (v rumunskom jazyku)

Modlitba za rodiny

Bože, svätý Otče, otvor srdcia všetkých rodín, aby našli vieru a prijali Tvoje slovo.
Daj, aby vydávali kresťanské svedectvo. Nech sa stanú zdrojom nových a svätých povolaní
podľa vzoru rodiny blahoslaveného Jeremiáša.

Veď mysle rodičov, aby s pomocou lásky, múdrej starostlivosti a zbožnosti
pevne viedli svoje deti k duchovným a večným dobrám.

Na príhovor blahoslaveného Jeremiáša prebuď v srdciach mladých ľudí správne svedomie,
aby rástli v múdrosti, zrelosti a milosti a aby obetavo prijali dar Božieho povolania.

Daj nám plnosť milosti, aby sme mohli plniť Tvoju vôľu s vytrvalou modlitbou,
šľachetnou poslušnosťou, dôstojnou chudobou a čistotou.

Modlitba pútnika

Blahoslavený Jeremiáš, tvoj život bol nepretržitou púťou k Bohu.
Pomôž mi, aby som sa v tomto pozemskom živote považoval iba za pútnika a priblížil sa k večnosti.
Daj, aby som konal dobro všade, kam prídem. Amen. (Trikrát Sláva Otcu…)

PDF (formát pre tlač)