Valach Jeremiáš – rumunský kapucín, ktorého Taliani milovali (Prvá časť)

Lucia Laudoniu
25. júla 2023   Cirkev História

Jeho tvár pri modlitbe žiarila svetlom, tým svetlom, ktoré Východ oddávna nazýva lumen hilare. Keď to uvidel jeho spolubrat, zatúžil to zažiť aj on a táto cupiditas lucis – žiadostivosť po nebeskom svetle – mu takmer nedala spávať.

„Drahý môj,“ odvetil, „ak by ti Boh udelil milosť extázy, cítil by si sa Mu zaviazaný. Keď však konáš skutky lásky voči chudobným, Boh sa cíti byť tvojím dlžníkom!“

Sú chvíle, kedy nám Boh vkladá do úst slová ako ruže. Ak zvädnú, je to nostra culpa. Rehoľníkovi, o ktorom bude reč v nasledujúcich riadkoch, Boh vložil do úst nespočetné množstvo slovných ruží, hoci nemal záľubu v hrubých zväzkoch kníh s imaginárnymi záložkami z vlasov filozofov.

Stoik a barbatus

Keď jedného dňa prechádzal vôkol neznámej vily, zapchal si nos so zvolaním: „Bože, tu smrdia hriechy!“ Tí, ktorí poznali obyvateľov onoho domu, mu neskôr dali za pravdu.

V osobe brata Jeremiáša pomaly klíčili mystické dary, ktoré nedokázal utajiť pred verejnosťou, hoci si to veľmi prial. Už za svojho života bol považovaný za taumaturga (divotvorcu), ale prešli storočia, kým bol povýšený na oltár.

Boh zažal hviezdu jeho života v roku 1556. Fráter Jeremiáš, v Rumunsku známy ako Ieremia Valahul (Jeremiáš „Valach“), sa v skutočnosti narodil v moldavskej oblasti dnešného Rumunska v zbožnej rímskokatolíckej rodine. Hoci vyrastal obklopený veriacimi východnej pravoslávnej cirkvi, nestratil úctu erga cathedram sancti Petri.

Zásluhu na tom majú najmä jeho rodičia, dobre situovaní farmári. V matričných záznamoch sa okrem krstného mena budúceho kapucína (Ion alebo Ioan, nomen Ieremia bolo jeho rehoľné meno) zachovali aj mená jeho rodičov. Otec sa volal Stoica, čo v rumunčine znamená stoik, stoický mysliteľ. Matka Margareta nosila priezvisko Barbat, ktoré v preklade z rumunského jazyka označuje bradatého muža (po latinsky barbatus).

Tieto zaujímavé priezviská naznačujú, že svätec mohol byť potomkom niektorého z potulných katolíckych misionárov. Na Balkán prichádzali najmä príslušníci mendikantských rádov, aby bojovali s post-byzantskými predsudkami voči Rímu. Ďalšia, zatiaľ neoverená teória hovorí, že jeho predkovia patrili k etnickej skupine Čángóov (csángó), ktorá si na území historického Moldavska zachovala rímskokatolícku identitu.

Súčasná rumunská historiografia ho považuje za Rumuna. V tomto zmysle sa vyjadril aj Svätý Otec Ján Pavol II. počas verejného aktu Jeremiášovej beatifikácie v októbri 1983: „Bol synom Rumunska, toho vznešeného národa, ktorý nesie vo svojom jazyku a mene stopu Ríma“ („Un fiu al României, a acelei nobile națiuni care poartă în limbă şi în nume amprenta Romei“). Všimnime si, že vicarius Christi použil vo svojom rumunskom prejave slovo amprenta, teda odtlačok ako identifikačný znak, predovšetkým odtlačok prstov. Pápež Ján Pavol II. neváhal prirovnať rumunský národ k daktyloskopickému obrazu latinského Ríma! Svätý Otec ďalej zdôraznil, že rumunský kapucín západného obradu „svojím životom zjednotil Východ so Západom“ („a unit prin trăirea sa Orientul cu Occidentul“).

Cesta do krajiny svätého Petra

Prvým krokom k tomuto významnému dielu mala byť cesta do Talianska. V očiach mladého katolíka to však nebola zem Danteho a Petrarcu, ale tellus hereditaria svätého Benedikta či Gregora Veľkého, autora cenných narácií de vita et miraculis patrum italicorum.

Matka rozvíjala jeho detskú fantáziu pitoresknými príbehmi o mužoch viery, ktorí sa duchovne vznášali k Bohu ako vtáky. Kto sa učí po latinsky, vie, že nominatív označujúci vtáka (avis) je rovnaký, ako datív a ablatív plurálu podstatného mena avus (predok, praded, progenitor). Úcta k predkom, zvlášť k našim predchodcom vo viere, nám dáva duchovné krídla.

V roku 1574 dal budúci kapucínsky rehoľník zbohom rodnej dedine a namieril si to do rumunského mesta Alba Iulia, na území ktorého sa kedysi rozkladalo starorímske hradisko Apulum. Alba Iulia bola v tom čase multietnickou metropolou a sídlom sedmohradského vojvodu Štefana Bátoryho, absolventa univerzity v Padove, takže talianski učenci a remeselníci boli na jeho dvore vítaní.

Osemnásťročný Ion sa najprv zamestnal ako staviteľ mestských hradieb, potom pracoval v službách talianskeho lekára Pietra Lo Iacoma. Na Veľkú noc 1576 sa spolu s ním vybral do mesta svätého Mikuláša – juhotalianskeho Bari, kde strávil približne osemnásť mesiacov. Slúžil v miestnej lekárni a na odporúčanie lekárnika Del Coreho, ktorý sa kontaktoval s kapucínskou komunitou, začal navštevovať kostol Menších bratov kapucínov. Spiritualita kapucínskeho rádu pôsobila na jeho dušu ako živá voda.

Idealistický obraz de moribus italorum, ktorý mu do duše zasiala matka, však narazil na tvrdú realitu, preto opúšťa Bari a po krátkom pobyte v Neapole prichádza do mesta Sessa Aurunca. Aká zaujímavá paralela s jeho materinským jazykom – rumunské slovo arunca totiž označuje hod, odhodenie niečoho (aruncătură).

Bol čas odhodiť svetského človeka a obliecť si ducha Kristovho. Mladý Balkánec sa uchýlil do kapucínskeho kláštora. Jeho rehoľná obliečka sa konala 8. mája 1578 a do roka a do dňa dozrel čas na mníšsku profesiu. Krátko po zložení sľubov sa Ion, teraz už „Fra Geremia“, ako mu hovorili Taliani, vracia na príkaz provinciála do neapolského kláštora svätého Efréma, kde ho čaká práca kuchára.

„Keď pracuješ z lásky k Pánovi, všetko ide ako po masle. Keď však nepracuješ z lásky, ale nasilu, nemá to žiadnu cenu“, ohodnotil svoje kuchárske poslanie.

Je zaujímavé, že v Taliansku dostal prídomok „da Valacchia“, hoci prišiel na svet pod erbom Moldávie, nie Valašského kniežatstva. Gramaticky menej korektný zápis Walachus odvodený z latinského volcae a gréckeho βλάχοι mal v stredovekých prameňoch pestré konotácie. Exonymum Valach a jeho deriváty sa v rôznych jazykoch vzťahovali najmä na balkánske obyvateľstvo hovoriace protorománskymi a románskymi dialektmi.

Pokušenia a boj s diablom

Brat Jeremiáš si často plnil vrecká jabĺčkami, gaštanmi či inými dobrotami z kuchyne. Rozdával ich deťom, ktoré učil modliť sa.

Moldavský mních naturalizovaný v kraji svätého Januária nemal vždy dôvod na úsmev a prežíval aj temné chvíle, dôverne známe svätému Jánovi z Kríža. Praktizoval skutky umŕtvovania sa a dlhé pôsty, no pokiaľ ide o flageláciu, poslúchol napomenutie svojho predstaveného a prestal sa bičovať. Keď ho čosi trápilo, hovorieval: „Nečakaj útechu od Boha. Kráčaj za Bohom útechy.“

Dominus consolationis bol jeho záštitou v boji s diablom. Jedného dňa, keď odchádzal z kaplnky, zjavil sa mu démon v podobe odporného revúceho zvieraťa. Pokorený znamením kríža prezradil rehoľníkovi svoj cieľ: prinútiť mníchov, aby sa vzdali modlitby kvôli neschopnosti bdieť a zabrániť im, aby pri bohoslužbách bozkávali zem. Je zaujímavé, že západní mnísi mohli konať veľké metánie (poklony) na spôsob Byzantíncov. Žeby to bolo dielo moldavského rodáka, ktorý dôverne poznal aj pravoslávne zvyky?

Kvôli cvičeniu sa v pokore zvádzal kruté psychosomatické zápasy. Svojmu spovedníkovi sa priznal, že vždy, keď ho ktosi nahneval alebo urazil, strhla sa v jeho duši búrka ako vivaldiovské tremolo. Mal pocit, že srdce sa mu zmení na Vezuv plný krvavej lávy. Napriek tomu sa naučil nedávať najavo svoju nespokojnosť, hoci bol od prírody impulzívny. Podľa jednej starej múdrosti platí, že keby včelár nevedel odpustiť žihadlám, nedočkal by sa medu.

V prameňoch sa zachovalo aj rozprávanie o tom, ako skromný Rumun odohnal húsenice z kláštornej záhrady. Prežehnal sa a škodcov pokropil svätenou vodou.

Dar uzdravovania

Väčšinu pozemského života prežil v neapolskom kláštore svätého Eframa (Efeba) Nového, kde pôsobil ako ošetrovateľ chorých. Migrénu, duševné poruchy aj somatické prejavy diabolskej obsesie liečil tak, že prežehnal čelo chorého znakom kríža a predniesol modlitbu tohto znenia: „Potentia Dei Patris, sapientia Dei Filii, virtus Spiritus Sancti liberet te ab omni malo. Iesus, Maria, Franciscus!“ („Moc Boha Otca, múdrosť Boha Syna a sila Ducha Svätého nech ťa oslobodí od všetkého zla. Ježiš, Mária, František!“). Táto formulka bola v menších obmenách obľúbená aj v benediktínskom prostredí. Našla sa dokonca na jednom z bronzových zvonov pochádzajúcich z talianskeho Miglionica v provincii Matera.

Brat Jeremiáš bol dobrým znalcom liturgickej latinčiny a vedel, že substantívum salus (spása) sa v klasickom období rímskej kultúry vzťahovalo na fyzické zdravie (sanitas, valetudo).

Skutočný dar zdravia je teda neoddeliteľný od stavu duše, ako to bolo v prípade otca Martina, bývalého dôstojníka v armáde španielskeho kráľa Filipa II. známeho aj z Verdiho grand opéry na francúzske libreto Don Carlos. Vzdal sa svetského života, túžiac priniesť dokonalé pokánie za svoje hriechy i za hriechy morálne skazenej armády. Stal sa nasledovníkom serafínskeho otca z Assisi. Boh vypočul Martinovu prosbu a dopustil na neho ťažkú chorobu. Telo mal pokryté zapáchajúcimi ranami, takže žiadny zo spolubratov sa nechcel zdržiavať v jeho blízkosti. Skončil v opatere Fra Jeremiáša, ktorý sa o neho staral do konca života. Po smrti brata Martina sa jeho rany zacelili a z jeho pokožky vychádzala príjemná vôňa. Boh prijal jeho obetu.

Ulicami Neapola sa šírila aj správa o Jeremiášovom zázraku z roku 1614. Jeho hlavným aktérom bol kapucínsky laický brat Arcangelo Ancella z Neapola, ktorého trápila mimoriadne agresívna forma rakoviny. Hrozila mu amputácia ruky. Famulus Dei Jeremiáš ani v tomto prípade nestrácal nádej a kapucína uzdravil.

Aj v ďalšom príbehu z roku 1619 sa rumunský katolícky rehoľník ukázal ako požehnaný pomocník pri dermatologických ťažkostiach. Advokát a mecenáš umenia Lorenzo de Franchis sa nedokázal zotaviť z ekzému, ktorý mu pokrýval takmer celé telo. Pomohol mu až brat Jeremiáš, ktorý mu čistil a umýval chrasty okrajom svojho rehoľného rúcha.

Pomáhal živým aj mŕtvym

Vo svojom kraji bol Jeremiáš natoľko známy a rešpektovaný, že Vincenza da Silva, manželka istého vysokopostaveného šľachtica pôsobiaceho na kráľovskom dvore, spontánne vystúpila zo svojho luxusného koča a pobozkala rehoľníkovi ruky. Tie ruky, ktoré si vyše tridsať rokov obliekali jeden a ten istý habit.

Osobitnú kapitolu tvoria Jeremiášove skúsenosti s dušami z očistca. Zjavil sa mu mŕtvy spolubrat, prosiac ho, aby sa za neho obetoval sväté omše a modlitby. Po ich odbavení ho mŕtvy mních navštívil opäť, tentoraz obklopený svetelným oblakom. Poďakoval sa mu, že teraz už môže vystúpiť ad caelum.

Brat Jeremiáš dokonca dostal milosť vidieť po smrti svoju matku, o ktorej dlhodobo nič nevedel. Do Talianska totiž odišiel bez jej požehnania. Matka ho ubezpečila, že sa na neho nehnevá, a Kristus jej otvoril raj.

Pre kapucína z Moldávie bola caritas erga proximos lex praeclara. O tom, že lásku k blížnym kládol na prvé miesto, svedčí jeho ochota prejsť pešo dvanásť kilometrov, aby mohol liečiť mladšieho brata markíza z Pescary a pokladníka Španielskeho kráľovstva. Kalendár ukazoval február a všade vládlo mrazivé počasie.

Pešia púť sa mu stala osudnou. Fra Geremia zomrel 26. februára 1625 na následky ťažkého zápalu pľúc. Správa o jeho smrti sa šírila rýchlosťou blesku. Milovníci relikvií vnikli do kláštora a z mŕtveho kapucína strhávali kusy habitu.

Akými zákrutami blúdil jeho kanonizačný proces a čo objavil moldavský básnik Gheorge Sion v jednom z rímskych antikvariátov? Akú novú pobožnosť odporúčal brat Jeremiáš mariánskym ctiteľom? V druhej časti článku si prečítame o jeho posmrtných zázrakoch a o identifikácii jeho hrobu.

PDF (formát pre tlač)